Dva drony nehlučne preleteli spojovacou chodbou, vedúcou do banských tunelov a ocitli sa v ústi dolu. Ich pohonné jednotky vydávali hluk takmer na hranici infrazvuku a uprostred tmy, ktorá halila komplex boli takmer nepostrehnuteľné. Ostali visieť vo vzduchu, ich elektronické zmysly ohmatávali priestor teraz opusteného kontrolného stanoviska a odosielali vizuálne a telemetrické údaje operátorovi i všetkým členom družstva.

Temnotu preťalo jasné svetlo z ich svetlometov, vrhajúce neprirodzene ostré tiene. Z chodby sa vynorilo dvanásť členov námornej pechoty, osem postáv v habitoch a jeden basista.

Ticho prerušovalo len tlmené kvílenie serv exozbrojí a ťažké kroky obrnených podrážok. Abaddon šiel spolu s Kostovom napred, po stranách ich sprevádzali dvaja mariňáci, kňazi šli v závese za družstvom.

Prešli cez vstupnú bránu, skener bol teraz vypnutý. Abaddon zdvihol päsť do vzduchu a zástup sa zastavil uprostred skladiska s vybavením.

„Mohol by si, prosím ťa?" pozrel sa na Kostova.

Ten bez rečí prešiel k rozvodom. Cvakol niekoľkými poistkami a päsťou udrel do spínača, čim nahodil generátor. Checkpoint aj tunel pred nimi osvetlili matne žlté svetlá na strope a pozdĺž stien. Z hromady výstroje vyhrabal jednu bundu, snažil sa vytiahnuť si takú, čo smrdela najmenej. Abaddonovi, ktorý mu bol neustále v závese ponúkol tiež, ten len zdvorilo odmietol.

V nestráženej chvíli, keď si bol istý, že ho nikto nevidí, predstierajúc, že si doťahuje spony na kanadách; natiahol sa k poličke s náradím po dláto, ktoré tam nechal včera. Zasunul si ho do rukávu v bunde. Sám netušil, prečo to spravil, bolo mu jasné, že proti mariňákom v exozbroji by si tým ani neškrtol.

Úkosom sa pozrel na kňazov, postávajúcich uprostred. Jedna postava v kapucni otočila hlavu jeho smerom a Kostov, aby nevyzeral, že zazerá, ukázal na hromadu búnd. Pár z nich len pokrútilo hlavami. Nakoniec nad tým mávol rukou.

Keď budete mrznúť, dobre vám tak.

„Je to všetko?" vytrhol ho z myšlienok hlas mladého mariňáka; zmyslený Kostov takmer nadskočil zdesením.

A úľavou si uvedomil, že si nevšimol, ako si to dláto schováva do bundy, načo krátko prikývol. Abaddon si vymenil pár slov s poručíkom a zástup vyrazil do tunelov.

Šli, ako doteraz, Kostov napred spolu s Abddonom, ostatní ich nasledovali. Mariňáci v dvojzástupe a klerici v habitoch za nimi so zopnutými rukami na svätých ikonách na krku, alebo žezlách, mrmlúc si tiché litánie ochrany a vedenia svetla.

Jeden z dronov na ich hlavami osvetľoval cestu – civilisti nemali prilby ako mariňáci a potme sa tu dalo stratiť ľahko. Mariňáci počas celej cesty každých pár kilometrov upevňovali na steny rádiové spojnice, umožňujúce im udržať kontakt s povrchom aj v podzemí.

Ich pochod sekundárnym vrtom prebiehal bez jediného slova, Abaddon tiež mlčal, kráčajúc vedľa neho. Na rozdiel od predošlých pár hodín sa ani nesnažil o rozhovor, snáď aby si skrátil monotónny pochod tunelom. Kostov o to vlastne ani nestál. Mal konečne čas usporiadať si myšlienky na to, čo sa za posledných niekoľko hodín udialo.

Bolo mu jasné, s ako nevôľou prijali fakt, že vôbec potrebujú jeho pomoc a musia ísť podľa toho, kam povie on. Hlavne tomu ich poručíkovi od prvej chvíle ležal v žalúdku a bol si istý, že by sa ho najradšej zbavil hneď. Stačila by jediná zámienka, hocičo, čo by si vyložil ako pokus o útek. A dobre vedel, že Abaddon by ho bez váhania zastrelil hneď, ako by dostal rozkaz.

Iste, si len zelený mozog, ako tí ostatní a všetko, čo si doteraz urobil a povedal, bolo len v prospech tvojej misie, adresoval mu v duchu.

Utiecť nebolo vlastne ako, ani kam – žiadne lode s nadsvetelným pohonom tu neboli, okrem tej, ktorou sem prišla námorná pechota. Zásobovacie lode sem lietali každý štvrťrok, transportéry za účelom odberu objednaného materiálu zas nepravidelne.

Kasyrgan bol dokonale izolovaný a pokiaľ hovoril Abaddon pravdu, bez komunikačnej veže s hyperpriestorovým relé boli odrezaní od zbytku vesmíru. Akákoľvek snaha dovolať sa pomoci bola nemožná, čím sa jeho šance na útek scvrkli z mizivých na nulové.

Aj tak ma – hneď, ako nájdu, čo potrebujú, postavia k múru a dovidenia, skonštatoval s chmúrnou náladou.

Pretože to celkom určite spravia aj v prípade, že nie. Len to možno spravia o niečo bolestivejším spôsobom, keď poručík konečne zistí, že ich celý čas vodil za nos. O to horšie, že to bola pravda. Kostov naozaj nemal poňatia kam ich vedie.

Nevedel vlastne vôbec nič, jediné, čo mal, boli Uriasové slová z – kedy presne? Včerajška? Urobil to zo zúfalstva a teraz sa nenávidel za to, aké zbrklé rozhodnutie spravil. Sám iba matne tušil, čo hľadať, ale iná možnosť mu neostávala.

Po zdanlivo nekonečných minútach šliapania tunelom sa vo svetlometoch dronu vynorili z tmy koľajové nárazníky pre vozíky s rudou. Boli na dvadsiatom kilometri. Pokiaľ osvetlenie po stranách tunela svietilo posledných niekoľko stoviek metrov iba sporadicky, za touto hranicou vládla úplná čierňava.

„To je dvadsiaty kilometer? Už sme blízko?" spýtal sa Abaddon, keď Kostov zastavil.

„No, nie... je to ešte ďalej. Asi ešte polovica cesty sem," poškrabal sa Kostov po hlave a hoci sa mu to možno len zdalo, odprisahal by, že pár ľudí za ním podráždene zavrčalo.

„Ale už si tam predsa bol?"

„Párkrát," odvetil Kostov nepravdivo, pretože bol nabetón presvedčený, že ak by povedal raz, ktosi by ho zozadu tresol pažbou do zátylku. „Tam sme bežne nepracovali, chodili tam len chlapi, ktorí sa tu vyznali."

„Myslíš, že si tu budeš robiť zastávky, kedy sa ti zachce? Pohni sa už, ty kus hovna!" zahrmel za jeho chrbtom poručík s neskrývanou hrozbou v hlase.

„Hodilo by sa mi svetlo," odvetil Kostov dotknuto a tak nejak ignoroval fakt, že si na stanovisku zabudol nejaké vyhrabať. „Musíme sledovať značky. Takže ak mi nechcete požičať jedného z tamtých..." ukázal prstom na dron, ktorých im svietil na cestu.

Hodil očkom po Abaddonovi, čakajúc, že mu snáď požičia svoju baterku. Vtedy k nemu pristúpil jeden z akolytov v azúrovom rúchu a kapucni. Bol to postarší, vysušený muž so riedkymi vlasmi, namiesto rúk mal kybernetické končatiny; jeho prsty pripomínali dva kovové pavúky so svorkami a piestami.

Spod habitu vytiahol lampáš z ošúchanej ocele, už zašlý vekmi. Odklopil veko, kam sa vkladala sviečka a Kostov si musel na okamih zacloniť oči, privyknutie na tmu, pretože žiara, ktorá sa spoza neho vyvalila mu rezala sietnicu a rozpálený drôt.

Tmavý tunel i všetkých v ňom zalialo perleťové, mäkké svetlo, ako výbuch bez sonického rázu, ktoré takmer násilne roztrhlo temnotu. Kostov po konečne uvidel, čo sa nachádza v lampáši.

Tam, kde by mala byť usadená svieca, sa spútaná v stázovom poli, vznášala guľa čistého aetheru, ako bublina z bieleho svetla. Teda, možno bolo biele, len chvíľami sa mu zdalo, že dostáva bledomodrý nádych.

Hovorievalo sa, že každý vidí aether v trochu iných odtieňoch farebného spektra, čo sa stalo predmetom mnohých mýtov a záujmom rôznych diletantov, ktorí prehlasovali, že z farby, ktorú človek pri pohľade do aetheru vidí dokážu vyložiť jeho osobnosť, alebo budúcnosť.

Guľa svietila ako pulzujúcou žiarou, samoudržujúca sa vnútornými reakciami, ako fúzne procesy vo hviezde. Primitívna technika stlačenia aetheru a jeho uchovania stázovom poli, ktorú kedysi, v pradávnych časoch používali prví kolonisti; preživší prvý rokov Starej zimy, ako zdroj osvetlenia, bez nutnosti spotrebovávať drahocennú energiu.

Kostov si v tej chvíli spomenul na ten moment, kedy v pašeráckom brlohu prvý raz uvidel surový aether. Nie jeho destilovanú formu s ktorou sa na Ancorane stretával v každodennom živote, zlomok jeho pôvodnej sily.

A rovnako ako vtedy, aj teraz od tej prudkej žiary nedokázal odtrhnúť zrak, hoci ho buľvy pálili, akoby hľadel do slnka na nejakej púštnej planéte. Díval sa do svetla samotného stvorenia v ktorom bolo všetko; moc i múdrosť a ktoré ľudstvo nikdy nebude schopné úplne pochopiť. Kostov nikdy nebol nikdy príliš zbožný... ale o veľkosti a sile Urizena od tej chvíle v sklade nepochyboval ani trochu.

„Niet lepšieho svetla, ako svetla Pútnika. Len ber," povedal akolyt a podával mu lampáš, čo ho vytrhol z myšlienok. Kostov si rukávom utrel slziace oči a s rozpakmi ho prijal.

„Tak fajn, môžeme," obrátil sa k Abaddonovi. Namiesto odpovede sa mu dostalo nešetrného štuchanca do chrbta od poručíka, balansujúceho na hrane svojej trpezlivosti.

Opäť sa vydali na pochod, štrk sa na hole zemi drvil pod obrnenými nohami mariňákov bojovej zbroji. Kostov šiel s Abaddonom po boku napred s lampášom pred sebou.

Svetlo produkované mágiou aetheru sa bolo v niečom odlišné. Prežarovalo tmu ako keď voda vypĺňa prázdny priestor, preniklo do každej praskliny v skale; z prachu vytváralo strieborný závoj a zaháňalo prízraky v jeho predstavách.

Teraz, keď opustili dôverne známy úsek sekundárneho vrtu si Kostov naraz spomenul na slová, ktoré mu povedal Abaddon. Urizenová krv bola ukradnutá, povedal, než ho Kostov poslal kade-ľahšie a zaspal.

Tam dole niečo je, vybavili sa mu pre zmenu jeho vlastné. Po chrbtici mu prešiel ostrý pocit, ktorý určite nemal nič spoločné s chladom, ktorý tu panoval. Nie, hlúposť! Len Medveďové za chlpy na vajciach pritiahnuté historky.

Potriasol prekvapene hlavou, aby zahnal tie podivné myšlienky, ktoré mu prišli na um. Namiesto toho, aby premýšľal, ako sa vyvliecť z tejto mizernej situácie tu filozofuje o nesmrteľnosti hajzľového pavúka.

V tejto časti pevné osvetlenie nebolo nikdy zavedené a zo stien viseli neuveriteľne staré zbytky potrubia na čerpanie vzduchu a chladiacej kvapaliny pre vrtný stroj, ktorý šachtu razil. Postranné jaskyne vyzerali desivejšie, než keď sem včera išiel s ostatnými. Možno to bolo tým neprirodzeným svetlom aetheru, ktovie. Tma okolo bola tak hustá, že ju mohol nie krájať nožom, ale rezať plazmovou pílou.

Svetlo môže zahnať tiene, ale nie to, čo v nich prebýva. Vesmír bol tak rozľahlý, až sa to vzpieralo pochopeniu i v dobách, kedy už ich druh križoval hviezdy a nikto sa neodvážil ani pomyslieť, čo sa skrýva v jeho hlbinách, na bezmenných svetoch, kam ľudská noha nikdy ani len nevkročí.

Lúčom éterického svetla prechádzal čísla a značenia na trámoch a podperných portáloch. Bál sa, že tie dvere možno už minuli a on ich prehliadol. Alebo niečo horšie – že sú len výplodom jeho fantázie.

Kostov síce netušil, či ich vedie správnym smerom, Abaddon však áno. Desiatnik vedel, že sú na správnej stope a každým krokom sa blížia. Ten neurčitý pocit, ktorým ho zaplavovala jeho amygdala, každým krokom silnel a naberal jasnejšie kontúry.

Cítil, že už sú blízko zdroja; cítil to v silnejúcom tlaku na lebke, žalúdku i guliach. Akoby ho to volalo i odpudzovalo zároveň.

Problém však bol, že o tom nemal komu povedať a po druhé – nemohol sa na to skutočne spoľahnúť. Nebol to žiaden radar, len neurčitý pocit, ktorý zotrvával na okraji jeho vnímania.

Prešli ešte pár metrov a boli tam. Namiesto štrbavého otvoru do postranného lomu sa pred nimi zjavil masívny vstupný portál s prostou, mrežovou bránou a Kostovovi v tej chvíli spadol zo srdca nie že kameň ale komplet celý mesiac.

Teraz, keď mal poruke lepší zdroj osvetlenia, než otlčené svietidlá, ktoré možno pamätajú Starú zimu, uvidel, že pred sebou má viac, než obyčajné mrežové dvere. V kuželi svetla, ktoré prežiarilo i svetlomety dronu sa pred nim zjavil masívny uzáver na strane tunela, priechodný onými dverami.

„Terciárny vrt," uvedomil si Kostov, keď sprievod na Abaddonov pokyn zastal.

„Tak to budú tie tvoje dvere," povedal a pozrel sa na Kostova, ktorý prikývol na znamenie súhlasu.

Kov uzáveru bol tak zašlý, že takmer splýval so skalou. Tunel mal podľa jeho odhadu priemer päť metrov, každý vrt bol o niečo menší ako ten predošlý.

„Prečo tie tunely nevŕtajú priamo k rudnej žile?" nadhodil Abaddon zvedavo.

„Pretože ložiská bývajú v kôre rozptýlené ďaleko od seba a nerovnomerne, takže musia zvoliť priamku, po ktorej budú mať percentuálne najlepší zisk po celej trase, než sa sústrediť na jednu veľkú hrudu, ako po cestu nebudeš mať žiaden zisk," odvetil Kostov skúsene. „A naviac, keď raz začneš raziť tunel, meniť trasu je takmer nemožné, to nie je ako keď zatáčaš s autom. Pozri sa okolo seba, tento tunel má zahnutie možno tak desať stupňov."

„Už si skončil s prednáškou?" zaryčal poručík, ktorý sa za nimi sčista-jasna zjavil a vrhol káravý pohľad na Abaddona.

Ak sa budem musieť odtiaľto prebojovať, tento chuj bude prvý, koho zabijem.

„Tu je to, o čom som hovoril," odvetil Kostov s neutrálnym výrazom, ktorý používal pri komunikácií s dozorcami.

„Pre tvoje vlastné dobro v to dúfaj," zadelil s jedom v hlase.

Kolonoskopia tlmičom. Bez gélu. Spasiba, ňet.

Abaddon odviedol Kostova stranou, zatiaľ čo jeden z mariňákov pristúpil k dverám. Najprv sa rýchlym ohmatom rámu presvedčil o neprítomnosti nástražného zariadenia, keď sa však rozkročil, aby kopancom vyrazil bránku, ozval sa nečakane Kostov.

„Hej, vydržte!"

Všetky hlavy sa v ten moment otočili na neho a Kostov sa razom cítil nesvoj. Hlavne ten, čo sa už-už chystal tie vráta vykopnúť na neho uprel i navzdory prilbe celkom očividný pohľad, hovoriaci – Robíš si zo mňa dobrý deň?.

Bez slova s náhlym uvedomením došiel k dverám, stlačil kľučku. A ukázalo sa, že jeho predtucha sa nemýlila. Dvere sa pohli. Pánty boli síce zadreté a on sa musel do nich zaprieť, ale nakoniec sa mu ich za odporného, nervy drásajúceho zvuku podarilo otvoriť dosť na to, aby sa nimi dalo prejsť.

Obrátil sa späť k sprievodu v trápnom tichu a opäť dostal trochu strach, že dostane po hube, pretože si budú myslieť, že si z nich robí žarty. Dvanásť prilieb mariňakov civelo na neho, akoby zvažovalo, či si ho dajú na obed; senzorické šošovky v tme planuli zlovestným žltým ohňom.

„Ty si vedel, že nie je zamknuté?"

„Načo by aj? Myslíte, že pri osadenstve, kde sú polka z neho vykrádači a kleptomani, vydržalo niečo zamknuté dlhšie, ako hodinu?" mykol plecami naoko nenútene. „Odtiaľto som vám už ako sprievodca na nič," odkašlal si Kostov po krátkej pauze.

„Si si myslel, že ťa pustíme do šíreho sveta, kuriatko? Abaddon, padaj s ním dozadu a maj ho na očiach," vydal poručík rozkaz.

Ustúpili stranou, aby mohol prejsť okolo družstvo, ktoré šlo napred. Kostov s Abaddonom a kňazstvom ich nasledovali. Mariňák, ktorý šiel posledný zarazil skobou ďalší komunikačný uzol pred vchod.

Terciárny vrt bol zvláštnejší. Žulovo žlté steny boli čierne ako uhlie a zdalo sa, akoby svetlo skôr pohlcovali, než odrážali. Hoci bol dokonalo rovný, jeho sklon sa výrazne zmenil, takže teraz každým krokom klesali hlbšie. Zem tu nebola umelo zarovnaná a namiesto koľají tu bolo schodisko – to najpríšernejšie, po akom kedy Kostov išiel, niekde boli pripevnené kovové schody, inde boli proste vyfrézované do skaly.

Kňazi to z nich mali najťažšie, ich obuv ani dlhé rúcha neboli vhodné do bane. Kostov ich šuchtanie sa sledoval so škodoradostným pobavením, až do doby, kedy jedna z postáv v bohato zdobenom rúchu a špicatým klobúkom zakopla a takmer sa zrútila na Kostova s Abaddonom.

„Opatrne, prosím, na brífingu sme vám odporučili obliecť sa vhodnejšie," poznamenal desiatnik a natiahol sa, aby jej pomohol späť na nohy. „Poďte, a opatrne, prosím."

Spod klobúku sa zjavili pramene ryšavých vlasov a mladá tvár. Kňažka prešla pohľadom z jedného na druhého a Kostov skoro zabudol zavrieť hubu, pretože si uvedomil, že nevidel živú ženskú ako bol rok dlhý.

Uvedomil si, že tam stojí ako puk a keďže nechcel byť za hulváta, zdvihol lampáš a podal jej ho.

„Na, ja už ho nepotrebujem. Máte to u mňa," povedal.

Vzala si posvätné svetlo od neho a prikývla s ľahkým úsmevom, z čoho Kostovovi vyschlo v krku. Nemal však čas nad tým meditovať, pretože mu Abaddon naznačil, aby sa pohol a išlo sa ďalej.

Ich postup sa končil po tristo metroch veľkou predsieňou. A pred nimi sa vo svete lampáša i dronu vynorili dvere. Kruhovým obvodom pripomínali prechodovú komoru vesmírnej lode, uzáver, osadený do skaly, ako ten na začiatku.

A na ňom sa vynímala tribara, symbol Urizena Vševediaceho.