Autor: Majushi

Téma: ++

Zdalo sa, že ma búrka zachytí na mori. Toho som sa obávala najviac a zo strachu pred temnými mračnami som siahla na úplné dno svojich síl.

Dobrú polhodinu som s tichou modlitbou sledovala mračná, ktoré sa sem-tam zablesli jasným svetlom, po ktorom ku mne doľahlo mohutné hrmenie.

Celé telo ma bolelo, po niekoľkých dňoch námahy si žiadalo oddych, no nemohla som si dovoliť poľaviť. Nie teraz, keď ma dobiehala búrka, ktorá pre mňa na otvorenom priestranstve, kde nie je nič len more a nebo, mohla znamenať istý koniec. Za iných okolností by som sa nebála čeliť jej, ale všetky svaly v mojom tele každým pohybom viac a viac protestovali.

Zaťala som zuby a snažila sa na bolesť nemyslieť. Sústredila som sa na nepokojné vlny, ktoré ako sťa divoké žrebce sa vzpierali a morská pena im ako hriva viala v chladnom vetre nesúcom prvé kvapky dažďa. Celé toto stádo sa tiahlo od horizontu po horizont, nepokojne prešľapovalo pod oceľovou oblohou, ktorá sa akoby približovala potrestať more. Blesky šľahali ako biče, hrmenie bolo čím ďalej, tým hlasnejšie.

A vtom som to zahliadla. V poslednom lúči slnka, ktorého ako rukojemníka vzali čierne oblaky pod svoj plášť, sa v diaľke predo mnou zjavila pevnina. Jej rozmazané obrysy mi dodali potrebných síl.

Dážď zosilnel, no viditeľnosť bola ešte primeraná.

Viedla som boj s časom. Boli to preteky a cieľom bola zem.

Napriek tomu, že už som nevládala ani dýchať, som sa pokúsila zrýchliť. Očí som mala plné sĺz, telo mi mrzlo pre dážď a vietor, ramená som mala stuhnuté a každým pohybom pálili. Bolesť z nich mi vystreľovala až do hlavy a to bolo jediné, čo som vnímala. Sily ma opúšťali, zrak sa strácal, hlava oťažela a moje pohyby ustali.

Tak veľmi som dúfala, že ma vlny nerozdupú a ja neklesnem na dno do ničoty. S poslednými zvyškami nádeje som naivne verila, že keď sa prebudím, ocitnem sa na pobreží tej pevniny, živá, hoci úplne dolámaná a zničená.

Priala som si, aby toto nebol koniec mojej cesty.

///

Prudko som sa posadila s výkrikom a až neskôr som si uvedomila, že to bol len sen. Ruku, ktorá sa za niečím naťahovala, som spustila a prekvapene sa rozhliadla po izbe, v ktorej som sa ocitla.

Sedela som na posteli prikrytá bielymi nadýchanými perinami, ktorých obliečky mali na sebe obrázky labutí. Miestnosť bola veľká len toľko, aby sa do nej zmestila drevená posteľ, nočný stolík a neveľká skriňa pri stene. Cez okno prenikalo mdlé svetlo, lebo vonku zúrila búrka. Svet bol šedý a chladný.

Zo zamyslenia ma prebralo zaklopanie. Odvrátila som pohľad od cestičiek na okne, ktoré po sebe zanechávali kvapky kĺžuce sa po skle. V poodchýlených dverách stála drobná, zhrbená postava postaršej ženy. Upierala na mňa svoje oči s nemou otázkou, jej pery niesli úsmev a vrásky na čele prezradili jej obavy.

„Si v poriadku?" opýtala sa šeptom a pomaly vošla do izby.

Prikývla som a lepšie si ju v skromnom svetle prezrela. Skutočne to bola stará žena, celé jej telo prezrádzalo, že má za sebou veľa rokov práce. Bielo-sivé vlasy boli riedke a voľne rozpustené. Ich farba sa bila s jej bordovo – čiernym oblečením.

„Kto ste? Kde to som?" vyzvedala som.

„Môžeš ma volať Agáta. Toto je môj dom," zdvihla ruku a roztrasene naznačila gestom, že toto všetko patrí jej. „Našla som ťa pred dverami. Zjavila si sa tak nečakane, akoby si spadla z neba," zasmiala sa a položila mi na stolík kôpku oblečenia. „V horách je veľmi nebezpečné potulovať sa počas búrky. Mala si ihneď zamieriť domov, keď si zbadala tie mračná! Pre tentokrát si mala šťastie, že si našla moju chalúpku," povedala a hoci sa milo usmievala, čosi mi na jej správaní prišlo zvláštne. Nespúšťala zo mňa zrak a to ani na chvíľu.

No viac ako to ma zaujali jej slová. Kde som to bola? V horách?

Pozrela som sa cez okno, no pre dážď som nič nevidela, len konáre stromov, čo boli pravdepodobne v záhrade.

Kde som sa to dostala? A ako? nerozumela som tomu. Vracali sa mi spomienky z úteku pred búrkou, no po tom, čo som zazrela pevninu, som mala všetko rozmazané. Zdalo sa však, že som to nejak zvládla. Dostala som sa na pevninu, neutopila som sa v mori.

Asi som v tom chaose stratila pojem o tom, kde vlastne som a možno sa mi podarilo zájsť aj ďalej ako len k pobrežiu pevniny.

„Musíš byť hladná," ozvala sa Agáta. „Pôjdem ohriať obed, čo som navarila. Keď sa oblečieš, zíď dolu," povedala a odkrivkala z izby.

Načiahla som sa po oblečenie, čo mi nechala na stolíku. V ruke som pocítila mierny ťah a tiež sa ozval aj chrbát so svojou stuhlosťou, no už to nebolo také zlé. Pomaly som sa obliekla, aby som si nespôsobila prudkými pohybmi nechcené zranenie a zišla som po drevených schodoch na prízemie. Vôňa jedla ma už naviedla, kam ísť.

Kuchyňa bola taktiež malá a skromne zariadená, no nechýbalo v nej nič potrebné.

Hneď na vešiaku pri dverách som zazrela svoj plášť, ktorého sušilo teplo z malej piecky, v ktorej ohník veselo oblizoval malé polienko.

Drevená podlaha bola častým chodením vyšúchaná až zodratá. Podobne na tom bol aj drevený nábytok – dvierka na skriniach by bolo dobré opäť nalakovať, stolu pod oknom a dvom stoličkám sem-tam chýbal nejaký odštiepený kus. Kedysi mäkké kreslo umiestnené oproti stolu pôsobilo v šedom svetle ako zaprášené a po červenej farbe ostali len nejasné znaky.

Zdalo sa, že dom a jeho vybavenie sú rovnako staré ako ich majiteľka.

„Ozaj, ako sa voláš? Skadiaľ si?" opýtala sa starenka, položiac na stôl tanier, nad ktorým sa vznášala para. „Poď, posaď sa," vyzvala ma ukážuc na stoličku neurčitej farby.

„Som Deora," prezradila som svoje meno sadnúc si za stôl. „No nie som odtiaľto. Toto miesto je veľmi ďaleko od toho, kde som sa narodila."

Starenka napúšťala vodu do starodávne vyzerajúceho čajníka, ktorý isto pamätal aj Napoleona a na moje slová len prikyvovala. Keď som skončila, opýtala sa: „A čo tak ďaleko? A sama? Nemáš strach, že sa ti niečo môže stať?"

Prehltla som kus ryžového nákypu a odpovedala: „Som na cestách a tie sú o dobrodružstve. Stať sa môže naozaj čokoľvek, ale verím, že to nejako prekonám. O tom to je, získať skúsenosti, vidieť svet, prežiť život."

Na chvíľu zavládlo ticho, v ktorom bolo počuť zvuk vriacej vody, praskanie ohňa a vzdialený tikot hodín. Pomaly som jedla nákyp a pohľadom skúmala záhradu za oknom. Čierna kôra stromov bola v kontraste s tým, čo ich zdobilo – pestrofarebné vtáčie búdky.

Prekvapilli ma ich sýte farby – zdalo sa, že sa o ne Agáta stará, čo sa o nábytku v jej dome nedalo povedať – a aj ich počet. Mohla by som ich narátať zo päťdesiat a možno aj viac. Bolo to vskutku zvláštne.

„Zdá sa, že máte rada vtáky," podotkla som, keď som dojedla.

Agáta sa zapozerala cez okno do záhrady.

„Ľudia o vtákoch vravia, že sú slobodní. Voľní ako vták, tak sa hovorí. Môžu ísť kam chcú, kedy chcú, majú nekonečné možnosti, zo zvieracej ríše snáď najväčšie," hovorila ako liala do šálok čaj. „Ale aj im sa raz zíde mať domov," zdvihla hlavu a venovala mi trochu skrivený úsmev. „Bezpečný prístav, kde môžu pristáť po púti po nebeských výšinách, miesto, kde si ich krehké krídla oddýchnu od neustálej námahy."

Odložila čajník na drevenú dosku vedľa sporáka k oknu. Stúpajúca para ihneď zahmlila polovicu okenného skla. Do vráskavých rúk potom vzala nerovnaké šálky a šuchtavým krokom podišla ku stolu.

„Ale ani na takomto mieste nezotrvajú dlho," povzdychla si položiac pohár s tekutinou predo mňa. Voňalo to ako jablko a škorica.Vianoce, pomyslela som si.

„Čosi ich láka tam von," pomaly a veľmi opatrne a taktiež akoby s bolesťou si sadla do kresla oproti oknu. Zrak opäť uprela na záhradu. „Čiasi sila alebo hlas ich volá: Poďte! Poďte, leťte! A oni idú... Do neznáma, do diaľok, nasledujú zapadajúce slnko a spia pod hviezdnou oblohou vystavení nečasu."

Odmlčala sa. Zdalo sa mi, že sa stratila vo svojich myšlienkach. Jej bledé oči hľadeli neprítomne cez okno, ústa mala jemne pootvorené a šálku s čajom pevne zvierala medzi kostnatými prstami. Vyzerala ohromne staro.

Ukazovákom som hladila okraj šálky, keď sa znovu ozvala, no takmer nečujne, len akýmsi šepotom povedala: „Ktovie, koľkým sa podarí dosiahnuť ten neznámy cieľ?"

Presunula som svoj pohľad na záhradu za oknom. Farebné vtáčie búdky pribité na stromoch sa zdali byť pri pohľade cez zahmlené sklo len machuľami na palete, z ktorej zručný umelec naberá na štetec tú a tú farbu a dômyselne ich nanáša na biele plátno. Výsledok jeho snaženia sa potom mení v očiach každého pozorovateľa.

„Si jedna z nich, nemám pravdu?" otázka položená starenkou znela naliehavým tónom. Keď som jej opäť pozrela do očí, boli veľké od strachu. Jej tvár bola zatiahnutá tieňmi a zvláštne zvrásnená trápením. Pery stisnuté do úzkej čiarky beleli.

„Povedz mi, kam letíš? Čo je to za miesto, kam musí každý jeden z vás ísť? Prečo jednoducho nemôžete ostať tu, kde je dobre a nič vám nechýba?" jej hrdlo bolo suché a hlas nepríjemne škrekľavý. Znela ako vrana, vyzerala však ako sup.

Vstala som zo stoličky nespúšťajúc z nej zrak. Sediac v kresle sa zdala byť drobná ako vtáčiatko schúlené v hniezde, no čosi v jej reči tela bolo veľké a dôstojné, aj keď to všetko sa skrývalo za beznádejou.

„Som Avemkou akou ste bývali aj vy," povedala som venujúc jej súcitný pohľad. „Viete tak rovnako ako ja, že cieľ našej cesty je neznámy. A predsa za ním ideme. Lebo tí, čo nezačnú, nič nedosiahnu. Tí, čo sa nerozumne vyčerpajú, môžu zomrieť pádom do mora a tí, ktorí stratia vieru, skončia ako vy – niekde na polceste, žijúc všedný život a rozmýšľajúc, aké by to bolo, keby pokračovali ďalej. Plne si zasluhujete svoje meno, Porazení.

Dni vašej mladosti a sily zmizli. Váhaním ste stratili čas a teraz už nemáte ako pokračovať v ceste, z ktorej ste predtým tak nerozumne zišli. Vládli ste nebu ako orli, no zrak ste mali slabý ako sova počas dňa," možno som znela kruto, ale tak to bolo. Nemalo zmysel to zľahčovať či prikrášľovať.

Pár krokmi som podišla k vešiaku a vzala si svoj kabát. Búrka vonku pomaly tíchla, mierila sa. Z hory sa dvíhala hmla. Bol najvyšší čas opäť vyraziť.

„Tak rada by som videla, čo je na konci tejto púte," šepla starenka naťahujúc ruku k oknu. Jej zrak bol zahmlený. Bol to smutný obraz ukazujúci nenaplnený život, na ktorého konci bola ľútosť.

Odvrátila som sa a vykročila k vchodovým dverám.

„Ďakujem za všetko," povedala som obliekajúc si kabát.

Odpovede sa mi však už nedostalo.

Dovolila som si stratiť pár sekúnd a bezmyšlienkovite pozerať na mosadznú kľučku. Hrmenie nadobro utíchlo. V domčeku vládlo ticho, pokojné ticho, ktoré narúšalo len duté tikanie hodín niekde vo vedľajšej miestnosti.Tie sa náhle rozozvučali ako kostolné zvony a do toho sa pridalo ešte aj kukanie mechanickej kukučky.

Vzala som to ako signál, že mám vyraziť. A tak som aj urobila.

Otvoriac dvere som do domu pustila slnečné lúče. Vykročila som po chodníku a dýchala svieži vzduch po búrke. Z konárov a zo strechy ešte kvapkalo, no tráva sa už osúšala v slnečnom kúpeli. Ťažké čierne mračná sa vytrácali a oblohu začali križovať prví letci.

Obrátila som sa k domčeku. Malebne sa vynímal postavený uprostred prírody, porastený brečtanom z jednej strany, s ružovou záhradkou pod oknami a políčkom za ním. Pôsobil pokojne, útulne, pevne a hrdo. Nebolo pochýb, že je to skutočne bezpečné hniezdo.

Potriasla som hlavou, aby som sa zbavila myšlienky, ktorá sa začínala rozrastať v mojej hlave. Otočila som sa chrbtom k chalúpke a uprela oči k nebu.

Áno, tam hore, to je moja cesta, povzbudila som sa.

A potom som bez ďalšieho otáľania rozprestrela svoje krídla a vzlietla.