Autor: Majushi

Téma: Kolo štěstí

Poznámka: Prajem príjemné čítanie. Je možné, že tam budú preklepy alebo iné chyby. Za to sa ospravedlňujem. PS: Nemám s tarotom absolútne žiadne skúsenosti! Jediný, kto mi pomohol, bol internet, takže tak :)

Odlepil chrbát od operadla lavičky a s prazvláštnym zvukom si ponaťahoval ruky. Potom sa s povzdychom opäť vrátil do predchádzajúcej polohy, no tentokrát s tým rozdielom, že pravú nohu vyložil na ľavú.
Spod tmavej ofiny, ktorá mi zakrývala polovicu čela, jedno oko a časť z líca som naňho vrhla jeden z mojich vychýrených pohľadov. Síce ho nemohol vidieť, keďže s miernym úsmevom pozoroval more, cítila som sa tak nejak lepšie. Akoby som zčasti uvoľnila svoj hnev a na čas zahnala dotieravé myšlienky. Mohol za to v prvom rade on. Vždy, keď sa len-tak zjavil v tomto meste, v tejto časti, v Piatej ulici pred domom s popisným číslom tristodvanásť, pred bledohnedými dverami, za ktoré som ho odmietala pustiť, tak vo mne prebudil mnohé veci, ktoré tam driemali od jeho posledného odchodu.
„Máš ich?" jeho zvyčajná otázka ma prebrala a trochu zaskočila.
Otočila som sa k nemu. Stále bol celkom ležérne vyvalený na polovici lavičky, no ten napätý výraz, ktorý mal v tvári, by každému napovedal, že s ním čosi nie je v poriadku.
Pre mňa nič nové pod slnkom. Tak to bolo totiž vždy, keď sa pán konečne po dlhej hodine a pol mlčania uráčil aj čosi vypustiť z úst.
Pozerajúc do jeho nepokojných očí som takmer nebadane prikývla.
„Ukáž."
Otrávene som prevrátila očami a siahla do vrecka ľahkej mikiny. Jeho pohľad sa okamžite presunul na moju ruku a po chvíli aj na predmet, ktorý držala. Bola to obyčajná krabička na karty.
Nikdy som ju na verejnosti nevyberala či neukazovala, len keď o to požiadal on. Bol to jeden z mnohých pokynov, ktoré mi dal, než sa naše cesty rozišli prvýkrát. Odvtedy sa vracal stále s novými požiadavkami, aby som nerobila tamto, nechodila hentamto a po čestnom sľube, že nič z toho neporuším, sa zas bez slova rozlúčky vyparil.
Bol tajomný, veľa o sebe nerozprával, takže som ani netušila, kto je, čo robí, ako sa živí, odkiaľ pochádza a ani ako sa volá. Hnevalo ma to najmä z toho dôvodu, že on si o mne zisťoval každú blbosť! Fakt!
Nebyť babičky, tak ho považujem za úchyla.
Bola to práve jej smrť, ktorá zviedla naše cesty dokopy. Niekoľko týždňov po pohrebe sa dotyčný zjavil pred mojím barákom. Pýtal sa ma na Katrin, moju babičku a potom aj na to, čo som odvtedy schovávala pred zrakmi všetkých ľudí. Po mnohých komplikáciach, ktoré pramenili z mojej nedôverčivej nátury, sme sa ako-tak dohodli. Ja som bola vlastne prinútená čímsi, čomu sa hovorí Posledná vôľa nebohej Katrin Regardovej.
„Nechceš sa prejsť? Mám stuhnuté celé telo!" Riddle, ako som ho pre svoje pohodlie pomenovala, náhle vstal a vybral sa do parku, ktorý bol za našimi chrbtami.
Nechcelo sa mi, ale vstala som.
„Vieš," prihovorila som sa mu, keď som ho dobehla, „otázky sa kladú preto, lebo na ne čakáš odpoveď a..."
„A čo rečnícke otázky?" prerušil ma.
Zamračila som sa, ale nechala to tak. Urazene som si založila ruky na hrudi a s odporom sledovala všetko a všetkých. Závidela som ľuďom ich normálny život.
„Ako ide učenie?" spýtal sa ma po pár krokoch Riddle.
Pozrela som sa naňho či to myslí vážne.
„Čo je?"
„Snažíš sa o prvý nezáväzný rozhovor odkedy sme sa poznali alebo o čo ti ide?" odpovedala som otázkou.
„Prekáža ti, že sa chcem porozprávať?" v údive povytiahol obočie dohora.
Prižmúrila som oči.
„Nie, ty sa totižto nikdy len-tak nerozprávaš," povedala som s istou nenávisťou v hlase a zastala. Riddle zastavil tiež.
„Tak to už vyklop, nech to máš z krku a môžeš zase vypadnúť. Nerada ťa tu totiž vidím. A pochybujem, že ty sem chodíš dobrovoľne."
Zmätene sa usmial.
„El, ja neviem..."
„Eleanor," opravila som ho. „Pre teba, Eleanor. A vieš, tak prestaň chodiť okolo horúcej kaše. Nemám na teba celý deň, Riddle. Mám aj svoj vlastný život, ak ti to náhodou nedošlo. Vieš, netrávim celé dni tým, že sedím v kuchyni, pozerám von oknom a čakám, kedy sa znenazdania objavíš pri mojich dverách, takže," zdvihla som ruku a pozrela na hodinky na zápästí, „máš pätnásť minút, aby si sa vykoktal."
Riddle si rukou unavene prešiel po tvári. Na chvíľku stuhol, akoby premýšľal, potom sa rozhliadol a s povzdychom zamieril k drevenému posedeniu, ktorého strecha ho chránila pred dažďom. Neochotne som ho nasledovala.
„Veríš v osud, Eleanor?" opýtal sa, keď si sadol za drevený stôl a zahľadel sa kamsi pred seba.
Zostala som stáť.
„Neviem. Možno."
Zasmial sa.
„Zvláštna odpoveď od niekoho, kto má tú vec," pokynul na moje ruky vo vreckách, „pri sebe."
„Kam tým mieriš?"
„Posaď sa," načiahol ruku a poklopkal po stole.
Nie práve nadšene som si sadla oproti nemu. Medzi nami bol len stôl.
„Daj mi to," vystrel ku mne otvorenú dlaň.
Po chvíli váhania som mu podala krabičku.
„Už vieš, ako s nimi narábať?" spýtal sa, keď ju otvoril a vybral jej obsah – sedemdesiatosem tarotových kariet.
„Hej, viem," zavrčala som.
Sledovala som ako si ich jednu po druhej prezerá. Narábal s nimi veľmi opatrne a jemne. Mali za sebou predsa už nejaké roky.
A ja som mala za sebou tiež niekoľko rokov štúdia, aby som vedela, ako s nimi zaobchádzať. A za to nemohol nik iný, ako Riddle. Trval na tom, keďže tie karty patrili babičke a teraz boli moje, no podľa mňa na nich Riddlovi záležalo oveľa viac ako mne.
Keď si prezrel Veľkú a Malú arkánu, karty starostlivo zložil a vrátil mi ich.
„Máš...nejakú otázku?" spýtala som sa ho, pretože dnes bol naozaj divný.
„Už roky," kyslo sa usmial.
„Takže chceš...?" spýtala som sa ho a ukázala na karty.
Zatváril sa pohŕdavo, čo ma dosť zmiatlo, no zároveň nahnevalo.
„Odpoveď som mal mať už pred rokmi. Od tvojej babičky. Sľúbila mi to, ale než som ju stihol navštíviť, zomrela," povedal Riddle a na tvári sa mu usadil neprítomný výraz.
Nevedela som, čo na to povedať. Nechala som ho radšej tak. Chvíľka utápania sa v jeho spomienkach mu neuškodí.
Ja som zatiaľ premýšľala nad jeho otázkou o osude. Ako v taký som naň neverila, neverila som ani na to, že karty, ktoré som držala v rukách, dokážu dať odpovede, ale na malý zlomok z toho som verila alebo som aspoň chcela.
„Vieš, El," ozval sa nečakane Riddle, „odpoveď ešte stále chcem, ale už nie od teba. Myslel som, že možno, ak budem schopný poskytnúť ti vzdelanie a budem ťa strážiť, tak jedného dňa budeš schopná dať mi ju. Netvrdím, že nie si, ale...ja ju nechcem od teba. Mám pocit, že jediný, kto mi ju dokázal dať, bola Katrin. Mal som si to uvedomiť po jej smrti. Mrzí ma to."
Skôr než som sa stihla spamätať z toho, že sa práve ospravedlnil, tak vstal a vydal sa skrz trávnik niekam preč. Vedela som, že zase odchádza, ale tentokrát asi naposledy.
Čo najrýchlejšie som vyskočila na nohy a rozbehla sa za ním. Nebolo to veľmi jednoduché, keďže do cesty sa mi ako naschvál stavali mnohí ľudia a pod nohy mi vbiehali deti a psy.
„Riddle!" zakričala som za ním, keď som vrazila do kočíka. Nereagoval, ale jeho chrbát sa bez milosti vzďaľoval stále viac a viac.
„Hej, dávaj pozor!" zvrieskla podráždene ženská. Dieťa v kočiariku sa rozplakalo.
„Prepáčte," zamrmlala som a opäť sa rozbehla.
Videla som ho, ako vychádza z parku. Nesmel mi ujsť!
O chvíľu som sa ocitla na chodníku. Po ceste premávalo veľa áut, ľudí tiež nebolo najmenej. Pozrela som sa na jednu, potom na druhú stranu, ale Riddla som nevidela. Stratil sa mi.
„Dopekla!" zanadával som.
„Deje sa niečo, El?"
Takmer som zinfarktovala. Prudko som sa otočila. Riddle stál opretý o železný plot, ktorý sa ťahal okolo celého parku. Nechápala som, že som si ho nevšimla hneď!
Podľa úsmevu som usúdila, že sa veľmi zabáva na mojom výraze.
„Ty si strašný idiot!" zvrieskla som podráždene.
„Ale, El, veď keď sa vidíme naposledy, tak neodídem bez rozlúčenia, no nie?" pristúpil ku mne a natiahol ku mne ruku. „Bolo mi potešením, Eleanor Regardová, vnučka Katrin Regardovej," povedal a čakal, že ruku prijmem.
„To myslíš vážne?" opýtala som sa dúfajúc, že je to blbý žart.
Ušknul sa.
„Snáď ti budem chýbať?" spýtal sa posmešne.
Po jeho slovách som si konečne pripustila to, čoho som sa obávala a teraz sa to naozaj dialo – on odchádza. Z môjho života.
Nechcela som si to priznať, ale vedela som, že mi bude chýbať. On bol okrem kariet to jediné, čo mi ešte nejakým spôsobom pripomínalo babičku a tak nejak som pri ňom mala pocit, že je pri mne aj ona.
Prekvapilo ma, že chvíľa, ktorá musela prísť, prišla. Bola priamo tu a ja som nič nezmohla.
„A možno hej!" pomyslela som si.
Bez premýšľania som si čupla a začala rozkladať karty priamo na chodníku. Mala som to hotové skôr, než Riddlovi došlo, čo sa deje.
„El, čo to...?"
„Vyber si. Ale len jednu!" varovala som Riddla s vystrčeným ukazovákom.
„Sú tu ľudia, El!"
„No a?"
„Pozri, ako sa na nás pozerajú..." bolo mu to nepríjemné.
„Tak nech," vstala som, chytila jeho košeľu a potiahla ho dole, „už si vyber!"
Síce som naňho tlačila, ale bála som sa, aby sa mi karty nezničili.
„Dobre," šepol a dôkladne si prezrel karty. Všetky v tej chvíli vyzerali rovnako, no obrázky, ktoré boli na druhej strane, boli iné a každý mal iný význam. Ak chcel Riddle tak veľmi odpoveď, bola som ochotná dať mu aspoň čiastočnú, nech netápe v temnote, hoci som netušila, o čo ide.
„Túto," ukázal nesmelo na kartu pri kraji.
Prikývla som a obrátila ju. Chvíľu som na ňu prekvapene pozerala, ale potom som sa usmiala.
„Lepšiu si si ani nemohol," podržala som ju pred jeho tvárou.
„Číslo desať Veľkej arkány, Koleso šťastia," šepol, „čo to znamená?" odtrhol pohľad od karty a pozrel na mňa.
Zložila som ostatné karty a vstala. Riddle urobil podobne.
„Táto karta," zamávala som Kolesom šťastia, „ti hovorí, že je čas zmeniť smer. Máš vziať osud do vlastných rúk."
Riddle sa zdal byť zmätený.
„Nech bola tvoja otázka akákoľvek, už na tom nezáleží. Čaká ťa čosi iné," skúsila som mu to objasniť, hoci ja sama som do toho nevidela.
„A bude to lepšie?"
S istotou som prikývla a vnútila mu kartu. Opatrne ju vzal do oboch rúk. Rozčarovane na ňu pozeral.
„Riddle," oslovila som ho po chvíli, „táto karta nie je zlá. Ak veríš na osud, tak potom si pre teba pripravil niečo veľmi dobré. Skús tomu dať šancu."
Hľadel na mňa ako na blázna, ale potom sa usmial tak srdečne, ako ešte nikdy.
„Skúsim," odvetil a chcel mi kartu vrátiť. Odmietla som.
„El, ale Veľká arkána..."
„U teba bude v bezpečí," usmiala som sa. „A možno..."
„A možno čo?"
Zasmiala som sa.
„A možno ti ju nechávam len preto, aby si mi ju raz prišiel vrátiť," povedala som popravde.
Videla som na ňom, ako sa snaží tie slová rozlúsknuť. Nakoniec sa mu to podarilo, lebo sa uškrnul.
„Tak ďakujem."
„Nemáš zač."
„Maj sa, El."
Len som prikývla.
Otočil sa a vykročil s davom do mesta. Sledovala som ho. V hrudi som mala pritom zvláštny pocit, že ho nechávam ísť, no keď sa ešte naposledy obrátil a zamával mi s kartou Kolesa šťastia, tak ten pocit zmizol.
Zamávala som mu naspäť v nádeji, že jeho šťastie sa stane aj tým mojím.