Autor: Majushi

Téma: Sedm kamenů

Za dedinou na kopci, za ktorým zapadalo slnko, týčilo sa sedem kameňov, sôch, ktorých kedysi ľudské črty tváre, rúk a nôh obrúsil vietor z ľadových hôr. Prečo? To nikto nevie, len starší hádajú, že Severák chce, aby sa zabudlo, akým pričinením sa ich životy zmenili na chladné kamene bez kúska horúceho dychu. Preto sa pod kopcom so siedmimi sochami po večeroch, keď si Severák hvízda svoju ľadovú pieseň popri práci - brúsení kameňa – rozprávajú príbehy staré ako hory na severe, pravdivé ako láska starca a starenky, skutočné ako nebo nad hlavou a zem pod nohami. Rozprávajú, aby sa nezabudlo.

V dobách, keď pod kopcom ešte nestála dedina a nebolo tam nič viac len potok a trávnatá pláň okolo, veľa zla bolo vo svete. Bojovali sa bezvýznamné bitky, nie pre víťazstvo, ale pre smrť. Vo vyhniach kuli sa zbrane, no nie na obranu, lež na zabíjanie. Vo dne v noci horeli v mestách domy, no nie pre sucho, ale pre pomstu. Pole zarastali zlatým klasom pšenice, jačmeňa a raže, no to nie preto, aby zasýtili hladných, ale aby vyhladoveli najedených.

Z ohňa a popola, zo smiechu a plaču, z krvi, vína a zlata zrodilo sa vtedy sedem bytostí.

Za najjasnejšieho dňa zrodila sa ako prvá Superbia – žena tak krásna, že slnko aj mesiac dokonca aj hviezdy na oblohe sa skrývali pred jej žiarou,ktorá bola smrteľná. Na tvári prázdny úsmev a v očiach biele lebky napustené jedom, ktoré pri pohľade do zrkadla oklamali všetkých.

Jej bratom zrodeným za najtmavšej noci bol Avaritia – muž majúci všetko a predsa túžiac mať viac. Zlodej, prípadný vrah a tyran. Muž so srdcom z kameňa a bez duše. Hoci mal tak veľa, predsa vnútri nemal nič. Ale kto by už len odolal truhlici s pokladom, aj keď bez zlata?

Ďalšou v poradí bola Invidia. Zrodila sa pomaly, v tieňoch rokliny, kde prebývali tie najjedovatejšie hady. Ich jed denne stekajúci po ostrých zuboch na zem dal vyrásť bytosti s rozoklaným jazykom, ktorý na jednu stranu obdivoval, chválil a želal len dobré, no na tú druhú preklínal, zlorečil a šeptal neprajné reči poza chrbát do uší tým, čo videli, ako jedni od druhých lepšie a horšie žijú. Tak sa dialo, že ľudia jej pričinením chceli to, čo mal druhý.

Ira bol mladík s horúcou krvou – s krvou červenou a prudkou ako plamene ohňa. Mal výbušnú povahu, stačila iskra a vznikol požiar. Večne zmraštené obočie a zelené iskry nenávisti v očiach prezrádzali jeho nespokojnosť so všetkým, netrpezlivosť a nebezpečnú vznetlivosť. Nebol milovaný a tak ani nemohol milovať. Bol zrodený počas najväčšieho ničenia a plienenia pre pomstu a krv, preto nemohol tvoriť, len ničiť zúrivo a slepo ako býk.

Bytosť, ktorá taktiež ničila, sa zrodila z túžby tela a šarlátovej vášne. Jej meno bolo Luxuria, no bola, aspoň na pohľad, nežnejšia a jemnejšia ako jej zúrivý brat. Pohybovala sa vábivo odetá len do ľahkých šiat tenučkých ako pavučinka či hmla nadránom. Vždy mala otvorenú náruč a svojich hostí nemusela dvakrát pozývať. Tí, dúfajúc, že u nej nájdu útechu na zlomené srdce, stratili aj to posledné zo seba. Bolo to ako zomrieť.

Gula bol muž, ktorý chcel, vždy chcel veľa, mal veľa, ale ani veľmi veľa mu nebolo dosť. Chudý a bledý mužíček bol večne hladný, smädný a prázdny. Dychtivo túžil po zasýtení, no on sám bol ako bezodná studňa ako nekonečné utrpenie spôsobené nedostatkom, čo tvorilo jeho podstatu. Sám zo seba nemohol dať, lebo hoci strávil množstvá jedla a pitia, bol len kosť a koža. Nemohol byť nikomu na osoh, len na škodu.

Siedmou a poslednou z týchto bytostí dávnych čias bola Acedia. Šedá myška, utiahnutá, zhaľadená do zeme, zrodená z myšlienok, že pre dobro tak veľmi zničeného sveta sa už nedá nič urobiť, z beznádeje a zúfalstva na niečo lepšie. Brala ľuďom potenciál, talent, myšlienky a prácu a viedla ich tak k nečinnosti – pomalej smrti.

Sedem kameňov - sedem bytostí – sedem hriechov.

Siedmi v dávnych dobách kráčali po zemi a pustošili ju a jej obyvateľov. Viedli sa vojny, bohatší bohatli, chudobnejší chudli, jeden druhému nazeral do taniera a bral.

No málokto vie, že tých sedem kameňov na kopci za dedinou, kam chodí slnko spávať, je obrastených ružami.

Superbiu a jej pýchu objíma biely kvet ruže, ktorý je krajší ako kedy ona bola. Tí, ktorí o týchto ružiach vedia svoje, volajú túto Humilitas – Pokora.

Avaritia a jeho zatvrdené srdce obrastá ružový krík so žltými kvetmi, Liberalitas – Štedrosť.

Invidiine jedovaté reči umlčal kvet modrej farby, farby pokojnej morskej hladiny a mieru v srdci. Medzi tými, ktorí na vrch chodievajú častejšie, je známy ako Charitas – Dobroprajnosť.

Irov hnev a oheň uhasila ruža netradičnej zelenkavej farby. Tí, ktorí sa do takýchto vecí rozumejú, tvrdia, že to znamená pokoj a harmóniu a že Ira tak vďakak tomuto kvetu našiel svoj mier, Patienta – Trpezlivosť.

Luxuriu a jej tenké šaty skryli lupene červenej farby znamenajúce skutočnú, nezištnú lásku, ktorá ona nikdy nepochopila. Ich meno je Castitas – Cudnosť.

Hlad Gula zahnali ruže čierne značiace koniec, koniec jeho hladu a smädu, koniec jeho nekončiaceho utrpenia po niečom a nevediac vlastne po čom. Medzi statočnými ľuďmi sú známe ako Frenum - Striedmosť.

Acediu a jej nečinnosť spútali ruže oranžové, ktoré sú plné života a energie. Industria – Činorodosť.

A tak je a vlastne vždy bolo, že kde zlo rodí zlo, nájde sa vždy malé semiačko dobrého kvetu mocnejšieho než pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo či lenivosť. Kvetu tak mocného, ktorý zlo premení na kameň, aby tak bolo vo svete o niečo viac slnka, o niečo viac svetla ako tmy.

Ľudia spod kopca so siedmimi kameňmi na koniec príbehu zvyknú hovorievať: „Keby tak tých semiečok bolo na svete predsa len o niečo viac, možno by sa nám žilo ešte lepšie."

A iní, čo zvyknú príbeh počúvať, odvetia: „Veru,veru, len škoda, že je málo tých, čo si uvedomujú, akú silu môže skrývať aj čosi tak malé a na prvý pohľad bezvýznamné ako semienko kvetu. Ach, no snáď sa raz len my dožijeme dňa, kedy malé skutky dobra, postupne jeden za druhým, zmenia raz svet."

„Juj, to by bolo krásne," odpovedajú potom rozprávači príbehu, „lež škoda, že dnes na to nik nemá čas! Doba je rýchla a všetci chcú zmenu hneď. Ach, ten čas, ten čas... Viete, páni hostia, je to vlastne ako v tej rozprávke: Kráčať pomaly k studničke. No povedzte, kto už dnes má na také voľačo čas?"

Na otázku poslucháči zvyknú pokývať hlavou, niečo súhlasne zamrmlať a s pánombohom poberú sa zas do svojej roboty, za svojimi vecami a deťmi, na ktoré jedného dňa, keď dospejú, bude čakať svet. Aký? Nuž, semienko ruže je v každom z nás a čaká. Či mu dovolíme vyklíčiť, aby tak ukončilo náš boj so zlom, čo skrývame v srdci? Ktovie.