Autor: Majushi
Téma: príbeh v du-forme
Poznámky: je možné, že sa objavia gramatické a iné chyby, za ktoré sa ospravedlňujem

Sediac pri okne rozmýšľaš, kto ti dnes robí spoločnosť na tvojej ceste. Nepotrebuješ sa na nich pozerať priamo, hoci by si mohol a nikto z nich by si toho nevšimol. Ich tváre ožiarené modrým svetlom vidíš odrážať sa v okne, cez ktoré akože pozeráš na súmrak. Svoju vlastnú tvár nevidíš, nikto ju nevidí, aspoň v to dúfaš. Dôvod síce pre to nemáš nejaký konkrétny, no cítiš sa tak lepšie.

Tri hodiny cesty. Si sám, nemáš spoločníka, s ktorým by si skrátil čas. Nudu by si mohol zabiť poznámkami, ktoré ležia otvorené na stolíku pred tebou, no tebe sa nechce. Je neskoro večer. Zajtra ťa čaká skúška, naozaj náročná, ako všetci tvrdia, ale ty tak nejak veríš, že s ňou nebudeš mať problém.

Povzdychneš si, čím na chvíľku vyrušíš osobu sediacu krížom oproti tebe. Miesto priamo oproti je prázdne. Vďakabohu, pomyslíš si, pretože tak si môžeš slobodne vystrieť nohy a nikoho tým neobťažovať.

Je neskoro večer, vlak sa pohol do noci, trošku to ním zozačiatku trasie, ale potom sa rozbehne a ty len vnímaš svetlá a budovy mesta, ktoré opúšťaš. V tejto tme ich nespoznávaš hneď, zdajú sa také iné.

„Dámy a páni, vítame vás v rýchliku smer...," prihovára sa vám na tvoj vkus až príliš optimistický hlas mladej dievčiny.

Ako to, že je taká živá, plná energie? nerozumieš.

Vtom ti zrak padne na tie poznámky. Zatváriš sa znechutene a radšej sa pohodlne oprieš, odvrátiš tvár do tmy za oknom a pozeráš sa ako ružový pás, ktorý ostáva po slnku, keď večer zapadne, pomaly mizne, rozpúšťa sa v atrametnovej noci.

Mesto ste už opustili a teraz váš vlak uháňa krajinou, ktorú nevidíš. Vieš však, že sú tam polia, kúsok ďalej ide paralelne s koľajnicami asfaltová cesta. Veríš, že je to tak a že nič z toho sa nadobro neponorilo v hustej tme, ktorá akoby nikdy nemala zmiznúť.

Táto úvaha ti trochu naháňa strach, preto sa skutočne vydesíš, keď nečakane zhasnú všetky svetlá. Len tak-tak nevykríkneš. Avšak s nepríjemným pocitom sa pritisneš bližšie k oknu a čakáš, kým sa opäť nerozsvietia. Na tvoj vkus to však trvá pridlho.

Čo im to tak trvá?

V tme nahmatáš bundu visiacu vedľa teba. Máš v nej mobil... teda aspoň si myslíš, žeby tam mal byť. Prehľadávaš vrecká, no nie a nie ho nájsť. Pochopíš, že si opäť musel zmeniť jeho umiestnenie, keď si sa pozeral na číslo sedadla. Preto to vzdáš a opäť čakáš.

V tichu je počuť len vlak. Zreteľne vnímaš tiché hučanie, pohyb kolies pod sebou, šramot, ktorý sa ozýva bohvie odkiaľ, keď idete do zákruty. Všetci sú ticho, nikto sa na vzniknutú situáciu nesťažuje, možno im aj vyhovuje, ak chcú spať.

Mlčíš preto aj ty a očami hľadíš do nepreniknuteľnej tmy, ktorá zavládla ako vonku, tak aj vo vagóne.

A vtom si to uvedomíš.

Tú desivú skutočnosť. Bola tam celý čas, ale ty...

Zadržíš dych. Odrazu sa ti zdá všetko tichšie, ako sa snažíš načúvať zvukom vo vagóne. Stále držíš dych a počúvaš a počúvaš... a počúvaš..., no nič nepočuješ. Žiadny dych.

Si si celkom istý, že krížom oproti tebe niekto sedel. Ak je tak blízko, mal by si počuť ako dýcha.

Zneistíš, pretože to nie je jediný dôkaz toho, že vo vozni si ostal sám alebo aspoň zdanlivo sám.

Mobily a tablety. Tie predsa svietia! Ak zhasli svetlá, neznamená to, že by v tejto tme malo byť jasne vidieť tú ich modrú žiaru?

Čosi sa ti na tom nezdá. No dobre, všetko sa ti na tom nezdá. Máš toľko otázok, no možné odpovede, s ktorými prichádzaš, nedávajú zmysel. Chceš sa presvedčiť, či sú všetci ozaj preč, no inštinkt ti radí byť potichu, nedávať o sebe vedieť.

Na mieste vedľa teba nahmatáš svoj batoh. Je v ňom niečo, čo zúfalo chceš mať pri sebe, keď sa vydáš na obhliadku vozňa. Má to však háčik. Musíš batoh otvoriť a v tichu, ktoré sa usadilo medzi sedadlami a v uličke, je to takmer ako hodiť bombu.

Hladiac medzi prstami okraj suchého zipsa dlho váhaš až ho napokon rýchlo, ako náplasť, potiahneš. A stuhneš. Nehybne čakáš, či sa niečo neozve, či sa niekto neukáže. Hoci je ticho, už sa ti však nezdá také, aké bolo predtým. Zvuk ho narušil ako hladinu vody, ktorá sa len veľmi pomaly a neochotne navracia do svojho pôvodného pokojného stavu.

Uvážiš, že si čakal už dosť dlho. Jednou rukou pridŕžaš batoh, druhou sa v ňom prehrabávaš, pretože si na poriadok nikdy nepotrpíš, a tak ti trvá, kým daný predmet, bez ktorého sa nepohneš ani na krok, nájdeš.

Keď ho však nahmatáš, pocítiš neskutočnú úľavu.

V dlani pevne zovrieš chladný kovový povrch cítiac každú jeho nerovnomernosť, ukazovák jemne priložíš na jeho určené miesto. Práve tento prst je dôležitý. V kombinácii s predmetom v tvojej ruke robí rozdiely medzi životom a smrťou.

Chvíľu ešte skúšaš nájsť mobil, no neúspešne. Vyberieš ruku z batohu a palcom ruky, v ktorej predmet držíš, potiahneš pomaly k sebe. Ozve sa šťuknutie – ďalší zvuk do nepokojného ticha. Ty si však už pripravený čeliť mu.

Postavíš sa do uličky. Vieš, že najbližšie dvere sú vpravo. Hlaveň zbrane držíš sklonenú k zemi, ako sa postupne pohybuješ vpred. Druhou rukou sa pridŕžaš sedadiel, odvážiš sa dotýkať sa ich tak, aby si zistil, či na nich niekto sedí, no tvoje pátranie je neúspešné. Naozaj sú všetci preč, čo si nevieš nijako logicky vysvetliť. Samozrejme teórie, ktoré zahŕňajú nadprirodzeno, mágiu, mimozemšťanov či paralelné svety, sa ti zdajú až príliš šialené, avšak nie tak, aby sa nemohli v danej situácii odohrávať.

Keď nahmatáš stenu a hneď na to sklo, vieš, že si došiel na koniec vozňa. Na druhej strane dverí svietia len drobné žiarovky nad kontrolkami bohvie čoho. Žiadni cestujúci nie sú na dohľad.

Trochu sa naľakáš, keď sa dvere po tvojom jemnom dotyku otvoria. Zvuk hydrauliky sa ozýva snáď celú večnosť, ale keď utíchne, nie je to o nič lepšie. Hluk z medzivozňovej časti nepretžite narúša ticho, ktoré dovtedy vládlo vo vagóne.

Pozeráš na dvere oproti sebe. Vedú do druhého vozňa, ale hoci dúfaš, že by tu s tebou mohol ešte niekto byť, nemáš odvahu ísť hľadať. Prstom hladíš zbraň vo svojich rukách. Pomáha ti to premýšľať nad ďalšími krokmi. Nemáš však ani tucha, čo by si mal podniknúť. Táto situácia je príliš nereálna, ale nie natoľko, aby si si hlúpo šepkal, že je to len sen.

Po chvíli spozoruješ, že sa zvuk hrmotu zmenil. Poznáš ho, vieš, čo znamená. Uprene hľadíš do šera, jediným svetlom je chabá žiara z malých žiaroviek nad tlačidlami a kontrolkami.

Snažíš sa zistiť alebo skôr odhadnúť, koľko času už prešlo, odkedy ste opustili mesto. Nevieš to presne, v tme čas beží inak a javí sa inak aj keď je človek vystavený neznámu a lomcujú ním emócie.

Výsledkom tvojich myšlienkových pochodov je to, že vlak prichádza do nasledujúcej stanice. Je to pre teba upokojujúce zistenie. Vieš, že tam budeš môcť nájsť pomoc a zistiť, čo sa deje.

Vlak začína citeľne spomaľovať, hukot sa mení na škrípanie – brzdy spomaľujú ohromný kolos niekoľko minút vopred, aby tak mohol zastaviť v stanici. Pomyslíš si, že ak brzdy pracujú, musí vlak niekto riadiť.

„Takže predsa len všetci nezmizli," šepneš držiac sa blízko dverí, aby si mohol čo najskôr po zastavení vystúpiť. Začínaš si pripadať hlúpo, že ti vôbec napadali také hlúposti. Ako predsa môžu zmiznúť všetci cestujúci?

Vlak ide už naozaj pomaly. Cez okná do vozňa zavieti žlté svetlo z vysokých lámp rozmiestnených popri koľaji. Tak málo ti postačí na to, aby si sa upokojil, len jednoduché svetlo a nič viac ti k šťastiu a pokoju netreba.

Po zastavení nestrácaš ani stotinu. Otváraš rýchlo dvere, skrývajúc druhou rukou zbraň za opasok a pod tričko. Po schodíkoch zídeš na perón a rozhliadneš sa v očakávaní, že z vlaku budú vystupovať aj ostatní cestujúci. Si však jediný. Nikto nevystupuje ani nenastupuje. Na stanici panuje neobyčajné ticho, len vlak syčí a občas zapraská.

Tabule hlásiace smer a odchod vlaku sú tmavé. Len svetlo z lámp dopadá na čierny názov stanice: Gravis. Zamračíš sa, lebo o podobnej zastávke si na tejto trase nikdy nepočul. V snahe nestratiť hlavu sa upokojuješ, že je to stanica, na ktorej ste zastavili kvôli poruche.

Vonku je však chladno, do vlaku sa ti však dvakrát nechce, hlavne ak tam stále panuje tma. Vopcháš si ruky, alebo skôr iba prsty, do vreciek na nohaviciach a začneš sa prechádzať.

Namieriš si to smerom ku schodom vedúcim z perónu do podzemia. Ako míňaš vozne uprene pozeráš do okien, no okrem tmy nikoho nevidíš. Na stanici nie je ani výpravca a v nedohľade sú aj technici, ktorí by sa hrnuli do opravy pokazeného svetla.

Znepokojene zastavíš pri schodoch. Hľadíš dolu, no vidíš len tmu. Je to akoby celé podzemie pod koľajnicami bolo naplnené čiernou vodou. Zdá sa, že ani tam dolu nefungujú svetlá. Rozmýšľaš, či nejde o nejaký celoštátny výpadok, no lampy na stanici sú dôkazom čohosi iného.

So zvláštnym pocitom , akoby ktosi zabodával svoj pohľad do tvojho chrbta, sa otočíš. Zrak ti spočinie na vlaku, ktorého červený rušeň a modré vozne osvetľujú biele staničné lampy. Ich svetlo však nie je natoľko ostré, aby bolo vidieť aj čosi iné – žiadne ďalšie nástupištia, žiadne koľaje či budova stanice. Akoby na celom svete, ktorý už teraz neexistoval, alebo existoval, no len ako hlboká tma, si bol len ty, vlak bez cestujúcich a nástupište pod tvojimi nohami.

Všetko zmizlo, pomyslíš si, hoci túto myšlienku zo všetkých síl popieraš. No nemôžeš, je to až príliš očividné.

„Čo mám robiť?" pýtaš sa bezradne temnoty a rukou v neistote pátraš po zbrani po tričkom.

Tvojou poslednou nádejou je rušeň vlaku. Nie je predsa možné, aby sa mašina ovládala sama, teda aspoň v krajine, v ktorej pobývaš.

Rozhodneš sa to preskúmať, keď vtom sa ozve syčanie a šramot. Ten zvuk poznáš, počul si ho už toľkokrát, no tentokrát ti príde úplne cudzí a na pár sekúnd nie si schopný konať.

Súprava sa pohne. Spočiatku nepatrne, pomaly, váhavo. Každou sekundou je to však rýchlejšie a rýchlejšie. Cítiš ako ti od strachu skamenie srdce, ale aj tak sa donútiš k behu.

Najbližšie máš červený rušeň. Malé okná sú však tmavé a aj s vynaloženou námahou nedokážeš otvoriť dvere. Nepomáha ani búchanie či volanie o pomoc.

Vlak zrýchľuje a ty s čevenými rukami skúšaš otvárať dvere ďalších a ďalších vozňov, všetko márne.

Odišiel. Bez teba. Do ničoty.

Bez nádeje na záchranu hľadíš smerom, kde zmizla tvoja nádej. Vnímaš, že svetlá na stanici slabnú a zhasínajú, ale ty už vieš, že niet úniku. Na zvuk podobný vrčaniu sa otočíš ku schodom. Zbraň už držíš pripravenú a namierenú.

Svetla ubúda.

Z temnej vody od schodišťa sa vynára neforemná postava. Ani s posledným svetlom nerozoznáš, čo alebo kto to je, no na tom nezáleží.

Svetlo zmizne, tma sa rozprestrie a podľa zvuku rozpoznáš, že sa k tebe blíži čosi veľké.

Nevidíš to a predsa vystrelíš. Raz, dvakrát, trikrát,... A potom všetko zmĺkne. Už nepočuť kroky, desivé zvuky, dych. Nevidieť svetlo, ani červeň oblohy, čo značí, že je slnko niekde za obzorom.

Prišla noc, po ktorej už nenastal deň.