Autor: Majushi

Téma: +++ príbeh, ktorý sa bude odohrávať počas štyroch ročných období

Poznámka:  Poviedka je založená na folklóre Japonska, takže snáď ma odborníci v tomto smere nezožerú za nejaké drobné úpravy :D . Pôvodný príbeh, ktorým som sa inšpirovala, sa volá Urashima Taro a v ňom sa opisuje hrad na dne mora, ktorého každá svetová strana má záhradu iného ročného obdobia. Hrad sa pôvodne volá Ryugu-jo aneb Dračí palác/hrad. A neviem, akým štýlom sa v tej dobe písali listy, tak snáď mi odpustíte túto nevedomosť :D

Za chyby a preklepy sa ospravedlňujem ^.^

Bol to ohromný hrad. Jeho vznešenosť a majestátnosť nebola len v jeho veľkosti či bohatej dekorácii, ale predovšetkým to bolo v kúzlach a mágii, čo mu umožňovala byť takým nezvyčajným a jedinečným.

Dračí hrad alebo Dračí palác by jeden márne hľadal na mapách krajov, ktoré boli v tej dobe známe, neexistoval ani v neprebádaných pustinách a neznámych diaľkach. Táto stavba postavená pre bohov bola pod hladinou mora, na jeho samom dne, hlboko, hlboko, až tam, kde je tma taká hustá a očami nepreniknuteľná ako noc bez hviezd a mesiaca. A v tejto pochmúrnej temnote žiari palác morského boha ako perla, v ktorej niekto uväznil slnko.

Vyzerá to tak, že tým slnkom budem ja, pomyslela si smutne princezná pozerajúc na hradby z červeného koralu, modrých lastúr, bielych mušiel a priezračného kryštálu. Jej vzdychy vyrážajúce z hrude, na ktorej sa usadil najťažší kameň smútku a beznádeje, napĺňali ticho kočiara, v ktorom sedela sama, pozerajúc na blyštiacu sa bránu zo zeleného nefritu a žiarivého zlata. Dve postavy strážiace prázdnymi očami palác boli z nefritu vytesané morské koníky.

Otohime si priala, aby jej koč ťahaný podobnými koníkmi zastavili a zakázali mu vstup do hradu, kam sa jej tak priečilo ísť. Úpenlivo, s tichou prosbou hľadela do nehybných, chladných očí sôch. Ešte to celé mohli zastaviť! Len oni ju mohli zachrániť pred osudom, ktorému sa ona sama nemohla vymaniť.

Ale koč popri nich pokojne prešiel a brána na slobodu sa zatvorila.

///

Sála, v ktorej bol trón, bola rovnako zdobená ako vonkajšok hradu. Prevažovali morské materiály, ale aj nefrit. Zlaté ornamenty husto gravírovali povrch trónu, na ktorom však nikto nesedel.

Otohime v sprievode svojich slúžiek zarazene zastavila uprostred sály, keď si toto uvedomila. Toľká drzosť! Prišla ako doživotný hosť, ale nikto sa neunúval ju ani len privítať?!

Rozhliadla sa po sále, no okrem služobníctva v zelenkavých kimonách nevidela nikoho vyššie postaveného. V jej vnútri zúril hnev, no na povrch sa drali horké slzy samoty. Bola úplne sama, úplne opustená, nikoho na novom mieste nepoznala a ten, čo jej mal byť vždy po boku si nedal ani tú námahu sadnúť si na chvíľu na tú prekliatu veľkú stoličku so zlatým gravírovaním a povedať: Vitajte! Čo potom mala od tohto miesta očakávať?

Zvrtla sa na päte odhodlaná okamžite nasadnúť do kočiara a odísť domov, hoci by to znamenalo veľkú potupu pre jej rodinu, ktorá by ju nakoniec asi aj vyhodila a zaprela, no bola zúfalá a cítila sa príšerne. Na takomto mieste predsa nemohla ostať!

Spravila pár krokov, keď vtom sa všetky dveré a okná naraz prudko otvorili a silný vietor vnikol do sály. Otohime si zdesene zakryla oči a s tlčúcim sdrcom poslúchala krik svojich služobných. Sama kričať nevládala, nemala ani síl zložiť si ruky z tváre aj po tom, čo vietor ustál. Chcela tak ostať naveky.

„Vitajte, princezná Otohime!" sálou sa ozval hlas.

Dievčina zložila ruky z tváre, otočila sa k trónu a pohliadla na modrovlasého mladíka sediaceho na ňom. Cítila z neho čosi divoké. Jeho vnímavé oči boli pri pohľade na ňu ako zhypnotizované, ale predsa sa premohol a pokračoval vo svojej reči.

„Vitajte v Dračom paláci! Prosím, buďte tu ako doma. Moje meno je Ryujin, som pánom tohto hradu. Ak je tu čokoľvek, čo pre vás môžem urobiť, neváhajte sa ma o to požiadať," prívetivo sa usmial, no nemohol tým poprieť skutočnosť, že prišiel neskoro.

Otohime naňho dlho bez slova hľadela očakávajúc, že svoje konanie nejak ospravedlní, ale on nič. Preto sa len uklonila a sucho povedala: „Ďakujem vám. Po ceste som unavená, rada by som si oddýchla."

Ryujin zdráhavo prikývol a pokynul sluhom, aby ju zaviedli do jej komnát.

///

„Otohime!" pán hradu vyzeral byť potešený, no zároveň zaskočený, keď ju zazrel na terase v tieni škridlovej strechy. Bolo to už niekoľko dní, čo prišla do jeho zámku, no odvtedy sa nevideli. Stále bola zamknutá vo svojej izbe.

Chvíľu stál a ružový dážď lupeňov z okolitých stromov mu padal do modrých vlasov a na ramená. Potom nerozhodne spravil jeden krok k dievčine, na moment sa zastavil, akoby bojoval sám so sebou, sklonil hlavu a podišiel k nej.

„Dobrý deň," zamrmlal sotva zrozumiteľne a sklonenú hlavu sklonil ešte nižšie v geste neohrabaného pozdravu. „Máte sa už lepšie?" zaujímal sa, ale jeho pohľad bol uprený niekde inam.

Dievčina rukami ukrytými v dlhých rukávoch jej šiat pevne zovrela látku, pery od seba len s námahou oddelila, aby mohla povedať jednoduché: „Áno, ďakujem."

Tak veľmi sa jej Dračí hrad hnusil, hoci nemohla poprieť, že to bolo úžasné a vskutku krásne miesto. Avšak neustále si musela pripomínať, že je to len zlatá klietka a nič viac.

„Ach,... to rád počujem!" Ryujin jej na chvíľku pohliadol do očí, ale potom sa nervózne zasmial a opäť pozrel inam.

Asi ma tiež veľmi nemusí, pomyslela si princezná a vôbec ju to neprekvapovalo. On sám jej nebol dvakrát sympatický, nemal žiadne maniere a jeho správanie malo ďaleko od toho, akým by mal pán hradu mať.

Zavládlo medzi nimi čudesné ticho, len lupene kvetov sakury ticho šumeli kĺžuc sa po zlato – zelenom kimone modrovlasého mladíka rozpačito prešľapujúc na mieste.

Otohime stojaca pod strechou terasy zdvihla hlavu a pozrela na rozkvitnuté stromy. Boli prekrásne a ich nádhera čiastočne potlačila jej veľký smútok. Na chvíľu dokázala zabudnúť, že je väzňom. Opäť raz bola na brehu jej rodnej rieky a zasnene pozorovala ľudí sediac na zemi s hlavami vyvrátenými dohora, aby videli prchavú krásu jari v podobe práve rozkvitnutých stromov.

Bez toho, aby si to uvedomila, vystrela k nim ruku. Na jej bielu dlaň pristálo pár lupeňov. Boli jemné a ľahučké, malinké, ale predsa v takom počte boli obdivuhodné.

„Zblízka sú ešte krajšie," povedal akoby len-tak mimochodom Ryujin a pozerajúc dievčine uprene do očí opatrne k nej vystrel ruku, „chcete sa pozrieť?" navrhol a vopred sa pripravil na zápornú odpoveď. Vedel, že ho má ešte v zuboch pre to, že ju poriadne neprivítal.

Otohime sklonila hlavu a ruku si pritisla na hruď.

Hm, takže nie, pomyslel si Ryujin spustiac svoju ruku. Napriek tomu sa však snažil zostať v dobrej nálade. Asi sa na to ešte necíti. Tak nabudúce.

Uklonil sa v geste na rozlúčku, hoci Otohime to nemohla vidieť. Jej zrak sa plne sústredil na zem a mysľou bola niekde ďaleko.

///

V hrade panovalo ticho, ako vždy, keď jeho pán odišiel. Bez neho akoby zmizol v hrade všetok život alebo sa kamsi skryl, do škár a do skríň, pod periny a pod zem. Všetko zmĺklo a to ticho bolo na nevydržanie.

Otohime blúdila po paláci. Bol taký veľký a zložitý ako labyrint. A to ticho akoby znásobovalo jeho ohromnosť, keď vtom ho odkiaľsi zdiaľky narušil zvuk.

„Huh?" princezná sa zastavila a načúvala tej zvláštnej hudbe. Áno, hudbe, lebo ten zvuk bol skôr hudbou, aj keď podivnou. „Odkiaľ sa berie?" kládla si polohlasne otázku otáčajúc hlavou.

Po chvíli načúvania uvážila, že to ide zvonku. Nasledovala svetlo a po chvíli sa ocitla na terase záhrady, ktorú ešte nevidela. Slnko tam pálilo, tráva bola suchá a tieň pod stromami vyzeral tak lákavo ako nehybná hladina jazera, čo pozývala schladiť sa.

A hudbou v tejto nehybnej záhrade, kde vládlo leto, boli cikády. Otohime si pamätala ich šum nesúci sa z neďalekého sadu blízko jej domova. Boli neúnavné aj cez deň, aj v noci.

Dievčina ostala v záhrade až do večera. Sedela v altánku so zatvorenými očami a spomínala na letné večery, na oranžové lampióny, farebné vrtule a ohňostroje. Boli to časy festivalov a osláv, zábavy, jedla, radosti.

V hrade však bolo príliš veľké ticho.

///

„Na východe je jarná záhrada, na juhu letná," mrmlala si Otohime kráčajúc na druhý deň mĺkvymi chodbami až zastavila pred jednými dverami. „Hm, čo môže byť na západe?" zaujímalo ju a dvere otvorila.

A presne ako čakala, bola to jesenná záhrada – červené listy javorov sa chveli vo vánku nesúcom posledné zvyšky leta, pár z nich sa plavilo na hladine menšieho jazierka, ponad ktoré viedol červený most. Na jeho druhom brehu sa pokojne pásli dva jelene.

Vládlo tam podobné ticho ako v celom paláci, no bolo tak nejak iné. Pokojné, prívetivé. Odrazu sa cítila, že je vítaná. Vykročila po chodníku, cez most, do javorového lesa. Červené lístie jej šušťalo pod nohami a vzduch pod korunami stromov ju uspával. Bolo to miesto, kde jej nič nehrozilo.

Preto ju dosť vydesilo, keď v prítmí lesa zahliadla divoké oči nebezpečne sa lesknúce odhodlanosťou a silou.

Vykríkla a hneď si priložila ruky na ústa, no už bolo neskoro. Zviera si ju všimlo a uprelo na ňu svoju pozornosť. Z prítmia vystúpila do slabého svetla veľká hlava.

Otohime o krok ustúpila, no neodvážila sa rozbehnúť. V bytosti okamžite spoznala draka a vedela, že tí sú múdri. Ak sa bude dať, nejak sa s ním dohovorí, vysvetlí mu, že nevedela, že táto záhrada je jeho, ospravedlní sa mu, že narušila jeho spánok a...

Oči si ju dlho skúmali, no potom sa rozšírili poznaním. Zviera sa stiahlo do šera, no lesk jeho očí nezmizol. Keď sa tie znovu priblížili, už nepatrili drakovi, ale modrovlasému mladíkovi, ktorý sa tváril veľmi previnilo. Načahoval k princezne ruky, akoby ju chcel objať, no pár krokov od nej si to rozmyslel. Spustil ruky vedľa tela a ospravedlňujúco pohliadol na dievčinu.

„Prepáčte, Otohime, nebolo v mojom úmysle vás tak vydesiť," s poctiom viny sa hlboko uklonil a chvíľu tak ostal. „Ste v poriadku?" zaujímal sa, keď sa vystrel.

Dievčina sa zmohla len na prikývnutie a pre istotu trochu ustúpila. Musela si veľa vecí zrovnať v hlave, aby pochopila, čo sa práve stalo.

„Väčšinou... sú ostatní v hrade zvyknutí na moju podobu, ale s vaším príchodom som musel zvážiť, či by bolo pre vás príjemné stretnúť sa so mnou ako s drakom," pán hradu sa rozpačito poškrabal na hlave. „Nechcel som vás vydesiť, ale dať... vám pocit domova," objasnil Ryujin, aby vyplnil ticho, ktoré sa isto začalo medzi nimi rozrastať. „Za to, že som vás poriadne neprivítal, sa vám ospravedlňujem," mladík sa znova hlboko uklonil.

„Nie, nie," šepla piskľavým hlasom Otohime a okamžite sklonila hlavu. „To je v poriadku...," po posledných slovách zaváhala, lebo nevedela, či to tak skutočne je. Hovorila to, čo jej zrovna prišlo na um, len naučené frázy.

„Prepáčte, že som vkročila do vašej záhrady bez povolenia," povedala nakoniec, ledabolo sa uklonila a rýchlym krokom opustila červený les.

///

Už to bolo niekoľko dní od ich stretnutia v jesennej záhrade, no Otohime sa už viac neodvážila túlať sa po hrade či ísť do záhrad. Vystrašene ostávala vo svojej komnate a myšlienky sa snažila rozháňať čítaním alebo hrou na hudobný nástroj. Nič z toho však nevedelo upokojiť jej rozbúrenú myseľ.

Konečne chápala, prečo je hrad a jeho chodby také veľké a odkiaľ Dračí palác berie všetku mágiu, čo z neho robí tak nezvyčajné miesto. Bol domovom dračieho boha vody.

Otohime mala deň čo deň pred očami ten obraz, keď ho vtedy uzrela v záhrade.

Jeho matné šupiny modrej farby pôsobili v červenom lese neprirodzene, ich farba sa bila s farbou jesenného lístia. Veľká hlava s hadivitým telom ukrytým v prítmí budila rešpekt, ale aj strach. Zlaté oči akoby jej videli až do hlavy a o to viac do srdca.

Vlastne nebol až taký desivý, ako sa jej v tom momente prekvapenia zdal. Pamätala si, ako na ňu pokojne hľadel držiac si odstup a on sám sa vydesil až potom, keď mu došlo, v akej podobe pred ňou stojí.

Nechcel som vás vydesiť, ale dať vám pocit domova, zneli jej jeho slová v mysli a tvár jej oblial ľahký rumenec.

Ľahké zaklopanie ju vyrušilo z úvah. „Ďalej," povedala a otočila sa tvárou k dverám. Vošla jej služobná, uklonila sa a oznámila, že za ňou prišla jinja – v Dračom paláci to boli dievčiny s hadím telom a krásnou bielou tvárou, ktoré sa radili k dračiemu druhu a spĺňali úlohu poslov. Ryujin pomocou nich komunikoval s celým morom aj so súšou.

Tá jedna, ktorá prišla za Otohime vyzerala ako všetky ostatné, no predsa princezne veľmi pripomínala práve tú, ktorá sa jedného dňa objavila s prvým snehom na brehu blízko jej mesta so žiadosťou pre jej otca, aby ju poslal do Dračieho paláca, na miesto tak vzdialené, že o ňom nikto z jej domova nikdy nepočul, ako spoločníčku pánovi hradu.

„Pani moja, pán hradu vám posiela tento list," podala jej biely papier poskladaný tak, aby nebolo vidno písmo, „a zaujíma sa, ako sa pani má?" jinja pohliadla na Otohime očakávajúc odpoveď, ktorú by mohla svojmu pánovi odovzdať.

Dievčina pozrela na list a potom na jinju. Nevedela, čo sa skrýva v odkaze na bielom papieri a tak nejak sa toho desila. Vedela však, že nejak odpovedať musí.

„Som trochu unavená a v poslednej dobe ma pobolieva hlava, ale nie je to nič, pre čo by sa mal pán hradu o mňa strachovať," zaklamala.

Jinja prikývla, uklonila sa a odišla. Služobná zatvorila dvere a dievčina osamela.

Ale v skutočnosti nebola sama. Bol tam ten list a ten akoby na ňu potichu, no vytrvalo volal otravným hlasom: Otvor ma! Otvor ma, prosím! Otohime z kusu papiera mohla cítiť Ryujinovo zúfalstvo.

Opatrne vzala list do svojich rúk, dotýkajúc sa ho len zľahka, akoby jej mal ublížiť. Roztrasenými končekmi prstov ho roztvorila. Jeho písmo bolo hrubé, veľké, ale zvláštne krásne. Zdalo sa, akoby tancovalo, no zároveň bolo úhľadné.

Jej oči sa nezdržali a začítali sa do tých zvláštnych riadkov:

Drahá princezná Otohime,
Vám patria všetky poklady tohto zámku a Záhrady štyroch ročných období Vám rád dávam ako dar. Prosím, prijmite ho bez ostychu, pretože chcem, aby ste boli šťastná a Vy ste šťastná len v ich priestoroch.
Už sype prvý sneh a jeho krása mi všetkým, čím je , pripomína Vás. Prináša radosť, ľahko tancuje vo vzduchu a jeho ticho je mocnejšie ako hučanie vĺn. Čo je more v porovnaní s ním? Len divou beštiou, ktorá kope a hryzie, nepozná jemnosť a lásku a predsa, keď jeho hladinu pokryje ten krehký biely prach, na chvíľu zmĺkne a vtedy môžete počuť biť srdce.
Ostávajte v dobrom zdraví, drahá princezná.
Váš verný
Ryujin

„Sneh..., more...," šepkala Otohime. Asi by som mu mala odpustiť, pomyslela si spomínajúc na modrovlasého mladíka s čerešňovými lupeňmi vo vlasoch a modrého draka pod červenými korunami stromov a z nejasného dôvodu sa jej na perách usadil úsmev.

V to poobedie sa rozhodla vyjsť zo svojich komnát. List v nej prebudil túžbu vidieť sneh a tušila, kde ho má v Dračom paláci nájsť. Zároveň sa však aj obávala, čo to s ňou urobí. Keď naposledy videla sneh, bola ešte doma.

Kráčala veľkými chodbami paláca pozerajúc na ich zeleno-modré farby a zlaté ozdoby. Prekvapene zisťovala, že už jej nepripadajú také ponuré a opustené, kamkoľvek sa totiž pozrela, tam videla vznešeného modrého draka, ktorý nechcel nič viac ako dať jej pocit domova.

Otvorila dvere vedúce na terasu zimnej záhrady. Spravila tri drobné kroky vpred a očami hltala bielu krajinu rozprestierajúcu sa pred ňou – zamrznuté menšie jazierko, na ktorom sa kĺzali kačice, zem pokrytá bielou perinou ako aj pocukrované vrcholky borovíc. To všetko bolo krásne, tiché a mierumilovné. Ničím sa to nelíšilo od jej domova.

Je to ako doma, pomyslela si a nechápala, prečo ju to napadlo až teraz. Každá zo záhrad bola ako jej domov – jar bola ružové kvitnúce sakury, leto boli vyspevujúce cikády, jeseň bola červené listy na hladine vody a zima bola biely sneh a ticho.

Nie, nie je to ako doma, zmenila svoju myšlienku, keď jej zrak spočinul na modrovlasej postave kráčajúcej snehovou krajinou k nej. Ono je to môj domov, usmiala sa nad tou predstavou a vykročila naproti pánovi Dračieho paláca.