Autor: paulinkapaula

Téma: Ozvěny smíchu

Milovala som jeho smiech.

Rovnako ako som milovala jeho. Milovala som naše spoločné chvíle.

Rovnako ako som milovala naše bezdôvodné výbuchy smiechu.

Bol to môj liek na všetko.

Rovnako ako horúca čokoláda.

Nedá sa mi zaspať.

Ležím.

Premýšľam.

Zmení sa to niekedy?

Aké by to bolo, ak by ma majetnícky objímala práve jeho ruka a nie iného?

Aké by to bolo znovu spolu v objatí pozorovať hviezdy?

Aké by to bolo znovu spolu vyjedať zmrzlinu?

Aké by to bolo znovu spolu pozerať filmy?

Aké by to bolo nezakrývať každé ráno make upom modriny?

Aké by to bolo opäť sa smiať?

Aké by to bolo ak by som bola znovu šťastná?

Aké by to bolo znovu nič nepredstierať?

Zmizol on a s ním aj môj smiech. Bez varovania, bez rozlúčky.

Vráti sa niekedy?

V hlave mi treští a ozýva sa jeho smiech znova a znova.

S námahou vstanem.

Všetko sa krúti.

Chytím sa skrine a prejdem do kuchyne.

Potrebujem sa napiť.

Vyberiem pohár a naberiem vodou. 

Načiahnem sa po tabletky.

Je to ako v spomalenom filme.

Pohár letí k zemi a roztriešti sa na milión malých kúskov.

Ako moje srdce, keď odišiel.

Chrbtom sa opieram o skrinku a pomaly skĺznem dolu.

Presne medzi črepiny.

Celé ruky mám od krvi.

Je mi to jedno.

Plačem.

Už dlho som neplakala.

Zakázala som si to.

Kuchyňu osvetlí blesk a hneď za tým udrie hrom.

Vstanem.

Vyjdem na terasu.

Pomedzi slzy sa usmievam.

Milujem búrky.

Tú neskrotenú silu.

Neviem ako, ale ocitnem sa na záhrade.

Bežím ani neviem kam.

Plačem ako ešte nikdy.

Cez slzy nič nevidím.

Míňam stromy.

Do tváre mi šľahaju kvapky.

V diaľke udierajú blesky.

A zrazu letím.

Už ma nič neťaží.

Už nič necítim.

Som ako vánok. - Dnes v ranných hodinách bolo nájdené telo mladej ženy. Polícia ešte nevie presnú príčinu smrti, ale predpokladá sa, že spadla zo skalného útesu. Nevylučuje sa ani cudzie zavinenie. Polícia prosí občanov o poskytnutie akejkoľvek informácie ktorá by pomohla pri identifikácii alebo objasnení smrti. Ak spoznáte dievča na fotke prosím informujte políciu...

Usmejem sa a predstavím si jeho smiech.

Ozýva sa mi v hlave a ja letím.

Usmievam sa.

Práve som raňajkoval ako každé ráno, v mojej obľúbenej kaviarni. V telke vysielali reportáž. Keď ukázali tú skicu. Zabehlo mi. To dievča sa až moc podobalo na moju lásku, od ktorej ma rodičia donútili odísť. Ževraj pre mňa nebola dosť dobrá. Pche! Pre nich nikto nieje dosť dobrý, dokonca ani ich vlastný syn.

Stále som sa z toho nespamätal. Každý deň na ňu myslím a spomínam na naše spoločné chvíle. Tajne chodievam okolo jej domu a sledujem ju. Stále tomu nemôžem uveriť. Nemôže to byť ona. Musím ísť za ňou, aj keď viem, že má nového priateľa.

,, Donesiem vám ešte niečo? " zastaví sa vedľa mňa mladá čašníčka.

,,Nie ďakujem, zaplatím." Odpoviem priškrteným hlasom. Nesmie to byť ona. Ona je určite doma a spieva si pri robení raňajok.

,,Nech sa páči, bude to šesť päťdesiat. " vyruší ma z premýšľania čašníčka. Podám jej peniaze, zhrabnem bundu a utekám rovno za svojím srdcom, alebo skôr za anjelom ktorému som ho dal. Aj keď to srdce už vie krutú pravdu do mozgu to ešte nedošlo alebo aj došlo, ale nechcem si to priznať.

Prebehnem cez cestu a ani sa nepozriem či niečo nejde. To bola chyba keďže má skoro naberie auto. Ona je dôležitejšia. Dôjdem k jej domu. Vyleziem na strom neďaleko. Ja viem je to detinské, ale čo mám robiť? Len tak sa tam ukázať po roku a pol a povedať : Ahoj som tu zas, ale hneď ako zistím, že žiješ tak zmiznem? To by bolo absurdné. Pravdepodobne by mi zabuchla dvere rovno pred nosom. Teda aspoň ja by som to tak urobil na jej mieste.

Pred domom stojí policajné auto a mne to začne docvakávať. Ale to predsa ešte nič neznamená, či? Dúfam v to. Nádej je to posledné, čo mi zostalo. Bez nej nemám nič. Vidím cez okno do obývačky. Sedí tam chalan s ktorým som ju už videl a dvaja policajti. Plače.

Pochopenie do mňa to udrie ako blesk z jasného neba. Nechala ma tu samého. Odišla a už sa nikdy nevráti. Jej nádherný smiech utíchol. Nemôžem to napraviť. Zoskočím z toho nešťastného stromu a bežím na naše tajné miesto. Nemal som ju opustiť. Za všetko môžem ja. Zrazu začne pršať. Aj nebo smúti za anjelom. Aspoň je tam, kde patrí. Svet si ju nezaslúžil. Sedím na našom mieste. Na jej obľúbenom kameni a spomínam. Na ňu. Na nás. Celý môj svet sa mi rúca pred očami. Lesom sa ozýva môj plač miešaný zo smiechom. Vedel som, že to niekedy príde, ale prečo tak skoro?

Prečo práve ona, tá ktorá si zaslúžila žiť najviac?

Prečo nám nebo berie anjelov?