Autor: Cissi6

Téma: Podzimní píseň

Farba jesene nikdy nezávisí od počasia. To ma naučila mama. Hovorila, že je jedno, ako ju vidia ostatní, my si ju môžeme pretvoriť na náš obraz dokonalosti. Že sa vyjadruje príliš poeticky? To ste ju ešte nepočuli, keď sa vráti z divadla! Na jej tvrdení však bolo niečo pravdivé. Niečo, čo urobilo jeden môj októbrový deň lepším.

Pretože farba jesene vždy zrkadlí farbu našej duše.

Pretože jesenné slnko svieti aj spoza mrakov, hoci ho iní nevidia.

Pretože každé srdce má právo spievať jesennú pieseň.

***

„Svet sa zbláznil," zahlásil som ako vždy po príchode domov. Všade bolo ticho. Ako inak. Nečakal som, že mi niekto odpovie. Keby môj otec žil, určite by si práve v tejto chvíli zapaľoval fajku a so spokojným úsmevom by tým svojím barytónom prehlásil: „Keby sa naozaj zbláznil, vedel by som o tom." A povedal by to tak skalopevne, že by ma presvedčil. To sa však nestalo.

Bol som pri tom, keď sa svet zbláznil. Narodil som sa. A odvtedy bolo všetko zle.

Pretože farba jesene nikdy nie je rovnaká. Závisí od uhla pohľadu. A možno preto som ešte nestretol človeka, ktorý by mi rozumel.

Pretože jesenné slnko žiari jasnejšie než jarné či letné. Necítiť ho, no stále je tam. Ja som sa však narodil uprostred zimy.

Pretože každý má právo spievať jesennú pieseň. Nikdy som však nepočul o nikom, kto by to skúsil.

***

Kde sa stratil čas? Minuli sme ho, ako to často hovorieva strýko George? Vypršal, ako zahlásia poniektorí učitelia na konci písomky so škodoradostným zábleskom v očiach? Premárnili sme ho my, dnešná mládež, ako si z nás zvyknú uťahovať babičky na autobusových zastávkach? Alebo ho len nevieme dobre využívať, ako vždy správne podotkne moja mama?

Mne sa vždy najviac páčila teória, že nám ho ukradli starí vikingskí alebo akýkoľvek iní bohovia, pretože sme ho využívali na nesprávne veci. Jedného pekného dňa jednoducho luskli prstami a žiaden čas nebol. Ostali len povinnosti a kopa stresu, či už v podobe učenia do školy, nanútených krúžkov alebo stupňujúcej sa nervozity stále, keď prídem domov. 

Potrebujem odísť. Je jedno kam. Ale musím ísť čo najskôr.

Pretože jeseň už dávno začala a ja nemám dostatok času.

***

„Láska? Tú mi znechutili všetkými tými romantickými filmami. Lebo tá nie je len o tom, že si krásna fiflena nakráča do obchodu a pred ňou sa z čista – jasna zjaví jej idol, s ktorým sa po dvoch dňoch vyspí a strávi s ním zvyšok života." To zvykol hovoriť otec.

„Priateľstvo? To, kde sa bojíš povedať svojmu spolužiakovi, že píšeš, lebo by sa ti vysmial? Alebo že to nikto iný nerobí? Alebo že sa strápniš? Nuž, také nestoja ani za posledný spadnutý list zo stromu. Na to skutočné si treba vedieť počkať. A treba si ho zaslúžiť." Aj toto bol jeden z jeho výrokov.

„A čas? Nuž, ten nám kedysi dávno ukradol Zlodej času, to vie aj malé dieťa. Lebo... ako sa to hovorí? Využívali sme ho na nesprávne veci? Prepáč mi moje vyjadrovacie schopnosti, ale snáď chápeš, čo tým chcem povedať, synček." Nuž, aj toto zvykol hovoriť. Môj otec rozprával pomerne veľa.

A mal pravdu. Nech som bol akokoľvek blízko ľudí, od lásky som mal na míle ďaleko. Nech som sa akokoľvek snažil spriateliť, nikdy som nevedel byť dostatočne neúprimný. A všetkým pripadalo čudné jazdiť na červenej motorke do prírody len preto, aby si mohol minúť benzín a kúpiť si nový. Áno, možno to bolo zbytočné. Ale bolo to moje. 

To už je však jedno. Láska odišla spolu s otcom, priateľstvo sa pokazilo vďaka môjmu podrezanému jazyku a o čas sa postaral Zlodej času, aspoň podľa otcových slov. Ten však toho narozprával veľmi veľa. Možno až príliš. A ja musím ísť. Teraz hneď.

Pretože je jeseň a ja som ešte nikde nebol. A dofrasa – kedy inokedy by som sa mal stratiť zo sveta, ak nie v tom najrušnejšom období plnom prvých skúšok, zhonu a čerstvej snahy urobiť všetko čo najlepšie? Našiel by som snáď lepší čas, než vytratiť sa vo chvíli, keď je väčšina ľudí pre kopu povinností zalezená doma?

Zvláštne. Možno sa nejaký ten čas predsa len našiel.   

Pretože jeseň sa už dávno začala a prvé zázraky začínam cítiť aj ja, stroskotanec odzeraný od sveta.

***

Kedysi som na jeseň vybehla navštíviť miesta, na ktoré som si počas roka ani nespomenula.

O takomto čase – keď ešte nejaký bol -, som chodievala na výpravy Tam a zase späť. Mamin kolega vyhlásil, že som horšia než údajný Zlodej času, pretože ten názov som ukradla z Hobita, ale moje malé výlety mi vždy pripomínali tie Bilbove. Kráčala som si s palicou v ruke, vietor sa pohrával so suchými steblami trávy vyššími než ja a v diaľke sa črtali do oranžova zafarbené kopce, v ktorých som chcela preskúmať každý jeden kút. Tuším som sa len raz dostala tak ďaleko, ale moje výpravy vždy stáli za to.

Aká je odpoveď na otázku, prečo to nerobím teraz? Správne, nemám čas.

Prudkým pohybom ruky som takmer vyvalila dvere izby, podišla ku stolu a zvalila sa do stoličky na kolieskach tak prudko, až sa roztočila. Vyložila som si nohy na kôpku poznámok a schytila som pero. Potrebovala som niečo obhrýzať.

„Zlatko, učíš sa?" zaznel zdola mamin hlas.

„Áno," znela moja odpoveď.

Po chvíli som nahnevane vstala, vyliezla na stôl a otvorila okno. Bolo špinavé, pretože kto by sa už obťažoval s umývaním, preto som ho roztvorila dokorán, aby som mala šancu uvidieť niečo z jesennej krásy aspoň z diaľky. Chýbalo mi to. 

Kopce črtajúce sa v diaľke nezmizli. Stáli na svojich miestach, obrovské a vzdialené, na pohľad mäkučké ako huňatý vankúš. Lúče jesenného slnka ich pomaly sfarbovali do oranžova a pri západe slnka doružova. 

Nemala som to robiť. Alebo možno mala. Sama neviem, čo ma to pochytilo, hoci moja verná duša mi okamžite prezradila, že presne v toto rozhodnutie dúfala, keď ma prinútila to okno otvoriť. 

Nech to už bolo akokoľvek, nemala som dostatok času, aby som nad tým rozmýšľala. Zoskočila som zo stola, nechala poznámky poznámkami a obhryzené pero perom a obula si tenisky. Času bolo žalostne málo. No možno by som sa mala aspoň raz zachovať ako Zlodej času a nejaký si ukradnúť. 

Pretože jeseň bez hobitovských výprav by nebola jeseňou.

Pretože som chcela uvidieť jej farby zblízka a bola som hlúpa, že som sa doteraz tak odušu bránila.

Pretože mi chýbalo to pospevovanie po cestách.

***  

Musel som prekrikovať nahlas pustenú hudbu, aby som si vôbec počul myšlienky. V dome nikto nebol, nemal kto. Mohol som si preto robiť, čo som chcel, a pustiť si, čo sa mi páčilo, bez toho, aby sa otec spustil kázanie o negatívnom vplyve metalu na dušu krehkého tínedžera, hoci ním už nie som, a o tom, aké zdravé je počúvať džez. 

No keď bolo v dome také ticho, musela ísť tá hudba tak nahlas? Na túto otázku som si nevedel odpovedať. Jednak preto, lebo filozofické otázky neboli nikdy môj štýl, jednak preto, že som v tom hluku svoje myšlienky fakt nepočul. 

Nikdy som nebol ktovieaký mysliteľ. Kým som nemal problém, nestresoval som. Keď sa objavil, vyriešil som ho alebo, ak to nebolo také jednoduché, nasadol som na motorku a nechal ho, nech sa vyrieši sám. Po ceste som jazdil tak rýchlo, že by ma nedostihol ani ten najproblémovejší problém. A keď som dorazil k lesu, spomalil som a vypol plyn, aby som mohol pozorovať srnky a listy ševeliace vo vetre. A potichu si popiskovať melódiu, ktorá mi pred pár rokmi napadla na mieste, kam som odvtedy každý rok chodieval. Bola to moja jesenná melódia. Inokedy som na ňu nemal právo. Možno preto mi teraz tak často otravuje myseľ.

Povzdychol som si a nahnevane zoskočil zo stola, ktoré sa stalo mojím trónom. Keď je človek tak dlho sám, začne ísť sám sebe na nervy a potrebuje sa zbaviť svojej prítomnosti. Po traumatickom zážitku s otcom by mi nikto nevyčítal, keby som nasadol na motorku a pustil sa z najbližšieho útesu. Ja som však mal lepší nápad. No tú motorku som každopádne potreboval.

Pretože človek môže byť sám akokoľvek dlho, nakoniec vždy zatúži porušiť smútočné pravidlá. Najmä na jeseň. Bez toho by ani nebola jeseňou.

Pretože som chcel znovu vidieť červenú motorku, ktorá výnimočne bude ladiť s okolitou prírodou.

Pretože som chcel opäť počuť zvuk jej motora, hoci vždy trochu kazil tóny jesennej piesne.

***

Po zatvorení bránky som pridala do kroku. Pred domom sme mali kopec, na ktorý som ešte predminulý rok nevládala vybehnúť. Minulý sa mi to však podarilo a bola som zvedavá, ako ďaleko dokážem zabehnúť dnes. Prekonám sa a vzlietnem ako po posypaní zlatým prachom, alebo sa s hanbou zvalím do trávy, neschopná polapiť dych? 

Nakoniec som urobila oboje, presne v tomto poradí. Akonáhle sa moje vlasy rozpestreli na studenej zemi, rozchichotala som sa ako blázon. Možno som ním aj bola. V tejto chvíli to bolo jedno. Najprv som sa smiala, lebo mi chýbal ten dotyk vetra, zvuk listov hrajúcich všetkými teplými farbami, keď ľahučko dopadali na zem, zamrznutá pôda, z ktorej však vyžarovalo teplo, keď som sa poriadne započúvala do jej vnútra. 

Potom som sa už len smiala sama sebe a myšlienke, čo by asi urobil neznámy pozorovateľ, keby ma teraz videl. No a nakoniec som chytila jeden z extrémne nebezpečných záchvatov smiechu z radosti, ktorú spôsobili všetky dôvody spolu. Smiala som sa, lebo som bola aspoň na malý moment šťastná. Smiala som sa, lebo mi v tej chvíli nenapadlo smútiť za časom. Smiala som sa svojmu smiechu, neschopná uveriť tomu, že blonďavé dievča chichotajúce sa na lúke v čase, keď sa mala učiť, som naozaj ja.

Pretože presne toto jeseň dokáže. Rozosmiať človeka, ktorý sa bál pozrieť pred seba a uvidieť stratený čas. 

***

 Kvôli hučaniu motora som nepočul začiatok. Preto som bol dosť prekvapený, že keď som ho stíšil, doľahol ku mne k opačnej strany kopca smiech, nemohol patriť nikomu inému ako bláznivej lúčnej víle. Alebo škriatkovi, ktorý zo skaly pozoruje preteky veveričiek. Alebo zlodej, ktorý práve ukradol čas. 

Nezačal som sa smiať tiež. Nikdy som nebol ten typ. Namiesto toho som si sadol na čistinku, zaparkoval motorku pri breze a pozoroval dolinu, ktorá sa mi rozpestrela pred očami. Netrvalo dlho a začal som si pospevovať svoju melódiu. Znela však inak ako obvykle. Spolu so zvonivým smiechom, žiarivým ako jesenné slnko a čírym ako zurčiaca voda, sa z nej stala pravá jesenná pieseň.

***

Rozbehla som sa a napriek tomu, že mi dochádzal dych, som už bežať neprestala. Líca mi zrejme sčerveneli ako javorové listy naokolo a do vlasov sa mi priplietli lieskové vetvičky, ale to mi len pridalo na výbornej nálade. Ako som bežala, nevnímala som ani čas, ani smútok, ani nostalgiu, ktorú by som na tomto mieste mala cítiť. Necítila som nič, len lúče na tvári, nevidela som nič, len rozmazanú šmuhu lístia predo mnou, nepočula som nič, len vlastný smiech, ktorý sa vrátil, hneď ako som dosiahla vrchol kopca. Neváhala som a pustila som sa dolu.

Odrazu som zastala. Predsa len som niečo zazrela. Medzi ostro červenými listami by som si ju ani nevšimla, no bola zaparkovaná pri breze. Červená motorka. Okamžite som si spomenula na cestovateľa, ktorý raz na festivale rozprával o tom, ako sa len so zopár peniazmi vo vrecku vybral na cestu okolo Škandinávie. Na červenej motorke, ktorá bola odvtedy mojím symbolom slobody. A kvôli ktorému som začala chodiť na hobitie výpravy. 

Moje prudké zabrzdenie spôsobilo, že sa moje oči náhle stretli aj s očami vyššie spomínaného cestovateľa. Pretože zvuk suchého lístia nebolo možné nepočuť. Jeseň vždy vie, čo robí. 

Usmial sa. A ja tiež. Ako tam tak sedel, muž s jemným strniskom a chápavými hnedými očami, stelesnenie bezstarostnosti, slobody a šťastia, môj smiech sa zo mňa opäť vydral von. Tvár mi zaliala červeň a čo najskôr som mu zmizla z dohľadu, ale vedela som, že bol rád, že som sa smiala. Spomínala som naňho ešte dlho, hoci sa nám zatiaľ cesty skrížili len raz.

***

Škriatka som vylúčil, hneď ako som ju zbadal. Môj prvý pocit bol správny, bola to lúčna víla. A tiež zlodejka času. Pretože podľa jej výrazu na tvári som pochopil, že ho nikdy nemala málo. Ako tam tak stála, tvár červená od behu, svetlé vlasy strapaté ako divožienka, so smejúcimi sa očami, nemohol som sa neusmiať. Bola živé stelesnenie bezstarostnosti, slobody a šťastia. A mojím novým dôvodom, prečo žiť. Hoci nám osud zatiaľ skrížil cesty iba raz.  

***

Pretože jesenné slnko svieti aj spoza mrakov, hoci ho iní nevidia.

Pretože farba jesene nikdy nezávisí od počasia. A je jedno, ako ju vidia ostatní, my si ju môžeme pretvoriť na náš obraz dokonalosti. Možno práve preto si dvaja neznámi zlomení ľudia dokázali jediným pohľadom zmeniť život k lepšiemu. A možno to ani nebola náhoda.

Pretože jeseň vie, čo robí. Vie, že nikto nemôže spievať jesennú pieseň sám.