Autor: AngelofWinter6

Téma: Bílá vrána

Výbuch bomby, nastraženej vcentrále MCC ju nezabil, len zrazil na zem, krv sa valila jej ušami, pískanie vjej hlave ju ohlušovalo a v jej mozgu prevládal boj vedomia so sladkou tmou,ktorú by teraz privítala. Nemohla sa pohnúť, ležala, hlavou opretá o bielustenu, vykrútená v neprirodzenom uhle, vedela, že smrť je blízko, cítila teplúkrv vytekajúcu zo svojich úst.

Spravila to, čo by spravil úplne každý. Spomínala. Na jej mladosť a rodičov sa jej pomaly nič nevynáralo. Dlhé hodiny spevu a huslí, muži v čiernych sakách a ženy v dlhých garderóbach, jahody a čokoláda, opätky a diamanty a odchlipkávanie si z alkoholického šampanského, ktoré si nikto nevšímal napriek jej veku, sa jej zlievalo do jedného veľkého kruhu, z ktorého sa nevedela dostať. 

Nasledovala kamera, natáčanie od skorého rána do neskorej noci, krik manažéra, spev z donútenia, ktorý po úprave ani nespoznávala, stretávanie sa s fanúšičkami a fanúšikmi, dlhé rozhovory, nacvičené autogramy a umelý úsmev, jej mladá tvár zakrytá vrstvami make-upu, večierky, tínedžerské žartíky, ktoré vyvolávali škandály, svietiace na prvých stranách magazínov namiesto globálnych alebo politických problémov, alkohol, ktorý ešte stále nemala piť, ktorý sa však stal súčasťou jej denného programu a muži, často o tridsať rokov starší ako bola ona sama. Spomienky, ktoré ju len mrzeli a chcela na ne čo najskôr zabudnúť. 

Jej krátky ale krásny nárast popularity, ktorý nastal až po jej dospelosti, ktorý prerušilo vydanie jej pornografického videa. Sama vedela, že nie je pravé, keďže niečo také by nikdy nespravila. No bola to tak presne počítačovo vytvorená kópia jej tela a hlasu, že občas si sama nebola istá a ten fakt ju znepokojoval. V chvíli, keď väčšinu jej súkromných správ naplnili úchylné správy plné oplzlých slov namiesto vyjadrení obdivu jej tvorby a komentáre na jej fotkách jej farbisto a vulgárne opisovali, čo by s ňou robili, či sa pýtali, kedy natočí ďalšie video, začala nenávidieť internet, spôsob, ktorým pokročila technológia zlým smerom a ľudí, čo jej týmto spôsobom zničili život. Úplne opustila svet slávnych ľudí, keď vystopovali jej malý domček a odkazy naplnili aj jej schránku, na dvore sa zjavili ľudia, ktorí sa ju snažili odfotiť, využiť jej peknú tváričku na ďalšie účely. 

Všetko sa však zmenilo. Začala svoj nový život v malom mestečku, kde už nebola Amerie Aalyah Young, dvadsaťpäť ročná populárna speváčka a herečka, ale len Aalyah Carter, čašníčka v reštaurácii so živou hudbou, ktorá zakaždým túžobne pozerala na pódium a predstavovala si tam seba.

V jeden rovnaký, obyčajný deň, keď zbierala použité taniere, usmievala sa a v duchu bola ona tá čo spievala do rytmu hudby, do reštaurácie prišla zákazníčka. Reina bola vždy reštaurácia pre vyššiu spoločnosť, známa pre ticho a pokoj, ktorý tam panoval. 

Preto každého zaskočilo, že prichádzajúca bola mladá žena, celá mokrá od dažďu, tvár mala kompletne zahalenú do bielej látky jej plášťa. Ľudia, ktorí sa potichu rozprávali sa otočili. Na pár sekúnd sa rozľahlo ticho, potom sa ozvali prvé reči. Aalyah sa snažila ignorovať šum, no nedalo sa to. ,,Čo to je za strašidlo?" ,,No krása, pozrite na tú mokrú podlahu!" Aalyah sa donútila ísť ju privítať, prípadne usadiť alebo vyhodiť von. 

„Vskutku nádherná reštaurácia, všakže, Amerie?" ozval sa hlas, sladký ako med. Keď začula svoje meno, svet sa na chvíľu zastavil. Oblialo ju teplo a na pľúca jej akoby dopadlo neviditeľné závažie.

„Prepáčte, asi som zle počula. Môžete to zopakovať, prosím?" Vedela, že to počula správne.
„Amerie Aalyah Young." Aalyah cítila, ako sa jej dych zrýchlil, srdce rozbúchalo a ostalo jej nevoľno. Jej kolená akoby vypovedali službu, no napriek tomu zvládla stáť, akoby prikovaná k zemi. 

„Prišli ste sem sami alebo čakáte spoločnosť?" spýtala sa inštinktívne, nevedela, čo iné povedať. Bola zmätená a mala pocit, že o chvíľu omdlie. Vystopovali ju novinári? Zničia aj tento jej život, ktorý tak ťažko budovala? 

„Sama, našťastie." Spod kapucne vyšiel suchý smiech.

Z toho večera si nedokázala spomenúť na nič iné, ako na tú cudzinku, na to, ako si objednala lasagne, ako dezert čokoládovo-čučoriedkový koláč, za celú návštevu tri poháre suchého bieleho vína a k pätnásť eurovému sprepitnému priložila lístoček, na ktorom bolo napísané číslo a „Biela vrana."

Nedokázala nad tým prestať premýšľať, dokonca ani vtedy, keď bola v bezpečí svojho skromného domčeku a hladkala svoju mačku Minervu. Mala byť prakticky nevystopovateľná,

A možno preto, z čírej zvedavosti, vytáčala číslo, napísané škrabopisom na zdrape papiera. Po pár sekundách sa ozval mierne pobavený, suchý hlas: „No teda, ty si ale rýchla. Zaslúžiš si potlesk."

„Kto ste a čo chcete?"

„Hovorím si Biela vrana, ale môžeš ma volať aj Kendra. Je to jednoduchšie."

„Čo odo mňa chcete, Kendra?"

„Kľud, som aj tak mladšia ako ty. Môžeš mi tykať, mne to nevadí... Čo od teba chcem? To je jednoduché. Máme niečo spoločné. Nenávidíme internet, nenávidíme MCC a všetku tú nespravodlivosť, čo sa bežne deje. Sme biele vrany spoločnosti závislej na technológii. Máme silu všetko zmeniť! Navrátiť starý svet, konečne prebudiť identitu ľudí. Predstav si svet, ktorý by nebol tak ovplyvniteľný-"

Jej reči boli sladké, pomaly ju opantávali ako alkohol, všetko to znelo tak krásne, akoby hovorila slová jej duše. „Aký máš dôvod neznášať MCC?"

„To je súkromné. Ale môžem ti povedať, že to bolo podobné, ako tvoj prípad. Nepotrestaná krádež identity. Vraj sa to stáva jednej z desať osôb. No nie je to smutné?"

„A čo s tým plánuješ spraviť? Sme bezmocní."

„Bomba v centrále by to všetko mohla vyriešiť."

V tom momente Aalyah položila a nikdy viac s ňou nechcela mať nič spoločné.

Mobil jej zavibroval, prišla nová správa. „Pracujem v centrále. Viem zabezpečiť, aby tam nikto nebol, keď vybuchne." No napriek tomu sa rozhodla ju ignorovať. O pár sekúnd prišla ďalšia: „Zajtra 22.30 v parku, pri vchodových dverách. Viem, že tam prídeš. Nemusíme sa rozprávať o MCC, ak nechceš." V tom okamihu prisahala, že tam nepôjde, no napriek tomu tam netrpezlivo čakala, netušiac, čo čakať.

A presne tú istú chybu zopakovala ešte veľakrát. Každý deň sa stretávali o tom istom čase. Aalyah mala pocit, že konečne odhalila, čo je za suchým smiechom a sladkým hlasom, každým dňom sa rozprávali viac a viac, konverzácia nikdy neostala na mŕtvom bode, keď medzi nimi bolo ticho, vždy malo nejaký zmysel.

Netrvalo to až tak dlho, kým sa v nej neprebudili aj pocity, ktoré doteraz nepoznala a nezažila ich ani s jedným zo svojich dočasných milencov. Pri každom ich stretnutí sa cítila ako v siedmom nebi, celý svet okolo nich zastal a nechal ich užívať si chvíle šťastia.

Všetkým tým novým pocitom sa poddala, keď jej Kendra verila natoľko, že si zložila biely plášť a odhalila svoju tvár, cez ktorú prechádzala veľká, stará jazva, pokrytú drobnými pehami a svetlé hnedé vlasy, vždy neposlušne strapaté, hoci boli zviazané do zapletaných vrkočov.

Bola ochotná pre ňu spraviť úplne všetko, na čo by kedy pomyslela, čo Kendra aj náležite vymyslela. Hovorila jej o tom, ako ten plán bol perfektný, ako sa jej rozhodne nič nestane a potom budú môcť žiť šťastné v novom svete.

Klamala.

A Aalyah musela umierať s vedomím, že ju osoba, o ktorej si myslela, že ju milovala, zradila.