Autor:  Nightwriterr   

Téma: Nechaj ma niečo povedať (Nech mě něco říct)

Dodatek: Začiatok tochto príbehu mám ako prológ na jednej poviedke na mojom profile- tá poviedka je o niečom úplne inom a vymyslela som tú poviedku včera a ten začiatok páči :)

Keď odišla. Nie, nie. Keď sa stratila.

"Musíš sa naučiť to povedať"

"Dobre..."

Keď zomrela, akokeby s ňou zomrel celý môj domov. Nie, nie. Svet. Celý svet.

"Musíš sa to naučiť priznať"

"Priznávam..."

Nebolo to akokeby. On zomrel. Bol pochovaný s ňou. Tak ako ho stvorila, tak ho aj opustila. Zničila. Aj keď nechcela.

"Nesmieš si dovoliť ochraňovať ľudí ktorý si to nezaslúžia"

"Nedovolím..."

Možno chcela. Ale nie som si tým istý. Bez nej... Čas ubehá rýchlo ale svet akoby sa ani nehýbal. "Musíš sa bez nej naučiť žiť"

"Musíš mi prestať hovoriť čo musím..."

Ubehli sekundy, minúty, hodiny, dni, mesiace či roky? Neviem. Ale čo viem je že spolu s časom utiekol aj môj život. Zbabelec. Podobne ako jeho schránka. Ja.Zbabelec ktorý stále hľadá odpovede. Stále hľadá vynnika. Stále hľada slová, stále potrebuje hovoriť.

"Musíš-"

"Nie to ty musíš! Musíš mi dovoliť dýchať! Musíš mi dovoliť rozhodovať! Nechaj ma už niečo povedať!"

S ňou som bol iný... Vždycky som mal šancu niečo povedať. Myslela že moje slová majú hodnotu diamantov. Teraz si ľudia myslia že moje názory majú hodnotu názorov blázna.

"Ja ti len radím"

"A to je dôvod prečo ste ešte nikomu nepomohli?"

Hovorila že viem ľudí prekvapiť. Že to je mojou výnimočnosťou.

"Tak hovorte..."

"Viete keď žila bol som ako strom... Ako strom na jar"

Keď žila bol som ako strom na jar. Kvitol som a rástol do výšky. A potom. Potom prišla zima. Moje listy opadali a odvial ich vietor. Rovnako ako ju. Moje listy ma chránili. Cítil som sa v bezpečí. No potom opadali a...

"A?"

"A už nikdy nenarástli"

Tak ako ona sa mi už nikdy nevrátila. Keď stratíš priateľa, ešte stále sú ľudia ktorý ti vedia poradiť čo si máš obliecť na rande, čo máš použiť ako príhovor. Keď stratíš lásku, ešte stále sú ľudia ktorý ti ju vedia poskytnúť. Ale keď stratíš...

"Keď stratíš matku... Akoby si sa ani nenarodil..."

"...preto potrebujem hovoriť. Preto ma musíte nechať hovoriť. Je to jej pamiatka lebo to ona bola mojou výnimočnosťou. Nechajte ma hovoriť"