Prešli dni a týždne naplnené očakávaním. Páľava sušila byliny zavesené na verande Allinho rodinného domčeka. Od vatry bol vzduch vôkol nej dusný, nie len kvôli neutíchajúcej sile slnka.

So Solnom sa nevidela, zato Živena sa nevedela napočúvať o tom, ako si Alla prvýkrát poriadne užila slávnosti slnovratu. "Hľadala som ťa, predtým, než som zabudla kde som a kto som. Nikde som ťa nevedela nájsť." Živena jej vysvetlila, že to bol zámer a veľmi detailne jej opísala, čo robila s Danom schovaná v húštine. To jej stačilo, aby si domyslela, kde asi trávila večer aj Malvína. Keď skončila, Alla sa len zaškerila. "Nezbednica jedna," podpichla ju.

"Potom som sa vrátila a pridala sa do tanca... Ty sama si nezbednica! Však si sa vytratila so Solnom?" nadvihla obočie.
Alla stuhla. "Nemôžeš sa viac mýliť. Je pravda, že som za ním išla, no odbil ma. Jeho česť je dôležitejšia než čokoľvek, čo medzi nami bolo. Nevyčítam mu to."
Živena nadvihla obočie ešte vyššie v tichej otázke a Alla jej prerozprávala celú nešťastnú návštevu stajne.

Okrem každodenného výsluchu od Živeny bolo v Allinom okolí nezvyčajné ticho. Každé ráno, keď sedela s rodinou za stolom a raňajkovala kašu čakala, kedy to príde. Kedy sa dozvie, koho jej otec vybral za muža. Netešila sa na to, no chcela to mať čím skôr za sebou. Vedela, že sa tomu nevyhne, nie s jej povahou, nie so svojím postavením v rodine. Zvedavosť ňou lomcovala, robila ju nepokojnou.

Čas si krátila prácou. Prehadzovala seno na lúkach s dievčatami, prala plachty v rieke, až kým jej netŕpli ruky a zašívala dierky a vyšúchané miesta na oblečení. Zamestnávala si myseľ piesňami, no aj tak sa občas prichytila, ako sníva o nočnom vánku v jej vlasoch a ohni v jej žilách.

Keď si ju raz pri obede otec so starkou podozrivo premeriavali, povedala si, že nikdy nezabudne na noc pretancovanú s cudzincom. Nechá si túto spomienku ako poklad - neporušenú, a bude ju strážiť. Jej tajomstvo, esencia jej duše, aby nikdy nezabudla, kým je.

***

Večer vyšla Alla z chalupy na čerstvý vzduch. Pozrela sa do neba a všimla si, že luna je opäť guľatá, od rituálu prešiel mesiac. Oprela sa o zábradlie verandy a nechala si vánkom pohladiť tvár. Pocítila pokoj. Spoza dverí sa k nej potichu vykradla Malvína. Tiež už bola vo svojej nočnej košeli, vlasy jej vo voľnom vrkoči splývali cez rameno.

Keď sa na ňu zahľadela, videla svoj odraz. Boli rovnako vysoké, mali dlhé, gaštanové vlasy, a podobné črty tváre. Ľudia si ich často mýlili, hlavne, keď boli mladšie.

Predtým, než stihla niečo povedať, sestra si položila prst na ústa a naznačila jej, aby ju nasledovala. Keď sa Alla nepohla, Malvína ju schmatla za lakeť a ťahala za sebou. Zastavila až na kraji ich dvora pri kríkoch s malinami.

Povolila stisk, nepúšťala oči z Ally, ktorá otvorila ústa. "Ticho!" zasyčala.

"Čo s tebou je?" zašepkala Alla.

Mal sa odmlčala.

"Hovor, inak odchádzam," povedala, "čo sa deje?"

"Ja... Ja ani neviem. Asi nič vážne, len som započula starkú s otcom. Ja...", koktala, "neviem. Ani neviem, čo som vlastne počula."

Malvínine správanie vyviedlo Allu z rovnováhy. Jej sestra nepoznala núdzu o slová.  "O čom sa rozprávali? Zase sa hádali? Hovorili niečo o tebe?"

Roztriasla sa jej spodná pera.

Alla prišla o krok bližšie k Mal a zobrala jej ruky do svojich. "Odkiaľ si ich počula? Videli ťa?"

"Vracala som sa od studne, počula som krik, tak som zastavila pod oknom. Nevideli ma. Kričali veci o mame." Zhlboka sa nadýchla a pokračovala: "Neviem to pochopiť. Starká vravela, že sme rovnaké ako ona. Otec opáčil, či je slepá, či nevidí, ako na teba pôsobí oheň. Potom sa o mne už nerozprávali, iba o tebe a mame."

"Čo to má znamenať? Nerozumiem, čo má vatra spoločné s hocičím. Už vôbec nie s mamou," odsekla Alla. "Ešte niečo si započula?"

Malvína sklopila zrak a začala si ohryzovať ukazovák. Keď neodpovedala, Alla pokračovala: "Čo na tom, že sme rovnaké ako mama? Veď sme jej dcéry, pre bohov!" rozhorčila sa, no stále sa snažila šepkať, "...a to, ako na mňa pôsobí oheň vôbec nemusí riešiť. Určite sa len bojí, že tým odplaším toho úžasného muža, ktorého pre mňa vybral!"

Malvína jej odpovedala: "Nemôžeš sa mu čudovať, Alla. Od mala to preháňaš, nechceš chodiť na žiadne zábavy, lebo vraj počuješ hlasy v ohni. Oddiaľovala si rituál s vencom rok za rokom. Otec starne, potrebujeme ženícha." Uprela opatrný pohľad na Allu, ktorá vedela, že to sestra nemyslí zle, no predsa vyštekla, trochu hlasnejšie, než chcela: "Tak sa vydaj prvá ty! Tebe nebráni nič, len tvoja vyberavosť!" Zvrtla sa na päte a odišla domov.

Predtým, než vošla do dusna chalúpky, ešte chvíľu postála na verande. Čakala na vánok, aby ju pred spánkom poslednýkrát pohladil.