Autor: Majushi

Téma: Vzpomínka na slunce

Žánr: povídka

Deň, kedy som sa stala posledným pozemšťanom či človekom pôvodom zo Zeme, nebol okrem rannej štrkovej prehánky ničím výnimočný.

Ako vždy som kráčala pod pancierovou strechou smerom do centra mesta a vôbec som nevnímala zvuk netradičného dažďa, ktorý sa nijakým spôsobom nepodobal na ten zo Zeme. Drobné kamienky narážali do strechy, ktorej zvláštny materiál stlmil ich náraz, takže sa potom hladko skĺzli na zem, ktorá sa menila na budhistickú zenovu záhradu.

Moje myšlienky boli zamestnané spomínaním na Keina. Správa o jeho smrti ma v podobe dôležitého červeného symbolu čakala v programe už od skorej rannej hodiny.

Nepoznala som ho dobre, ale pamätala som si ho. Patril k posádke na lodi Sol, jednej zo šiestich vesmírnych plavidiel slúžiacich na záchranu ľudstva pred zomierajúcim Slnkom. Krátko pred odletom sme do seba narazili. Ja som sa mu ospravedlnila, že som doňho buchla, on sa ma zas snažil upokojiť, že všetko bude fajn a nemá zmysel byť zbytočne nervózna.

Ako som však mala zachovať pokoj? Mala som letieť do vesmíru – čo bolo už bežné – ale nikdy som sa nemala vrátiť. Už nikdy som nemala mať pod nohami... Zem.

///

V sále bolo veľa ľudí. Teda, ak sa tak stále dali nazvať aj tí, čo už neboli zo Zeme a od skutočných ľudí sa predsa len trochu líšili.

Planéta Elpo, náš nový domov, ovplyvňovala každého obyvateľa svojím spôsobom. Nás, čo sme boli zo Zeme, obdarila dlhovekosťou. Tí zas, čo sa na Elpe narodili, boli silnejší, odolnejší voči chorobám a istým spôsobom inteligentnejší ako pozemšťania.

„Máš trému?" opýtala sa šeptom Joel, moja asistentka, a zavesila sa mi na lakeť.

„Nie," odpovedala som popravde, „už sa z toho stáva zvyk. Len... tentokrát som tu sama," rozhliadla som sa, ale skutočnosť, že už žiadny ďalši pozemšťan nepríde, som tým nezmenila, aj keď som si to veľmi priala.

„Preto sa pýtam," povedala Joel a pomaly ma zaviedla na pódium, kde už na mňa čakalo kreslo.

Mlčky som si sadla, no skôr, ako stihla Joel odísť, chytila som ju za ruku, pozrela jej do očí a ustráchane sa opýtala: „Budeš tu, však?"

Jej inak prísne oči zjemneli, pery sa tročku pousmiali. Stisla mi ruku a potichu odpovedala: „Áno, hneď tu, vzadu."

Prikývla som a nechala ju odísť. Musela som sa sústrediť na to, čo malo prísť. Opäť som sa zo zvyku poobzerala, no po mojom boku nikto nesedel. Naozaj som ostala sama a posledná.

Zdvihla som hlavu a zbadala digitálny transparent oznamujúci osemsté výročie pristánia projektu Helios na Elpe.

Ten čas ale letí... Osemsto rokov a nie je tu nik, iba ja, pomyslela som si trpko.

///

„Je niečo, čo vás na Elpe doteraz prekvapuje?" opýtal sa mladý muž s klobúkom na hlave.

Nad otázkou som sa pousmiala a odvetila: „Na čokoľvek som si na Elpe zvykla, ale nie na to, kým aj po osemsto dvadsiatich piatich zemských rokoch som – živá. Podľa zemských zákonov, podľa prirodzeného rádu na planéte, ktorá už neexistuje," nakoľko ju upražilo rozpínajúce sa červené Slnko – ale to som zamlčala, pretože to boli nepekné spomienky, „som mala byť už dva metre pod zemou. Alebo dva metre pod štrkom, v našom prípade, lebo toho tu máme viac ako hliny."

Sálou sa ozval smiech a po chvíli som na mnohých tvárach videla previnenie. Áno, stále som tam bola ja, živá a ak nerátame bolesť zubov, tak celkom aj zdravá, takže smiať sa na podobnom vtipe bolo trochu nemiestne, ale mne to neprekážalo. Naučila som sa s tým žiť alebo som si to aspoň nahovárala.

Z publika sa ozvala ďalšia otázka: „Aké to pre vás zozačiatku bolo? Prijať ten fakt, že na Elpe je to so starnutím pre pozemšťanov inak?"

Bolo? Ts, stále je!

Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila a s úmevom som odpovedala o niečo obšírnejšie, aby som sa nemusela vyjadrovať priamo: „Viete... Opustili sme Zem, pretože niekde vo vesmíre bolo miestečko, kde by sa dalo zachrániť. Nikto vtedy neriešil, čo presne sa na Cresme-0156, dnes známej skôr ako Elpo, deje, čo tam žije a podobne. Dalo sa tu prežiť, pretože po a, vzduch, po b, voda," väčšina publika chápavo prikývla.

„Až neskôr sme riešili problémy s pôdou, bolestivým dažďom, nepríjemnými parazitmi a o polstoročie aj fakt, že starším z nás sa nejako nechce do hrobu prirodzenou cestou. Ale nejak sme sa s tým vysporiadali, podobne ako so všetkým. Dalo by sa povedať, že sme zakúsili večný život, ktorý mátal ľudí od ich počiatku."

Hrala som sa na hrdinku, ale skutočnosť bola desivejšia. Keďže sme to s novou Zemou ešte nie tak úplne vedeli a začali pribúdať noví osadníci, potravín bolo málo. Bolo potrebné predostrieť riešenie.

Na miestach, kde pristáli Olwen a Eos nastal najhorší scenár podobný mnohým z histórie či fantastických príbehov. Losovanie, čistky, právo najvyššieho možného roku života.

„Čo vám najviac utkvelo v pamäti z vesmírnej cesty na Elpo?" zaštebotala dievčina v červených šatoch.

Okamžite sa mi pred očami zjavil obraz, výjav, kedy sme mohli naposledy zazrieť Zem. Tak drobnú, naivne čeliacu nemilosrdnej rubínovej hviezde smrti. V jednom okamihu bolo po nej. Pohltili ju plamene ako zrnko prachu.

„Slnko...," počula som v sále ozvenu svojho hlasu.

Atmosféra sa razom zmenila, bolo dusnejšie, tváre zvážneli a pozorne načúvali. Ja som si však nebola istá, či chcem pokračovať v odpovedi.

Hľadajúc podporu som sa obrátila na Joel do zákulisia. Vystrela sa do pozoru, chvíľu skúmala výraz mojej tváre a potom vykročila v úmysle zachrániť mi krk.

„Môžete to, prosím, porozprávať?" odhodlaný, ale jemný hlas z publika ma zaujal.

Obrátila som sa, aby som uvidela stáť ženu, výzorovo v mojich rokoch, hoci určite bola mladšia, oveľa mladšia. Uprene mi hľadela do tváre, jej postoj bol pevný, ani sa nezachvela. Zapôsobila na mňa dojmom odvážnej hrdinky – takej, akou som ja nebola.

Kútikom oka som postrehla, že Joel zastavila na okraji pódia. Len som hádala, že mi chce dať čas odpovedať jej, no možno to aj ju samotnú zaujímalo. Prečo však? Pamäte zachránených zo Zeme boli už storočia zaznamenané v programoch, učilo sa o nich na školách, prednášalo na vedeckých konferenciách... Načo by komu bolo počuť to odo mňa?

Ale... možno to bola moja posledná šanca niekomu o tom porozprávať. Ostala som posledná, ostatní umreli a moje oči tak boli posledné, čo to všetko videli v priamom prenose.

Zabodla som pohľad do zeme, zhlboka sa nadýchla, aby som zastavila slzy v kútikoch očí a začala ľuďom v sále vykresľovať, čo sa vlastne stalo.

„Projekt, ako to už bývalo zvykom, niesol grécke meno. Tentokrát vybrali Helios – to bol u Grékov kedysi veľmi, veľmi dávno boh slnka," začala som nudným začiatkom, ktorý však bol pre pokračovanie príbehu dôležitý.

***

Slnko nemilosrdne pražilo, jeho žiara oslepovala a teplota vonku bola neznesiteľná.

S taškami stojac pri okne v nástupnej hale, ktorá bola preplnená ľuďmi, som s úzkosťou v srdci hľadela na šesť vesmírnych korábov, na ktorých bielych povrchoch boli modrou farbou zvýraznené začiatočné písmená ich názvov, Ich pospájaním vzniklo slovo, ktoré znamenalo mnoho, až príliš mnoho.

Horus, Eos, Levant, Istanu, Olwen a Sol – šesť najvyspelejších lodí, šesť symbolov spasenia a nádeje.

Ľudstvo čeliac smrti tak opäť nachádzalo vieru, hoci to nebola tá stará viera v bohov. Svoju budúcnosť sme vkladali do rakiet s pridaným pohonom, zosilnenými štítmi proti atmosferickému tlaku a teplu, zásob paliva, na ktorého výrobu sa spotrebovali posledné suroviny v oblasti vnútorných planét.

Mali sme, doslova, poslednú šancu.

Snáď už po tisícikrát som sa pozrela do programu na svoj palubný lístok. Opäť som mala potrebu sa uistiť, že mám na jednej z tých lodí svoje miesto. Ten pocit ma prenasledoval už tri roky.

Loď Istanu, miesto tritisíc stoštyridsaťpäť. Rezervované slečnou Fuli Thassovou. Batožina je povolená v počte dvoch kusov s rozmermi...

Vydýchla som si. Bolo to tam.

Na zvuk oznámenia som spoločne s ďalšími cestujúcimi zdvihla hlavu. Veľká čierna tabuľa hlásila, že štyri zo šiestich brán sú už otvorené a môže sa nastupovať.

Odrazu akoby som stratila sluch. Videla som, ako sa zástupy ľudí zdvihli a vykročili s malými taškami v rukách, ale ich kroky a slová mi v ušiach duneli ako vzdialené hrmenie. Plne som sa sústredila na tabuľu a lapajúc po dychu som sa znova a znova presviedčala, či to tam je napísané.

A vskutku bolo.

Brána ④ je zatvorená, majte trpezlivosť, prosím.

Prvé, čo ma až po chvíli napadlo, bolo, že nás tu nechajú. Bolo to možné, nakoľko surovín bolo málo a boli špekulácie, či to na takú cestu pre šesť lodí je dostatočné množstvo. Teraz zistili, že sa zmýlili!

Umriem tu.

Nespokojná s týmto verdiktom, ku ktorému sme nemali právo sa vyjadriť, som sa, podobne ako iní, ktorých napadlo to, čo mňa, vybrala k informáciam, kde už bola pekná tlačenica. Ľudia mali strach a ten v kombinácii s hnevom vytváral veľmi nebezpečnú zbraň.

Klusajúc po boku ostatných cestujúcich som pohľadom skúmala zväčšujúci sa hlúčik ľudí. Snažila som sa vymyslieť, akoby som sa cezeň dostala a získala odpovede, keď vtom som do niečoho narazila. Videla som, ako sa svet zatočil a potom som s bolesťou hlavy a chrbta vnímala, že naň hľadím zo zvláštneho uhla.

A po chvíli to nebol strop haly, ale mužská tvár s previnilým výrazom odrážajúc obavy.

„Ste v poriadku?" spýtal sa dvíhajúc ma aj bez mojej asistencie na nohy. Očividne som bola pre neho ľahká ako vzduch.

„Ja...," zmätene som sa poobzerala po zemi, na ktorej som pred chvíľou ležala, „prepáčte, nechcela som," zdvihla som zrak a na jeho tvári sa usadil uvoľnený úsmev. „Nepozerala som sa, kam idem, náhlila som sa, nevšimla som si vás a tak... prepáčte, mrzí ma to."

Cítila som sa naozaj mizerne, ale nebolo to pre neznámeho muža, ale pre skutočnosť, že som nemohla nastúpiť na svoju loď a zachrániť si tak život.

„To nič, ja som si mával dať väčší pozor. Je tu teraz blázinec. Ľudia šalia, že prečo sa neotvorili aj zvyšné dve brány, sú zúfalí a určite si myslia, že ich tu chceme nechať," povedal muž s pohľadom na dave tisnúcom sa pri pulte v centrálnej časti haly.

My? Jeho slová ma zaujali a až po nich som si ho dôkladne prezrela.

Mal na sebe červeno-bielu uniformu s menovkou na hrudi, na ktorej bolo meno Kein Abrasion, a nad ňou bol symbol, ktorý by každý spoznal kdekoľvek by ho videl – sedem sĺnc v kruhu predstavovalo šesť lodí projektu Helios a hviezdu najbližšie k Zemi, ktorá bola príčinou, prečo sme museli ujsť.

Na mužovom symbole však jedno zo sĺnk bolo výraznejšie ako ostatné a malo na sebe písmeno S. Ľahko som tak uhádla, že muž predo mnou je jeden z posádky lode Sol, ktorej brána bola podľa tabule tiež zatvorená.

Možno niečo vie, napadlo ma.

„A čo sa vlastne deje? Prečo sú tie brány zatvorené?" opýtala som sa.

„Len drobná technická porucha. Nič veľké, môžete byť v pokoji. O chvíľku bude všetko, ako má byť, ale to si musím pohnúť, aby tomu tak skutočne bolo," zazubil sa a ja som ho musela len obdivovať, že sa tak dobre, aj napriek okolnostiam, drží. „Tak... možno na Elpe?"

„Možno...?" odvetila som v duchu sa len modliac, aby mal pravdu a my sme čoskoro mohli zaujať miesta vo vesmírnej lodi.

„Tak teda zatiaľ!" zakričal bežiac preč.

Zmohla som sa len na chabé zamávanie, keď vtom halu osvetlilo biele svetlo, čosi príšerne zahučalo a po chvíli bolo po všetkom. Otočila som sa, aby som zistila, čo sa deje. Zdesene som však zistila, že Horus je preč. Začal sa odpočet. Na opustenie Zeme sme tak my ostatní mali úbohé dve hodiny.

///

Keď som si konečne sadla na svoje miesto, časť strachu zo mňa opadla, no okamžite ho nahradila dvojitá dávka nového. A určite som nebola jediná s pochybnosťami o tom, či to zvládneme.

Ľudia sa mrvili na svojich miestach, každou chvíľou niekomu niečo vypadlo z ruky, posádka lodi sa premávala uličkami medzi sedadlami tam a späť, bledí v tvári, oči doširoka roztvorené, ústa poodchýlené. Každý si musel uvedomovať, že toto nie je bežný let.

Najhoršie na tom celom bol fakt, že sme mali meškanie.

Projekt Helios započal síce pred dobrými päťdesiatimi rokmi, kedy sa prvýkrát objavila nečakaná erupcia na povrchu Slnka. Výskumom sa neskôr potvrdilo, že sa onedlho zrúti, čo bolo omnoho skôr, ako si ktokoľvek z nás predstavoval. K čomusi podobnému malo dojsť až o miliardu rokov neskôr, nikto z nás sa toho nemal dožiť.

„Prečo už neletíme?" ozval sa do tichého šumenia nervózny hlas postaršieho pána. „Ak okamžite nenaštartujeme, tak nebudeme mať dostatočne veľa času na prekročenie hranice! Musíme už ísť!" naliehal.

Hranica. To bola pomyselná čiara nakreslená odborníkmi niekde vo vesmíre, za ktorú keď sa lodiam podarí včas dostať, už im nebude hroziť nebezpečenstvo umierajúceho Slnka. Pre nás, čo sme ostali ako poslední na planéte Zem, to bola hranica medzi životom a smrťou.

„Upokojte sa, prosím, a sadnite si na svoje miesta, inak nebudeme môcť zahájiť odlet," počula som roztrasené hlasy členiek posádky, ktoré sa s krivým úsmevom snažili upokojiť búriacich sa cestujúcich.

Skutočný pokoj však nastal až keď sme všetci pod svojimi nohami pocítili jemné vibrovanie a chvíľu na to tlmené vrčanie motorov kdesi pod nami. Loď Istanu naštartovala.

Všetko živé na palube stíchlo, nič sa ani nepohlo. Každý zaujal svoje miesto a kŕčovite sa držal operadiel, mnohí zatvorili oči, ale aj tak im spod privretých viečok tiekli slzy. Ja sama som ich cítila na svojich lícach.

„Och, panebože!" počula som tesne pred tým, ako vrčanie motorov zosilnelo a loď vzlietla.

///

Leteli sme chladným, temným priestorom nechávajúc Zem napospas osudu.

Nakláňala som sa, aby som čo najlepšie zo svojho miesta videla tú malú opustenú planétku, ktorú sme nazývali domov.

V okne, od ktorého ma delili dve miesta, som zahliadla Zem. Mala som pocit, akoby plakala, že ju opúšťame, pritom náš druh živila celé veky, bola nám domov po celé generácie a bezpečným prístavom pre lode vracajúce sa z nahlbších zákutí galaxie.

Bola istotou a my sme sa na ňu vykašlali.

V duchu som tej pomaly sa zmenšujúcej guličke ďakovala za detstvo a naposledy vravela zbohom. Len zbohom, už žiadne čoskoro sa vidíme.

Na palube panovalo absolútne ticho. Každý s vážnou tvárou hľadel von oknom alebo pred seba. Roky plánovania neboli už len slovami v reklamách či správach. Bola to realita, všetko sa to dialo a my sme to prežívali. To uvedomenie zasiahlo nás všetkých a o to viac, keď sme mohli zazrieť do červena rozpálené Slnko.

Vtedy sme všetci pocítili hrôzu. Tá malá, pokojná a tichá Zem nemala najmenšiu šancu proti veľkej, ohnivej a pulzujúcej hviezde pripravenej čochvíľa pohltiť vnútorné planéty.

A nás s nimi, preblesklo mi vtedy hlavou, no okamžite som sa snažila čosi podobné potlačiť do úzadia svojej mysle. Nahovárala som si, že všetko dobre dopadne.

Slnko však bolo nepokojné, akoby sa chcelo vymaniť z neviditeľných reťazí, čo ho spútavali. Pulzovalo sťa srdce, bolo červené ako krv a jeho žiara nás nútila prižmúriť oči.

Ktosi z predných sedadiel povedal: „Je väčšie ako pred chvíľou..."

Nad tými slovami som sa zamračila, nakoľko to nebolo možné. Malo len pulzovať, na rozpínanie bol ešte čas.

Uprene som hľadela na ohnivú guľu, pred ktorou sa krčila naša Zem. A naozaj sa zdalo, že Slnko pomaly rastie. Hoci sme sa vzďaľovali, ono ostávalo stále rovnaké.

Potom to prišlo. Ten povestný koniec nadišiel náhle a tak nečakane, že nikto z nás na to divadlo nebol pripravený. Len naše oči pozorovali ako hviezda začala viditeľne rásť, ako planétu, ktorú sme opustili, jej plamene zničili v jedinom okamihu, ako obraz Slnka zaplnil malé okno, cez ktoré som to všetko videla, ale nechápala, čo sa to deje.

Až keď loďou zatriaslo, precitla som z ohromenia. Neschopná prijať realitu som upierala zrak do temnoty vesmíru, no bolo tam len Slnko ticho pripravujúce svoj druhý ničivý úder.

Zem bola preč. Nadobro.