Autor: Majushi

Téma: ++ príbeh s viac mačkami ako ľuďmi

Poznámka: Tento príbeh je inšpirovaný postavami a udalosťami z animovaného filmu Mačacie kráľovstvo (alebo The cat returns) od štúdia Ghibli [kto nepozná, nech sa prepadne od hanby pod zem :P ].

Je to akési voľné pokračovanie pôvodného príbehu, takže sa v čase posunieme o takých 20 rokov – jop, tak dlho mačky nežijú, ale tvárme sa, že hej :D 

Tento príbeh je príbehom malej Naoki. Je schválne písaný trošku naivnejším štýlom, aby pôsobil ako rozprávanie dieťaťa :), takže týmto sa ospravedlňujem milovníkom dokonalých opisov, vzletných metafor či iných básnických trópov, všetkým štúrovcom a czambellovcom (aj keď tým ani tak nie, na gramatike som si celkom potrpela ;) ale pre istotu... ), tvorcom komplikovaných zápletiek či pisateľom hĺbavých dialógov :D to tu nenájdete :D

Možno je to rozprávka, možno len príbeh na dobrú noc, snáď len výmysel, ale každopádne vám ho chcem vyrozprávať tak, ako sa udial.

Bola som jedno z tých šťastnejších detí, ktoré len nesnívali o tom, aby ich psík či mačička vedeli rozprávať, aby tak s nimi mohli mať viac zábavy. Moja mačka, Ayumu, sa so mnou skutočne rozprávala a vskutku to bola omnoho väčšia zábava, než keby bola len obyčajnou mačkou otravne mraučiacou zakaždým, keď chce jesť alebo mať pokoj, alebo niečo chce a nikto za svet nevie, čoho sa tak doprosuje.

Ayumu som mala odmalička, vyrastala po mojom boku z mačiatka na veľkú a krásnu mačku. Mnohí si to však o nej nemysleli, pretože v ich očiach to bola obyčajná, tmavošedá, tigrovaná mačka, akých bolo na svete tisíce. No pre mňa bola elegantná, roztomilá, mala pružné skoky a vedela parádne liezť. Bola ako ninja! Len nemala čierny oblek... Ale tmavá bola dosť.

A jedného dňa zmizla.

///

„Mami! Mami!" kričala som už odo dverí hneď ako som prišla domov. Ako víchor som vlietla do kuchyne neunúvajúc sa vyzúvať. Moja mama na mňa uprela ustarosnený pohľad a pokrútila hlavou. Potom sa bez slova vrátila k vareniu.

Nič, opäť ďalší deň bez správ o Ayumu, slzy sa mi tisli do očí pri pomyslení, čo všetko sa jej tam vonku mohlo stať. Tokyo bolo veľké mesto, plné áut a ciest!

„Počuj, Naoki," mama prikryla hrniec s polievkou a otočila sa ku mne, „už je to niekoľko dní, myslím, že by sme mali zvážiť, že..."

„Nie!" vykríkla som okamžite. „Ayumu je v poriadku, len sa stratila. Vráti sa. Len jej musíme pomôcť nájsť cestu!" trvala som na svojej verzii.

Mama na moje prekvapenie pokojne prikývla, vôbec nezaváhala, a potom povedala: „Poznám miesto, kde by nám mohli pomôcť Ayumu nájsť," podišla k zásuvkám a vybrala papier a pero. Sadla si za stôl a začala písať.

„Čo je to za miesto?" vyzvedala som prisadnúc si k nej.

Tajomne sa usmiala, zdvihla hlavu a zahľadela sa cez okno do záhrady. „Raz som to miesto sama navštívila," uprela na mňa pohľad, „bola som len o niečo staršia ako ty teraz a mala som problém. Veľký problém s mačkami," opäť sa sklonila nad papier a čosi dopísala. Potom mi ho podala. „Veľmi mi pomohli a viem, že určite aj tebe dokážu pomôcť. Sú to špecialisti," žmurkla a vrátila sa k vareniu.

Na papieri bola krátka veta: Crossroad, Mačacia obchodná kancelária, a pod ňou poznámka: Hľadaj veľkú bielu mačku, tá pozná cestu. Volá sa Muta.

Akokoľvek zvláštne zneli tie slová napísané na papieri, musela som tomu dať šancu. Možno iba tam som mohla nájsť pomoc pre Ayumu.

A tak som sa tam nasledujúci deň vybrala. Crossroad bolo rušné miesto, všade plno obchodov a ľudí, neustály pohyb a zvuky, veľa farebných svetiel.

Ako tu mám nájsť jedinú bielu mačku? rozmýšľala som blúdiac trochu so strachom po okolí. Oči som mala uprené na cedule obchodov dúfajúc, že tak nájdem Mačaciu obchodnú kanceláriu, ale ani po pár hodinách som nemala to šťastie. Zronene som sa posadila na lavičku pod stromami.

„Nenašla som ani mačku, ani kanceláriu, ako potom môžem nájsť Ayumu?" šepla som nahnevaná sama na seba, horúce slzy trpkosti ma pálili v kútikoch očí. Och, Ayumu, kde si? Zdvihla som zrak a ako riadením osudu som spozorovala ležať na stoličke na terase reštaurácie oproti mačku – skutočne veľkú, tučnú a bielu.

Bez meškania som sa k nej rozbehla. Ako každá iná mačka aj ona driemala vychutnávajúc si slnečné svetlo. Odsunula som stoličku a prisadla si, to ju však nezobudilo.

„Muta?" šepla som, aby som si bola istá, že som na správnej adrese. „Muta? Si Muta?" opýtala som sa už hlasnejšie, na čo mačka zamykala ušami a nie práve nadšene otvorila oči. Jej otrávený výraz akoby hovoril: Čo chceš, decko jedno mizerné!?

„Um, ja... hľadám Mačaciu obchodnú kanceláriu. Mám problém, moja mačka, Ayumu, sa..."

„To si nechaj pre iného," zavrčal biely kocúr, popreťahoval sa a zoskočil zo stoličky. Potom sa otočil a pobral sa na odchod.

Ach, tak predsa som sa pomýlila, pomyslela som si zronene. Vstala som a taktiež som sa chcela pobrať preč, keď ma mrzutý hlas bieleho kocúra zastavil: „Hej, k Mačacej obchodnej kancelárii sa ide tadeto!"

Otočila som sa. Stál hneď za mnou a tváril sa dosť nahnevane. Chvíľu sme si hľadeli do očí, potom sa on otočil a vykročil do davu ľudí. Rýchlo som sa rozbehla za ním, aby som ho nestratila z dohľadu, čo však v prípade tak veľkej mačky bolo vlastne nemožné.

///

„To... nemôžeš... myslieť vážne!" nahnevane som vypľúvala slová, zatiaľ čo som sa snažila preliezť ďalšiu z mnohých prekážok, ku ktorej som sa pod Mutovým vedením dostala. „To nie je ľahšia cesta?" obrátila som sa naňho, keď sa mi podarilo zdolať ďalší plot a zletieť na zem.

„Tak pozri, potrebuješ pomoc či nie?" kocúr tiež neznel práve nadšene, že so mnou musí túto cestu podnikať. „A vôbec, čo si sťažuješ? Veď už sme takmer tam," zamrmlal zmiznúc za rohom domu.

Ešteže, pomyslela som si radostne. Okamžite som sa pozviechala na nohy a nasledovala Mutu do skutočne úzkej uličky. Keď som sa z nej dostala, Muta ma už čakal stojac na dvoch nohách. To bolo pre mňa čosi nové. Bola som zvyknutá, že mačky môžu hovoriť, ale Ayumu som nikdy stáť na dvoch nevidela.

„Poď, slnko už zapadá," zavrčal a nevšednou chôdzou sa pobral ku skupinke maličkých domov, ktoré vyzerali ako urobené pre bábiky. Boli usporiadané do polkruhu okolo vysokého stĺpu, na ktorom trónil kamenný vták. Ich strechy mi nesiahali vyššie ako po ramená, fasády žiarili rôznymi farbami, sklá okienok odrážali posledné slnečné lúče červeného svetla.

„Aké zvláštne miesto," žasla som. Pripadalo mi vskutku roztomilé a o to viac kúzelné, keď slnko zašlo a po obvode kamenného námestia, okolo ktorého boli zoradené domčeky, sa rozsvietili drobné pouličné lapmy.

„Baron!" zakričal Muta kráčajúc k najmenšiemu domčeku oproti stĺpu. „Návšteva!"

Na moje ohromenie sa dvere domčeka otvorili a príjemné žlté svetlo dopadlo na kamennú dlažbu námestia. Vo dverách stála nejaká silueta, tvarom pripomínajúca malého človeka, no zdalo sa, že má chvost a uši.

„Dobrý večer," pozdravil ma príjemný mužský hlas a drobná postava vyšla von.

Bol to malý ryšavý kocúr stojac na dvoch nohách ako Muta, no čo viac, tento mal aj celý biely oblek, čierne nohavice, biely klobúk posadený medzi dve ryšavé uši, ktorý pri pozdrave gentlemansky zložil, čierne lakované topánky a vychádzkovú paličku.

Vskutku to bol ten najzvláštnejší kocúr, akého som kedy videla, ale pôsobil dosť profesionálne, preto som dúfala, že mi bude vedieť pomôcť.

„Volám sa Baron Humbert von Gikkingen, ale pokojne ma volaj Baron. Vediem Mačaciu obchodnú kanceláriu. Ako ti smiem pomôcť?" opýtal sa a znovu si nasadil klobúk.

„Och, no...," jeho vzhľad ma tak okúzlil, že mi chvíľu trvalo pochopiť, čo to vlastne povedal. „Ja – Ja som Naoki a... a moja mačka, Ayumu, sa pred pár dňami stratila. Mama mi povedala, že mi budete vedieť pomôcť, vraj ste špecialisti, vraj ste kedysi pomohli aj jej, a tak... som tu," objasnila som svoju situáciu a čakala, čo ryšavý kocúr povie.

„Tvoja mama?" opýtal sa Muta a podišiel k Baronovi. „Môže to byť... Haru?"

„Áno, tak sa volá," prikývla som.

„Och, Haru!" Baronove zelené oči sa zaleskli a potom sa upriamili na mňa. „Veru, Haru vtedy mala veľký problém," usmial sa popod fúziky a ukázal na dom za sebou. „Poď ďalej, Naoki."

Takže mama neklamala, vskutku tu raz bola a pomohli jej! Odrazu som mala o čosi väčšiu nádej. Pri pohľade na domček som si však nebola istá, ako sa tam mám zmestiť.

„Páni, takže ty si dcéra Haru?" ozval sa vedľa mňa škrekľavý hlas. Na vrchole stĺpa, kde len pred chvíľou stál kamenný vták, bol teraz čierny havran. „Rád ťa spoznávam, kráá! Ja som Toto."

„No paráda! To nám chýbalo, aby nám tu škriekal nejaký vták," zavrčal podráždene Muta. „Akoby Haruina dcéra nebola dosť veľký problém," povedal a zmizol s Baronom v domčeku.

„Kráá?! Čo si to povedal, ty tučný kocúr?" havran zatrepotal krídlami, vzlietol zo stĺpa, spravil pár koliečok vo vzduchu a vletel do domu cez horné okno. O chvíľu sa odtiaľ ozývali zvuky hádky medzi bielym kocúrom a čiernym havranom.

Hoci bol domček malý, podarilo sa mi doň dostať bez toho, aby som niečo rozbila. Vchodové dvere boli dvojkrídlové, takže som cez ne poštvornožky preliezla do vnútra a žasla nad krásou interiéru. Tesne nad hlavou som mala žiarivý luster, ktorého svetlo ožarovalo izbu, ktorá bola obývačkou, knižnicou, pracovňou a kuchyňou v jednom. Bolo tu všetko a každý detail na mňa pôsobil ako by to celé niekto ukradol z domčeku pre bábiky.

V krbe pri stene horel oheň. Jeho teplo zohrievalo Mutovi vyvalenému na pohovke labky. Baron sa zvŕtal medzi poličkami a stolíkom pripravujúc čaj. Poličky na stene oproti dverám boli plné kníh a pár ich bolo aj na pracovnom stole. Nebol tam televízor či rádio, vlastne akákoľvek elektronika tomuto domu chýbala. Baron dokonca vodu hrial v čajníku a nie rýchlovarnej kanvici!

Pre mňa to bolo tak zvláštne, ale istým spôsobom to pôsobilo kúzelne, ako cesta v čase.

„Takže tá Ayumu," ozval sa Baron, keď už voňavý nápoj nalieval do malinkých šáločiek, ktoré mali dokonca malilinký tanierik pod ne! „Kedy sa stratila?" opýtal sa ako správny detektív.

„Dnes je to štvrtý deň," odpovedala som trochu sklesnuto. Už to bola doba...

„A nepovedala ti predtým, ako zmizla, niečo? Možno mala nejaké povinnosti," Baron podal šálku aj Mutovi a potom si sám vzal svoju a posadil sa na ďalšiu pohovku tak, aby bol oproti mne.

Zamyslela som sa. „Nie, nemyslím si," pokrútila som hlavou.

„Ts, že nemyslím si... Tak vieš, či nevieš?" Muto bol skutočne mrzutý kocúr, asi bol už pekne starý.

„Muta," napomenul jemne kocúra Baron, „Naoki má problém a Mačacia obchodná kancelária je tu na to, aby takéto problémy riešila."

„Krá, krá, presne tak!" ozval sa posmešný hlas nad mojou hlavou a až vtedy som si všimla, že Toto je usalašený na zábradlí na druhom poschodí. „Krá, povedz, Naoki, ako Ayumu vyzerá, krá? Popozerám sa po nej zhora," na dôkaz svojich slov rozprestrel čierne krídla.

Od radosti som musela žiariť ako svetielka na vianočnom stromčeku. „Ayumu má hladkú, tmavošedú srsť, veľmi tmavú, takže v tme ju takmer nevidieť. Je tigrovaná, má ľahký krok a rýchlo šplhá. A... A je asi takto veľká," rukami som naznačila aká veľká asi je.

Havran prikývol, zobákom si otvoril okno, ktorým do domčeka predtým vlietol, a vyletel do tmy, s ktorou v momente splynul. Len šum jeho krídel bolo ešte chvíľu počuť.

„Opýtame sa aj kráľa Lune, či niečo nevie," ozval sa Baron posadiac sa za pracovný stôl. Keď našiel čistý paper, namočil brko do atramentu a dal sa písať list.

„Kráľa?" zaujímalo ma. „Akého kráľa?"

„Kráľa Lune," zopakoval Muta otrávene. „Je to kráľ Mačacieho kráľovstva," vysvetlil a potom dodal, ale len akoby sám pre seba: „Vďakabohu, lebo ten dedo už bol fakt blázon!"

„Mačacie kráľovstvo," ozval sa Baron skladajúc list do obálky, „je svet sám o sebe. Ak Ayumu nemôžeme nájsť tu, tak potom bude tam," vyhlásil presvedčený týmto tvrdením a podal list Mutovi. „Budeš taký dobrý?"

„Háá?! Vyzerám ako holub, či čo? To si odnes sám, Baron, ja už s týmto miestom nechcem mať nič spoločné!"

Baron si povzdychol, schoval list do vrecka vesty, obliekol si biely kabát a nasadil biely klobúk. Vzal paličku a podišiel k dverám. Tam sa otočil a povedal: „Tak buď tej lásky a odprevaď slečnu domov." Potom pozrel iskrivými zelenými očami na mňa, prstami sa ľahko dotkol okraja klobúka a rozlúčil sa slovami: „O nič sa neboj, Ayumu ti nájdeme. Dovidenia, Naoki."

A vykročil do noci. Ozvena jeho krokov sa ešte dlho ozývala kamennými ulicami a utíchla až keď sa v tme rozplynula biela farba jeho plášťa.

„A zase ja dostanem na starosť decko!" zamrmlal nespokojne Muta. Svoju úlohu však prijal zodpovedne a odprevadil ma v ten večer až pred dvere môjho domu.

A na druhý deň už bola Ayumu doma – živá a zdravá. Po radostnom zvítaní sprevádzanom aj slzami a nariekaním, čo sme si mysleli, že sa jej stalo a mohlo stať, bol rad na Ayumi, aby nám vyrozprávala svoj príbeh z Mačacieho kráľovstva, kde vládne spravodlivý kráľ Lune s kráľovnou Yuki, celý čas je tam deň, slnko príjemne hreje, vo vode plávajú ryby, lúky sú porastené kocúrnikom a jeden tam celý čas len je a spí.