Autor: Majushi

Téma: +

Kvetiny sú vytrvalé. Aj keby zmizli, nevymreli by. Skoro ako vlci. Kvetiny nezomrú, pokiaľ tu bude mesiac. Podobne ako vlci.

Toto je počiatok novej éry!

Vlci dvíhajú hlavu k mesiacu a spievajú. Kvety otáčajú svoje lupene k jeho bledému svetlu a potichu šeptajú. Vlci bežia, kvetiny ich uspávajú.

Je to trojuholník vzťahov medzi tromi základnými podstatami tohto sveta.

Vyrastala som tu, no nie som ani vlk, ani kvetina či mesiac. Moja podstata nie je z tohto sveta, ale aj tak som jeho neodlúčiteľnou súčasťou.

Som Amun-na, strážca ich tajomstiev, uchovávam všetky slová od počiatku sveta, ale nemám ich komu prenechať. Vždy som to bola len ja a nikto iný, kto by mi pomáhal. Teda, to som si aspoň myslela.

1. časť: Hora poznania

Od vchodu do Hory poznania sa ozval dlhý ťahavý zvuk – vlčie vytie prenikalo modrou temnotou noci, ktorej z nebeských výšin panoval mesiac.

Zastala som, čím šuchot trávy ustal, a započúvala sa do melódie. V zvieracom speve som rozoznala tri hlasy, ktoré sa tak harmonicky dopĺňali. Boli traja, to bolo naozaj zaujímavé.

O chvíľu na to stíchli. Neďaleko od miesta, kde som stála, som započula šuchot trávy, ktorý ich prezradil. Na nič však nečakali, na nikoho nehľadeli, bežali preč a ja som len pomedzi stromy zahliadla ich chvosty. Mohla som sa tak presvedčiť, že skutočne boli traja. Jeden z nich bol však naozaj zvláštny, iný ako ostatní dvaja.

Vykročila som, no o pár krokov sa ku mne opäť pripojila rovnaká vlčia pesnička, akú som počula len pred chvíľou, no tentokrát z väčšej diaľky, pravdepodobne od Bieleho priesmyku, ak sa tam trojica vlkov aj napriek snehu dokázala dostať.

Tentokrát som nezastavovala. Pieseň som si už vypočula, preto bolo potrebné dostať sa do knižnice.

„Traja. To už bude doba...," hovorila som sama so sebou. Robila som to pomerne často, nakoľko som mala ako jediná v novom svete dar reči.

Oprášila som z plášťa zelené listy stromov a otvorila dvere ukryté za balvanmi pri úpätí Hory poznania. Tie sa so škripotom, nakoľko sa na nich podpísal čas a vonkajšie nehostinné podmienky, otvorili akurát na toľko, aby som sa popri nich pretisla do temnoty, ktorá driemala za ich nepreniknuteľným kovovým štítom.

„Traja," šomrala som si popod nos, keď sa mi podarilo nájsť malé koliesko a rozsvietiť lampu.

Kráčala som po vodou vyhladenom povrchu a cítila vlhkosť a zatuchnutosť vzduchu, ktorý nebolo možné vyvetrať. Otvorila som ďalšie zhrdzavené kovové dvere a ocitla sa v priestore líšiacom sa od predchádzajúcej jaskyne.

Vzduch už nebol vlhký, no stále bol dusný a chladný. To však nijak neprekážalo, nakoľko to výrazne neovplyvňovalo knihy na policiach, čo tu pokojne ležali v tajomnom vševediacom tichu v útrobách Hory poznania. Pokiaľ bolo v tejto časti jaskyne sucho, tak som mohla byť pokojná, hoci ma v tej chvíli rozrušilo zistenie, že vlci boli traja.

„Traja, traja," položila som lampu na stôl pri dverách a zapla mechanizmus pochádzajúci zo starej éry, ktorý po chvíli rozsvietil svetlá v podzemnej knižnici – jedinom mieste, kde boli písomné pamiatky tohto sveta.

V niektorých z nich sa píše, že človek je občas sám, ale niet človeka, ktorý by dokázal zniesť večnú osamelosť. To je dôvod mojej existencie. Preto som tu, medzi nekonečnými radmi políc, ktoré sú plné kníh. Nie som človek, preto môžem byť naveky sama. Človek by však takúto samotu nezvládol.

Ale ľudia už dávno opustili tento svet a ostali po nich len úlomky ich existencie, avšak tak drobné, tak zanedbateľné, až sa bojím pomyslieť na to, čo sa raz stane, keď tento svet, táto éra, povedie ku koncu. Budeme my, vlci, kvetiny a mesiac, rovnako zabudnuteľní, ako boli tí pred nami?

Vzala som knihu z najbližšej police, ktorej listy boli biele ako sneh, ktorý sa ešte držal v Bielom priesmyku. Položila som ju na stôl a otvorila na mieste posledného zápisku. Pozorne som si prezrela dátum a potom nalistovala úplne prvú stranu.

„Dvadsať," šepla som a klesla na stoličku. „Už tomu bude dvadsať rokov," vyvrátila som hlavu dohora a zapozerala sa do ničotnej temnoty – tam, niekde veľmi, veľmi vysoko bol strop ukrytý mimo dosahu svetla.

S povzdychom som otvorila zásuvku a hodnú chvíľu sa v nej prehrabovala v márnej snahe nájsť píšuce pero. Po neúspešných pokusoch som napokon siahla do druhej zásuvky, kde som mala väčšie šťastie.

Často som váhala, čo do kroniky napíšem, no tentokrát som sa nad tým nezamýšľala.

V tento deň pred dvadsiatimi rokmi započala naša éra. Staré zmizlo a objavilo sa nové, niečo pretvorené a znovuzrodené. V prvý deň tohto sveta zobudil život osamotený vlčí spev od Hviezdneho jazera. Ten vlk potom vyl sám desať rokov.

V tento deň pred desiatimi rokmi som objavila písmo a knihy. Mohla som pokračovať v zaznamenávaní dejín spôsobom, ako to robili tí zo starej éry. Bolo mi tak dané meno Amun-na, strážkyňa tajomstiev. A k vlkovi sa pridal hlas od Hory poznania.

V tento deň, presne v tento deň, kedy je tomu už dvadsať rokov od počatia tejto éry, sa k tejto dvojici pridal vlk od Bieleho priesmyku.

Títo traja dnes ráno podľa tradície obchádzali kraj – od Hviezdneho jazera ich pre hmlu nebolo zreteľne počuť. Zahliadla som ich všetkých troch pri Hore poznania a krátko na to sa ich hlasy niesli od miesta, kde ešte nikdy nezazneli − Bieleho priesmyku, kde je ešte stále sneh.

Ukončila som zápis a nechala knihu chvíľu otvorenú, aby hustá vrstva atramentu zaschla. Pero bolo totiž prasknuté.

Hľadela som na svoje písmo, ktoré nebolo také úhľadné, ako tomu bolo v knihách, ktoré boli písané rukou. Vravelo sa im denníky. Nie, moje písmo bolo zmätené a surové, ako tento svet, ktorý bol ešte tak mladý a ešte nevedel, kam chce smerovať, čoho chce dosiahnuť.

Išli sme len zo dňa do iného dňa, z mesiaca do iného mesiaca, z ročného obdobia do ďalšieho ročného obdobia, z roka do nového roka. Preto som sa ani nenazdala a bolo tomu dvadsať rokov našej zmätenej existencie.

Áno, zmätenej, lebo sme bez cieľa pobehovali po brehoch Hviezdneho jazera v údolí, lebo sme bez výziev upierali svoj pohľad na vrcholy hôr, lebo sme nesnívali, iba tupo načúvali, ako bezhlučne padá sneh a mesiac nebadane mení svoju podobu na konci nočného dňa.

Sledovala som, ako sa atramentové kôpky prestávajú roztekať, spomaľujú a tuhnú. Očami som prechádzala po texte, keď vtom som si všimla toho zvláštneho úkazu, ktorý sa opakoval od prvého dňa každých desať rokov.

„Tá súvislosť... je to len náhoda?" spýtala som sa obracajúc stránky na úplný začiatok.

„Tento svet si nepamätá nič viac ako vytie vlka od Hviezdneho jazera, ktorý všetko živé prebudil do nového rána novej éry," čítala som si nahlas. „Ja si však pamätám modré nebo a ohnivú guľu padajúcu na zem. Viem, že to nebol sen, lebo keď vlk vyl, už som mala otvorené oči. Bola som hore skôr ako tento svet a mala som spomienku na koniec toho starého.

Vtedy z toho modrého neba, nie z tmavomodrého, ako je tomu teraz, kedy svieti len mesiac obklopený záplavou vzdialených hviezd, padala hviezda. A potom bola len ničota, ani tma, ani svetlo, ani prázdno, prosto nič, ničota. Po chvíli však zavyl vlk a hviezda z neba bola už len jazerom odrážajúcim nočnej oblohe jej ligotavý obraz."

Vzala som knihu do rúk a nalistovala v nej stranu, kde sa spomínalo desiate výročie vzniku sveta – deň, kedy som aj ja sama mala desať rokov, podobne ako všetko živé, čo pretrvalo od prvého dňa. Zároveň to bol aj deň, kedy som našla knižnicu, spoznala písmo a dostala meno.

„...kovové dvere sa otvorili a neďaleko zaznelo vlčie vytie, no bolo iné, ako po minulé roky – nebolo osamelé," čítala som so zatajeným dychom.

Opäť som otvorila knihu na strane, kde bol najnovší príspevok do kroniky.

„Tretí vlk od Bieleho priesmyku," premýšľala som nahlas, „aké je tvoje spojenie s týmto svetom? Čo sa tam udialo, že prichádzaš v tento deň práve odtiaľ? A ako?" načiahla som sa po mapu na stole, ktorú som vo voľnom čase vyfarbovala, takže bola stále po ruke. „Tam hore je ešte sneh, priesmyk je neprechodný...," nechápavo som sa zamračila nad vlastnými slovami a v mysli si vybavila pohľad na horský priechod pokrytý bielou prikrývkou.

Vtom mi to došlo. Biely priesmyk sa nevolá bielym len-tak! On je totižto biely po celý čas! Už od začiatku, lebo tam hore je neustále sneh.

„No dobre, ale ak je tam stále sneh, ako sa sem ten tretí dostal?" prechádzala som po mape prstom márne hľadajúc nejakú skulinku v nepreniknuteľnom horskom chrbáte, ktorý objímal túto stranu údolia až pokiaľ bolo od Hory poznania dovidieť – ako mohutná kamenná stena strácajúca sa na horizonte.

„Bol iný, tak zvláštny, takého som tu dole ešte nevidela. Biely, huňatý, mohutný, nižší a zavalitejší. Vlci od jazera takí nie sú, sú rýchli, štíhli, vysokí na dlhých labách s krátkou srsťou," porovnávala som vlkov. „Musel sem odniekadiaľ prísť," prst mi zastal na Bielom priesmyku a v tej chvíli som vedela, že je len jedna možnosť, ako to zistiť.

///

2. časť: Biely priesmyk

Pevne držiac plášť, aby mi ho neodniesol vietor, som došla na koniec horského chodníka. Nebol to však koniec ako-taký, nakoľko som skrz závoj vločiek videla pokračovanie na náprotivom svahu, ale mne už ďalej nebolo dovolené ísť pre mohutnú rieku snehu, ktorá sa bez pohnutia vinula od vrcholkov hôr až kamsi dolu do údolia, kde však pre prichádzajúcu jar jej vrstva zmizla. Tu hore však bola ešte zima.

Toto miesto bolo Biely priesmyk.

Zakrývajúc si oči som vzhliadla hore. Viditeľnosť bola viac ako mizerná, no keď som tu bola naposledy, tak bolo pekne, mesiac jasne svietil a obloha bola bez mrakov, avšak vtedy môj pokus dostať sa na chrbát hôr zlyhal pre ten sneh.

„Ts, akú mám šancu, že sa tam vyškriabem v tomto počasí?" vrčala som podráždene a rozhliadla sa, či predsa len nezbadám inú cestu.

Zazrela som však čosi, čo som ani v najmenšom nečakala. Kamenný chodník zasadený do svahu vedúci presne ponad snehovú lavínu Bieleho priemyku ma ani zďaleka tak neprekvapil ako to, kto po ňom s najväčšou opatrnosťou schádzal nasledujúc bieleho huňatého vlka.

Neznámy mal sklonenú hlavu, tvár si chránil pred vetrom a snehom a zároveň celú svoju pozornosť venoval úzkemu chodníku pod svojimi nohami vždy chvíľu zvažujúc, kam položí nohu. Nemohol si ma všimnúť, avšak vlk, jeho sprievodca, ktorého ľahký krok a sebavedomie akoby nasvedčovalo tomu, že túto cestu nejde po prvýkrát, zastal krátko na to, ako som si dvojicu všimla.

Chvíľu sme si skrz snehovú víchricu vymieňali nemé pohľady, no potom tvor zavrtel chvostom, krátko štekol, akoby na pozdrav, a vyplazil jazyk, čo vyzeralo ako úsmev.

Cítila som, ako sa mi celé telo zachvelo a od zimy to nebolo, a potom ztuhlo ako zasychajúci atrament v mojej kronike, keď neznámy zastal a zdvihol pohľad z chodníka na... na mňa.

Z úst mi veletela nadávka. Pevnejšie som zovrela v rukách okraje plášťa, zbabelo sa otočila a rozbehla sa preč.

Bežala som a bežala, až kým mi nedošiel dych. Ale aj potom som zabehla ešte kúsok k lesu a potom ešte ďalej, kde som sa vyčerpaná oprela o strom a o chvíľu na to klesla na zem, kde sa pomedzi suché lístie prebíjali výhonky sviežej zelenej trávy. Bola som ďaleko od zimy, snehu a Bieleho priesmyku.

Neviem či to bolo behom, alebo mojím vyplašeným srdcom, no moja hlava bola úplne prázdna. Nepočula som svoje myšlienky, akoby tam ani žiadne neboli.

S ťaživým tichom vo svojom vnútri som uprela svoj pohľad pred seba. Videla som stromy, ich ošúchanú kôru, holé konáre a pomedzi ne presvitajúce mesačné lúče. Dokonca som zahliadla aj ligotavú hladinu Hviezdneho jazera.

A vtom sa mi znova vrátilo vedomie. Vydesene som sa poobzerala a snažila sa vymyslieť, čo ďalej.

„Človek," povedala som stromom okolo, „bol to človek, že áno?" prezrela som si ich, akoby mi mohli dať odpoveď. Chytila som sa za hlavu a potiahla párkrát za vlasy. „Pre mesiac, to bol človek! Človek, človek, človek,...!" ponorila som si tvár do hromady lístia pri mojich kolenách.

„Prečo, čo sa to deje? Ľudia predsa na tomto svete nie sú, odkedy započala táto éra, nie? Presne tak, nie sú, len niečo ostalo po ich existencii, ako knižnica pod Horou poznania. Keď tu ten jeden je... je ich viac? Koľko? Znamená to... niečo? Že to celé končí?" môj hlas tlmilo lístie a dobre tak, inak by som pri počutí svojho plačlivého nariekania asi upadla do zúfalstva, čo som si v danej situácii nemohla dovoliť.

Začula som šuchot lístia a kroky. Vydesene som zdvihla hlavu, no na moju úľavu predo mnou nestál neznámy od Bieleho priesmyku, ale vlk z údolia – jeden z trojice zavýjajúcich vlkov, ten od Hory poznania.

Pieskovožltý, štíhly tvor na mňa upieral svoj pohľad akýmsi spýtavým spôsobom.

Podozrievavo som prižmúrila oči a on naklonil hlavu na bok.

„No paráda! Netvrď mi, že si to vedel! V údolí je človek a vám to ako neprekáža a ani fakt, že ho doviedol ten váš nový kamarát, takže sa tu teraz nehraj na neviniatko a povedz, čo to má celé znamenať!" začala som vlka obviňovať.

Ten si však pokojne sadol a zapozeral sa kamsi medzi stromy.

Skôr než som stihla otočiť hlavu tým smerom, ozval sa hlas: „Ja to môžem vysvetliť."

Môj pohľad spočinul na neznámom z Bieleho priesmyku.

Bez kapucne som konečne videla jeho alebo skôr jej tvár. Vlasy mala rovnako biele ako srsť vlka po jej boku, oči zas čierne, pleť trošku do oranžova a akúsi... zvrásnenú. Všimla som si niekoľkých škrabancov na jej líci a jednu jazvu na krku.

Mojim očiam taktiež neušli neznáme objekty pri jej bokoch, ktoré zakrýval plášť. Taktiež o ne každú chvíľu zavadila dlhými prstami s pokrčenou kožou. Zdalo sa mi, že je to nejaký jej zvyk kontrolovať, či má tie veci po ruke.

Napriek vyčerpanosti a roztraseným kolenám som vstala, no vlastný rozum mi zakázal znovu utiecť. Bolo potrebné poznať odpovede a podľa toho ďalej konať. Avšak vlastný strach ma nútil aspoň byť pripravená a v momente sa rozbehnúť, nakoľko som nevedela nič iné. Nevedela som sa nijakým spôsobom brániť, uvažovala som, či viem vôbec niekoho udrieť.

Zhlboka som sa nadýchla a otvorila ústa, no v momente som zaváhala. Ako sa mám s niekým rozprávať? Je to rovnaké, ako keď hovorím sama pre seba či predstieram rozhovor s vlkmi z údolia?

Odrazu toľko otázok zaťažilo moju myseľ až na mňa išli mdloby. Našťastie sa po mojom boku objavila akási podpora. Pozrela som dolu a uvidela pieskového vlka stojaceho pri mne. Chvíľu som váhala, no nakoniec som sa pevne chytila jeho srsti na chrbte a takto som odhodlane zdvihla hlavu pripravená čeliť neznámej osobe.

Tá sa nesmelo usmiala, čím sa ryhy na jej tvári prehĺbili, zdvihla ruku a chabo ňou zamávala.

„Ahoj," povedala stále sa usmievajúc. „Ja som Odean, veľká sprievodkyňa, objaviteľka tohto sveta."

Jej slovám som nie celkom rozumela, no aj tak som prikývla. Nebola človek, čo bolo dobré, zatiaľ.

„Ja som Amun-na, strážkyňa tajomstiev, uchovávam vedomosti tohto sveta," napodobnila som jej príklad s jediným rozdielom – neusmievala som sa. „Prepáč, ale čo sa ti to stalo?" ukázala som na ňu, nakoľko ma jej zjav znepokojoval a dúfala som, že to nie je nákazlivé.

„Hm, čo ako?" zdvihla ruky a pozrela sa na seba hľadajúc príčinu mojej otázky.

Vtedy som si všimla, že tie veci po jej bokoch sú zbrane. K otázkam v mojej hlave sa tak pripojili ďalšie.

„To na tvojej koži, tie ryhy," upresnila som. „A tie veci, čo máš po boku... Na čo sú ti?" ukázala som na jej opasok.

Okolie naplnil jej smiech, keď sa pozrela na svoju ruku.

„Och, toto?" ukázala mi chrbát jej dlane. „To sú vrásky, moja milá! Znaky staroby."

Vrásky, staroba, o tom sa v niektorých knihách písalo, ale doteraz som nevedela, čo si pod tým predstaviť. Teraz, keď to bolo priamo predo mnou, to bolo čosi odporné a škaredé.

„Podľa tvojho výrazu súdim, že si sa s čímsi takým ešte nestretla," ozvala sa Odean. „Neboj, aj teba to raz čaká," povzdychla.

„Dúfam, že nie," povedala som. „A načo tie zbrane?" položila som jej ešte raz túto otázku.

Odean sa krátko zasmiala a pokrútila hlavou. Potom mi ukázala zbrane skryté pod plášťom.

„Nie všetci vlci sú takí mierumilovní, ako Vločka alebo ten tvoj," pokynula na pieskového vlka. „Za tými horami sú miesta, kde ide o život. Buď rada, že ich tu máte. Delia toto malebné údolie od sveta tam vonku už pekných... no aj dvadsať rokov," povedala a zdvihla hlavu k Bielemu priesmyku. „Je takmer nemožné sa cez ne dostať," šepla.

„Je to presne na deň dvadsať rokov, čo tento svet vznikol, a odvtedy sa nikomu z údolia alebo nikomu spoza hôr nepodarilo prejsť Bielym priesmykom," oboznámila som ju. „Ty si prvá."

Odean prikývla, akoby to čakala.

„To je moje poslanie. Tam, kde nie som ja, nie je nikto. Idem prvá, vždy na čele, robím kroky, ktoré ešte neboli učinené."

„Povedz, čo za svet je na druhej strane hôr?" opýtala som sa, nakoľko ma toto tajomno dráždilo celých dvadsať rokov.

„V podstate rovnaký, ako tu," odpovedala, keď sa poobzerala okolo. „Len... len možno v ňom ostalo o niečo viac zo zloby, čo ostala po ľuďoch. Tieto," poklopala po zbraniach, „sú toho dôkazom."

„A keď si teraz tu..., čo bude ďalej? Prídu aj iní?" spýtala som sa s obavou, nakoľko sa mi jej slová nepáčili. Nechcela som, aby čokoľvek ohrozilo údolie Hviezdneho jazera a ako som tak načúvala jej rečiam o svete na druhej strane hôr, tak toho bolo veľa, čo by sa sem mohlo dostať a zničiť to tu.

Odean sa zamyslela. Mlčky očami skúmala hory, no najviac Biely priesmyk. Potom svoju pozornosť upriamila kamsi medzi stromy.

„Povedala si, že je tomu dvadsať rokov, čo vznikol tento svet?" spýtala sa a ja som prikývla. „Ale ja som omnoho staršia."

„Čože?" bolo to jediné, na čo som sa po zistení takej informácie zmohla.

„Ja ešte pamätám na ľudí a ich zánik. Ach, áno, pred dvoma desiatkami rokov, tak si to hovorila, nie? Vtedy padla z neba hviezda," pozrela na hviezdy, „ale vtedy..."

„Vtedy nebolo nebo takéto," skočila som jej do reči. „Ja viem," prikývla som, „bolo modré."

Odean sa zamračila a vtom všetko okolo nás zmeravelo ako vlci, čo boli po celý čas bez pohybu po našich bokoch.

„Čo to je?" šepla Odean a pomaly sa rozhliadla. Vločka pri jej boku vstal a zdvihol čumák k nebu.

Pochopila som, že pocit, že svet zastal, nie je len v mojej hlave, nie je spôsobený mojím vnútorným rozpoložením, nie je to len nejaká predstava.

„Neviem," odvetila som, „ale je to zvláštny pocit," pevnejšie som zovrela v prstoch pieskovú srsť vlka, ktorý taktiež vetril vo vzduchu.

Skôr, než sme sa s Odean nazdali, spustili obaja vlci pieseň, ktorá sa rozliehala údolím každé ráno už celých dvadsať rokov. A tá pieseň dala veci zase do pohybu.

To, že ju vedel Piesok, to som ešte chápala, ale to, ako rovnako dobre ju vedel aj Vločka, to ma nemálo prekvapilo.

„Odean!" zdvihla som hlavu a započúvala sa do diaľky, hoci to pre vlčie vytie nebolo vôbec ľahké. „Nepočuješ niečo?"

„Huh, čo ako?" Odean bola zmätená správaním oboch vlkov.

„Prvý vlk!" vykríkla som, keď som spoznala ďalší zvuk dokonalo ladiaci k tým dvom.

Vtom sa ako na povel Vločka aj Piesok rozbehli do lesa smerom k ligotavému brehu jazera, odkiaľ znel hlboký hlas vznešene ťahajúc noty vlčej piesne.

„Vločka!" kričala za vlkom Odean.

„Niečo sa deje," povedala som zamyslene. „Poďme! Cestou ti všetko vysvetlím!"

///

3. časť: Hviezdne jazero

„... a tak to je každý deň," dokončila som rozprávanie kráčajúc rýchlo pomedzi stromy a husté krovia nasledujúc tri harmonické hlasy.

„Takže teraz sú traja aj s mojím Vločkou," šepla zamyslene Odean držiac so mnou krok. „A ten prvý je od jazera?"

„Áno, tam som ho počula prvýkrát. Pri Hviezdnom jazere," odpovedala som.

„V deň, keď padla hviezda?"

„Áno, vtedy," pritakala som.

„Tak to mám taký pocit, že ideme na zaujímavé stretnutie," ozvala sa Odean.

Uvidíme, povedala som v duchu a plne sa sústredila na jazero, ktoré sa pred nami ukázalo len čo sme vyšli z lesa. Na jeho hladine sa odrážal neporušený obraz nočnej oblohy aj s okrúhlym mesiacom. Jeho brehy boli porastené kvetinami, ktorých lupene sa kúpali v mesačnom svite a žiarili do tmy podobne ako to robili hviezdy na oblohe.

S takou nádherou pred očami som okamžite zabudla na vlkov a ich spev, ktorý už medzitým utíchol. Vidieť jazero takto zblízka mi zakaždým vyrazilo dych. Bolo to, akoby sa nebo a hviezdy rozhodli zostúpiť na zem vo svojej veľkoleposti a nekonečnosti tancujúc iskriaci tanec na krehkej hladine jazera.

„Čo som hovorila," Odean svojimi slovami narušila moje omámenie a upriamila moju pozornosť na niečo, na čo sa ona sama pozerala. „Tak to vyzerá, moja milá, že sme traja ako tí vlci," povedala a začala schádzať po lúke k jazeru.

Ja som však nebola schopná spraviť čo i len krok.

Všetka tá nádhera okolia ustúpila do úzadia a môj svet sa zúžil na osobu kráčajúcu medzi kvetmi s lupeňmi rovnako bielymi od mesačného svetla ako boli jej vlasy a na trojicu vlkov šantiacich pri okraji jazera obskakujúc radostne okolo ďalšej siluety, ktorej smiech sa niesol pokojným tichom noci.

Keď postava zazrela Odean, na chvíľu prestala v šantení s vlkmi a vyšla jej naproti. Pozorovala som ich, ako si tí dvaja vymieňajú medzi sebou niekoľko slov. Potom silueta zdvihla hlavu, neskôr aj obe ruky, ktorými začala nadšene mávať vo vzduchu.

To gesto bolo podobné tomu, aké spravila Odean pri našom stretnutí. Očividne to neznamenalo nič zlé. Váhavo som preto zdvihla ruku a párkrát ňou mávla.

„Snáď to ako odpoveď bude stačiť," pošepla som.

Spôsob však, akým silueta mávala rukami, sa náhle zmenil, avšak čo tým chcela povedať, to už som nevedela.

V neistote som si ruku pritisla na hruď a sledovala, ako postava vedľa Odean pokračuje v gestikulácii a niečo aj kričí. Napokon ale ruky spustila vedľa tela a rozbehla sa mojím smerom. Vo mne sa tak znovu zobudilo nutkanie ujsť preč, otočiť sa a zmiznuť v lese, no čosi vo mne bolo objavením ďalšieho z nás zlomené.

Cítila som sa bezbranne, oklamane a ...prázdno.

A tak som tam stála, pozerajúc, ako sa približuje až napokon stála predo mnou. Alebo lepšie, on stál predo mnou.

Výzorovo bol ako ja či Odean, teda v tom základnom, ale v niečom sa predsa len líšil. Vďaka knihám som tak vedela, že nie je ako ja, hoci bol.

Pozrela som sa mu do tváre, no jeho oči boli rovnako zmätené ako tie moje, keď si ma prezeral od hlavy k špičkám. Keď sa naše pohľady po chvíli stretli, prišlo mi to zvláštne neprirodzené a nejak zahanbujúce. Cítila som, ako mi začínajú horieť líca.

Jeho reakcia nebola iná. Aj v skromnom svetle mesiaca som zahliadla červeň v jeho tvári, ktorú rýchlo skryl rukou.

Odvrátila som svoj pohľad na stromy, aby som si prečistila hlavu a zbavila sa toho pocitu, avšak to sa mi ani zďaleka nedarilo, nakoľko som na sebe stále cítila jeho pohľad.

„P-Prestaň sa tak pozerať," povedala som a otočila sa mu bokom.

„Ach! Ty vieš hovoriť!" žasol a neistota v jeho správaní sa kamsi vyparila.

„Jasné, že viem!" zabodla som doňho svoj pohľad a na moje prekvapenie mi to tentokrát nerobilo žiaden problém. „Doteraz som bola jediná, ktorá to vedela a zrazu tu ste... Odean a-a... ty."

„Och, prepáč, nepredstavil som sa!" úplne ignoroval hnev v mojom hlase a uklonil sa. „Moje meno je Zayed, pútnik z hviezd, som začiatok aj koniec svetov," s úsmevom na perách sa vystrel, „rád ťa spoznávam."

„Som Amun-na, strážkyňa tajomstiev, uchovávam dejiny tohto sveta," reagovala som chladne, „a ani jeden z vás sa v nich nespomína."

Zayed sa zaškeril, chytil ma za ruku a napriek mojej vôli ma ťahal k jazeru, odkiaľ nás pozorovala Odean aj s troma vlkmi pri nohách.

„To preto, že Odean je pôvodom ešte zo starého sveta," vysvetľoval Zayed.

„To viem, o tom sme sa už bavili," povedala som.

„Dobre. Ja som z doby po spadnutí hviezdy, z tejto doby. Som ale, podobne ako tento svet, ešte mladý a neprebádaný," otočil hlavu ku mne, „nespoznaný a tajomný. Ani ja sám neviem, koľko tajomstiev ukrývame – ja a tento svet. To, že sa o mne dozvedáš až teraz, je normálne."

„Normálne?" prudko som trhla rukou a vyšmykla sa mu. „Žijem tu už dvadsať rokov, tam hore," ukázala som za seba na Horu poznania. „Vídavala som toto jazero celý svoj život, ale ty si tu nikdy nebol. Podobne ako Odean, ktorá bola na druhej strane hôr. Ani jeden z vás tu nebol!" vykríkla som zúfalo.

Zayed zdvihol hlavu a zapozeral sa na horský masív.

„Tak ten vlk odtiaľ, to si bola ty!" šepol v úžase. „Povedz, čo všetko si pamätáš? O starom svete, o hviezde?"

„Pamätám si na jej pád," zamrmlala som.

„Pád?"

„Hej. A na modré nebo. Potom zavyl vlk od jazera a začala nová éra," pokrčila som plecami.

Zayed ma chvíľu prepaľoval pohľadom a vo chvíli, kedy som si bola istá, že sa mi do tváre zase nahrnie krv, sa uškrnul a povedal: „Vieš, to si potom staršia ako ja," zazubil sa.

Neviem prečo, ale cítila som tie slová ako urážku. Taktiež som ale musela žasnúť nad jeho talentom meniť tému rozhovoru ako sa mu zamanie. Túto svoju schopnosť použil v rozhovore so mnou snáď za každou vetou, čo som povedala.

„Ja si nepamätám nič iné, ako tento svet. Kvetiny, mesiac a vlci. Všetko také čisté, mladé a neporušené. Ale dvadsať rokov je predsa len dlhá doba a zlo za hranicami tohto kraja zase naberá svoju pôvodnú silu," rozprával Zayed zamyslene.

„Nechcem, aby sa to, o čom Odean hovorila, dostalo sem," dala som najavo svoje obavy.

„To ani ja," prikývol Zayed a pohladil čierneho vlka, ktorý k nemu prišiel, po hlave. „A urobím všetko pre to, aby k tomu počas tejto éry nedošlo," pozrel sa na mňa a opäť sa uškrnul tým svojským spôsobom, akoby všetko bolo v absolútnom poriadku.

Prižmúrila som oči a pochybovačne povedala: „Akoby si mal takú moc."

„To nemám," priznal bez okolkov s úsmevom na perách, „ale ty, ja a Odean, my traja by sme..."

„Čo?" skočila do rozhovoru Odean. „Mám pocit, že tu vy dvaja niečo kujete a mňa z toho vynechávate. Tak aby ste vedeli, to že som ešte zo starej doby neznamená, že na mňa rovnako tak môžete zabudnúť, je to jasné?"

„Kto na vás, zabúda, ó, veľká sprievodkyňa?" obrátil sa na ňu Zayed s vážnou tvárou. „S vašimi skúsenosťami a mocou rátame dúfajúc vo vaše spojenectvo s nami."

„Čo," vyhŕkla som v márnej snahe zadržať smiech, „čo to bolo? To... znelo príšerne!" smiala som sa nad jeho jazykovým prejavom.

Zayed sa nechápavo pozrel na Odean a tá s rukami prekríženými na hrudi pobavene zavrtela hlavou.

„Takže žiadne vykanie? Ste si istá, ste predsa staršia a..."

„To nejak prežijem. A aj tak sa zdá, že Amun-na o niečom podobnom nevie," povzdychla si Odean, a tak som bola tenktokrát ja na rade s tým nechápavým pohľadom, ktorý som striedavo upierala raz na pobavenú Odean a raz na zarazeného Zayeda.

Vrásky však na jeho tvári dlho neostali a na perách sa mu znovu usadil pre neho typický úsmev. Čosi v mojej hrudi sa zatrepotalo ako listy vo vetre, keď som ho videla takto šťastného.

„Vidím to na zaujímavú spoluprácu," povedal Zayed Odean.

Bielovlasá žena prikývla, vrhla na mňa pohľad a povedala: „A ja to vidím na zaujímavý vývin udalostí."

Tak nejak som mala pocit, že Odean čosi tuší, že na mne vidí to, čo ja cítim niekde hlboko vnútri, preto som zahanbene odvrátila pohľad od tých dvoch.

„A ja...," povedala som, keď mi oči spočinuli na novom a týmto svetom ešte nevidenom úkaze, „to vidím na nový začiatok," šepla som ohúrená neznámym svetlom na horizonte.

Odean a Zayed sa otočili, a tak sme všetci traja spoločne s vlkmi pozorovali prvý východ slnka novej éry.