Zažili ste už niekedy pocit, pri ktorom nezáležalo na ničom, iba na práve prebiehajúcej sekunde? Chvíľu, o ktorej ste vedeli, že na ňu nezabudnete do konca života?

,,Poznačilo ma to, naozaj," horekovala dvanásťročná Alla, ,,tie plamienky a obrazce, ktoré sa z nich vyskladali. Závan tepla na mojej tvári. Bolo to magické." Mal sa na ňu zapozerala, zachmúrila sa a vystrčila varovný prst: ,,Po prvé, máš reči ako starenka, nie ako mladá dievka. Po druhé - táraniny!"

Alla schytila suknice pod pazuchu a skočila z jedálenskej lavičky nedávno namazanej včelím voskom, od ktorého rozvoniaval celý domček. ,,Zbohom, sestra!" zasyčala podráždene na Mal, vybehla von a tresla dverami. Napriek slzám v očiach si všimla, že vzbudila pozornosť otca aj starej mamy, ktorí jej venovali krátke pohľady od brúsenia noža a varenia pohánky.

Bežala dlho, slzy jej stekali po červených lícach a potkýňala sa v tráve.

Niektoré chvíle sú nezabudnuteľné len pre jedného človeka. Občas si treba tieto zázračné okamihy vychutnať osamote, v tichu a nikdy sa s nimi nepodeliť so svetom. To však malá Alla nevedela.

Ako plynul čas, spomienka vtedy tak silná ostala matná a zabudnutá.

Noc letného slnovratu sa však opakovala každý rok a zakaždým sa v Alle prebúdzali rovnaké pocity. Čím bola staršia, tým rýchlejšie ich v sebe uhasila. Každý rok silnejšie pocity a o to odhodlanejšie udupanie.

,,Prečo si tak ticho?" pýtala sa Ally teta. Akurát boli obe zaneprázdnené lámaním sušenej alchemilky, za čo bola rada - apoň nemusela premýšľať. ,,Všetci okrem teba sa tešia na slávnosti," dodala. Alla nedvihla hlavu od práce, iba ňou rýchlo potriasla. ,,Neviem, o čom hovoríš, len sa sústredím na prácu, aby moja alchemilka nebola nerovnomerná ako Malvínina minulý rok," uškrnula sa.

Vedela, že tetu neokabátila. Tá sa našťastie len usmiala a pokrčila ramenami: ,,Keď už je reč o Mal, nezabudni za ňou poobede ísť, rituálu s vencami sa nemôžeš vyhýbať donekonečna. Vezmi aj Živenu."

Lámanie alchemilky zbehlo rýchlejšie, než by Alla chcela. Ani sa nenazdala a už kráčala dolu dedinou, zavesená do Živeny. Veľa toho nenarozprávali, v tichu si užívali letný vánok vo vlasoch. Zastavili pri čistinke, kde sa už začali zbiehať dievčatá. ,,Ďakujem, že ma nesužuješ nezmyselnými rečami," povedala Alla svojej dlhoročnej priateľke. ,,Už mnohokrát som si na vlastnej koži zažila, aká zhovorčivá a radostná si pár dní pred slnovratom," povedala Živena a venovala Alle jemný úsmev. "No čo, akého mládenca ti vybral otec? Už vieš?" žartovne do nej strčila lakťom.

"Pssst, mládenca mi predsa vyberie veniec, to sa vie..." odvetila Alla a pri spomienke na to, že obrad je tak blízko ju zabolelo srdce. Teraz, s dievčatami všade vôkol to zrazu bolo skutočné. Tento rok sa z toho nevyvlečie.

Dievčatá zbierali kvetiny, bylinky, plietli vence a spievali si. Hoci bolo už dávno popoludní, zakaždým, keď Alla vyšla spod stromu, slnko jej prežiarilo gaštanové vlasy a pokrčilo tvár.

Hlasy dievčat slabli a vôňa lesa za čistinkou silnela. Alla sa vzďaľovala čoraz viac, túžiac po chvíľke ticha, aby sa mohla dať dokopy.

Keď bola mladšia, na slávnosti slnovratu sa tešila. Nemohla sa dočkať na obrazy vo vatre. Na hlasy ohňa, ktoré šepkali jej meno. Posledných pár rokov ju to znepokojovalo. Stratila nádej, že ju niekto pochopí. Chýry sa na dedine šíria rýchlo a už ju prestalo baviť počúvať o sebe, že je čudáčka. Okrem toho jej tento rok veniec spečatí osud.

Ľahla si do machu, ponaťahovala si ruky a nohy. V noci, keď mesiac chladným svetlom prežiari potok, dievčatá so sviecami v rukách a vencami na vlasoch doň vojdú a veniec z hlavy položia do potoka. Vedela, že zistí, za koho sa vydá. Vence na slnovrat neklamú - aspoň tak sa hovorí a ona tomu chcela veriť.

Prudko sa posadila, keď počula šuchot. Zľakla sa, že ju Mal prišla vyhrešiť, no nikde ani duše. Zobrala to však ako znamenie a postavila sa. Vytriasla si suknice a vrátila sa k slnku a dievčatám.