Autor: Majushi

Téma: Přepsaná historie

Poznámka: Prajem príjemné čítanie

Videl som oheň padať z neba a vodu, ako pohlcuje všetko, čo jej stojí v ceste. Zem sa podo mnou triasla, vzduch bol ľad aj dym. Na nebi slnko a mesiac.

Vtedy som prvýkrát skočil časom.

S námahou otvorím oči a vzápätí ich opäť zatvorím. Načiahnem pred seba ruku, aby ma ochránila pred priamymi slnečnými lúčmi a pokus zopakujem.

Ležím na brehu pokojnej riečky. Zem je príjemne teplá, pri každom nádychu cítim jej hlinitú vôňu, ale aj vôňu kvetov.

Vstanem a rozhliadnem sa. Pár metrov odo mňa je ihličnatý les. V údolí pod sebou zazriem strechy domov.

Opäť iný čas, iný svet.

Zohnem sa pre svoj batoh, ale keď zdvihnem hlavu už nie som sám. Chalani ma obklopia zo všetkých strán a mieria na mňa vidlami, motykami, hrablami a nožmi. Najstarší z nich, pravdepodobne ich vodca, má sekeru. Ostatní sú rovnako starí alebo dokonca mladší ako ja, no ich tvrdé pohľady prezrádzajú, že si toho v živote zažili veľa a podceňovať ich by bola tá posledná vec, ktorú by som pred smrťou stihol urobiť.

Avšak ani ja som si neprešiel práve ružovou záhradou, takže to so mnou budú mať ťažké.

Vodca pevne zovrie sekeru do obidvoch rúk a podíde takmer až ku mne. Neustúpim ani o centimeter, len pokojne stojím a čakám. Niečo povie, ale nanešťastie jeho slovám nerozumiem. Zatiaľ.

Chalan opäť čosi povie, pravdepodobne zopakuje to, čo hovoril predtým, ale ja nemám ani poňatia, aký majú jeho slová význam. Nastane ticho, počas ktorého sa všetci netrpezlivo pozerajú jeden na druhého a potom na mňa.

Mlčanie preruší štíhly plavovlasý chlapec, ktorý sa postaví vedľa vodcu a začne naštvane kričať a sácať ma.

Zachytím pár slov. Nezdržím sa úsmevu, no plavovlasý nervák si to všimne a vrazí mi. Spadnem na zem.

„Čo ti je také smiešne, povedz! Vrav! Vrav inak..."

Konečne.

„Prestaň Jano! Asi je hluchý."

„Nie som hluchý," poviem a vstanem zo zeme. Všimnem si ako na mňa všetci ohromene pozerajú, no vzápätí sa spamätajú a pevnejšie uchopia „zbrane".

Obrátim sa k veliteľovi: „Prepáč, ale nerozumel som tomu, čo si hovoril, takže...mohol by si mi to zopakovať?"

„Ako...ako nerozumel? Nechápem."

Povdychnem si.

„Pozri, nemám v pláne ti tu vysvetľovať, že na to, aby som vám rozumel potrebujem počuť širokú škálu výrazových prostriedkov a podľa toho potom poskladať v hlave pravidlá pre váš jazyk a to všetko len preto, aby som bol schopný dorozumieť sa s vami, takže..."

„Čo? O čom to hovoríš?" skočí mi do reči veliteľ, ktorý je pravdepodobne buď veľký hlupák, alebo len chce všetkému porozumieť. Pre svoje vlastné dobro dúfam, že to prvé.

„Zabudni na to, dôležité je, že vďaka tomuto pánovi Nervákovi, ti teraz rozumiem, takže mi môžeš povedať to, čo si chcel," zhrniem to.

„Čo si to povedal?!" Nervák po mne vybehne s nožíkom v ruke a nebyť prekvapujúco rýchlych reflexov vodcu, bol by som vo veľmi nepeknej situácii.

„Jano, upokoj sa!"

„Upokojiť?! Ten bastard..."

„A dosť! Zober si troch ďalších a choď na obhliadku. Keď sa vrátiš, chcem, aby si si mal chladnú hlavu," zavelí vodca.

Chvíľu si navzájom uprene hľadia do očí. Nervák nakoniec naštvane odkráča do lesa. Skôr, ako zmizne za hustými vetvami, pozrie sa na mňa a palcom si prejde po krku.

Zabijem ťa!

Len sa usmejem, čo Nerváka ešte viac vytočí, prudko sa otočí a zmizne v tieňoch stromov.

Otočím sa na vodcu, ktorý si ma so záujmom prezerá.

„Deje sa niečo?" opýtam sa nevinne.

„No, ani neviem. Kto si?"

Dobrá otázka. Do hája! Nemal som dostatok času, premyslieť si svoju novú identitu! Mohol by som improvizovať, ale to sa mi zakaždým vypomstilo, avšak iná možnosť nie je.

„Sidhart," poviem prvé meno, ktoré mi zostalo v pamäti od môjho minulého pobytu niekde na Blízkom východe v osemnástom storočí.

Všetkým prítomným sa rozšíria oči, mladším popadajú zbrane na zem, tí starší ich naopak namieria presne na mňa až sa ma takmer dotýkajú.

„Hej, hej, hej! Čo to má znamenať? Povedal som niečo...zlé?" opýtam sa nechápajúc ich konanie.

Nikto mi neodpovie. Vodca odniekadiaľ vyberie lano. Výhľad mi odrazu zakryje akási látka. Okrem tmy nič nevidím. Skôr než stihnem zareagovať mi ktosi pevne chytí ruky. Netrvá dlho a mám ich zviazané za chrbtom.

„Hej! Čo to robíte? Hej! Za toto zaplatíte! Neprajte si ma! Veď počkajte, vy hlupáci!"

„Sklapni a kráčaj!" prikáže ktosi. Na chrbte pocítim niečo ostré a uvedomím si, že poslúchnuť príkaz by nemuselo byť až také zlé.

„Dobre, ale vezmete mi veci," poviem a vykročím vpred.

Po nekonečne dlhej ceste plnej zakopnutí a jedného poriadneho pádu na tvár vojdeme do domu. Viem som to podľa vône, zvukov a podlahy podo mnou, ktorá je pravdepodobne z kameňa.

„Michal!" ženský hlas znie šťastne a ľahko. Akoby sa dotyčnej uľavilo, že je nažive.

„Alya, kde je starý otec?" opýta sa vodca.

„Tam, kde vždy o tomto čase. Prečo? A kto je to?"

„Neprávom zviazaný človek, ktorý chce ísť hneď a zaraz preč!" odpoviem podráždene, za čo si vyslúžim sotenie dopredu a tradičné slová ako: „Mlč!" alebo „Sklapni!".

„Poďme!" zavelí veliteľ. Prejdeme po chodbe, potom vyjdeme hore schodmi, zájdeme párkrát doľava občas doprava a nakoniec vojdeme do veľkej miestnosti. Jej veľkosť odhadujem podľa ozveny krokov.

Som prinútený sadnúť si. Keď tak urobím, konečne mi dajú dole z očí šatku, ale ruky nechajú zviazané.

Pohľadom okamžite vyhľadám toho chalana so sekerou. Stojí na druhom konci miestnosti vedľa staršieho pána a niečo mu hovorí. Akési dievča v jednoduchých zelených šatách stojí neďaleko nich a občas sa pozrie mojím smerom. Vyzerá zmätene, vystrašene a neisto.

„Hej!" zvriesknem na celú miestnosť. Asi dvadsať párov očí sa pozrie na mňa.

„Požadujem vysvetlenie!" vyhlásim a aj napriek dvom párom silných rúk, ktoré sa ma snažia udržať na stoličke, vstanem.

„Alya," osloví starý muž dievča, „nechám to na tebe."

„D-dobre," dievčina sa neisto ukloní a podíde ku mne.

„Moje meno je Alice Leandor Yoshina Adalbaker, skrátene Alya, narodená dvadsiateho ôsmeho júla tritisícjedenásť. Mám devätnásť rokov a povolaním som cestovateľkou v časopriestore," vychrlí zo seba potichu.

„Sranduješ, však?" opýtam sa po chvíli.

Záporne pokrúti hlavou.

„No konečne! Majú tí hore vôbec predstavu, ako dlho som nekontrolovateľne skákal časom?! Koho to bola chyba? Nie, nechaj ma hádať. Stavím svoju mesačnú výplatu na toho osla Denisa! Ako môže firma TT zamestnať takého hlupáka?! Nech si ma neželá! Keď sa vrátim, donútim ho zažiť taký strach zo smrti, že sa bude plaziť po zemi a prosiť o odpustenie!" poviem nahnevane.

Dievčina sa usmeje.

„Aj ja vás rada stretávam, pán Tylos Daan Ushio," natiahne ku mne ruku, „môžeme ísť?"

„Ešte sekundu. Chcem vedieť, čo sa stalo, prečo som tu."

Alya sa zasmeje.

„A čo ste čakali, keď ste sa predstavili tým menom? Boli ste nedávno na Blízkom východe, však? No, teraz sme niekde na juhu Slovenska, ktoré je okupované tureckými vojskami. Ľudia tu majú z tých ľudí strach a vy sa predstavíte ako jeden z nich? Páni, vy asi veľmi rád riskujete!"

„Aha...to som nevedel."

Prehliadnem si všetkých v miestnosti. Alya urobí to isté.

„Budete mi chýbať. Nebojte sa, všetko dobre dopadne," povie im, spustí časostroj, ktorý má v podobe náramku upevnený na zápästí a chytí ma za predklatie.

V jednom momente stojíme medzi zmätenými ľuďmi, ktorí ničomu nerozumejú a ani nesmú a v tom druhom sa ocitneme na štartovacom mieste obklopení ľuďmi, ktorí nás nadšene vítajú.

Som doma. A prvé, čo urobím, je, že zabijem Denisa. Kde je?!