Autor: Majushi

Téma: Šťastná ruka

Bol to debil. Vážne. Prečo? Hm...

Lebo bol.

Mal sprosté meno, a tak sme mu začali hovoriť Q4, chápete, ako nejakému dutému robotovi alebo čo. Nebola to naša vina, že ho jeho rodkovia pomenovali tak idiotsky. Možno keby mal iné meno, zapadol by, no brať do partie niekoho s takým hovadským menom, veď to by uškodilo našej povesti!

A keby to bolo len o mene.

Q4 bol celkovo divný. Vždy sa tváril tak zvláštne, akoby bol mimo túto dimenziu a lietal po oblohe s jednorožcami. Najhorší bol jeho pohľad. Doriti, koľkokrát ma ním dokázal ten imbecil vytočiť! Pravidelný výprask mu však akoby nestačil.

Neznášal som jeho existenciu, jeho dýchanie. Protivil sa mi každý jeho pohyb. Možno to bolo aj kvôli tomu exému na jeho ľavačke, kvôli ktorému vždy nosil dlaň úplne ofačovanú. Bol chorý...

Škola však skončila a keď som na Q4 opäť natrafil, bolo tomu už desať rokov, čo sme opustili jej brány.

K môjmu stolu ho doviedla obsluha kasína. Spočiatku som mu venoval len letmý pohľad, podobne ako ostatným, čo prichádzali a odchádzali nechávajúc za sebou žetóny, no čosi ma na tom vysokom mužovi, štíhlom, no svalnatom, s chladným postojom a výrazom bez akýchkoľvek emócií, zaujalo.

Pohľad tmavých očí, ktoré vo mne pred desiatimi rokmi zobúdzali hnev a nenávisť. Boli to tie oči, nemohol som sa mýliť, pretože len oni hľadeli na svet tak, akoby o ňom vedeli o niečo viac, dostávali sa pod kožu človeka a skúmali jeho vnútro akoby im to bolo povolené.

Jeho oči boli nebezpečné, kládli nemé otázky, ktorých odpovede boli veľmi intímne, preto som neraz mal nutkanie donútiť ho zatvoriť ich, sklopiť ich, upriamiť svoj pohľad do zeme, hocičo, len nech sa nepozerajú na mňa!

V tej chvíli tomu tak bolo. Q4 sa skutočne nepozeral na mňa, jeho plnú pozornosť si zasluhoval stôl s číslami a žetónmi. Dve kocky, ktoré k tejto hre patrili, práve vtedy stískala žena stojaca medzi mnou a ním.

„Bože, prosím! Bože! Bože, prosím ťa!" mrmlala si neustále dokola.

Bola to vcelku pekná kočka, no mala hrozný škrekľavý hlas. To od cigariet a alkoholu. Kocky v dlaniach držala ako záchranné lano, ktorého sa odmieta pustiť. Nedalo mi to nepousmiať sa nad jej správaním, keď ešte tesne pred hodom na kocky fúkla.

Kedysi som veril, že to tým ľuďom fakt pomáha. Teda aspoň tým vyvoleným, ktorí sa narodili pod šťastnou hviezdou. Teraz sú mi len na smiech a zbytočné ľutovanie ich úbohej životnej situácii, kedy potrebujú tak nutne peniaze, že sú ochotní prehrať aj to málo, čo majú.

Áno, prehrať. Nech ste už o kasínach počuli čokoľvek, tu človek nebohatne, nikdy. Tu prichádza dať nám peniaze a užiť si popri tom akože zábavu a vzbudiť zbytočne adrenalín. To je realita a všetko okolo toho len sen.

Tak čo tu niekto ako Q4 hľadal?

Padla desiatka. Chýbalo málo. Žena si povzdychla, klesli jej ramená a so zakalenými očami sledovala, ako k sebe zhŕňam jej čiastku.

Keď som sa opäť pozrel na stôl, zbadal som nové žetóny, veľkú kopu žetónov. Zdvihol som hlavu a prezrel si sebavedomého Q4, ktorého čierne oči hypnotizovali ženou hodené kocky. Vtom akoby vycítil, že mu venujem pozornosť, obrátil svoj pohľad na mňa. Zadržal som dych a čakal, či ma spozná.

„Môžem?" opýtal sa.

„Nech sa páči, pane," ukázal som na kocky.

Pch, samozrejme. Priamočiary, ako býval. A vôbec, prečo by sa ten hlupák mal zaujímať o nejakého praobyčajného pracovníka, ktorý ho potichu a nenápadne okráda?

Načiahol sa po kocky. Vtedy som si všimol na jeho ľavačke, ktorej chýbal bežný biely obväz, tetovanie. Od zápästia po prvý kĺb palca sa vynímal sviežozelený štvorlístok. Podľa jasných farieb a obrysov som usudzoval, že si ho dal robiť nedávno.

Prečo však? Pre šťastie?

Q4 vzal do ruky kocky a bez dlhých ceremónií nimi zahrkal a hodil. Ruky mal pevné, ramená uvoľnené, dych normálny. Akoby to preňho nič neznamenalo − činnosť rovnako bežná ako otváranie dverí. Heh, lenže pri otváraní dverí nehráte o niekoľko tisíc.

Doriti, človeče! zanadával som tesne predtým, než sa na kockách ukázal konečný počet bodiek.

Najprv som neveril vlastným očiam, potom som sotva prehltol hrču v krku a vyhlásil: „D-Dvanásť!"

Čo? Ako?!

Ako vo sne som mu zamenil žetóny.

„To nie je možné!" spamätala sa vtom žena, ktorej sa predtým hod nevydaril. „Ako ste to dokázali?"

Q4 sa usmial ako jeden z tých playboyov na plagátoch a ukázal žene tetovanie: „Mal som šťastnú ruku," šepol na oko sprisahanecky a ešte tým spôsobom aj žmurkol. Potom sa zasmial, aby jeho výrok nevyznel blbo.

„Nežartujte!" zahriakla ho žena, ktorá sa cítila asi dosť pod psa. Prehrala všetko a krátko na to sa zjavil človek, ktorý vyhral pomaly šesťnásobok! To dorazí každého.

„Nežartujem," Q4 zvážnel a spustil ruku. „Mal som len šťastie," jeho úsmev už nebol taký srdečný ako pred chvíľou.

Čosi v jeho slovách ma donútilo začať ho upodozrievať. Podvádzal? Ak áno, tak to robil viac než šikovne. Kockami predsa hodil akonáhle ich dostal do dlaní, nemal by čas zameniť ich.

Aby som sa o tom uistil, vzal som hracie kocky do rúk, poťažkal ich a preskúmal pohľadom.

„Nepodvádzal som," vyrušil ma z mojich márnych pokusov jeho hlas. Nebol naštvaný ani smutný. Hoci som ho upodozrieval, nedotklo sa ho to.

„Vážne?" opýtal som sa a vystrel ruku s kockami smerom k nemu. „Tak čo keby si to skúsil ešte raz?"

Pozrel sa na kocky a potom na mňa.

„Prečo?" opýtal sa.

Pržmúril som oči. Je možné, že som ho zahnal do úzkych? Bojí sa druhého pokusu, lebo nemá čisté svedomie?

Odkašlal si a po chvíli pokračoval: „Teda, chcem vlastne povedať, čo z toho budete mať vy? Hodím dobre ešte raz, hm, náhoda," pokrčil plecami, „a vy ma hneď budete považovať za podvodníka. No ak padne zlé číslo, budete si myslieť, že som nepodvádzal len preto, aby som vám dokázal svoje slová. Tak či onak, vaša požiadavka nemá zmysel," povedal a uprel pohľad na žetón vo svojich rukách. Také sa tu videli málokedy, mali príliš veľkú hodnotu.

A následne mi napadla jedna šialená myšlienka.

„Dobre, máte pravdu," uznal som, vyhodil kocky do vzduchu a následne ich chytil, „tak poďme hrať. My dvaja. O peniaze."

Moja ponuka bola férová. On mal svoje šťastie, ja zas vedomosti o tom, ako to v takom kasíne naozaj funguje. Rozdiel bol snáď iba v tom, že ja som bol ten, čo mal svoju výhodu viac pod kontrolou.

Prikývol a povedal: „Teraz už zniete o niečo rozumnejšie."

Neušlo mi, ako si schoval žetón do vrecka tmavomodrého saka. Chcel ho mať pri sebe, z opatrnosti či z istoty, že sa ho nevzdá?

„Takže," rozhliadol som sa po kasíne, „čo by ste si chceli zahrať?"

Vonku bol jasný deň, čo sa pri pohľade na tmavý interiér nedalo povedať, no ak ste v podobnom podniku robili už istú dobu, vedeli ste to podľa počtu ľudí a ich...výzoru. Zničení, zruinovaní a s tmavými kruhmi pod červenými očami, takí boli denní hostia. Noční hostia boli ich presný opak – sebavedomí, hluční, užívajúci si zábavu.

„Nezostaneme pri kockách?" opýtal sa prekvapene a ja som u neho prvýkrát zaznamenal neistotu. Takže iba v kockách máš ‚šťastnú ruku', Q4?

Usmial som sa a odvetil: „Nechcem, aby ste boli znevýhodnený, pane. Vyberte si radšej niečo iné."

Sledoval som ho ako s námahou odvrátil zrak od môjho stola. Zažmúril do šera. Chvíľu mlčal, no potom sa ku mne obrátil aj s odpoveďou.

„Bude to klišé, ale čo takto ruletu?" navrhol.

Mykol som ramenom: „Jasné, prečo nie. Pokým si trúfate."

Vykročili sme k rulete, ktorá sa točila aj napriek tomu, že nikto nehral. Žena so škrekľavým hlasom nám bola v pätách.

„Pete," kývnutím hlavy som pozdravil kolegu, ktorý na moju spoločnosť vrhol spýtavý pohľad, „zahráme si."

„Dobre," odpovedal po chvíli striedavo sledujúc spomaľujúcu ruletu a našu trojicu. „Môžete," pokynul na čísla, keď padla čierna štvorka.

Naznačil som Q4, aby začal so svojou stávkou ako prvý. Bol som zvedavý, ako sa rozhodne na základe intuície. Ja som intuíciu nepotreboval.

Q4 meravo stál podopierajúc si bradu. Zdalo sa mi, že sa snaží pohľadom presvedčiť čísla, aby kápli božskou. No biele čísla sa ticho vynímali na červených a čiernych poliach rulety.

„Nula," povedal takmer nepočuteľne a siahol do vrecka pre žetón, ktorý u mňa vyhral. Bez zaváhania ho položil na stôl k okrúhlej nule.

Nedalo mi to a vrhol som pohľad na nulu na rulete, ktorá sa ako jediné číslo vynímala na zelenom pozadí. Bola obyčajná, taká ako vždy. Pravdepodobnosť, že padne, bola jedna ku tridsiatim siedmim, podobne ako u hociktorého iného čísla.

„Tridsaťšesť," povedal som a položil na hrací stôl hotovosť.

Pete sa otočil k žene, ktorá nás mlčky sledovala.

„A vy, madam?"

„Och, ja nebudem hrať," zasmiala sa rozpačito.

Pete prikývol, vrhol na nás ešte jeden pohľad a potom roztočil koleso. Celý ten proces vyzeral byť tak náhodný, neschopný byť pod nijakou kontrolou, iba pod kontrolou Šťasteny, ale to bol iba klam. Mal to byť klam, aby sa neprišlo na to, čo všetko za tým spočíva.

Biela gulička sa nevinne prechádzalo okolo čísel, akosi jej trvalo vybrať si len jedno. Za normálnych okolností by okolo stáli ľudia mrmlajúci si popod nosy svoje čísla, zatínajúc päste zakaždým, keď gulička nepovšimnuto prešla okolo toho ich jeho, modliac sa a robiac iné blbosti.

My sme však stáli mlčky, takmer ako na pohrebe, no bez emócií, bez srdca, len s nezáujmom hľadiac vpred.

Zo zamyslenia ma vytrhol až Peteov hlas. Dovtedy som si ani neuvedomil, že gulička si už našla svoje miesto.

„Tridsaťšesť, červená," vyhlásil a posunul ku mne výhru.

Hlasy a myšlienky v hlave utíchli. Neschopný čokoľvek povedať som hľadel na žetóny. Výhra bola tridsaťpäťnásobná ako vklad.

Ja tomu nerozumiem.

Oklepal som sa a obrátil na Q4, no ten už vedľa mňa nestál. V zmätení som sa rozhliadol po kasíne, no jeho postavu som nikde nevidel.

„Kam šiel?"

„Odišiel ešte skôr, ako sa loptička zastavila," odvetil Pete. „Akoby tušil svoju prehru," cítil som, že sa uškŕňa.

Pozrel som na peniaze, no vedel som, že mi nepatria. Vyhral som ich, ale podvodom, hoci som nič nespravil, avšak vedel som, ako to funguje a vtiahol tak Q4 do pasce, z ktorej som ako víťaz mohol vyjsť len ja.

Obrátil som sa na ženu a povedal jej: „Toto je vaše. Vezmite si to," ukázal som na žetóny a nečakajúc na jej odpoveď som rýchlo odišiel.

Čokoľvek sa v tento deň stalo, chcel som na to raz a navždy zabudnúť, no aj tak sa po nociach budím. Pred očami mám ruku a na nej štvorlístok. Vtedy vstanem a idem si dať za pohárik. Pripíjam vždy na jeho meno.

Quadrifoglio, ty šťastný bastard!