Philip McFlurry sa vracal na svoje panstvo po každodennej rannej vychádzke na koni. Za posledné dni, každé ráno spolu so svitaním vychádzal na lúky, lebo potreboval zo seba zniesť bremeno, ktoré mu do jeho života vniesol osud. Aj keď si nahováral počas jazdy, že sa v jeho živote nič nezmenilo, tak vždy keď sa vrátil na panstvo, pocítil pravý opak.

Nenachádzal sa doma alebo na mieste, ktoré by mohol nazývať svojím domovom. Už 6 rokov býval vo Wragburn Abbey a to miesto považoval za svoj domov. No po nečakanom a náhlom skone jeho otca musel prísť na panstvo Henhorn a prevziať titul vojvoda. Titul, ktorý nenávidel celé roky. Titul, ktorý ho zviazal, ktorý mu bol pridelený a on s tým nemohol nič urobiť. Len prijať to, čo mu osud dal.

Hneď po raňajkách mal prísť konečne notár. Mal prečítať poslednú vôľu jeho otca a odovzdať mu právoplatné listiny spolu s titulom.

~~~

Posledná vôľa bývalého vojvodu Philipovi nepovedala nič nové. Už od detstva vedel, ktoré majetky, pôda a panstvá prislúchajú titulu vojvoda z Henhornu. Jeho otec mu to nezabudol pripomínať každý tretí, niekedy aj druhý deň. Vždy, keď jeho otec šiel na prehliadku svojich panstiev, tak ho musel sprevádzať. Už ako malý chlapec chápal, že jeho rod a titul je významný a je najbližšie ku kráľovi, no zároveň cítil každým rokom ako rástol, tú ťarchu a ťažobu, ktorú raz musel prevziať. Oficiálny deň prišiel dnes a on sa neopovážil titul odmietnuť, predať, či zavrhnúť.

Keď mal 6 rokov, tak sa začal učiť celú históriu jeho rodu a dodnes si to pamätal. Nemohol neprijať to, o čo bojovali a čo zveľaďovali predchádzajúci držitelia titulu.

Už keď bol notár v jeho pracovni skoro hodinu, tak si myslel, že už všetko spísali a všade sa podpísal. Lenže notár si najdôležitejšiu vec nechal až na koniec. Doteraz si pamätal ako túto listinu spísal s otcom nového vojvodu. 

,,Vaša milosť, mám tu pre vás ešte jednu podstatnú informáciu. Váš otec tesne pred smrťou do závetu pridal doložku." 

,,Čoho sa týka?" opýtal sa Philip bez záujmu a bez toho, aby zdvihol zrak od papierov, ktoré si prezeral. Už chcel byť konečne sám, nie v prítomnosti tohto muža. 

,,Váš otec vám prenechal majetky a peňažné prostriedky na správu vašich panstiev len na obmedzený čas." Philip konečne zdvihol hlavu a pozrel sa na notára s otázkou v očiach. Nezabudol pri tom zdvihnúť jedno obočie vyššie. Nemal v úmysle sa notára nič pýtať, veril, že vidí v jeho tvári, že má pokračovať. Notár si len pomyslel, že s týmto mužom je oveľa ťažšia komunikácia ako s jeho otcom, no nedovolil si pred vojvodom vzdychnúť, nie to ešte protestovať.

,,V doložke sa píše, že keď uplynie  presne rok, odo dňa, keď preberiete právne titul a majetky k nemu prislúchajúce, máte už byť ženatý a na tomto panstve sa má narodiť vaše dieťa v manželskom zväzku." 

Keď aj Philip veľmi potichu dýchal, tak teraz prestal dýchať úplne. Prešiel si rukou po brade a s nahnevaným výrazom sa opýtal notára.

,,Prečo mi to hovoríte až teraz, keď som podpísal listiny?" Vyslovil to síce pokojným hlasom, aj keď emócie v ňom bublali. No roky sa učil ako emócie skrývať. Ako budúci vojvoda si nemohol dovoliť, aby ho emócie zradili. 

,,Plnil som poslednú vôľu vášho otca a oznámil mi aj dôvody prečo to urobil. Dnes som vám mal všetko povedať. Posledné roky vás tlačil, aby ste vstúpili do manželstva, no vy ste vehementne boli proti manželskému zväzku. No tento rod potrebuje dediča a váš otec nevedel ako vás do manželstva prinútiť." 

Philip sa postavil zo stoličky a pristúpil k oknu. Notár sa automaticky postavil tiež. Nepatrilo sa, aby muž nižšieho pôvodu sedel v spoločnosti vojvodu. Keby to bol niekto iný, tak by mu povedal nech sa posadí, ale tento muž mu nepriniesol dobré správy, tak nech za trest stojí dovtedy, kým bude stáť on. 

,,Čo sa stane, ak sa do roka neožením a nebudem mať dieťa?" Opýtal sa so záujmom Philip. 

,,Zdedíte len titul s dedičným panstvom Henhorn a váš švagor zdedí majetky a peňažné statky, ktoré nadobudol váš otec počas svojho života. Tým pádom vy ako vojvoda z Henhornu s právoplatným titulom, ale nebudete mať  právo na peňažné prostriedky na správu vašich panstiev. Stali by ste sa len chudobným šľachticom s titulom vojvoda." Pokojne odvetil notár. 

Philip zomkol svoje pery a naďalej sa pozeral von oknom, nezaujímajúc ho, že v miestnosti ešte stále stojí notár. Jeho otec ho priveľmi poznal. Takto ho vydierať! Vedel, že Philip nikdy nedovolí, aby čo i len kúsok majetku, ktorý patrí jeho rodine prevzal jeho švagor. Aj keď veno svojej sestry nevedel ovplyvniť a tak jeho švagor istú časť získal. Z hĺbky srdca svojho švagra neznášal, no toleruje ho, lebo jeho sestra je s ním šťastná, aj keď doteraz nevedel pochopiť, čo na tom mužovi vidí, okrem jeho postavenia a majetku. Nasadil ešte väčší kamenný výraz tváre a otočil sa k notárovi.

,,Ak žena, ktorú si vyberiem nebude schopná počať dieťa?"

Notár si zakašľal. Riešil rôzne situácie,  ale ešte nikomu takéto niečo nevysvetľoval.

,,Aj takáto situácia sa spomína v doložke, vaša milosť. Dámu, ktorú si vezmete musí byť v svadobnú noc vyšetrená a musí byť vydaný doklad o tom, že dáma je ešte panna. Po svadobnej noci ňou už nesmie byť. Keď ani po troch mesiacoch sa neukáže, že vaša manželka čaká dieťa, tak vaše manželstvo bude anulované  u pápežského legáta  kvôli neplodnosti vašej manželky a do troch dní sa musíte oženiť s druhou ženou. Od svadby s druhou ženou vám bude plynúť znova jeden rok. A tak to bude pokračovať až dovtedy, kým sa vám nenarodí dieťa. Potom uplynie doložka v závete vášho otca a vám budú patriť majetky a peňažné prostriedky potrebné na správu panstiev nastálo. V takejto situácii by bolo najlepšie, keby vaša manželka počala syna a vy si aj zabezpečíte aj ďalšiu mužskú priamu líniu dediča titulu."

Philip po celý čas stískal svoju ruku v päsť. No keď notár povedal poslednú vetu, tak sa Philip musel držať, aby nevybuchol. No ironicky odvetil. ,,Nenapísal tam otec aj meno dámy, ktorú si mám vziať!"

,,Nie, bohužiaľ nie." Odpovedal do stratena. Najradšej by bol z tejto miestnosti, čo najďalej. V tejto miestnosti sa o všetkom dozvedel a teraz to v tejto miestnosti rozpráva novému vojvodovi.

Pokúsil sa predostrieť svoju požiadavku vojvodovi. ,,Vaša milosť, ak ma už nebudete potrebovať, rád by som odišiel."

,,Nie nebudem, môžete odísť." Philip mohol nadšene vypísknuť, že nositeľ zlých správ odchádza, ale radšej sa zdržal. Musel nejako prezentovať svoj titul.

Notár sa uklonil a v rýchlosti odišiel.

Philip si znova sadol do otcovho kresla. Všade v tejto miestnosti cítil otcovu prítomnosť. Hneď si spomenul na deň, keď bol v tejto miestnosti naposledy. Vtedy sa s otcom pohádal a vykričal mu, že on nikoho neprosil, aby mu raz pripadol tento titul a že urobí všetko preto, aby ho raz nemal. Nikdy sa neožení a nedopraje tomuto rodu právoplatného dediča počatého v manželstve. Ľahko sa hovorí o niečom, čo ešte nemáte, ale keď je to zrazu vo vašich rukách, tak sa na to pozeráte úplne inými očami.

Porozhliadol sa po miestnosti a vzdychol si. V najbližšom čase musí túto miestnosť prerobiť, keďže tu bude tráviť najviac času. No zrazu sa zarazil a rozosmial sa. Sám nevedel, či z tej absurdnej situácii, v ktorej sa ocitol alebo z myšlienky, ktorá mu prišla na jazyk. Najbližší čas bude najviac času tráviť v manželskej posteli a nie v tomto kresle. No najprv si bude musieť tú manželku nájsť.

Londýnska sezóna je v plnom prúde. No koho by si mohol vziať? V týchto končinách už nebol roky. Sedel zamyslene, vzal si papier a začal písať. Debutantky hneď vylúči, tie priam bažia po tom, že hneď v prvý rok ako ich uvedú do spoločnosti chcú byť zasnúbené. Síce takúto ženu teraz potrebuje, ktorá by sa chcela vydávať hneď, ale nemôže zabúdať na to, že vedľa seba potrebuje rozumnú a vyspelú ženu, ktorá by bola vhodnou vojvodkyňou a tou mladá debutantka nikdy nebude. Možno by sa mal zamerať na tie dámy, ktoré sú uvedené v spoločnosti dlhšie.

Vylúči aj perly plesov a bálov, nepotrebuje ešte aj s niekým bojovať o priazeň ženy. Síce s novým postavením je vo výhode. Presne tak! Nepotrebuje presviedčať nejakú ženu, aby si ho vzala, stačí presvedčiť jej otca a to bude omnoho ľahšie ako dlho dvoriť nejakej dáme. Na to nemá čas. On nemusí robiť nič, stačí, že sa roznesie, že vojvoda si hľadá manželku a matky mladých dám mu začnú podsúvať svoje dcéry a on si potom vyberie.

Potrebuje niekoho kto vie o každej dáme. Vtedy si Philip spomenul sa svojho priateľa Thomasa. On bol lámač ženských sŕdc a záletník. Vedel o každej ženskej sukni, ktorá sa ukázala v meste a ktorá nebola zasnúbená, lebo skoro každej sa chcel dostať pod sukňu. Jeho priateľ bol veľmi šikovný obchodník, ktorý poznal skoro všetkých, lebo väčšine robil investície. Za celé roky, čo bol preč ho vždy prišiel navštíviť alebo keď sa nevideli, tak si vždy napísali. Philip sa musel usmiať pri spomienke na to ako vždy, keď otváral od neho list očakával že mu oznámi, že sa musí oženiť, lebo nejakej dáme poškvrnil česť.

No teraz si radšej nalial z dlhoročnej fľaše whiskey a usadil sa na múr okna. Len nedávno sa smial nad priateľom, ktorý má zatiaľ voľnosť, no teraz sa bude smiať on nad ním. Musí sa oženiť, či chce alebo nechce.