Cestou domov na sebe Alla cítila chladnúce Solnove dotyky. Slzy jej zaschli na lícach a pevne na nohách sa držala jedine myšlienkami na to, že robí správnu vec. Soln je jej spriaznená duša, ale ako by niečo také pochopili jej otec?

Jej otec, ktorý by jej vyčistil žalúdok, keby neposlúchla jeho výber. Ženích, ktorý by do rodiny priniesol pohodlie, dostatok jedla, pokoj - v to všetci dúfali. Soln s celou jeho rodinou na ramenách nepripadal do úvahy.

Malvína sa môže vydať z lásky. To bolo ich nevyrieknuté rodinné tajomstvo. Či už to bolo preto, že bola Mal obľúbenejšia alebo preto, že bola Alla úslužnejšia, to sa nikdy nedozvie aj keby chcela. Nechcela.

***

Veniec mala na hlave, rovnako aj Mal po jej pravici a Živena po jej ľavici. Dievčatá stáli zoradené pozdĺž rieky na začiatku dedinky. Mesiac svietil v splne, rozhovory medzi pozorovateľmi utíchali a šum rozpravy nahradila pieseň, ktorú začali dievčatá spievať.

Prvá v rade - pätnásťročná Ľudmila, ktorú Alla poznala len z počutia - urobila krok vpred, Alle sa zatočilo v hlave. Pristúpila babica so zväzkom zapálenej šalvie a hustý dym Alle opantal zmysly. Zažmurkala a bola na rade, voda plná stiebristých vlniek jemne žblnkala len dva kroky od nej. Vošla do nej a nasledovala dievčatá. Spev, dym a chladná voda štekliaca jej chodidlá ju privádzali do tranzu. Keď už všetky stáli v strede plytkej rieky, zložili si vence z hláv a položili ich na hladinu jedným ladným pohybom. Prúd akoby vycítil ich modlitbu, prosbu a vážnosť rituálu, začal odnášať vence preč, rýchlejšie a rýchlejšie. Všetky vybehli z vody a nasledovali vence po brehu. Potočné kamene pod ich chodidlami vystriedala tráva a hlina.

Všetky hypnotizovali svoj veniec pohľadom, pobádali ho, aby sa nezastavil, aby pokračoval, ďalej a ďalej, až k chalupe svojho milého. Alla sa obhliadla len nachvíľu, keď začula Živenu nespokojne mrmlať, ako sa jej veniec zasekol o vyčnievajúci balvan príliš skoro.

Vedela, že je hlúpe dúfať, že tak či tak bude jej otcovi jedno, keby sa jej veniec zastavil pred Solnovou chalupou. Aj tak v nej tlela malá iskierka nádeje. Čo ak predsa.

Allin veniec sa však nezastavil pri žiadnom dome. Pokračoval až za dedinu, ďaleko do tmy lesa.