Autor: Majushi

Téma: Tisíce měsíců

Poznámka: V Ázii, konkrétne v Japonsku, existuje povera o skladaní tisícov origami (väčšinou sa skladajú z červeného papiera) do tvaru žeriava, čo má potom človeku priniesť zdravie, ak trpí nejakou chorobou. Samozrejme, že ak chcete dať chorému najavo, aby rýchlo vyzdravel, tak stačí, ak poskladáte tak 5 - 10 :) Tisíc sa skladá naozaj len pri dlhodobých a vážnych chorobách.Prajem pekné čítanie a ospravedlňujem sa za chyby ^^

Spočiatku to bol len nápad, len nenápadná myšlienka, ktorá však zapustila svoje korene až príliš hlboko do jeho mysle. 

Každým dňom, ktorý strávil v polosede na posteli pozerajúc na plynúce mraky a putujúce slnko na oblohe, vedel, že postupne zomiera. Jeho doterajšie ja, ktoré bolo plné čistej energie a sily chradlo. Počas dní umierania sa však pretvorila podstata jeho bytia a osobnosti. Po smrti začala klíčiť.

Bolo to ako poskladať tisíc papierových žeriavov, ale on mieril vyššie. Žiadne papierové skladačky a výmysly o tom, že ho to dostane z príšerných drápov choroby, ktorou trpelo ako jeho telo, tak aj duša. Nie, jeho mohlo zachrániť len čosi, čo nemal nikto v celom vesmíre.

Keď už sa raz rozhodol, nič mu nestálo v ceste. Aj napriek bolesti, ktorá spaľovala jeho kožu a drvila dušu, vstal jednej noci z nemocničného lôžka. Podopierajúc sa o každý pevný predmet prešiel šuchtavými krokmi ku dverám. Na chvíľu zneistel, ale kľučka po zatlačení povolila a dvere sa odchýlili. V chodbe za nimi bolo šero, svetlo svietilo až na konci.

Ešte raz sa obzrel a potom vykročil. Nadobro opúšťal miestnosť, čo mu bola hrobom a kolískou zároveň. Dobre si uvedomoval, že sem vošiel ako niekto, koho meno si nepamätá a spomienky naňho sú zahmlené, no ten, ktorý odchádza má víziu – získať všetko, aby mal ju.

***

Budík v jeho kabíne mu pred hodinou oznámil, že je čas vstávať, no on bol ako vždy už hore. Nespával dobre. Dôvodov mohlo byť veľa, možno nočné mory, v ktorých sa ozýval krik a prosby, tiekla krv špiniac jeho ruky, možno bolesť zo starých zranení alebo stále citlivá rana v jeho hrudi spôsobená tými, ktorí ho prinútili takto konať.

Aby zabudol, pozeral sa niekedy aj celé hodiny z okna svojej izby na nekonečnú čiernu, ktorá v diali nechávala žiariť drobné slnká – hviezdy. Stával so založenými rukami za chrbtom, nikdy nie otočený tvárou k dverám. Skrýval to miesto, chránil tú citlivú ranu dokonca aj po takom dlhom čase, ktorý môže ponúknuť vesmír len pútnikovi idúcemu za svojím cieľom, ale vnútri dávno zblúdenému.

Do jeho zorného poľa sa začalo dostávať veľké guľovité teleso žltej farby. Podobných videl na svojej výprave už mnoho, presne devätsto deväťdesiatdeväť. 

Po ďalšej hodine, ktorú palubný systém oznámil štyrma jednoduchými tónmi, teleso zaberalo už takmer celý výhľad. Skrz oblaky sa dali rozoznať moria a pevniny.

Muž hľadel a premýšľal, keď ho zdvorilostné zaklopanie a následný zvuk hydrauliky upozornili, že ktosi vošiel dnu. Nebolo veľa takých, ktorí by sa odvážili priblížiť k jeho dverám, nieto ešte prejsť ich prah. Tipoval, že to bude jeden z troch podkapitánov dozerajúcich počas jeho neprítomnosti na veliteľský mostík.

„Kapitán," hlas sa nezatriasol, bol pevný a odmeraný, „korunná princezná Tellerusu, slečna Adeline de Ulrei, by s vami rada hovorila. Tvrdila, že nedovolí prerušiť spojenie, pokým si s ňou neprehovoríte."

„Hovoriť?" muž sa pozrel ponad plece na prvého podkapitána Barksa. Vedel podľa hlasu, že je to on. Pokojný, chladnokrvný, nie veľmi zhovorčivý – taký bol jeden z mála pozerajúc naňho ako na človeka a nie ako na monštrum.

„Áno, pane," pritakal Barks stojac v pozore.

„Nemáme o čom," muž sa otočil naspäť k oknu, akoby tým bola celá vec vybavená.

Podkapitán Barks chvíľu váhal. Stál pri dverách pozerajúc do skromne osvetlenej izby, no videl iba kapitánovu siluetu pri veľkom okne, za ktorým bolo zreteľne vidno tretí mesiac planéty Tellár žiariac svojou typickou žltou farbou. 

Vedel, že jeho nadriadeného čosi trápi. Dokonca vedel, čo to čosi je. Neboli to mnohé obete, ktoré sa pri ich dobývaní nahromadili, lebo sa odmietali vzdať a podriadiť. To, čo skutočne kapitána vesmírnej lode trápilo, bol jeho vzhľad, pre ktorý sa neodvážil postaviť na mostík a prijať hovor. Barks taktiež vytušil, že práve toto je dôvodom jeho túžby po dobývaní . Pre kapitána to bol spôsob, ako sa vysporiadať so svojím nedostatkom – nahradiť spáleniny či jazvy množstvom získaného územia vo vesmíre.

„Podkapitán, vy ste ešte tu?" Barksa otázka zaskočila. Uvedomil si, že sa musel zamyslieť a bol v kapitánovej izbe dlhšie, než musel.

„Prepáčte, pane. Už pôjdem," zasalutoval, otočil sa k dverám, no skôr, než ich stihol otvoriť, hlas spoza jeho chrbta sa opäť ozval.

„Idem tiež," povedal kapitán.

Barks si musel zahryznúť do jazyka, aby v sebe udržal svoj prekvapený výkrik. Pomaly sa otočil k siluete, ktorá však už nestála pri okne, ale vedľa postele.
Ruka skrývajúca sa v širokom a príliš dlhom rukáve sa natiahla za lampičkou. Jedno tiché štuknutie a nočný stolík osvetlila modrastá žiara. Prsty sa načiahli za predmetom, ktorý bol na stolíku odložený. Keď ho pevne chytili, zdvihli do vzduchu a po chvíli priväzovania ho pripevnili na tvár, druhá ruka svetlo zhasla.

„Myslím, že je tu predsa len čosi, o čom si musíme pohovoriť," povedal, keď sa jeho vysoká postava ocitla po Barksovom boku.

Dvere sa so syčaním otvorili a dvojica vyšla na chodbu. Podkapitán kráčal o pár krokov pozadu, aby tak umožnil pánovi lode pripraviť sa a usporiadať si myšlienky. Dlhé čierne vlasy splývali mužovi pred ním na chrbte a zakrývali tak polovicu akéhosi znaku vyšitého na zadnej strane karmínového rúcha, ktoré nosil, aby tak lepšie zakryl nedostatky na svojom tele – všetky až na jazvu, čo mu hyzdila polovicu tváre. Tú skrývala pred svetom čierna maska.

Na najdôležitejšom mieste lode sa ocitli zakrátko. Kapitán okamžite zamieril k svojmu miestu, ktoré dominovalo celej miestnosti. 

Na prekvapené pohľady ostatných, v ktorých sa často mihol aj strach z prítomnosti najmocnejšieho muža na palube, si už zvykol, hoci zozačiatku to nebolo vôbec ľahké. Ten pocit, že mu jeho zranenia vidno aj skrz látku, stále zotrvával v jeho hlave a zabralo to čas, pokým sa to naučil odtlačiť do úzadia, aby sa tak mohol venovať veleniu.

„Pane, čakáme len na vaše povolenie," oznámil podkapitán Barks zo svojho miesta a po očku sledoval reakcie kapitána, no ten sedel bez pohnutia vo svojom kresle, ruky voľne položené na operadlách, polovica tváre bez masky uvoľnená.

„Len zvuk. Obraz zapnite až po mojom rozkaze," povedal muž a zameral sa na na hlavnú obrazovku, kde sa do troch sekúnd zjavila rozhorčená tvár bytosti, ktorá sa priveľmi podobadala na ľudskú ženu, nebyť tých uší, čo pôsobilo dojmom, že je pravý, nefalšovaný elf. Podobne vyzerali všetci na Telleruse.

„Ehm, tu je korunná princezná tretieho mesiaca planéty Tellár, Tellerusu. Volám sa Adeline de Ulrei a rada by som...Ach, pane, prosím, zle sa mi s vami komunikuje, keď vás nevidím. Mohli by ste..."

„Nie, nemohol," reagoval kapitán.

Na princezninej tvári bolo jasne badať prekvapenie a údiv.

„Nick?" prehovorila po hodnej chvíli šeptom stále neveriacky pozerajúc na obrazovku, kde nemohla tvár dotyčného vidieť, ale muž sediaci na mieste kapitána jej tvár videl veľmi dobre. Hľadel žene do očí a ona zas pozerala do tých jeho, hoci o tom nevedela a asi by to ani nedokázala, keby videla, čo sa z neho stalo; čo z neho ostalo. 

„Nick, si...to si ty, však? Kde si bol, celý ten čas? Zmizol si tak náhle, báli sme sa o teba...Ja som sa bála! Ako sa máš? Čo tvoje zranenia? Nick? Povedz niečo! " naliehala.

Muž, ktorý vytrvalo odolával jej slovám plným strachu, no aj úľavy, mlčky pokynul posádke, aby opustila miestnosť. Keď si bol istý, že sú všetci preč a dvere zatvorené, odhodlal sa prehovoriť.

„Adeline, ahoj."

„Nick..." princezná sa usmiala, ale kapitán nevedel rozoznať či je to smutný alebo šťastný úsmev, „tvoj hlas je taký ťažký. Musel si veľa zažiť. Veľa zlého. Pravdepodobne si tam vonku dospel."

Muž mlčal.

„To, že si tu,...znamená to, že sa konečne vraciaš domov?" spýtala sa žena s neskrývanou nádejou v hlase.

„Nepýtala by si sa, keby si vedela, kto teraz som," odpovedal kapitán lode a vstal.

„Kto...si? Nick, nerozumiem," na ženinom čele sa objavili vrásky.

„Máš pravdu, veľa som si toho prežil, veľa zlého, Adeline," kapitán podišiel bližšie k obrazovke. „Padol som na dno, no odtiaľ som sa dostal ešte nižšie. Až do pekla. Povedz, videla si ma po tom požiare?"

Princezná zaváhala. „Nie, nevidela. Nepustili ma k tebe, vraj sú tvoje zranenia príliš vážne, nepekné na pohľad, nič pre ženu z kráľovskej rodiny. Modlila som sa. To jediné som mohla pre teba urobiť."

„Modlila?" spýtal sa muž. Z jeho hlasu bolo cítiť, že čímsi podobným opovrhuje. „Tvoje vzývanie Ducha lesa mi nepomohlo ani trochu. Vieš, on tým, čo sú v núdzi nepomáha. Mali by ste prestať s čímsi tak primitívnym, ako vierou v niekoho, kto neexistuje. Vlastne," muž sa zastavil vo svojej chôdzi, „keď sa mi ty a tvoji ľudia podriadíte, ako prvé spravím to, že vás toho podvodníka načisto zbavím. Potom si možno nájde Vaše Veličenstvo čas aj na mňa, čo by nemalo byť také ťažké, keďže sa my dvaja vezmeme."

„Nick!" vykríkla zdesená princezná, ktorá toho, s kým sa rozprávala, vôbec nespoznávala. „Ako môžeš o niečom takom hovoriť?! Okamžite prestaň!"

„Poznáš tú poveru o tisícoch papierových žeriavov, ktoré keď poskladáš, vyliečiš sa z akejkoľvek choroby, ktorou práve trpíš?" spýtal sa pokojne kapitán a opäť sa začal prechádzať po mostíku.

„Čo?" Adeline bola zmätená z náhlej zmeny témy.

„Moje zranenia boli naozaj vážne, celé dni a noci ma pálila koža, horela krv. Keď som po čase ako-tak premohol bolesť, spomenul som si na žeriavov, no už vtedy som vedel, že skladať papiere nemá zmysel. Na svoju liečbu som potreboval čosi viac."

Princezná mu skočila do reči: „Preto o tvojej lodi doliehali z každého kúta vesmíru zlé správy? Stal si sa synonymom smrti, zabíjania a podrobovania si národov, Nick! Vieš si vôbec predstaviť, aký som mala strach, keď sa tá povestná loď prinášajúca len skazu, objavila na našich radaroch? Sme ďalší v rade, pomyslela som si, no potom si tam bol ty a tvoj hlas...keď som ho počula..."

„Vy ste tisíci," vyhlásil muž otočený chrbtom k obrazovke. Zdalo sa, že princeznine slová nebral na vedomie.

„Prečo to robíš, keď nemusíš?!" vykríkla zúfalo žena na druhej strane obrazovky.

„Nemusím? Pche, ľahko sa povie niekomu, kto netrpel tak, ako ja," muž pomalými krokmi podišiel k svojmu kreslu, no nesadol si.

„Odišiel si spod ochrany môjho otca, možno keby si tak nespravil..."

„Tak či tak, bol by som vyhnanec."

„Ako to môžeš tvrdiť? Môj otec, on ťa mal rád. Nedopustil, aby si niekedy trpel nedostatkom a určite by ťa nechal po jeho boku až do samej smrti. No ty si odišiel," muž cítil v jej hlase výčitku.

„Radšej si uvedomiť svoje miesto a pokorne odísť, ako byť potupený a vykopnutý ako nikto. Zvolil som si lepšiu možnosť odchodu," odvetil a načiahol sa za jedným z mnohých tlačidiel na pulte. 

„Prečo si stále myslíš, že by ťa moja rodina zavrhla ako-" a v tom momente princezná stratila reč. Pozerajúc do tváre, ktorej polovica bola zakrytá pod maskou, nenachádzala slová, aby vyjadrila, ako veľmi ju to mrzí. Zmohla sa len na to, aby si rukami zakryla ústa a potlačila tak vzlyky. Po líci sa jej skotúľala prvá slza.

„Ľutuješ ma?" spýtal sa neutrálnym hlasom kapitán.

Keď nedostal odpoveď, nenáhlivými pohybmi si zložil masku a vyzliekol vrchnú časť rúcha.

Z obrazovky sa ozval tlmený výkrik.

„Vidíš?" muž si prešiel zdravšou rukou po bordových spáleninách a fialových jazvách na bokoch, hrudi a ramenách. „Vidíš, čo zo mňa zostalo?" zdvihol znetvorenú tvár k obrazovke. „Hnusím sa ti? To je dobre. Lepšie byť odporný netvor, ako chudák hodný akurát tak ľútosti."

„Nick..." princezná natiahla k obrazovke ruku, akoby sa ho chcela dotknúť, pohladiť ho, no pre diaľku, čo ich delila, nemohla.

„Keď som sa pred niekoľkými rokmi takto ukázal medzi ľuďmi, bol som len jedno z toho. Nemohol som byť nič iné, len monštrum alebo mrzák," muž si opäť obliekol rúcho, no masku nechal položenú na stole. „A potom sa všetko zmenilo, keď som si podmanil niektoré planéty. Odrazu som bol pánom, mal som moc nad životom a smrťou tých, ktorí sa mi dostali do rúk. Získal som si rešpekt. Už žiadne sácanie do blata, pokrikovanie, šuškanie za chrbtom," vzal do rúk masku a pripevnil si ju na tvár. „Dávno predtým som vedel, že nie tisíc skladačiek, ale tisíc planét, mesiacov a sústav bude liekom na moju chorobu."

„To nespravíš," zavrtela neveriacky hlavou Adelina, keď pochopila význam jeho slov.

Kapitán sa pousmial: „Skúste mi v tom zabrániť. Dajte do obrany vášho domova naozaj všetko, princezná, lebo ak ma podceníte, tak to bude prvýkrát a naposledy. Možno by ste mali požiadať o pomoc Ducha lesa, aby vás ochránil pred jedným z tých, ktorým nepomohol," s týmito slovami muž s maskou prerušil spojenie.