Netrpezlivo prekračovala z nohy na nohu. Čakala ho na ich tradičnom mieste - na boku dubového hája, kde sú okrem majestátnych dubov aj ich popadané kmene, ktoré bolo zakázané páliť alebo inak zúžitkovať. Ostávali tu spiace, takmer nikým nerušené. Spoločnosť jej robili iba štebotajúce vtáky a lúče zapadajúceho slnka. Prešla si úzkými prstami po temene hlavy a zistila, že si zabudla zložiť veniec. Chvatne to strhla a ukryla akurát, keď začula Solnove kroky.

,,To ti to trvalo," zasmiala sa Alla a hodila sa mu do náručia. Dlhovlasý Soln jej stisk opätoval, no jeho slová ju zamrazili: ,,Mali by sme sa porozprávať..." nestihol ani dopovedať, Alla sa mu pritisla na pery. Presne vedela, čo chce povedať, hoci to nevyslovil - Ostáva im už iba pár spoločných chvíľ.

Chytil jej tvár do oboch rúk a zahľadel sa na ňu. ,,Alla..."

Ešte chvíľu na neho pozerala. Odtisla sa a pokrčila plecami: ,,Neviem, prečo by sme sa po obrade s vencami mali prestať vídať. Práve naopak Soln, mali by sme sa prestať skrývať." Musela niečo povedať.

Pozrel na ňu svetlými očami a smutne pokrútil hlavou, zatúlaný prameň vlasov mu skĺzol po ramene. Natiahol k nej ruky a privinul ju k sebe. Teplo jeho hrude sa do nej vpíjalo ako dážď do vyprahnutej zeme. Nemusel nič hovoriť, hlboko v sebe pocítila pichľavú bolesť a skormútene si priznala to, čo dávno vedela, len to v sebe potláčala. Zakalil sa jej zrak a keď žmurkla, slzy jej skĺzli po lícach a vpili sa do Solnovej tuniky.

Alla sa sucho zasmiala: "To je pre nás typické, však?"

"Čo myslíš?" nadvihol jej rukou tvár, aby si pozerali do očí.

"Ja z teba nasajem pokoj, tvoje teplo a na oplátku dostaneš moje slzy. Nič viac." Opäť sa odtiahla. Otočila sa a sadla si na padnutý kmeň storočného stromu. Soln jej bol v pätách, sadol si vedľa nej.

Obaja si boli vedomí, že majú len dve možnosti: utiecť spolu, zradiť svoje rodiny, nechať Solnovu mamu samú s deťmi a statkom alebo ostať a zlomiť si srdcia.

V jeden dávny jesenný večer, keď zaliati zlatými lúčmi ležali na suchom lístí, si prvýkrát preplietli prsty. Na začiatku zimy sa dohodli, že sa v noci stretnú pred najväčším dubom a prvým bozkom spečatia to, čo medzi nimi vzniklo. Obom sa drkotali zuby od zimy a ruky od vzrušenia. Vtedy mali štrnásť rokov a žiadne vedomie o tom, aké smiešne im to bude o pár rokov pripadať. Tento rok oslávili obaja devätnáste leto a mohli už len spomínať na naivné deti, sľubujúce si lásku pod dubom, veriace, že v ich svete na nich skutočné problémy nemajú dosah.

Alla si užívala búšenie srdca posilňujúce jej nohy, keď desaťkrát, stokrát, tisíckrát bežala na predom dohodnuté miesta. Sem-tam bola takmer prichytená pri tom, ako sa zakráda poza domky, no mesiac čo mesiac sa zlepšovala.

Keď ju v háji prekvapili cudzie hlasy, potichu prekĺzla popri nich ako duch. Naučila sa, kde má stúpať, aby jej kroky v lese pohltil mach a mäkká rašelina. Niekedy sa zakrádali spolu, tlmene sa smiali a robili sa, že sú len oni.

Soln jej jemne stisol ruku a Alle vyšla ďalšia slza, utrel jej ju prstom a odhrabol vlasy z tváre: "Toto nie je rozlúčka, ešte máme trochu času. No je pravda, že skôr či neskôr, keď budeme obaja sľúbení iným, sa už nebudeme môcť stretávať. Nebolo by to správne." Tvár sa mu zvráštila bolesťou. Nemusel to povedať, vedela to. Hlboká bolesť v celom tele jej to pripomínala každým nádychom.

Aj ona natiahla ruku k jeho tvári. "Vedeli sme, do čoho ideme," pripustila.

Zatvoril oči a vzdychol. Jeho dotyk na jej tvári slabol, ruka mu skĺzla na jej rameno a pritiahol ju k sebe. "Stálo to za to?" zašepkal.

"Stálo to za to," odpovedala.