Philip čakal, kedy doktor vyjde z Elizabethinej izby. Netrpezlivo postával. Lekár tam bol veľmi dlho. Elizabeth protestovala a žiadneho lekára nechcela, ale Philip si stál za svojím a lekára aj v túto neskoro hodinu dal zavolať.

Lekár vyšiel z izby a hneď pristúpil k Philipovi.

,,Vaša milosť." Oslovil vojvodu.

,,Čo je mojej manželke?" Opýtal sa Philip.

,,Má pre vás tú najradostnejšiu novinu, vaša milosť. Dostala sa mi tá česť oznámiť vám to. Vaša manželka čaká dieťa." S úsmevom povedal lekár.

Aj Philip konečne zmenil výraz tváre a potešil sa. Konečne sa cítil šťastne a opadli z neho reťaze, ktorými bol spútaný. Konečne sa doložka vyplní a on bude mať titul právoplatne.

Hneď vzal lekára do svojej pracovne a vypísali potrebné papiere pre notára, ktorého si dá zavolať hneď zajtra.

Po jeho odchode Philip kráčal do spoločnej izby, ktorú zdieľali spolu s Elizabeth. Veril, že sa teraz Elizabeth zmení a bude sa tešiť na tieto radostné dní, ktoré prídu čoskoro.

Elizabeth sedela na posteli, opretá o jej čelo. Ruky mala zopnuté a držala ich v lone. Pozrela sa hneď priamo na Philipa, ktorý vošiel do izby.

Pristúpil k posteli a sadol si k nej.

Bol šťastný, že sa im podarilo počať dieťa a že tým definitívne uzatvorili manželský zväzok a ona ostane jeho manželkou. Aj keď  im posledné dni manželstvo vôbec nefungovalo a jeho to trápilo, no aj napriek tomu sa s Elizabeth cítil tak ako s nikým iným doteraz. Ešte stále nevedel, či je za tým povinnosť manžela alebo niečo viac. No nepremýšľal zatiaľ nad tým.

,,Ako sa cítite Elizabeth?" Pohladil ju prstom po tvári.

Elizabeth len zatvorila oči a dala preč Philipovu ruku z jej tváre.

Po chvíli ticha sa k nej Philip prihovoril.

,,Urobil som vám niečo?" S bolesťou v srdci sa opýtal.

,,Už som vám poslúžila. Môžete ma nechať na pokoji." Ešte stále neotvorila oči.

,,Čo to hovoríte Elizabeth?" Dotkol sa jej ramena a povedal so zúfalstvom v hlase.

,,Nechajte ma na pokoji." Prísne odvetila a zahľadela do Philipovi do tváre. Pokrčila svoje nohy v kolená a objala si ich. Konečne chcela povedať Philipovi to, čo ju trápilo posledné dni.  

,,Len ste ma využili, aby ste mali dieťa. Nikdy ste sa na mňa neusmiali. Nikdy ste mi nepovedali, či ma máte rád. Nikdy ste mi nevenovali dostatok svojho času. Cez deň som bola pre vás vzduch. Choďte si za tou lady, ktorá vás chodí pravidelne navštevovať. Mňa už nepotrebujete."  V Elizabeth vrela žiarlivosť a aj to, že vôbec sa jej nepáčila táto jej rola. Nechcela sa stať ešte matkou. Cítila sa ublížené, cítila nespravodlivosť, ktorá sa stáva ženám v podobnej pozícii.

,,Čo to hovoríte Elizabeth?" Zasekol sa mu hlas. ,,Moje myšlienky, moje srdce patrí len a len vám. Každý deň sa prebúdzam s myšlienkou na vás, každú noc zaspávam s myšlienkou na vás. Len pri vás sa mi srdce rozbúchalo a od vtedy bije len a len pre vás." Dúfal, že mu Elizabeth uverí.

Lenže nestalo sa tak. ,,Choďte preč Philip. Chcem byť túto noc sama." Philip nemal dôvod jej túto požiadavku neakceptovať. Chcel jej povedať pravdu, že on ju nezneužil, že bol prinútení okolnosťami k všetkému, čo urobil, ale nedokázal to. Nedokázal jej to povedať práve teraz, keď videl jej zranené oči. No najviac ho bolelo, keď si v pracovni uvedomil jednu vec. Otec pre Elizabeth pripraví rovnaký osud ako pre jeho matku, keď tomu nezabráni. Dnes v noci si pripomenul to, čo ho ťažilo celé roky a čomu nevedel zabrániť.

Presne si na to pamätal. Jeho matka čakala tretie dieťa, keď sa zmenilo jej správanie. Uzatvorila sa a celé mesiace bola zatvorená v izbe. Len niekedy mu dovolili, aby ju mohol navštíviť. Ale Philip bol skoro dospelý muž a všetko chápal. Každý deň sa s otcom pre matku hádal až mu jeho otec vykričal, že musel jeho matku znásilniť, aby zabudla na záhradníka, na ktorého jeho otec žiarlil, aj keď jeho matka s ním nič nemala ako sa dozvedel priamo od nej.

Matka to dieťa nechcela, lebo v tom čase už dávno stratila nejakú nádej, ale hlavne vieru, že ich manželstvo sa dá do poriadku a získa od svojho manžela aspoň trocha lásky. Nestalo sa tak. Namiesto toho ju zneuctil a ona túto krivdu neuniesla. Dieťa sa narodilo mŕtve a ona tesne po pôrode zomrela. Nasledujúce mesiace pokračovali hádky syna s otcom. Philip obviňoval svojho otca za smrť ich matky. A jeho otec obviňoval svojho syna, že ho chce zabiť, aby mohol prevziať titul, lebo do všetkého sa Philip staral keďže sa nemohol dívať na to ako panstvo po matkinej smrti upadá. Nehovoriac o tom, že otec sa nezaujímal ani o svoju dcéru.

Až jedného dňa ich hádka nabrala rýchly spád a Philip vykričal otcovi, že nikdy neprijme titul, ktorý nosí vrah a nikdy viac sa neukáže na panstve Henhorn. Ešte v ten deň odišiel na panstvo Wragburn Abbey, ktoré dal postaviť jeho otec Philipovej matke po jeho narodení a neukázal sa na Henhorne až doteraz.

Sám nevedel prečo porovnával svoju matku s Elizabeth. Možno to bolo tým, že to sú pre neho najvzácnejšie ženy v jeho živote. No odkedy odišiel z Elizabethinej izby, tak začal pociťovať strach o to, že príde o Elizabeth a aj o ich dieťa.

~~~

Philip kráčal k Elizabeth do izby. Cestou stretol slúžku s jedlom.

,,Odkiaľ ideš?" Spýtal sa jej.

,,Niesla som raňajky jej milosti, ale necíti sa dobre, tak ma poslala s jedlom preč, lebo jesť nebude." Vysvetlila mu slúžka.

Philip vzal podnos s raňajkami slúžke z ruky a vkráčal do spálne k Elizabeth. Zdalo sa mu, že spí, ale keď si prisadol k posteli, tak otvorila oči.

,,Hovorila som vám, že ma máte nechať na pokoji." Potichu odvetila Elizabeth.

,,Rád by som vás nechal, ale po spánku na tej nepohodlnej pohovke, ktorá je zlá aj na sedenie, nie to na ležanie, ma bolí celé telo a navyše som zistil, že ste priveľmi hladná." Snažil sa Philip zvýšiť Elizabeth náladu. No nezabralo to.

,,No tak, Elizabeth, musíte jesť. Myslíte aspoň na to dieťa, ktoré je nevinné. Potrebuje rásť."

,,Je mi zle. Nechcem tu byť." Philip sa k nej bližšie priblížil a pomohol jej posadiť sa. Nakŕmil ju a cítil sa pri tom príjemné. Mohol sa o ňu postarať a len touto drobnosťou jej ukázať, že mu na nej záleží. Lenže keby to Elizabeth chcela vidieť. 

~~~

Philip bol nasledujúce dni bezradný. No nevzdával sa a snažil sa do Elizabeth dostať trocha jedla a tekutín. Elizabeth nevyšla z postele a každým dňom sa mu zdala slabšia a slabšia. Dokonca vôbec nekomunikovala.

Chcel napísať svoje sestre, aby prišla a nejako povzbudila Elizabeth, ale zároveň vedel, že je mesiac, kedy mal prísť jej pôrod. Preto sa v ten večer rozhodol napísať Elizabethinej matke o situácii, v ktorej sa nachádza jej dcéra a nevedel jej pomôcť.

Elizabethina matka prišla o pár dní. Philip ju privítal a zaviedol ju k Elizabeth. Bol veľmi zvedavý, o čom sa budú zhovárať, ale neodvážil sa počúvať za dvermi. Preto odišiel do svojej pracovne, kde ho grófka navštívila za necelú hodinu. Philip sa hneď postavil, keď grófka vošla a navzájom sa uklonili ako im kázala etiketa, ale aj gentlemanstvo muža v prítomností dámy. 

,,Posaďte sa prosím grófka Dortmundová." Philip počkal, kým sa grófka posadí a následne si sadol aj on, aj keď by najradšej stál. Nepáčil sa mu výraz tváre Elizabethinej matky. 

,,Neviem ako mám začať vaša milosť, ale moja dcéra na tom nie je najlepšie. Žiadam vás, aby ste mi dovolili ju vziať domov aspoň do pôrodu."  Grófka predostrela svoju žiadosť. 

,,Tu je jej domov. Od sobáša so mnou je vojvodkyňou z Henhornu a jej domov je Henhorn, nikde inde." Rázne odvetil Philip. Nepáčila sa mu ani náhodou predstava toho, že jeho manželka z panstva odíde. 

,,Rozumiem, vaša milosť, ale Lilly sa pri vás necíti dobre, preto jej dovoľte odísť." Presviedčala Philipa grófka. 

,,Nič som jej neurobil." Bránil sa Philip. 

,,Možno to tak vnímate vy Philip, ale moja dcéra to môže vidieť inak. Chcete, aby Lilly priviedla vaše dieťa na svet zdravé a plné síl? Chcete, aby sa niečo stalo mojej dcére? Toto si chcete vziať na zodpovednosť! Sľúbili ste, že sa o ňu budete starať ako najlepšie viete. Ale nenašla som ju v stave, v ktorom by ste svoj sľub dodržali!" Grófka sa postavila a zarazený Philip tiež. ,,Rozmyslite si to, lebo prídete aj o dieťa, ale aj o Elizabeth." Rozhorčená grófka odišla preč a nedala možnosť Philipovi sa brániť. 

Hneď sa postavil k oknu, pretrel si tvár dlaňou a založil si ruky za chrbát. Nechápal, čo a prečo sa toto deje v jeho živote. Zavolal grófku s nádejou, že pár dní pomôže Elizabeth a ona sa postaví na nohy. No namiesto toho mu ju chce vziať. No sám nevedel, či to bol nápad Elizabeth alebo jej matky. No celé hodiny premýšľal a aj tak sa nevedel rozhodnúť akú odpoveď dá grófke. 

Večer schádzal do jedálne, kde dal pripraviť večeru pre grófku a aj pre seba. No vôbec tam nečakal Elizabeth, ktorá sedela na svojom mieste domácej pani.  

Po chvíli tichého jedenia si Philip žiadal odpoveď na otázku, ktorá ho mátala. 

,,Elizabeth, vaša matka vás chce vziať do Londýna na celé mesiace." Podotkol Philip. 

,,Viem o tom. Sama som ju požiadala, aby vám povedala túto moju prosbu." 

Philip zastavil vidličku, ktorou chcel dostať sústo jedla do svojho žalúdka. Nedúfal, že to žiadala sama Elizabeth. Bolelo ho to. 

,,Neveril som, že by ste si to želali vy Elizabeth." Položil vidličku a postavil sa. 

,,Súhlasím Elizabeth, ale len dovtedy, kým sa nebudete cítiť lepšie a dieťa nebude ohrozené. Vtedy sa vrátite na toto panstvo Elizabeth. Dieťa sa musí narodiť tu. Toto bude jeho domov." 

Philip znova prežil noc vo svojej pracovni. Veril, že Elizabeth ostane, ale keď mu majordóm prišiel ráno povedať, že všetky veci pre vojvodkyňu sú už v koči, tak stratil nádej úplne. Len sa postavil a oprel sa o rám okna. Po chvíli počul ako vošiel niekto do izby. Už dávno vedel ako znejú kroky jeho manželky. Preto sa otočil. Videl pred sebou nervóznu Elizabeth. 

,,Ja ... už ... idem Philip." Philip si len vzdychol a pristúpil k Elizabeth. Vzal jej ruku do svojej dlane a jemne prešiel prstom po jej hánkach. 

,,Viem Elizabeth,  ... ale nechoď."  Philipovi sa zlomil hlas. 

Elizabeth sa pozrela do Philipových očí, ale nedokázala sa mu do nich dlho pozerať. Jej ruka pomaly kĺzala z jeho dlane. Bez slov odišla. No nedokázala odísť bez toho, aby sa s ním nerozlúčila. Philip sa znova postavil k oknu a čakal kým Elizabeth nastúpi do koča. 

Elizabeth sa pred kočom zastavila a otočila svoju tvár k dverám, no nik tam nestál. Aj v to dúfala, lebo keby sa ešte raz pozrela do Philipových očí, tak by na panstve zostala.