Po večernom rozhovore sa Alla sestre vyhýbala. Vydýchla si, keď Malvínu poslal otec po raňajkách vymeniť blok vosku za mlieko k susedovi.

Akurát vstávala od stola, skladajúc špivané misky na seba, aby ich išla umyť, keď si otec sadol za vrch stola a naznačil jej, nech spraví to isté.

Alla položila misky a sadla si, stislo jej v hrudi a ťažko prehĺtla. Už je to tu, chvíľa, na ktorú čakala celý život, ktorá odštartuje novú časť jej života. Nervozita v nej stúpala.
Posledný mesiac a včerajší rozhovor s Malvínou ju robili nepokojnou. Bola na hrane. Už to chcela mať za sebou, pozrela na otca a očami ho pobádala, aby začal. Tiež nevyzeral nadšene.

"Alla," a je to tu, "potrebujem, aby si si zobrala veci a odišla."

"Áno, otec, samozrejme. Čudujem sa, že to neprišlo skôr," slabo sa usmiala.

Zatváril sa nespokojne: "Neviem, či mi rozumieš. Musíš odísť."

Alla sa zachichotala, aby zakryla svoju nervozitu: "Viem, otec, s tým počítam."

Otcovi sa skrivila tvár. Alla nečakala, že to bude pre neho také ťažké. "Nie je to predsa koniec sveta, len sa vydávam. Ostanem v dedine? Vybral si mi niekoho od nás?" Jemný úsmev jej pohrával na perách a zaliala ju ľútosť zmiešaná s pocitom užitočnosti. Robí to pre nich a podľa otcovho výrazu im predsa len bude chýbať. Nahriali sa jej líca. "Poznám ho?" pobádala ho.

Stará mama, akoby sa už nemohla pozerať na smútok svojho syna podišla k stolu. "Milosť, dievča, nevydávaš sa. Odchádzaš." Alle stŕpol úsmev na perách. Pohľadom preskakovala z otca na starú mamu... A na šatku plnú vecí, ktorú držala v rokmi zničených rukách.
"Čože?!" vyštekla na nich a vyskočila z lavice. Stará mama pokračovala, akoby si nevšimla zdesený pohľad svojej vnučky, " Zabalila som ti tvoje tuniky, koženú vestu a jedlo. Vodu si naber do čutory, keď budeš odchádzať."

Ala neveriacky vypleštila oči na otca: "Čo to má byť?" zvýšila na neho hlas, "povedz niečo!" Mlčal.

Starká pred ňu položila zviazanú šatku plnú jej vecí. "Choď a nevracaj sa. Tvoj druh tu nechceme." Otočila sa a bez ďalšieho slova sa vrátila do kuchyne.

"Môj druh? Čože?" od hnevu sa jej chcelo vyšklbať si vlasy. "Otec, vysvetli mi, čo sa deje," od hnevu sa jej do očí tlačili slzy a začala vzlykať, "prosím."

Otec sa postavil, do jednej ruky chytil uzol šatky, do druhej Allino rameno a ťahal ich k dverám. Predtým, než zabuchol dvere jej bez slov strčil do ruky malý kožený mešec. Pozrel na ňu očami plnými smútku. "Prepáč," zašepkal, "oni sa o teba postarajú." Alla sa chcela opýtať, čo tým myslí, čo to má celé znamenať. Začala búšiť na dvere. Nič.

___
Keď sa vám príbeh páči, nezabudnite nechať hviezdičku ♥️