V tichosti opustili miesto a pokračovali v jazde.

,,Čo by ste si priali najviac Elizabeth?"

Elizabeth sa na neho zahľadela. Nemohla mu povedať pravdu. A aj keby chcela, tak by na to nenabrala odvahu. Len si v duchu odpovedala na jeho otázku. Vašu lásku, váš čas, nie len vašu túžbu Philip. Ale povedala mu niečo úplne iné.

,,Po ničom netúžim Philip. Len, aby nás obchádzali zlé časy."

Philip si myslel, že získa nejakú odpoveď, aby jej mohol ešte s niečím zlepšiť deň, ale nestalo sa tak.

,,Philip, ja o vás nič neviem." Vzdychla Elizabeth.

,,Nie je nič zaujímavé, čo by ste mali vedieť. Som vojvoda. Titul som zdedil po predkoch, tak ako moji predchodcovia. Nikto sa ma nepýtal, či ho chcem. Len som ho dostal. A tak to bude aj s naším synom. Len rozdiel bude v tom, že sa o neho budem starať lepšie ako môj otec o mňa."

Vždy, keď sa Elizabeth opýtala na niečo z jeho života, tak jej odpovedal chladne. Nikdy nevie získať normálnu odpoveď. A stále len všetko zakončí ich dieťaťom. Prečo je všetko s ním také ťažké? Musela sa zahľadieť do neďalekého lesa, aby trocha upokojila svoju dušu.

,,Nemali ste dobrý vzťah so svojím otcom?" Skúsila sa opýtať Elizabeth.

Philip sa začínal hnevať. Nechce sa rozprávať o jeho otcovi.

,,Správal sa tak, aby vychoval zo mňa vojvodu, akým bol on. Nechcem sa o ňom zhovárať, už nikdy! A to hlavne aj preto, že aj po smrti mi stále zasahuje do života." Philip musel pevne držať opraty svojho koňa, aby svoj hnev zdržal tam a nevybuchol pri Elizabeth. No nevedel udržať pokojný tón.

,,Nemali by sme už ísť pomalým cvalom. O chvíľu sa môže spustiť búrka." Philip pridal do cvalu a Elizabeth ho musela len nasledovať.

Práve sa tá búrka začala v jej duši. Nevedela, či ju ešte niekedy zastaví. Ničomu nechápala, Philip sa stále správal chladnejšie a keď konečne od neho získala nejakú odpoveď, tak bola zmätená. Bol veľmi uzatvorený človek. Potrebovala odísť z panstva aspoň na pár dní, lebo ju tie steny pohltia.

Odvážila sa svoju prosbu predniesť večer Philipovi. Akurát bol v pracovni.

Zaklopala a čakala, kedy bude môcť vojsť. Po jeho dovolení vstúpila. Myslela si, že pracuje, ale na stole nemal nič, len pohár s nejakou tekutinou a hľadel do kozuba.

Keď si všimol, že prišla Elizabeth, tak sa hneď postavil. Pristúpila k jeho stolu a posadila sa, preto si sadol aj on. Očakával, čo mu ide povedať. Ešte ho nikdy takto nevyhľadala.

Elizabeth sa pozerala všade, len nie na Philipa.

,,Chcela by som ísť na pár dní navštíviť mojich rodičov do Londýna." Nakoniec prezradila dôvod svojej prítomnosti.

Philip si musel pretrieť tvár. Už dopredu vedel, že to nebude príjemný rozhovor.

,,Ja vás potrebujem tu." Philip nemienil diskutovať.

Elizabeth hneď vedela na čo naráža. Nebála sa mu to povedať. No mala sklonenú tvár a do tváre jej vystúpila červeň. ,,Teraz je malá šanca, že sa nám podarí počať dieťa." S trpkosťou odvetila.

Philip práve na to nemyslel. ,,Nenarážam práve na to Elizabeth, ale ste moja manželka a je vašou povinnosťou tu byť." Philip skúsil použiť niečo, čo stále používa ona. Keďže sa Elizabeth stále vyhovára na povinnosti.

Elizabeth zabolelo, keď vyslovila otázku. ,,Je mojou povinnosťou byť tu pri vás, zohrievať vám posteľ a nikdy odtiaľ neodísť?" Postavila sa a rozutekala sa. Až vtedy si uvedomila, že tu otázku vyslovila nahlas.

Philip na ňu zakričal a rozbehol sa za ňou. ,,Elizabeth, čakajte." Chytil ju za lakeť, no Elizabeth sa neotočila.

,,Tak som to nemyslel! Zavolajte vašich rodičov tu, ak ich chcete vidieť." Snažil sa o príjemný tón.

,,To nebude potrebné. A teraz mi pusťte ruku. Chcem byť sama." Potichu odvetila Elizabeth.

Philip len hľadel na jej vzďaľujúcu sa postavu a vnútri svojej duše cítil, že sa od neho vzďaľuje ešte viac a vytvára sa medzi nimi múr, ktorí mali postupne búrať a nie ho dobudovávať. A pritom si dnes boli tak blízko a znova všetko pokazil. Vrátil sa do pracovne a prišiel k názoru, že on je ten problém, lebo všetko, čo príde do jeho života sa nakazí jeho smútkom a nešťastným životom. Všetkých a všetko pohltí svojím nešťastím. Ešte aj ten úbohý kvet, mufukles.

~~~

Ďalšie dni sa Elizabeth snažila vyhnúť Philipovi ako vedela. Mala dostatok príležitostí, lebo Philip stále niekam chodil.

Akurát sa šla prejsť do záhrad, ktoré tak zanedbávala a neurobili tam žiaden pokrok. Musela sa zastaviť, lebo stretla Margaret ako sa díva od dverí do jedálne. Pristúpila k nej a všimla si, že pozoruje Philipa. Mal zopnuté ruky a podopieral si nimi hlavu.

Opýtala sa Margaret. ,,Philip sa modlí?"

,,Možno áno, možno nie. No skôr je nešťastný." Elizabeth sa zadívala na Philipa, ktorý nezmenil svoju polohu.

Margaret si všimla ako si ho vojvodkyňu obzerá.

,,Na tomto panstve som už dvadsať rokov vaša milosť a jeho milosť poznám od detstva. Viem, kedy je šťastný a kedy sa trápi. A práve teraz sa trápi. Stále vás očakáva pri svojom stole a stále mu vidím v očiach sklamanie, keď mu oznámim, že vám jedlo niesli do izby." Musela jej šepkať, aby ich Philip neprichytil.

Elizabeth si nechcela pripustiť, že sa Philip trápi kvôli nej.

,,Poďte so mnou. Niečo vám poviem." Spolu odkráčali do kuchyne a sadli si k stolu. Elizabeth vôbec neprekážalo, že sa tam nachádza. Obľúbila si gazdinú a aj ostatných.

,,Náš vojvoda bol šťastné dieťa, vaša milosť. Jeho matka ho milovala, starala sa o neho a zahlcovala ho svojou láskou. No nášmu nebohému vojvodovi sa nepáčilo ako vychováva jeho manželka budúceho vojvodu. Vždy, keď bol pri otcovi, tak nemohol ukázať svoje city. Nemohol sa usmiať alebo objať svoju matku. Niekoľkokrát som tu s ňou sedela, tak ako s vami teraz a rozprávali sme sa. Jeho milosť, ale neostal voči svojej matke chladný. Keď bol s ňou, tak bol opäť tým chlapcom, akého ho vychovala. A keď bol s otcom, tak náklonnosť k svojej matke ste mu mohli vidieť v očiach. Tak ako ju vidím k vám vaša milosť." Elizabeth nepovedala nič, tak Margaret pokračovala. No pochybovala, že k nej pociťuje Philip náklonnosť.

,,Náš vojvoda nie je zlý človek. Ešte, keď tu nebol pánom, tak sa snažil presvedčiť jeho otca na isté zmeny, ale on ho radšej poslal preč a keď odišiel, tak sa tu vôbec neukázal za celé roky." Vysvetľovala ďalej Margaret.

,,Keď chcete zistiť, čo si jeho milosť myslí alebo prežíva, tak sa zapozerajte do jeho očí. Blízkej osobe prezradia všetko." Aj keď sa Elizabeth neozývala, tak Margaret mohla vidieť, že premýšľa.

,,Viac vám k tomu nemôžem povedať. Len ešte to, že keď zomrela matka jeho milosti, tak sa zmenil aj náš vojvoda. A zásluhu na tom mal práve jeho otec." Margaret už aj tak prezradila veľa. Nemala právo hovoriť nič z minulosti jeho milosti.

~~~

Elizabeth kráčala na večeru do svojej izby z knižnice. Od obeda premýšľala nad tým, čo jej povedala Margaret. Už keď sa prvýkrát zahľadela do Philipových očí, tak sa jej zdali smutné. No odkedy sú manželia, tak v jeho očiach vidí zmeny. Tak rada by sa dozvedela niečo viac z jeho života, aspoň by jej to pomohlo spoznať ho lepšie.

Vkročila do izby a ostala stáť na mieste. V izbe ju čakal Philip, ktorý bol rozhodnutý niečo urobiť so svojím manželstvom. Tri dni len premýšľal a dal Elizabeth priestor, aby sa upokojila. Dnes pri obede sa rozhodol, že už sa skrývať nebude. Znova bude spávať v ich izbe a bude s ňou jesť. Preto dnes požiadal, aby pripravili večeru pre oboch v ich izbe.

Elizabeth stratila slová. Všimla si, že v izbe je prenesený väčší stôl a pri nemu postával Philip, ktorý si ju prezeral.

,,Do kedy sa mi budete vyhýbať Elizabeth?" Opýtal sa po chvíli Philip, ktorý prepaľoval svojím pohľadom svoju manželku. 

,,Nevyhýbam sa vám." Skleslo odvetila.

,,Vážne?" Philip zdvihol jedno obočie. Odpoveď na otázku už nedostal.

,,Venujete mi chvíľu svojho času pri večeri?" Žiadal svoju manželku. Elizabeth mu chcela povedať, že to on jej teraz bude venovať svoj čas, ale nepovedala mu, lebo chcela byť láskavá. Aj s tým vstupovala do tohto manželstva.