Philip nevedel kde má začať.

,,Takže to nebude príjemný rozhovor." Poznamenala Elizabeth.

,,Neviem Elizabeth. Stali sme sa rodičmi. Prevzali sme na seba ešte väčšiu zodpovednosť a náš syn nemá ešte ani meno. Hneď v prvom kroku sme ako rodičia zlyhali." Philipovi sa to hovorilo ťažko.

,,Chcem ti dnes povedať niečo, čo som mal už dávno. Čo som ti mal povedať hneď, keď si sa pýtala, ale nezvládol som to. Bol som nahnevaný vždy, keď si sa pýtala niečo z môjho života a práve teraz to chcem napraviť. Len ma prosím neprerušuj." Požiadal ju.

A Philip začal rozprávať, rozprával veľa. Všetko o svojom detstve, o jeho výchove, o jeho rodičoch, o smrti svojej matky, o jeho každodenných hádkach s otcom a aj o tom ako mu vykričal, že titul nikdy nepreberie.

,,V ten deň som bol poslednýkrát na tomto panstve a celé tie roky som otca nevidel. Vymenili sme si len pár listov, ale aj tie sa týkali len správ ohľadom panstva Wragburn Abbey." Rukou si zašiel za krk, aby odohnal bolesť v krku.

Elizabeth poctivo počúvala všetko, čo Philip hovoril, ale stále mala pocit, že to najdôležitejšie ešte len príde.

,,Keď otec zomrel, tak som bol prinútený prísť na toto panstvo. Chcel som titul odmietnuť a dať ho kráľovi, lenže keď by som tak urobil, tak majetky a pozemky prislúchajúce k titulu zdedí manžel Amélie a to som dovoliť nemohol. Titul som preto prijal, lenže až vtedy som sa dozvedel, čo otec urobil. Do závetu pridal doložku, ktorá ma nútila oženiť sa." Philip sa pozrel do očí Elizabeth, v ktorých sa striedali rôzne emócie.

,,No to nie je všetko. V manželstve sa za jeden rok malo narodiť dieťa. Ak by sa tak nestalo, tak by som prišiel o titul. Preto som na teba tlačil, aby sme mali dieťa. Keby nebolo tej doložky, tak by som sa ťa nedotkol, kým by som si nebol istý, že ku mne niečo cítiš." Toto Elizabeth zabolelo.

,,Takže nie som pre vás žiaduca?" S výčitkou v hlase sa opýtala.

,,To som nepovedal!" Bránil sa Philip.

,,Na čo mi to celé hovoríte? Nemyslíte si, že je už neskoro?" Unavene sa opýtala.

Philip dlho premýšľal, čo odpovie. Nečakal takúto reakciu Elizabeth.

,,Chcem dať nášmu manželstvu druhú šancu. Začať od začiatku s čistým štítom." Elizabeth nič nepovedala, preto Philip pokračoval.

,,Žiadam ju od teba." Philip sa postavil k stoličke a oprel sa o jej vrch.

,,Založili ste naše manželstvo na klamstve! Ako mám vedieť, že ten zvyšok nebolo klamstvo tiež?" Zamyslela sa Elizabeth a opýtala sa ho s výčitkou v hlase.

,,Nemám dôkaz o tom, aby som ťa presvedčil Elizabeth a nebudem sa obhajovať, že to nebolo podlé, ale všetko čo som ti kedy povedal som myslel úprimné. Je len na tebe, či mi uveríš alebo neuveríš." Jednoducho odvetil.

Elizabeth bola prekvapená, že Philip bol opäť chladný a odmeraný. Až ju to zabolelo. Ako mu mohla uveriť, keď sa správa takto?

,,Opýtam sa vás ešte niečo Philip?" Počkala kým jej dá súhlas.

,,Čo by sa stalo, keby som do roka nepriviedla na toto panstvo dieťa?" S pohŕdavosťou v hlase sa opýtala.

Philipovi zovrel hrudník nad touto otázkou. Túto informáciu naschvál vynechal.

,,Na túto otázku nebudem odpovedať." Nakoniec odvetil. Lenže tým dal Elizabeth jasnú odpoveď a zranilo ju to.

,,Anulovali by ste naše manželstvo." Poznamenala a Philip odvrátil tvár. ,,Nikto by si nevzal ženu, ktorú vyhodil jej vlastný manžel! Klamstvom ste ma dostali do tohto manželstva!" Elizabeth zradili slzy nad osudom, ktorý jej Philip žiadosťou o ruku prichystal. Vtedy si spomenula na jeho žiadosť.

,,Povedali ste mi, že mi nikdy neublížite, no práve sa to stalo. Menej ma bolelo to, keď som nepoznala pravdu a nezhovárali sme sa ako toto, čo som si teraz vypočula." Pomaly hovorila a odháňala slzy, ktoré sa zároveň tlačili do očí Philipovi.

,,Máš pravdu Elizabeth. Povedal som ti, že ti neublížim aspoň nie úmyselne. A toto úmyselne nebolo!" Philip sa už viac nesnažil. Vedel, že tento boj do ktorého sa púšťal prehral ešte predtým ako ho začal.

Elizabeth si poutierala slzy a čakala kým Philip odíde, ale stále postával.

,,Ešte dnes odchádzam do Londýna. Zdržím sa tam približne týždeň. Dohliadni aspoň na to, aby sa o nášho syna postarali!" Philip odvetil odmerane. Lenže Elizabeth tam cítila výčitku.

,,Môže sa o neho starať Amélia." S hnevom odvetila.

Philipovi stačili tieto slová. Bez pozdravu odišiel a tresol dverami. Cestou stretol Améliu, no keď sa k nemu prihovorila, tak sa jej vytrhol z rúk a s hnevom kráčal do svojej pracovne. Amélia dávno nevidela svojho brata takého to. Preto sa ponáhľala pozrieť do detskej izby, či sa niečo nestalo maličkému. Od slúžky sa dozvedela, že tu vojvoda nebol, preto šla za Elizabeth.

,,Elizabeth, čo sa stalo, že Philip šiel po chodbe rozzúrený ako vlk?" Strachovala sa Amélia. Elizabeth jej všetko prerozprávala a Amélii bolo ľúto jej brata. Donútila ho, aby jej všetko vyrozprával a aj tak nič nedosiahol.

,,Čím si to Philip vyslúžil, že si nezaslúži ani kúsok z tvojej lásky Elizabeth? Keby si vedela ako veľmi miluje teba a aj vášho syna!" Zronene povedala Amélia.

,,Philip ma nikdy neľúbil a ani nebude!" Unavene odpovedala Amélii.

,,Možno ti to nepovedal, ale je mu to vidieť v jeho očiach. Len ty si zaslepená svojím očakávaním o bezhraničnej láske, o skladaní básní, o vyznaniach. Lenže Philip taký nie je. On nebude milovať okázalo, ale miluje hlboko a ty si to nepochopila a nechcela prijať. Možno si to neuvedomuješ, ale práve si ho stratila. Stratila si manžela a nezískala si ani syna! Ešte pár dní a bude ťa považovať za cudziu. Aj ja som matka Elizabeth a ver, že to spojenie medzi tebou a tvojím synom, ktoré si mala, keď bol ešte v tebe zmizne, lebo príchodom na svet si ho nespojila!" Amélia tiež nechala Elizabeth vo svojich myšlienkach. Vedela, že k nej nebola najmilšia, ale niekto k nej musel byť aj zlý. A ani si neuvedomila, čo to s Elizabeth v nasledujúcich hodinách urobilo.

Philip požiadal Améliu, aby sa postarala o jeho syna. Lenže musela odísť, keďže svoju dcérku nechala doma a už jej chýbala. Nemyslela si, že sa tu zdrží toľké dni.

~~~

Philip sa vracal z Londýna nahnevaný viac ako odchádzal do Londýna. Nie že ho mučili tie sedenia v Snemovni lordov, ale všade kde prišiel, tak sa ho pýtali na jeho syna. Zúril, že notár opäť nebol ticho a jeho dcéry alebo jeho manželka to opäť všetko rozkríkli. Pýtali sa ho aj na meno, tak sa vyhovoril, že sa ho dozvedia až na krstinách. Lenže tak to býva, keď ľudia nedostanú dostačujúcu odpoveď, tak sa do toho viac starajú. Preto posledné dni bol Philip odmeraný a s nikým sa nebavil. Navštívil aj rodičov Elizabeth, aby im osobne povedal o tom, že sa im narodil vnuk a aj o stave ich dcéry. No nemohli hneď cestovať, lebo grófa ovládla chrípka.

Čím bol Philip bližšie k vojvodstvu, tak ho obklopili zvláštne pocity, ale hlavne napätie. Nevedel v akom stave nájde svojho syna, ale aj panstvo, keďže nikoho nepoveril, aby sa o neho staral v čase jeho neprítomnosti.

Vítal ho majordóm. Philip sa hneď opýtal na svoju manželku.

,,Jej milosť si šla zajazdiť, tak ako posledné dni."

,,Výborne." Pohŕdavo odvetil a zamyslel sa nad tým, že na svojho syna si čas nenájde, ale jazdiť pôjde neustále.

,,Všetku korešpondenciu máte na stole, vaša milosť." Majordóm nevedel ako mal povedať Philipovi to najdôležitejšie.

Philip mal zamierené za svojím synom, ale majordóm ho stále nasledoval.

,,Ešte niečo?" Netrpezlivo odvetil.

,,V dedine sa pretrhol horný tok rieky a zničil dva domy. Hladina sa musela zdvihnúť ako každý rok pod topiacom sa snehom z hôr."

,,Výborne. A určite tam nikto nešiel!" Zúril Philip.

,,Boli tu dedinčania. No nič som nezmohol. Zabudli ste tu zavolať a poveriť kastelána, aby prevzal vaše  povinnosti." Philip na neho s hnevom zazrel. Čo to má za služobníctvo, ktoré mu len radí a všetko mu vyčíta. Nešiel ani za svojím synom. V návale hnevu sa prezliekol a hneď cválal do dediny.

Cestou si spytoval svedomie, že ešte v lete mal predvídať čo sa stane. No bol až veľmi zaujatý svojou manželkou. Trápilo ho, že sa ľudia na neho spoliehali a on ako ich vojvoda zlyhal. Rodinám, ktorí prišli o svoje domovy ponúkol ubytovanie na svojom panstve, ale odmietli a zostali radšej pri svojich ľuďoch v dedine. Philip im sľúbil, že im poskytne materiál na postavenie nových domov a sám im príde nasledujúce dni vypomáhať. Tiež im sľúbil, že upravia koryto rieky, aby sa podobná situácia nezopakovala. 

Medzitým sa Elizabeth vrátila domov a hneď sa vrhla so sťažnosťami na majordóma, lebo jej nedal vedieť o tom, čo sa deje v dedine a dnes to zistila náhodne, keď sa tam zastavila. 

Majordóm sklonil hlavu a ospravedlnil sa vojvodkyni. ,,Nevedel som, že môžem ísť s takouto situáciou aj za vami. Ospravedlňujem sa, už sa to nikdy nestane."

,,Samozrejme, že so všetkým môžete ísť aj za mnou." Otočila sa na odchod, ale majordóm ju ešte oslovil. 

,,Vaša milosť." Otočila sa späť na majordóma. ,,Jeho milosť dnes prišla domov. Len pred chvíľou sa vrátil z dediny." 

Elizabeth len prikývla a pobrala sa do izby zobliecť si svoje jazdecké oblečenie. Ovládlo ju napätie, ale aj očakávanie toho, že sa konečne stretne s Philipom. Počas toho ako bol v Londýne od neho dostala len jeden jediný list, v ktorom ale vynechal všetky milé slová a ponúkol jej len strohé informácie o tom, že pricestoval v zdraví a o tom, že navštívil jej rodičov. Bol to najhorší list aký od neho kedy dostala a nemala ich málo.

Škoda, že som sa v tejto kapitole tak rozpísala a nevošlo tu to, čo som chcela. Znova som to musela rozdeliť. No môžete sa na nasledujúcu kapitolu tešiť😍