Živena, podgurážená muštom, ktoré spolu popíjali z jedného krčahu, sa postavila z pníka, na ktorom sedeli a zaplakala: "Priateľka moja, prečo ma tak trápiš?"

Alla na ňu upriamila pohľad a chlácholivo odvetila: "Prepáč..." nemala čo viac povedať, vedela, že stojí Živenu večer plný zábavy, tanca a kradmých bozkov. Dokonca si dnes zaplietla svoje havranie vlasy do zložitého účesu, vyzerala krásne.

Vedela, že jej nie je dobrou priateľkou. Je sebecká. "Nedržím ťa tu, kľudne choď k vatre, ja som aj tak unavená." Bola to pravda.

Po obrade a chaosu s jej vencom, ktorý ušiel až za dedinu, bola vyšťavená. Odkedy sa všetci pobrali k vatre, ony dve sedeli opodiaľ na kraji lesa a všetko sledovali z bezpečnej vzdialenosti, aby sa Alle nekrútilo v hlave z plamienkov, z ich hlasov a spevov.

Živena na ňu s láskou pozrela, vystrela k nej ruku a vytiahla ju na nohy. Venovali si objatie a po poslednom uistení, že Alla odíde priamo domov a určite zaspí hneď, ako položí hlavu na vankúš sa Živena rozbehla k vatre, posielajúc jej vzdušný bozk. Alla dopila mušt a pobrala sa domov.

Cestou dole kopcom opatrne prekračovala krtince a hrudy trávy. Chvála bohom za svit mesiaca, inak by sa domov dokotúľala.

V polovici cesty si zmyslela, že pôjde dlhšou cestou - okolo Solnovho domu. Dopraje si posledné myšlienky na neho, svoj vlastný rituál rozlúčky s jej prvou láskou.

Zastavila pred jeho domom a keď videla blikot sviece v stajniach, iskierka nádeje jej pošteklila vnútro. Možno to bol osud, čo ju poslal dlhšou cestou a nie mušt. Rozbehla sa k dverám, za blikotom sviece. Srdce sa jej rozbúchalo. Áno, navrhne mu svoj plán, rozhodla sa. Plán plný otázok, nedokonalostí, ale plný lásky. Utečú spolu.

Otvorila dvere. Soln stál na opačnej strane malej miestnosti. "Čo tu robíš?" vydýchla, "prečo nie si na vatre?" Prudko dvihol hlavu a zažmúril. Urobila krok vpred, aby ju lepšie videl.

"Prišiel som previazať nohu kobyle. Predpokladám, že v noci toho veľa nenaspím a ráno sa budem ledva schopný zobudiť," podpichovačne sa zasmial.

Keď ho tam takto videla, starajúc sa o kobylu, ako myslel na svoje povinnosti aj počas najväčšej zábavy v dedine, stislo jej srdce a plamienok v jej vnútri zhasol.

Nie. Nemôže od neho žiadať, aby s ňou ušiel. Nebolo by to správne.

Prišla k nemu a objala ho. Soln bol pod jej dotykom strnulý, chladný. Nepustila ho, len dvihla zrak k jeho tvári: "Čo je?"

"Alla ja... ako som ti dnes hovoril, už nemôžeme pokračovať v tom... v tomto." Jemne ju od seba odtlačil. "Nevšimla si si, že jeden veniec sa zastavil pri mojej chalupe?"

Allu oblial pot. Ako mohla byť tak zahľadená do seba? Taká nevšimavá? Očami sledovala svoj veniec tak prísne, držiac sa tej falošnej nádeje, až vytlačila všetko ostatné, čo sa dialo okolo nej z mysle.

"Soln, prepáč, ja... ani neviem, prečo som prišla," zaklamala a otočila sa na päte. Pri dverách sa obhliadla, Soln sa venoval len kobyle a preväzovaniu jej rany. Svoje dlhé vlasy mal zopnuté hnedým remienkom, ktorý mu ladil s opaskom previazaným cez ľanovú košeľu.

Zažmurkala, ale tentokrát žiadne slzy. Hnev jej naplnil hruď a namiesto toho, aby jej kroky smerovali domov, štverala sa naspäť na lúku. Keď sa Soln tak vystrojil na vatru, môže si byť istý, že ju tam stretne. Do hája s obrazcami v ohni.

Išla naspäť za hudbou, vravou, krikom a smiechom. Neviditeľná sila ju ťahala bližšie k ohňu, k bubnom prepletanej hudbe.

Celá zadýchaná vyšla hore a zastavila medzi ľuďmi, ktorých nepoznala. Na vatru teda prišli aj mladí z vedľajšej dediny. Vedúni s runami namaľovanými uhlíkom na čelách a hrudiach. S ich tenkými tunikami, cez ktoré im presvitali tetovania na ramenách a chrbtoch.

Niekto jej do ruky strčil pohár plný piva a Alla pila.

Predierala sa davom, jedna ruka v päsť, v druhej pohár a hľadala Živenu a Malvínu. Oproti sa mihali samé mladé tváre, známe a neznáme. Uvedomila si, že už muselo byť veľmi neskoro, keď okolo vatry tancovali už len mladí.

Po chvíli to vzdala, dopila pivo a odhodila pohár. Dvihla obe ruky do vzduchu a nechala sa strhnúť búšením bubnov. Koho vlastne hľadala? Tancovala v rytme burácania, na ktoré odpovedalo jej srdce. Pulzovala ňou bolesť. Soln sa zmieril s ich odlúčením. Nadvihla si suknicu tuniky a vlnila látkou v rytme hudby. Okolo nej sa začal tvoriť kruh z tanečníkov. Chytila sa za ruky s dvoma neznámymi a krútili sa.

Zabudla na obrazce v ohni, na tie zvláštne pocity, ktoré z nich mala. Počula len ich spev dopĺňajúci bubny a flauty a strunové nástroje. Cítila na sebe teplo ľudí, horúčosť plameňov a silu rezonujúcu niekde hlboko v nej. Oči mala zatvorené a vlnila sa, vlasy sa jej uvoľnili z vrkoča a viali jej ako uhlíky v tmavej noci. Pokožka jej horela. Oheň ju neovládal, lebo ona bola ním.

Dve silné ruky jej chytili boky a ona sa zahľadela do očí plných pobavenia a vzrušenia. Chytila tanečníka za ramená a nechala sa viesť jeho krokmi kým jej vôňa borovicového dreva naplnila pľúca. Krútil ju, pritláčal k sebe a potom odtláčal od seba, stále jej však držal ruky, boky, pás, nespúšťal z nej oči.

Za chvíľu už tancovali tesne pri ohni, plamene sa im odrážali od pokožky a tancovali v jeho hnedých kučerách.

Plamene jej spievali a dnes sa ich nebála. Dnes nie.

Keď začalo svitať, klesli na zem. Necítila žiadnu bolesť, žiadnu hanbu, len jeho pery na svojich. Bozky, ktoré nahrádzali bolesť vzrušením.

Keď sa s bosými nohami a strapatými vlasmi dotackala domov a klesla do postele, po dlhej dobe cítila skutočnú radosť.