Autor: Majushi

Téma: Bíle noci

Poznámka autora: Prajem všetkým príjemné čítanie :3

„Dobehnite nás, ak dokážete! Vy buchty!" kričal som na polišov.

„Tučkovia, tučkovia, tučkovia!" vysmieval sa im Naut.

„A do riti!"

Otočil som sa k Jinovi, ktorý bežal popredu, aby som zistil, čo sa deje. Hneď som pochopil. Ulička bola na konci zatarasená policajným autom! Adrenalín mi vystúpal na najvyššiu možnú hladinu. Zdrapil som ešte stále sa vyškierajúceho Nauta a sotil ho k obitej a ošúchanej stene jedného z domov.

„Hej! Seraph, čo to - " Naut okamžite zmĺkol a vyplašene raz pozeral na jeden a potom na druhý koniec ulice. Pochopil, že sme v pasti.

Poobzeral som sa. Nevidel som žiadny škáru, ktorá by nás mohla skryť, nič, čo by nám poskytlo úkryt. Vzhliadol som k nebu, s prosbou k Bohu, keď vtom som si všimol vytiahnutý kovový rebrík na požiarnom schodisku.

„Jin, vyhodím ťa!" zakričal som na štíhleho chalana a ukázal hore. Prikývol. Preplietol som si prsty na rukách a vytvoril plochu, na ktorú si Jin vyložil nohu.

„Na tri. Raz, dva,...tri!"

Nadvihol som ruky a Jin v ten istý moment vyskočil. Schodisko vydalo hlučný kovový zvuk, keď sa Jin zavesil na spodnú priečku rebríka. Šikovne ako opica vyliezol hore a spustil rebrík. Všetko to trvalo iba pár sekúnd. Nuž, mali sme prax.

„Stojte! V mene zákona stojte!"

Svetlá bateriek preťali tmu, ktorá nás chránila. Boli blízko.

„Naut pohni!"

Svetlovlasý chalan sa začal rýchlo škriabať hore a ja v tesnom závese za ním. Keď mi tvár ovanul príjemný nočný vzduch, vedel som, že sme to zvládli. Mal som pocit akoby to celé bol sen a ja som konečne otvoril oči.

Vstal som a užasnuto hľadel na mesto. Jeho svetlá a neóny ma ťahali do seba, topil som sa v nich. Zvuky motorov áut boli ako šumenie vetra, keď sa hrá v jeseni s lístím. Nebol som si istý, či je to tak, ale predstavoval som si to. Nikdy som nežil inkde, toto mesto bol môj domov. Síce som ho z hĺbky duše neznášal, ale prispôsobil som si ho svojim snom a potrebám. Tu som patril.

„Toto vám neprejde, vy fagani!"

Opatrne som sa nahol a pozrel dole na ulicu, kde stálo množstvo policajtov. Ich tváre sa menili v modrej a červenej farbe sirén ako sa mení nebo počas dňa. No tváre niektorých sa nemenili, ale boli stále červené. Pozrel som sa na svoje hánky. Tiež boli červené.

To od zasychajúcej krvi.

Bez slova som sa otočil a utiekol do tmy. Po chvíli som za sebou započul kroky. Rýchle, v určitom tempe, v určitých intervaloch... Bežali spolu so mnou, nie za mnou. Tvorili rytmus, ktorý narúšal pokojnú hladinu v meste. Tvorili melódiu, ktorá rozochvela srdcia plné podlosti a zákernosti strachom. Boli hudbou, čo patrila Noci – našej najspoľahlivejšej kamarátke, našej partnerke.

Jin sa rozosmial ako prvý.

Ja s Nautom sme sa k nemu pridali a s rehotom, bláznivým hulákaním a zavýjaním sme sa vrhli do otvorenej náruče Noci. Boli sme voľní, hviezdy nad nami patrili len nám, vietor tu bol len pre nás, aby nám strapatil vlasy, ktoré nikdy neboli učesané. Načo aj? Zem pod nami počúvala len naše kroky, mesiac trpezlivo čakal len na nás, pokým mu porozprávame dnešné dobrodzružstvo,... Na ten prchavý moment sme boli len my hviezdami tohto večera. My sme boli pánmi.

Pre nás sa točil svet.

No točil sa pridlho. Alebo prikrátko... Neviem.

Odrazu sa zastavil tak prudko až to so mnou trhlo.

Takmer som spadol. Našťastie som sa udržal na nohách. Rýchlo som sa zorientoval a opäť sa nich vrhol. S výkrikom som jednému z nich vrazil. A znova. A ešte raz. A...

Hlava mi začala hučať, nič som nepočul. Nič nevidel. Potácal som sa dopredu...možno. Do očí sa mi opätovne liala krv, ale ja som sa sústredil len na tých zasratých bastardov.

„Dajte mi to!" zakričal som.

Viaceré ruky ma chytili a ťahali preč aj napriek mojej vôli. Pristál som tvárou na chladnom betóne.

„Vypadni! Pre niekoho, kto nemá čím zaplatiť, tu nič nie je! Prac sa, ty pes!"

Zadné dvere opustené skladiska sa s dunením zavreli. Obklopilo ma strašidelné ticho plné cupotu potkaních nožičiek. Ležal som tam ako tá najúbožejšia kôpka nešťastia, pozeral na hviezdy, nechal sa objímať Nocou a sťažoval sa Mesiacu.

Hneval som sa. Nebol som smutný. Tak dlho, ako moja pamäť siaha, som nikdy nebol smutný. Za to som bol veľakrát nahnevaný. Je možné, že som bol až tak často smutný? Ktovie...

S istotou však viem, že v ten deň, keď sme šli všetci traja k moru, som plakal.

Výhľad bol neskutočný, úplne iný ako ten, čo som si vysníval. Nepripomínalo mi to nič z mesta.

Nebola to Noc, neboli to hviezdy, nebol to ani Mesiac či tisícky neónových svetiel poskrúcaných do najrozmanitejších nápisov.

Bola to modrá, ale nie tá, čo blikala na sirénach policajných áut. Bola to voda, aj keď nebola spútaná kovovými trúbkami. Táto voda bola voľná, nekonečná a mocná. Ak by som mal more k niečomu prirovnať, tak určite k slzám. Nie pre ich slanú chuť, ale pre ten jeden deň, keď sa tieto dve pozoruhodné veci stretli v mojom vnútri a vytvorili niečo nové.

Jinovi sa triasli ruky, keď otváral jednoduchú drevenú krabičku. Aj on plakal. Položil veko do piesku a zahľadel sa na cenný obsah. Rozvlykal sa ešte viac. Mlčky som mu položil ruku na plece a vzal za hrsť studeného popola, v ktorom už nebol žiadny život. Zahnal som sa, na krátky okamih som zaváhal, ale predsa som ho napokon hodil do mora.

Striedali sme sa až pokým krabička nebola úplne prázdna. Vlny pokojne, bez odvrávania či vzbury prijali drobné šedobiele čiastočky medzi seba. Kolísali ich a potom odniesli k zapadajúcemu slnku. Boli ako poslovia Boha. Ako anjeli, ktorí ho teraz niesli naspäť k Pánovi, kde mu už nič zlé nehrozí. Sedeli sme tam. Tváre obrátené k slnku, oči plné sĺz a ruky so šmuhami od popola. Bez slov. Tak sme sa lúčili.

Jin po chvíli vstal, vzal veko, prikryl ním krabičku a nehľadiac na studenú vodu vošiel po pás do mora. Vedel som, čo chce urobiť, ale nechcel som, aby to urobil sám. Ani neviem ako, ale stál som vedľa neho pozorujúc krabičku – malú loďku. Predtým, než nám zmizla z nášho dosahu, sme ešte raz uvideli to jedno slovo, ktoré bolo vyryté na veku. Písmo bolo krivoľavé a čudne poskrúcané. Niektoré ryhy boli príliš hlboké, iné zas nebolo vidieť...

Naut.

Zavrtel som hlavou, aby som sa zbavil spomienok, tých najhorších vecí, aké mi zostali. Neohrabane som vstal a vybral sa k miestu, ktoré som nazýval Domov.

Našiel som Jina ležiac na staršej než starej pohovke v našom bunkri. Jednu ruku mal položenú na blízkom stolíku, druhú mal podloženú pod hlavou. Spal. Aj keď som nechcel, očami som zablúdil k fialovým jazvám na predlaktí. Nemusel som ich ani rátať a vedel som, že ich je opäť viac. Injekciu spolu s tým svinstvom mal pohodené na zemi.

Zdvihol som ich.

Aj keby som ich najradšej vyhodil, rozdupal alebo spálil, položil som ich opatrne na stolík. Nič by to nezmenilo. Jin by si aj tak vypýtal nové a tým si narobil ešte väčšie dlhy. A aj tak, kto som ja, že mu chcem čosi také urobiť? Nie som o nič lepší. Trpel som rovnako ako on. Sprvu som si myslel, že som silnejší a k niečomu takému sa nikdy neznížim...Obviňoval som ho, vyhrážal sa mu, robil všetko pre to, aby...

No nakoniec som skončil ako on. Stal som sa zavislým. Je to len moja chyba, neviním ho.

Po Nautovej smrti sme sa nedokázali navzájom podržať.

Jin to vzdal len kvôli mojej neschopnosti byť pri ňom a držať ho, aby nespadol priveľmi hlboko. Bola to tá jediná vec, ktorú som mal robiť, ale ja som nemohol. Smrť jedného z nás ma až príliš zranila. Držal som si odstup, aby sa mi nevybavili spomienky na časy, ktoré sa už nemali nikdy vrátiť.

Sklamal som a mojím trestom bolo, že z Jina sa stal...

Potom to bolo už len ťažšie a ťažšie. Obaja sme zo dňa na deň padali hlbšie, hlbšie a hlbšie. Neplávali sme ako popol na vlnách mora. Klesali sme na jeho dno, kam sa Pán nikdy nepozrie. A keby aj, neuvidí nás. V tej špine a tme, čo tam vládne, neuvidí dvoch zničených chalanov. Dvoch úbohých, zničených chalanov, ktorí našli zmysel života v drogách.

Vytiahol som fľaštičku od akéhosi lieku a vysypal na dlaň jej obsah – biele tabletky. Už len pár.

A potom čo?

Úprimne? Bál som sa. Nevedel som, čo to so mnou urobí, ak o pár dní nedostanem svoju dávku. Zbláznim sa? Zošaliem a začnem prepadávať ľudí? Začnem kradnúť? Budem schopný aj...zabiť? Neprekvapilo by ma, ak áno. To najpodstatnejšie mi v ten moment ležalo na dlani, bol to môj dôvod bytia, dal by som za to aj život. Určite.

Musím niečo vymyslieť a to rýchlo!

O dva dni som uprene hľadel do zrkadla na toalete v akomsi fajnovom podniku. Zo všetkých síl som sa snažil sústrediť sa na upravovanie mojej bezchybne zaviazanej kravaty. Chlapík vedľa mňa nie a nie odísť a tak som ešte predstieral, že si upravujem sako a manžetové gombíky, ktoré som zobral Jinovi.

Už ich nebude potrebovať.

Chlap sa na mňa v jednom momente vrhol. Ani som sa nestihol začudovať a z hrude mi trčala rukoväť môjho noža. Pripadalo mi to smiešne. Urobil to, čo som chcel spraviť ja! Videl som ako pohybuje perami, ale nič som nepočul. Cítil som len chlad a krv v ústach.

Videl som tmu, žiadne svetlo v diaľke.

Videl som ich, nie anjelov.

Počul som drsný smiech, nikto nespieval.

Bežali sme Nocou šťastní, že sme opäť spolu.