Autor: LaughingAmy

Téma: lov, láska, had, květina, hora

,,Eric Hoover."

 Nechápavo som pozrel na ženu pred sebou. Jej drobné telíčko sa ledva zvládalo dvíhať a klesať, preto ma prekvapilo, že pozbierala zvyšky síl, aby mohla prehovoriť.

   ,,Pššt, nenamáhaj sa, mami," šepkal som jej. Žeby už blúznila?

,,Eric Hoover," zopakovala sotva počuteľne. Bola ako kvetina. Kedysi krásna, dychberúca a silná, no hoci bola stále nádherná, pomaly vädla. Bol to neodvrátiteľný proces.

,,Kto to je?" Bolel ma pohľad na ňu, ako sa zúfalo snaží lapiť dych, len aby mi mohla niečo zdeliť. Zaujímalo ma však, kto je človek, ktorému to meno patrí a prečo je taký dôležitý, že mi o ňom musí povedať, kým jej duša naveky opustí telo. Pri tej predstave sa mi zdvíhal žalúdok.

,,Tvoj brat," zachripela. V tej chvíli akoby ma niekto ovalil kameňom. ,,Máš brata, Fin." 

 Ľudia ležiaci na smrteľnej posteli z úst vypúšťajú všeličo, no ani vo sne by som nečakal, že posledné slová mojej mamy budú práve takéto. Keď mi potom do uší udrel namiesto pravidelného pípania prístroja bubienky trhajúci jednoliaty tón znamenajúci jediné, a keď následne jej prázdnu telesnú schránku odnášali preč, v hlave som mal čudné prázdno. Zmocnil sa ma mrazivý pokoj, môj starý priateľ, ktorý mi robil spoločnosť, keď pred dvomi rokmi skonal otec. V tomto stave som však nevydržal dlho.

 Máš brata, Fin. Eric Hoover. Tvoj brat.

Mamine slová sa mi zarezali hlboko do mysle a nedali mi spávať. Vytvorila smrť dýchajúca mame na krk v jej mysli akési nereálne predstavy, alebo to bola pravda? Skutočne bolo možné, aby mi rodičia celý život tajili niečo také?

Nevedel som. A práve preto som začal pátrať.

Sám sebe teraz kladiem otázku, pustil by som sa do toho šialeného lovu na brata, aj keby som vtedy vedel, aký sled ešte šialenejších udalostí bude nasledovať?

 Ani to som nevedel. V istých chvíľach som však pochyboval. Jednou z nich bola napríklad tá, keď som sa krčil za psou búdou na dvore Anastasie Laceovej krátko po tom, čo som dočasne deaktivoval jej alarm a zničil všetky kamery porozmiestňované po dome i po záhrade. Poviem vám, je to fakt paranoidná ženská, mala ich tam cez dvadsať.

Alebo skôr, bola to paranoidná ženská. V čase, keď som sa s búšiacim srdcom a rozbúrenou mysľou opieral o búdu jej neexistujúceho psa, už pravdepodobne ležala mŕtva na dokonale vyleštenej dlážke vo svojej vlastnej kuchyni. Moja domnienka sa potvrdila, keď v kuchynskom okne čosi zablikalo - signál od môjho brata, že dokonal svoje dielo. Schovávajúc sa v tieňoch som sa teda odplížil k pootvoreným zadným dverám vedúcim priamo do kuchyne. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, vôbec nebol hrôzostrašný - žiadna krv ani znetvorené telo, len päťdesiatnička natiahnutá na zemi pod kuchynskou linkou. Taká bežná situácia, nie? Jediné, čo značilo, že niečo nie je tak celkom v kostolnom poriadku, boli dve dierky v jej krku. Vyzeralo to, akoby ju uštipol gigantický had. Moje vnútornosti boli ako vo zveráku pri pomyslení, že som s tým hadom pokrvne spriaznený. 

Nasucho som prehltol, keď mi na pleci pristála čiasi ruka.

,,Neľakaj sa, to som len ja," zasmial sa Eric. Ako to, že mu hrdlo nesťahoval pocit viny? Ako to, že našiel silu na smiech? Ja som nedokázal ani len prehovoriť, a to som pritom nebol ten, kto vzal život žene predo mnou.

Silou vôle som sa prinútil pozrieť Ericovi do očí. Napriek všetkému som to dokázal. Hoci sme boli nútení žiť dvadsaťjeden rokov oddelene bez toho, aby sme vedeli o existencii toho druhého, ľúbil som ho a bol som si istý, že to cíti rovnako. Keď som sa k nemu po dvoch rokoch usilovného hľadania konečne dopátral, v momente, ako sa naše navlas rovnaké hnedé oči stretli, vedel som, že je to môj brat. Puto, ktoré sa medzi nami vtedy začalo tvoriť, dnes nazývam jednoducho súrodeneckou láskou. A presne preto som tu teraz stál, snažiac sa udržať dnešnú večeru v žalúdku. Preto som sa podieľal na vražde Anastasie Laceovej, ženy, u ktorej prežil celé svoje detstvo môj psychicky labilný brat. Zničila ho. Tá suka mu ubližovala, týrala ho a teraz, po všetkých tých rokoch sa jej konečne dostalo toho, čo jej právom patrilo. Zaúradovala karma menom Eric Hoover. Naplánoval vraždu, s mojou pomocou ju vykonal a ja nemám dôvod ho odsudzovať. Je skazený? V tom prípade je moja duša rovnako prehnitá, ako tá jeho. Napriek tomu som mal teraz pocit, že na mňa padla akási ťažoba, bremeno činu, ku ktorému sme sa znížili. Mal som pocit, že každú chvíľu omdliem.

,,Mali by sme odísť," šepol som priškrtene. Bol najvyšší čas opustiť miesto činu. 

Eric vycítil, že nie som v poriadku a venoval mi starostlivý pohľad. ,,Nemaj výčitky, Fin. Zaslúžila si to. Nebola to dobrá žena."

Namáhavo som prikývol. Doriti, hoci som sa veľmi snažil presvedčiť samého seba, že to, čo sme urobili bolo správne, nech som si to akokoľvek zdôvodňoval, svedomie ma príšerne hlodalo. Hej, viem, že si tá prekliata ženská zaslúžila odplatu, ale bola smrť tým správnym trestom? Eric sa s ňou nevyrovnal spôsobom oko za oko. Ona totiž zaplatila najvyššou možnou cenou.

,Fin?" Ericov tichý hlas ma vytrhol z myšlienok. Dominovala v ňom naliehavosť a ja som pochopil. Začul som čoraz hlasnejšie hučanie motora, neklamný znak, že si Anastasiin manžel prišiel po darček, ktorý sme mu nachystali. Venoval som posledný utrápený pohľad telu ležiacemu na dlážke a nasledoval som Erica náhliaceho sa z kuchyne. Krčiac sa v kroví pri plote sme vyčkali, kým začujeme krik, a keď sa tak stalo, chvatne sme opustili pozemok.

,,Sme v správach," oznámil mi Eric, keď sme nasledujúce ráno vyprázdňovali náš byt v centre Richmondu, približne hodinu cesty od miesta činu. Latexové odevy, ktoré nás zahaľovali včera v noci sme poctivo zničili. ,,Ale neuviedli ale spôsob, akým bola obeť usmrtená."

,,Naozaj?" V skutočnosti ma to neprekvapovalo. Naša vražda bola dosť unikátna, takže mi bolo jasné, že keby to novinári zavetrili a polícia by ich včas nestopla, bola by z toho téma týždňa. Mŕtva žena s toxickou dávkou jedu vretenice severnej v krvi, hotové spasenie nudných novinárskych životov plných celebritných rozchodov a podobných kravín. Medializovanie by mohlo viesť k snahe nejakého psychopata napodobniť vraha a odpútať tým pozornosť od seba. Neraz už k takému niečomu došlo.

Do starého čierneho kufra som hádzal všetko, čo sa mi dostalo pod ruku. V tomto byte som nemal veľa osobných vecí a neviazal ma k nemu ani žiadny hlboký citový vzťah. V porovnaní so sťahovaním sa z rodičovského domu po smrti mojej matky som sa teraz cítil, akoby som iba odchádzal niekam na výlet. V skutočnosti som mal o pár hodín sedieť v lietadle smerujúcom do Európy, konkrétne teda do francúzskeho mesta Cannes, kde sme s Ericom plánovali začať odznova s čistým štítom. Eric sa konečne odpútal od zväzujúcej temnej minulosti a teraz ho - nás oboch - čakalo nové mesto, noví ľudia, nový život. Aby som bol úprimný, neveril som, že to bude také jednoduché. Jedna vražda predsa nemôže odohnať všetkých démonov, ktorí ho mátali dvadsať sedem rokov. Navyše som tušil, že psychicky nie je celkom v poriadku a mal som v úmysle nájsť mu vo Francúzsku nejakého dobrého terapeuta. 

Čo bude so mnou, to som netušil. Ericovu budúcnosť som si predstaviť vedel, tú moju však nie. Nedokázal som si predstaviť, ako budem po zvyšok života zvládať pomyslenie na to, že sme vzali život. Desila ma predstava, že si raz nájdem ženu, spoločne splodíme deti a ja pred nimi budem musieť navždy skrývať temné tajomstvo - že ich otec je vrah. No na druhej strane, to všetko som robil pre Erica. Mnoho súrodencov si v detstve sľubuje, že tomu druhému pomôžu zakopať mŕtvolu, keď bude treba. Poväčšine sú to však plané sľuby. Čo je zlé na tom, že ja svoj sľub dodržím, hoci som mu ho nemal kedy dať, pretože sa naše cesty spojili až teraz?

Hádzal som do kufra posledné kusy oblečenia, keď vtom ku mne doľahlo hlasné klopanie na dvere. Vstal som a podišiel k Ericovi stojacemu v strede obývačky pred televíziou. Vymenili sme si pohľady. Ten jeho bol nečitateľný, môj jednoznačne zmätený. Kto by nás už len teraz mohol zháňať?

Klopanie sa ozvalo opäť, tentoraz ešte hlasnejšie a intenzívnejšie, sprevádzané hlbokým mužským hlasom: ,,Polícia! Vieme že ste tam, otvorte!"

Na mieste som stŕpol. Splašene bijúce srdce mi vyskočilo až kamsi do krku, viečka som tuho stisol k sebe. To nemôže byť pravda. To nemôže byť pravda. To nemôže byť pravda. Ericov plán bol dokonalý, dali sme si záležať na dôkladnom zakrytí všetkých stôp. Bol som si istý, že som odstránil všetky kamery. Anastasia bývala v strašnom zapadákove, mala iba zopár susedov, z ktorých v tú noc viac ako polovica ani nebola doma. Aj keby nás niekto z tých zvyšných zbadal, nedokázali by nás identifikovať. Bolo nemožné, aby náš odhalili. 

Polícia dlho neotáľala, vykopli dvere a nahrnuli sa nám do bytu. Keď nás obkľúčili, mieriac na nás tými úžasnými zbraňami, ktoré som vždy obdivoval, vedel som, že sme skončili. Mal som čo robiť, aby sa mi nepodlomili kolená.

,,Ruky hore!"

Panebože, scéna ako vystrihnutá z akčného filmu. Kŕčovito som zdvihol ruky nad hlavu, periférnym videním som zachytil Erica, ako zopakoval moje gesto. Nebudem klamať, očakával som, že zatknú iba Erica, nanajvýš oboch. Príliš som dôveroval sám sebe, bol som si istý, že som po sebe nezanechal žiadne stopy. Mal som strach, že znovu prídem o brata tak krátko po tom, čo som ho našiel.

,,Finley Ayers, ste obvinený z vraždy Anastasie Laceovej."

 Kriste.

To nie je možné. Cítil som sa, akoby mi niekto jednu vrazil. Alebo rovno dve či tri. 

,,Máte právo nevypovedať. Všetko, čo poviete, môže byť a bude použité proti vám."

Neveril som vlastným ušiam. Mýlil som sa, niekde som urobil chybu. Šliapol som na mínu a spolu s ňou teraz vybuchnem ja, moja minulosť i budúcnosť, celý môj svet. Strážcovia zákona ma prehľadali, vzápätí mi zápästia uväznili v putách a ťahali ma za sebou von z poloprázdneho bytu. Tesne pred prahom vchodových dverí vyrazených z pántov som sa obzrel. Pohľad sa mi stretol s tým Ericovým. V tých očiach bolo presne toľko bolesti, ako keď som sa do nich pozrel prvýkrát. Tentoraz tam však chýbala iskra, ktorá bola vtedy neprehliadnuteľná. Stislo mi srdce. Môj psychicky chorý brat, pretĺkajúc sa týmto svetom úplne sám. Desivá predstava, no rozhodne to bolo lepšie, ako keby mal nasledujúcich dvadsať rokov kysnúť v chladnej cele a načisto sa zblázniť. Ešte mu nehrabalo natoľko, aby nebol schopný normálne uvažovať. Mal zaplatenú letenku do Cannes, kde mohol začať nový život aj bezo mňa. S trochou šťastia natrafí na tých správnych ľudí a bude ho čakať pekná budúcnosť.

Odvrátil som od neho pohľad. Rozhodol som sa. Vezmem všetku vinu na seba a priznám sa. Prípad sa tak uzatvorí, polícia sa v tom viac nebude rýpať a bude len malá šanca, že by odhalili aj Erica. Môj brat si prešiel peklom a zaslúži si byť šťastný. Snáď tým splatím dlh za chyby našich rodičov. Teda, za tú najväčšiu, ktorú urobili, keď si v pätnástich nedali pozor a splodili dieťa, o ktoré sa nedokázali postarať.

 Vypočúvacia miestnosť bola ozaj malá a ja som bol rád, že som vyrástol z klaustrofóbie, ktorou som trpel ako decko. Pridelili mi právnika, vzdal som sa totiž nároku na vlastného, hoci som nejaké kontakty mal. Načo by mi to bolo?

,,Urobil som to," priznal som rovno. ,,Zabil som Anastasiu vpichnutím smrteľnej dávky jedu vretenice do krčnej tepny." Tie slová sa mi vôbec nehovorili ľahko. Podieľal som sa síce na vražde, no nezabil som. Dúfal som však, že moja výpoveď bude dôveryhodná.

Vypočúvanie netrvalo dlho. Ku všetkému som sa priznal a oni ma dočasne zatkli ako zodpovedného za smrť Anastasie Laceovej. Prekvapilo ma, keď som sa dozvedel, že na mieste činu našli môj vlas. Prišlo mi to akési absurdné, nedokázal som si predstaviť, ako by sa čo i len jednému vlasu mohlo podariť vykĺznuť spod latexovej masky. Navyše mi Eric niekoľko dní dozadu pre istotu vlasy skrátil. Dopekla, ako sa to mohlo stať? Netušil som.

Ešte predtým, než ma strčili do cely, využil som nárok na jeden telefonát a zavolal som Ericovi na mobil. Spadol mi kameň zo srdca, keď mi oznámil, že ho nevypočúvali. 

,,Účet mi zablokovali, ale ten, na ktorý som vložil dedičstvo po rodičoch by mal byť dostupný," mlel som do slúchadla najrýchlejšie, ako som vedel. Musel som mu povedať všetko, čo potreboval vedieť, aby mohol začať nový život. ,,PIN vieš. Tie prachy ber ako revanš.. za rodičov."

,,Prepáč, Fin," hlesol. Hlas mal akýsi chlapčenský, detský. To sa mu občas stávalo. Akoby bol niekedy z dospelého muža z ničoho nič opäť chlapček. Nemusel som byť psychiater či neurológ, aby som si uvedomil, že sa mu v hlave čosi trochu pomiešalo, že nastal nejaký skrat.

,,Neospravedlňuj sa, ty s tým nemáš nič spoločné," vydýchol som. Hovory z policajnej stanice boli určite odpočúvané, nemohol som dovoliť, aby nadobudli dojem, že by v tej vražde mohol byť predsa len zapletený aj Eric. ,,Let do Cannes ešte stíhaš. Choď a zabudni na Richmond, na Virgíniu, na celú Ameriku. A aj na mňa. Nekontaktuj ma, nesnaž sa ma vystopovať, keď ma odtiaľto pustia. Dávaj na seba pozor." Nespoznával som sa. Vlastný hlas mi bol akýsi cudzí, akoby tieto slová hovoril niekto iný. Toto som nebol ja. Nemohol som byť.

Jeho ospravedlnenia ma znepokojovali. Bol čas hovor ukončiť. Ukončiť kapitolu môjho života menom Eric, hoci bola len krátka. ,,Mám ťa rád." A zavesil som.

Nasledujúce dni boli nekonečné. Mal som pocit, že v mojom tele je uväznený niekto neznámy, s kým nemám nič spoločné. O týždeň sa konal súd, kde mal padnúť konečný verdikt. Zopakoval som svoje priznanie, no motív som neodhalil. Nemal som silu si nejaký vymýšľať a keby som im povedal polopravdu - že som ju zabil, pretože kedysi ubližovala môjmu stratenému bratovi - zbytočne by to mohlo vyvolať ďalšie otázky a zatiahol by som do toho Erica. Môj právnik to, samozrejme, chcel vytiahnuť, ale keď som niekoľkokrát bez vysvetlenia rázne odmietol, vzdal sa. Nepovedal som nič na svoju obhajobu a právnik sa tiež nenamáhal. 

,,Finley Ayers, odsúdený na pätnásť rokov vo väzbe za vraždu Anastasie Laceovej." Tie slová mi zneli v hlave ešte dlho po skončení súdu. Bolo to ako otravná pieseň, ktorú počujete ráno v rádiu a spievate si ju ďalší týždeň. Vlastne nie, bolo to horšie. 

Dni plynuli a môj život horel v plameňoch odpudzujúceho stereotypu. Cítil som, že strácam aj tie zvyšky samého seba, mojej osobnosti, čo vo mne zostali. Spomenul som si na moju obľúbenú sériu kníh z detstva, na Harryho Pottera. Napadlo mi, že takto nejak sa pravdepodobne cíti čarodejník po bozku dementora. Prázdny. Bez duše. A každým dňom to bolo horšie a horšie.

Eric ma neprišiel navštíviť a ja som mu nevolal. Bolo to tak lepšie. Dúfal som, že skutočne odletel do Cannes, prevzal kľúče od bytu, ktorý sme spoločne našli a snaží sa začať odznova.

Väčšinu dňa som strávil ležiac na posteli v rohu cely, oddávajúc sa pochabým sebadeštrukčným myšlienkam, snažiac sa ignorovať môjho otravného spoluväzňa.

,,Nebuď taký nadutý, Eddie," dohováral mi. Nepoznal moje skutočné meno, tak sa rozhodol, že ma bude volať Eddie. ,,Už mi konečne povedz, za čo sedíš." Odpoveďou mu bolo ticho. ,,No taaak! Ja už som ti povedal. Mám to zopakovať? Pašovanie drog," vyhlásil hrdo. ,,Ale keby ešte stále posielali ľudí do chládku za preťahovanie rovnakého pohlavia, to už by som mal doživotie."

Preľaknuto som k nemu zdvihol zrak. Hej, bol čudný, oplzlý a napriek tomu, že to bol chlap ako hora aj trochu zženštilý, ale nevedel som, že je gay. Panebože, toto mi ešte bolo treba. ,,Vražda," vypľul som zastretým hlasom dúfajúc, že ho to možno vystraší a dá mi pokoj. Vražda. To slovo chutilo odporne.

Až časom som si začínal plne uvedomovať, čo som to vlastne spravil. Na situáciu, v ktorej som sa ocitol, som sa začal pozerať s istým odstupom. Zabil som človeka. Síce nepriamo, no aj tak. Zabil som. Vzal som život. Tie slová mi dovtedy akosi nedávali zmysel, neboli mojou súčasťou. Stali sa ňou až teraz, keď som naozaj pochopil ich význam. A viete čo? Bolo mi to jedno. Nemal som vôľu proti tomu bojovať. Zbytočne by som sa snažil udržiavať na žive Finleyho Ayersa, ktorým som bol, kým som nestretol Erica. Nemalo by to zmysel. Hoci som to vtedy netušil, môj život v skutočnosti skončil už v momente, keď moja mama poslednýkrát vydýchla, vypúšťajúc pomedzi pery tie prekliate slová: Máš brata.

,,Vražda?" Otravnému spoluväzňovi zaiskrilo v očiach. Takže vrahov sa teda nebojí. Hlupák jeden. Tuším mi ešte niečo hovoril, neviem, to už som ho nevnímal, pretože sa v tej chvíli otvorili dvere našej cely a dnu vpadli dvaja policajti.

,,Finley Ayers?" Pohľadom skákali medzi mnou a tým pošahaným pašerákom. Nečudujem sa, že mu na jeho obchody prišli.

 Kývol som policajtom hlavou, akože to som ja, ale neunúval som sa vstať. Aj keď bolo čudné, že ma zháňali, pretože ma nečakalo žiadne vyšetrenie, ani som sa s nikým nepobil a silno som pochyboval, že mám návštevu.

,,Poďte s nami," vyzval ma jeden z policajtov. 

Neochotne som sa teda zdvihol z postele a chtiac-nechtiac som ich nasledoval. Za sebou som ešte začul hlas toho idiota: ,,Takže Finley! Pekné meno. Finnie..."

 Skončili sme v miestnosti, ktorú som zatiaľ nemal tú česť navštíviť. Trochu sa ponášala na kanceláriu. V jednom zo štyroch čiernych kožených kresiel sedel môj právnik. Stroho som mu kývol na pozdrav. Policajt mi naznačil, aby som sa posadil. Poslúchol som.

,,Pán Ayers, váš prípad bude vzhľadom na isté znepokojivé okolnosti opäť otvorený," oznámil mi jeden z policajtov a ja som mal pocit, že mi sánka spadla až na zem.

,,Čože?" vyhŕkol som neveriacky. Načo chcú znovu otvárať môj prípad? 

 Právnik si odkašľal. ,,Došlo k ďalšej vražde, navlas rovnakej ako tá, z ktorej ste boli obvinený a ku ktorej ste sa priznali."

Posledné dni som mal pocit, že som mŕtvy. Že moja duša opustila telo, odletela kamsi ďaleko a zanechala po sebe len prázdnu schránku. Premýšľal som nad minulosťou, nad rodinou a starými priateľmi v márnej snahe vyvolať v sebe nejaký pocit. Nič. Štípal som sa do rúk, do nôh, len aby som zistil, či aspoň moje telo dokáže prejaviť nejaký znak života a ľudskosti. Bolesť však bola v porovnaní s ohlušujúcou prázdnotou neporovnateľne slabá.

Preto ma vydesilo, keď som teraz pocítil príval adrenalínu. Srdce sa mi divoko rozbúšilo napriek tomu, že som si myslel, že toho už ani nie je schopné. Nebolo to vyslovene nepríjemné, iba zvláštne. Mal som pocit, že si zo mňa moja myseľ strieľa.

,,Koho zabili?" spýtal som sa potichu. Aj môj hlas bol dokonca o niečo živší.

,,Jeremyho Lacea, manžela Anastasie Laceovej."

 V tej chvíli mi myseľ križovalo jediné.

Čo si to, dočerta, spravil, Eric?