O 2 mesiace

Elizabeth vstávala opäť do ďalšieho dňa. Už bola v Londýne piaty mesiac, ale stále sa necítila najlepšie.

Bola zmätená, no sama si postupne začala uvedomovať, čo by mala konečne urobiť. Vedela, že Philip by bol najradšej keby sa vrátila domov. Každý list ukončoval vetou, že s nádejou čaká na deň, kedy jej nohy opäť vkročia na Henhorn a zostanú tam.

Lenže na druhej strane ju stále prehovárala jej mama, aby ešte ostala, lebo má čas. Nebudú zbytočne riskovať dlhú cestu. Keď sa necíti na Henhorne dobre, tak ma ostať v Londýne, lebo teraz dostala jedinečnú šancu, aby nemusela byť na Henhorne. No postupom dní a týždňov sa necítila dobre už ani v Londýne. Nevedela sa rozdeliť na polovicu a uspokojiť obidve strany. 

Matka chcela od nej jedno a Philip druhé. Čo chcela ona? Chcela byť konečne schopná odpísať Philipovi na krásne slová v jeho listoch. Lenže vždy, keď chcela napísať niečo milé, tak to nedokázala. Stále jej slzy stiekli po tvári a radšej napísala to, čo už mala nacvičené.

~~~

Slúžka jej zaklopala na dvere a po povolení od Elizabeth vstúpila.

,,Vaša milosť. Prišiel vojvoda z Henhornu." Oznámila jej slúžka.

Elizabeth sa rozbúchalo srdce. Philip prišiel opäť. No tentokrát sa bála, lebo jej rodičia neboli doma a prvýkrát po toľkých týždňov budú sami. Za celé tie týždne sa mu nedokázala pozrieť do očí. Vedela, že zlyhala a že nedodržala sľub, ktorý mu v deň svadby dala a to ju bolelo. Zlyhala ako manželka, ale aj ako žena, lebo si nedokázala získať srdce manžela.

Nevedela, či Philip chodí k nej z povinnosti, ktorú má k nej a k ich dieťaťu alebo z jedného dôvodu, ktorý by ju veľmi potešil. Bola si istá, že ju Philip má rád. Videla mu to na očiach, lenže ako keby bola slepá a nechcela tomu uveriť. Možno by len stačilo, keby to od Philipa počula.

Vkročila do salóna, kde pri okne stál už Philip. Znova mal ruky za chrbtom a hľadel von oknom. Keď si bol Philip istý, že tam už Elizabeth dlhšie stojí, tak sa otočil. Bol prekvapený, že je sama, tak sa hneď opýtal.

,,Dnes budeme sami? Nepríde vaša matka?"

Elizabeth len pokrútila hlavou a šla si sadnúť. ,,Už nám nesú čaj." Odvetila.

Philipa nevidela skoro dva týždne. Už si myslela, že ani nepríde. Obzrela si ho a zistila, že vyzerá veľmi unavene a strhane. Na tvári mu rástlo strnisko.

,,Vyzeráte unavený Philip." Musel sa pozrieť na svoju manželku. No nič jej nepovedal. Nemusel jej povedať, že je unavený, lebo to videla, ale bol unavený aj vnútorne. No rozhodol sa byť k nej úprimný a bol aj najvyšší čas všetko vyriešiť.

,,Už nevládzem." Len odvetil.

,,Elizabeth," nadýchol sa ,,už sa rozhodnite, kde chcete byť. Dávno viem, že tu nie ste preto, že sa necítite dobre."

,,Ešte sa necítim na to, aby som sa vrátila na Henhorn." Odvetila Elizabeth.

,,Budete sa na to niekedy cítiť?" Philip sa opýtal, aj keď už dávno vedel odpoveď.

Elizabeth nevedela odpovedať, tak bola ticho. Lenže tichom dala Philipovi jednoznačnú odpoveď.

Philip kráčal bližšie k Elizabeth. Chcel si k nej sadnúť. Chcel byť aspoň na malú chvíľu v jej blízkosti. Ale zároveň videl ako sa Elizabeth tvári. Tak si opäť sadol oproti nej ako každú návštevu a obhliadol si ju. Musel sa pousmiať, lebo pod jej šatami sa už rysovalo bruško, ale zároveň ho ovládol pocit bezmocnosti, že to dieťa možno ani neuvidí, ani ho nevezme do rúk a nebude cítiť jeho teplé telíčko tak, ako to cíti pri Alice.

Chcel natiahnuť ruku a dotknúť sa jej bruška, ale nedokázal to. Srdce sa mu zovrelo pri myšlienke na to, že je od svojho dieťaťa takto ďaleko. Prečo nenaberie v sebe dostatok odvahy? Odpoveď hneď našiel vo svojich myšlienkach. Nechcel cítiť bolesť, ktorú by cítil, ak by mu dala ruku preč.

Sklonil hlavu a opýtal sa Elizabeth.

,,Uvidím niekedy naše dieťa? Budem ho držať v náručí? Poviete mi vôbec, keď sa dieťa narodí?" Philipovi sa tlačili slzy do očí, tak isto aj Elizabeth.

,,Je to aj vaše dieťa. Samozrejme, že vám o všetkom dám vedieť." Elizabeth sa triasol hlas.

,,Sľubujete?" Zdvihol svoj pohľad k jej očiam.

,,Sľubujem." Ticho odvetila Elizabeth.

Chvíľu sedeli v tichu, ale nebolo to príjemné ticho, kde by sa s láskou pozerali do očí, ale bol to druh bolestného ticha a zároveň ticha, ktoré symbolizovalo odlúčenie. Jeden aj druhý hľadel do očí toho druhého a hľadali v nich odpovede na svoje nevypovedané otázky.

,,Zbohom Elizabeth." Povedal s ľútosťou v hlase a postavil sa. Bolo mu ľúto, že takto skončí jeho snaha, ale už viac nevládal. Poslednýkrát sa pozrel na Elizabeth a odišiel s väčšou bolesťou s akou prišiel. Už je unavený cestovať stále medzi Henhornom a Londýnom. Hnevá sa, keď musí ísť na hlasovanie v parlamente a teraz musel chodiť do Londýna oveľa viackrát ako zvyčajne. Už je unavený stále odchádzať bez toho, aby získal od Elizabeth maličkú nádej. Veľmi trpel a už sa nevedel viac pretvarovať. Preto sa rozhodol odísť. 

Dnes večer 20. kapitola, už mám napísanú :)