Neodišla ďaleko. Keď sa zmierila s tým, že otec a stará mama jej neotvoria a že čakať, kým sa Malvína vráti s mliekom je zbytočné, vybrala sa rovno k Živene domov. Dedina pôsobila prázdno, no aj tých pár zvedavých pohľadov, ktoré jej venovali susedia, ju zahanbili a šatka prevesená cez plece ju ťažila každým krokom viac.

Vyhnaná z domu. Vyštvaná na ulicu.

Raz dávno počula, že sa to stalo dievčaťu vo vedľajšej dedine, keď ostala tehotná pred svadbou. Alla predsa nič také nespravila a aj keby - vyhnať svoje dieťa z domu jej prišlo ako nehoráznosť. Keď už nie z princípu, tak aspoň z rozumu. Prečo by sa niekto zbavoval pomocných rúk?

Miesila sa v nej hanba a hnev. Hnev na jej otca, neschopného sa vzoprieť svojej matke. Nie, keď išlo o ňu. Hnev na starú mamu. Na seba, že viac nebojovala. Čo jej teraz ostávalo? Netušila, čím sa previnila, čo také hrozné spáchala, že nemohla ostať bývať s nimi. Dokonca by sa pre ich dobro nechala vydať proti vlastnej vôli, hlupaňa.

Stalo sa toto všetko kvôli tomu, ako prežívala letný slnovrat, ako jej povedala Malvína? Ozaj by to rozhodlo o jej osude?

Keď zaklopala na malé drevené dvere a Živena jej otvorila, Alla jej nemusela nič vysvetľovať. Na tvári priateľky nevidela šok ani prekvapenie a to znamenalo len jedno - vedela, čo sa stalo, a keď to vedela ona, vedeli to všetci. Živena nezavovala Allu dnu, namiesto toho bez slova vyšla von.

Alla sa zachvela. Čo keď nenájde útočisko ani u svojej najvernejšej priateľky? Ostala skutočne úplne sama?

Živenine objatie však rozpustilo jej strach ako májové slnko posledný sneh. Ona ju nesklame.

Živena. Najmladšia zo siedmich detí, verná priateľka a pomocná ruka v každej situácii, pred ňou teraz stála vystretá a odhodlaná. Čierne vlasy jej padali v dvoch vrkočoch až k bokom a svetlé oči žiarili nadšením.

"Čo teraz so mnou? Domov ísť nemôžem. Nikdy som to s nimi nemala ľahké a po tomto už nechcem vidieť ich tváre," povedala Alla.

"Ja viem," odvetila jej Živena skormútene, "ale u nás ostať nemôžeš. Všetci hovoria o tom, že ťa vyhodila vlastná rodina. Je to hanba."

"Vedel by mi niekto povedať prečo?"

"Nikto nevie presný dôvod, no chyruje sa, že tvoja mama bola striga. Preto zomrela, vraj ju zmohli čary a keď jej tvoj otec a stará mama zakázali praktizovať mágiu, neustála to. Šepká sa, že si to po nej zdedila."

Alla v šoku pootvorila ústa. Zrazu jej všetko dávalo zmysel: chlad, ktorý cítila od otca a starkej. To, ako rozdielne sa správali k Malvíne. Večerný rozhovor s ňou. Prečo ju nechali trápiť sa, keď si nevedela vysvetliť všetky tie zvláštne veci, ktoré sa jej diali. Mali strach. "Ale to je nemožné! Mama nebola striga!" vyhŕkla. Jedna vec je poškvrenie jej mena, no aby si ľudia brali do úst zvyšok jej rodiny, to nemohla dovoliť.

Živena sa prudko otočila a vošla do domčeka. O pár chvíľ sa vynorila s ľanovým batôžkom a čutorou. "Tak či onak, nemáš kam ísť. Ja som jeden hladný krk navyše, ktorého sa chcú doma čím skôr zbaviť." Pri všetkom, čo sa dialo, Alle vypadlo z hlavy aj to, akú mala Živena smolu s vencom.

"Živena..." Alla neveriacky pozrela na priateľku, na jej odhodlaný a nebojácny výraz.

"Ale áno, drahá. Ideme do dediny cez kopec. A rýchlo, nech to stihneme do súmraku."

Ahojte, s novou kapitolou dnes prinášam aj zmenu obálky a názvu ♥️ Keď sa vám príbeh páči, nezabudnite nechať hviezdičku 🌞💗