O šesť mesiacov neskôr

„Tak fajn, comandantes. Začneme. Sledujte pozorne."

Kostov si demonštratívne nadhodil hydraulické kladivo na postroji, aby ho predviedol skupinke novopečených väzňov, nastúpených v jaskyni.

„Toto je váš nástroj, ktorým budete od dnešného, až dňa do momentu, kedy vám vyprší trest, prispievať svojou troškou našej svätej Ancoranskej ríši," zadelil tak teatrálne, že keby tu s ním bol Urias, tak si asi poťuká po čele, že či mu trošku nehrabe. „A na to vezmite jed, vy chudáci, že sa vám o tých skurvených opachách bude po nociach snívať!

Budete ich preklínať aj pri sraní, keď si nebudete vedieť stiahnuť gate, tak budete mať rozklepané hnáty. A keď sa pri Urizenovi, chvála jeho svetlu, pôjdete vyšťať, tak si z toho vyhoníte tie vaše smradľavé klobásy s tvarohom za predkožkou tak, ako vám to nespraví ani tá najlepšia šljuha u nás na Anocorane."

Päť počernejších hláv prikyvovalo, no väčšina k ich smole nevedela po rusky takmer ani ceknúť a on pre zmenu po španielsky. Niekto si ich musel vziať na milosť a zaškoliť ich. Táto úloha pripadla práve na Kostova.

Nesťažoval sa. Prečo nie, keď sa môže na slabú hodinku uliať z roboty.

Po chvíli dumania sa rozhodol celú teóriu hodiť za hlavu. Po predvedení, ktorým spínačom cvaknúť, aby zapojil akumulátor a ako otáčať regulátorom výkonu motora, prešiel rovno k názornej ukážke.

Hoci by sa tu s veľkým gustom zašil na celý deň, nemohol si dovoliť s nimi zabíjať viac času, než bolo nevyhnutné. Okrem toho, že musel odrobiť aj vlastnú šichtu, mal ako vedúci ich pracovnej čaty ďalšie povinnosti, ktoré musel, hoci nerád splniť, aby ich skupiny vykazovala patričnú efektivitu. Kvóty proste nepustili a predstavy, že ostane bez večere, sa desil viac, ako smrti.

Postavil sa k skalnej stene, ktorú mali raziť a rozkročil sa. Hydraulické kladivo vážilo tridsať kíl a udržať ho vo vodorovnej polohe niekoľko hodín v kuse bola výzva aj pre statných a ostrieľaných chlapov ako Urias.

Boli to tak prastaré kusy techniky, že mohli pokojne pochádzať z doby pred Expanziou. Tak primitívne nástroje, že obsluhovať by ich podľa Kostovovej mienky zvládol aj orangutan po chemickej lobotómii. Pokiaľ prechádzali pravidelnou údržbou, zvykli fungovať spoľahlivo i s hrozivým množstvom chýbajúcich súčiastok.

Meniť bolo treba hlavne filtre a hydraulické piesty. Pri troch tisíckach otáčok za minútu motor nasával prach z odštiepenej skaly, ktorý upchával piesty a kladivo sa pri veľkom znečistení zadrelo. Tieto súčiastky boli našťastie jednoduché na výrobu a pre väznicu to bola zanedbateľná investícia do materiálu. Väzni si ich na frézach a odlievačoch mohli zhotovovať sami.

Otočil spínačom a motor s kvílením ožil, z odfukovej časti vzadu sa vyvalil horúci prúd vzduchu. V chladnom tuneli čmudil ako komín rafinérie a človeka to aj trochu zahrialo.

„Viete, ono je to vlastne ako pretiahnuť ženskú," zakričal cez hluk poza plece ku skupine.

Cez hluk, ktorý vyplnil banskú chodbu a nasadený respirátor mu bolo sotva rozumieť ale to bolo vlastne vo výsledku úplne fuk.

Stlačil páku spúšte a kladivo prešlo z voľnobehu na plné otáčky. Kostov nasmeroval divoko kmitajúcu hlavicu do skaly. Hrot sa zahryzol do horniny, od steny jaskyne odskakovali úlomky kameňa; odrážali sa od ochranných okuliarov a bodali do čela.

„Najprv si ju pekne načnete a odskúšate," pokračoval vo svojich metaforách tretej cenovej.

Kostov skúsene miernym naklonením hlavice naštiepil kameň, aby mohol odlomiť čo najväčší kus. Prach zhustol a ani svietidlá na postroji a kladive už nepomáhali, preto ďalej išiel popamäti.

„A keď už je pripravená, poriadne to do nej vrazíte! Oh, pri svätom svetle! To je onóóó!"

Vydával pri tom zvuky za ktoré by mu do registra pribudol status sexuálneho devianta.

Po ôsmych mesiacoch mu už práca išla od ruky a on sa presekával skalou centimeter po centimetri, pod nohami sa mu hromadila vydolovaná sutina. Po krátkej ukážke odložil kladivo a mávnutím rozohnal všadeprítomný prach.

Kasyrgan bol pustý mesiac bez atmosféry a vody, čo zapríčinilo, že skala bola suchá ako kamene v púšti, bez najmenšieho náznaku stopovej vlhkosti. Bez respirátora tu človeku hrozila pneumokonióza od usadeného prachu v pľúcach. Videl chlapov, ktorí kašlali krv alebo sa zadýchali keď mali vyjsť po schodoch, len preto, že tí tupci nenosili pri práci respirátor.

Zdvihol zo zeme striebristú hrudu so zlatým nádychom; kus niklovej rudy z ktorej sa získava kobalt. Buď ju predávajú ako nespracovanú, alebo ju v rafinérií na povrchu najprv pražia v peci, potom rozpustia v kyseline a následne chlóre a vápne, až sa získa čistý kobalt.

„A o tomto to celé je," dodal Kostov víťazoslávne pred nastúpenou grupou.

Skupinka trestancov, ktorí sem nastúpili možno tak včera, na neho zízala ako teľa na eskalátor a očividne bola z jeho prednesu mimo. Či z toho niečo pochopili, mu bolo srdečne jedno. Pohodil si hrudu v ruke, načo ju šmaril do vedra obďaleč. Stiahol si respirátor a slúchadla a oprášil kombinézu.

„Žiadne otázky? Nie? Výborne!" zahlásil skôr, než mal niekto z nich šancu čo i len otvoriť ústa. „Dáme sa do toho, sí, amigos? Zajtra dostanete mapu s geoskenmi, ďalší postup si už budete koordinovať sami, podstatné je, aby boli splnené týždenné kvóty.

Ak vleziete do tunelu inej skupine, alebo si budete navzájom kradnúť rudu a dostanete na piču, je to váš problém. Tak sa toho snažte vyvarovať, inak vám to bachari vysvetlia po svojom a to mi verte, že tých zmrdov nasrať nechcete.

Zvyknú robiť nepravidelné kontroly, radi vám pomôžu, ak budete trpieť nedostatkom elánu a nasadenia. Skúste na nich niečo, alebo sa flákajte pri práci a dostanete na piču.

Doleziete za mnou so sprostými otázkami a hádajte čo?" vysypal zo seba, načo sa odmlčal a počastoval ich veľavravným pohľadom so zákerným úsmevom v tvári. „Dostanete odo mňa na piču. Tak, pohyb, pohyb, vylízanci, nestojíme tu ako tlupa falusov!" zatlieskal spokojne rukami a tým považoval celú vec za vybavenú.

Pár z nich dačo utrúsilo v rodnej reči, Kostov sa však tváril, že je hluchý a bohapusto ich poznámky ignoroval. Vzal svoje hydraulické kladivo, obliekol si rozdranú bundu blatovej farby s logom niekdajšej ťažobnej spoločnosti a pobral sa na odchod, zanechávajúc skupinu napospas osudu.

Steny, vytesané rukami tisícok nešťastných duší, ktoré sa tu upracovali vyčerpaním boli nesúmerné a zubaté. Prechádzal kľukatými chodbami jaskyne a z úst mu stúpala para. Ich hydraulické kladiva produkovali dosť nadbytočného tepla, aby to vyhrialo miesto, na ktorom pracovali, inak v ostatných častiach bane panovala zima. Kombinézy, ktoré nosili síce dokázali ochrániť pred najhorším chladom, ale mali už to najlepšie za sebou; ešte k tomu boli príšerne nepohodlné.

Vynoril sa v rozľahlom tuneli, ktorého strop sa strácal vo výške. Banská šachta, vyrazená pod povrchom Kasyrganu, pripomínala skamenené črevo nejakého obrieho, prehistorického tvora. Svetla po stranách svietili len sporadicky, takže sa tu nachádzali úseky, utopené v úplnej tme. Rozvody vzduchotechniky, ktoré vháňali do odľahlých baní dýchateľný vzduch, úporne hučali.

Toto bol sekundárny vrt, vedúci horizontálne, tým hlavným bol tubus, kde sa nachádzali cely. Bol dlhý takmer stopäťdesiat kilometrov, s postupným klesaním o niekoľko stoviek metrov. Rovnako, ako tubus, mal symetrické steny, teraz však už nie tak dokonalo, pretože na mnohých miestach vplyvom vekov kameň praskal a strop opadával.

Podpery, ktoré kopírovali zaoblený strop, boli poznačené zubom času rovnakou mierou. Tento vrt bol len jeden z mnohých, ktoré sa vinuli pod povrchom južnej pologule Kasyrganu, ako cestičky, vyhlodané červotočmi, ale jediný obývaný.

Túto časť razili ešte automatizované vŕtacie stroje, ešte za čias, keď mesiac patril jeho predchádzajúcim majiteľom. Skala mala špinavožltý nádych a ťahala sa po nej tmavšia vzorka na miestach, kde sa stretávali rozdielne horniny.

Po celej dĺžke sa vetvil na mnoho menších, vyrazených ľudskou rukou; to boli tie v ktorých teraz pracovali trestanci. Množstvo, ktoré produkovala manuálna práca väzňov bola iba zlomkom oproti pôvodnému tempu ťažby, pre potreby biznisu prevádzkovateľa to však stačilo.

Počas dňa tu panoval čulý ruch; po koľajniciach sa premávali automatizované nakladače, naložené rudou, aby sa následne vrátili späť, kde ich väzni plnili vyťaženou rudou, alebo vybavení krompáčmi a nesúce hydraulické kladivá, pochodovali na svoje pracovné miesta. Po stranách a pred vchodmi do chodieb, kde sa pracovalo, postávali znudené skupinky dozorcov v čiernych exozbrojach a nad hlavami im občas prebzučal hliadkový dron.

Kostov sa nadýchol a vydal sa k jednej z nich. Za ten čas sa už mnohému naučil – vďaka tomu od nich dostal len párkrát po hube keď ho pristihli sa flákať a nie rovno dávku zo samopalu. Svoju robotu neznášali a radi si vybili frustráciu na hocikom, kto im dal zámienku – niet divu, platy mali dosť mizerné. Kostov sa naučil, že jediná rozumná možnosť je správať sa k nim nanajvýš neutrálne.

„Vraciam sa ku svojej pracovnej čate," ohlásil sa, keď doklusal k nim. Nutnosť podliezať sa im sa mu vyložene protiví, ale nemá príliš na výber. „Skupina je riadne zaškolená, dostali všetky inštrukcie."

Niekoľko hláv v opotrebovaných taktických prilbách sa k nemu v tichosti otočilo. Civeli na neho ako na niečo otravné a Kostovovi to v hlave začínalo šrotovať, čo sa stalo, že odpoveď nie a nie prísť. Jeden z nich si naoko nenútene oprel ruku o poloautomatickú brokovnicu, zavesenú na popruhu. Kostovovi v tej sekunde zmrzla krv, pretože mu docvaklo, čo urobil zle.

Už otváral ústa, aby svoju chybu napravil, keď sa tunelom rozľahol výstrel.

Kostovov mozog si až oneskorene uvedomil, že to v skutočnosti znelo niekde v diaľke a on neleží na zemi vo vlastných vnútornostiach. Dozorca naklonil hlavu a upieral na neho pohľad, ktorý bol takmer hmatateľný.

„É-é, pane!" vyrazil zo seba splašene a riť mal tak stihnutú, že by cez ňu nepretiahol ani oceľové lanko.

„Padaj," precedil bachar, jeho hlas prostý i tej najmenšej štipky emócií aj bez skreslenia vokalizéru prilby. Hoci mu Kostov nevidel do tváre, stavil by svoje pravé vajce, že na neho hľadí s najväčším možným pohŕdaním.

„Pane, áno, pane!" zakrákal ako havran s tuberkulózou a vyparil sa skôr, než by im mohol dať ďalšiu zámienku, aby sa mohli vytočiť.

Suka bliať, ja som ale imbecil! Ako mi to mohlo po takej dobe vypadnúť?

Rázuje si to tunelom v rozmrzenej nálade a je rád, že je rád. Mini dvojicu spoluväzňov za sprievodu jedného dozorcu, ktorí za sebou vlečú bezvládne telo. Mohutnému chlapovi v hrudi zíva diera, veľká, ako päsť a sprievod za sebou zanecháva krvavú stopu, ako paródia na slimáka. To bol ten výstrel, čo predtým počul. Netuší, čo sa stalo a popravde, ani to vedieť nechce.

Nadhodí si hydraulické kladivo a pridá do kroku. Radšej premýšľa, kam zapatrošil čiapku, pretože mu začína byť fest zima na uši. Radšej nezízať, bachar by si to mohol vyložiť ako provokáciu.

Jeden deň vŕtaš ty, druhý deň prevŕtajú teba. Počkať... odkedy mám ja básnické črevo? Urizen, už je to tu. Začína mi jebať.

Celkom určite to bude tým, že sa mu tá skutočnosť konečne zažrala pod kožu. Konečne to v tej jeho vytretej gebuli pochopil aj on. Ukryť sa tu dalo, to áno – utiecť však nie. Ani z väznice, ani z bane.

Jediný východ viedol rovno – smerom ku kontrolnému stanovisku. Iná cesta neexistovala. Len raz Kostov zažil, že bol pri sčítaní po šichte zistený jeden chýbajúci kus. Trestná pátracia výprava dopadla neúspešne a ani nasledujúce dni sa dotyčný neobjavil. Podkožné implantáty, ktoré mali, fungovali v tuneloch len na krátku vzdialenosť a lokalizovať niekoho sa tu dole skôr nedalo, ako dalo.

Nehoda, alebo náhla smrť od vyčerpania neboli ničím neobvyklým, no tu každému bolo jasné, že sa nejedná o nešťastné zablúdenie ale majú tu zašívača. Vedenie celú situáciu vzalo z úplne opačného konca, ako by Kostov čakal.

Žiadne posilnené hliadky, žiadne pátracie skupiny, vyslané do tunelov. Život šiel ďalej, akoby sa nechumelilo. A celý problém sa vyriešil prekvapivo sám od seba.

Ôsmeho dňa sa z tunelu sa dotyčný vynoril z tunela. Hlad a podchladenie ho donútili prehodnotiť svoj naivný plán na útek. Bachari už na neho čakali, ale nie s teplým jedlom a dekou.

Dotiahli ho do jedálne, kam dal riaditeľ zhromaždiť všetkých, aby boli svedkami názorného príkladu toho, ako môžu dopadnúť oni. Onen basista dostal následne pred svojimi spoluväzňami od dozorcov poriadnu nakladačku, to však nik netušil, že toto je iba predohra. Následne bolo väzňom oznámené, že dnešná večera sa nekoná. Dnes pôjdu spať s prázdnymi žalúdkami.

Nikto ani nepípol, lekcia kolektívnej viny bola zdrvujúca. Samozrejme, podobné sankcie v podobe odopretia večere, či ešte horšie – sprchy, či zníženie prídelu nového vybavenia, dostávali skupiny, ktoré nesplnili kvóty vyťaženého materiálu, alebo sa pokúšali podvádzať tým, že medzi rudu prihodili pár kíl kameňa, na čo sa samozrejme prišlo; neboli nič ojedinelé.

Kostovovej skupine sa to pošťastilo dvakrát. Toto nebol férový systém a výhovorky, že jednoducho nemali šťastie na ložisko, im boli platné ako zdochline teplá bunda. Hlad ich naučil, že je lepšie zaťať zuby a pracovať, než vstávať na druhý deň s prázdnym žalúdkom a bez štipky sily.

V takých chvíľach si hovoril, či by nebola ta prekliata slučka okolo krku milosrdnejšia. A keby naozaj dačo – stále to mohol vziať hopom z tubusu. Mal to ironické šťastie, že býval na najvyššom podlaží. Či ukázať bacharovi vztýčený prostredník, trebárs. Alebo – ak chcel byť silou-mocou kreatívny, zobrať dva káble a pripojiť k pojazdnému akumulátoru na osvetlenie tam, kde nefungovala rozvodná sieť; jeden strčiť do anusu, do druhého zahryznúť a bolo by. Výsledok by bol... spektakulárny.

Po piatich kilometroch chôdze zahol do jednej z bočných jaskýň. Po ôsmich mesiacoch sa tu už dokázal orientovať relatívne dobre, stačilo sledovať značenia na trámoch a podperných portáloch. Rovnako, ako ostatní, sa naučil ďalšiu lekciu – značiť si cestu. Zablúdiť a zmeškať večerný nástup by znamenalo, ako obvykle, sankcie.

Prechádzal sporadicky osvetlenými usekmi, jeho dych v chladnom vzduchu pripomínal hustý dym. Rozsvietil ramenné svietidlo, aby videl kam kráča; tunely boli kľukaté a šialene nerovné. Kužel slabnúceho svetla nervózne poblikával, Kostov pobúchal po kryte ale sotva to pomohlo a žiarovka sa odmietala umúdriť.

Svoju čatu našiel v kruhovej komore z tmavej skaly, z ktorej sa vetvili chodby do piatich smerov, v ktorých posledné týždne pracovali. A naskytol sa mu pohľad z ktorého si v tú sekundu pleskol po čele.

Fajn, mne možno začína jebať ale niekomu tu už šľahá v gebuli na plné obrátky...

Váňa stál rozkročný v komickom postoji naproti Dimitrijovi. Dimitrij mal na hlave nasadený plechový kýbeľ, ale tým sa bizár nekončil. Chlapec za sa bojového pokriku rozohnal a trafil svojho spoluväzňa päsťou rovno do hlavy; akurát, že o kus silnejšie, ako mal v pláne. Váňa na to nevyzeral, ale ranu vedel dať.

Dimitrij, ktorý s vedrom na hlave videl veľký prd, stratil balans a zatackal sa dozadu. Narazil do hromady výstuží, opretých o stenu, ktoré sa z rachotom rozsypali.

„Ty kokot!" zaryčal niekdajší poistný podvodník, rozcapený na zemi ako svätý na oltári a strhol si z hlavy kýbeľ. „Na toto sa ti už môžem vysrať, nájdi si na to niekoho iného!"

„Čo môžem za to, že ty si grambľavý?" zajačal po ňom Váňa.

Ako vždy flegmatický Maxim posedával na bareloch s činidlom len prevrátil očami a ďalej opatrne šľukoval posledný centimeter cigarety, čo mu zostal.

Nízky chlapík s riedkymi fúzikmi menom Franco, ktorý bolo novým prírastkom do ich skupiny, to sledoval s podvihnutým obočím a vyzeralo to, že nevie, či sa má začať smiať, alebo chystať za hlavu.

Prešiel sem pred tromi týždňami a pochádzal z akéhosi Urizenom zabudnutého systému na severovýchodnom sektore. V ich čate skončil len preto, že vedel po rusky. Zastrelil svoju ženu a kolegu, keď ich pristihol rozdávať si to v kancelárií, kde pracoval ako inžinier v oblasti obytných blokov.

„Urizenové gule..." pošúchal si čelo Kostov. „Ja teda neviem, či ste si kúpili tie hríby, čo pestujú tí na treťom podlaží, alebo vám preplo samo od seba."

„Aké hríby? Len tuto Franco chcel vidieť, ako sa dáva anestézia," rozhodil rukami Váňa. „Sám si mi vtedy povedal, že to mám skúsiť sám. Však vieš, keby niečo."

„Len počkaj, až budeš večer ledva stáť na nohách, tak ťa tie moje rady rýchlo prejdú," schladil ho Kostov odmeraným pohľadom.

„Tak to si mladému do hlavy natlačil ty," svitlo Francovi. „A je prečo je tak iniciatívny."

„To vieš, tuto Saša je miestny odborník na anestéziu. A tiež hĺbkové vrty," žmurkol na bývalého inžiniera.

„Tak to nechcem vedieť, za čo si tu skončil," hodil Franco očkom po Kostovovi.

„Nič také," utrúsil ten a zložil hydraulické kladivo na zem. „Len som tam vonku občas boxoval. Žiadna liga, len amatérske zápasy v zaprdených obchodoch so športovým náčiním. Pár chlapov si dalo do rypáku a ostatní sa bavili. Dalo sa tam celkom fajn privyrobiť."

„Tak to si tam potom môžeš zobrať tohto chuja, nech mu tie blbosti vytlčú z lebene," kývol Dimitrij na Váňu.

„Oukej, oukej, dosť rečí. Už tak máme meškanie. Musel som zabíjať čas s tlupou poloretardovaných pendejos, aby vedeli, ktorým koncom napred to majú držať," zahlásil Kostov, čím uťal všetku debatu i ďalšiu voľnočasovú činnosť, ako váľanie si šuniek a fajčenie. „Dimitrij, Maxim, čo vozíky a náradie?" zhulákal preafektovane, čo mylne považoval za prejav autority.

Nik nemal to srdce mu povedať, že znie i vyzerá ako imbecil, keď sa hrá na predáka.

„Všetko vyčistené a pripravené!" vyskočili zborovo na nohy ako čertíci na pružine.

„Výborne. Váňa, mapu," kývol s gráciou poľného maršala Kostov na mladíka. Jeho el segundo, ako by jeho funkciu nazvali počerní, poslušne priklusal a podal mu leták s kráľovnou v nevkusnej póze a vyzývavých tyrkysových šatách, na ktorého zadnej strane bola na vytlačených geologických skenoch načrtnutá schéma tunelov.

Kostovová pozícia vedúceho ich pracovnej čaty nebola taká bezstarostná, ako si sprvu myslel. K bežnej práci mu pribudli ďalšie povinnosti, ako starať sa o údržbu ich nástrojov, zháňanie náhradných dielov a napájacích článkov, chemických prípravkov a prídelov proviantu, hlásenie porúch, ktoré si nedokázali opraviť svojpomocne a samozrejme koordinácia ich pracovnej čaty, medzi iným sledovať hodiny, aby sa ohlásili na stanovisku včas. K príjemnejším zisteniam patrilo, že nováčik Franco mal šikovné ruky a vedel čo-to opraviť, preto sa ho rozhodol podržať si ho v skupine, až k nim prirástol nastálo.

Ako každý vedúci, dostal výsledky geoskenov s ložiskami rudy, čo znamenalo vypracovávať trasy, ktoré budú v daný deň dolovať, zaznamenávať náleziská a evidovať druh i množstvo vyťaženého materiálu. Dnes si sľuboval bohatú várku, mal vyhliadnutých niekoľko miest, bohatých na ložiská zlata, platiny a medi.

Donedávna riešil, akú kravatu si vziať k obleku, hral poker s Ancornaskou smotánkou v kasíne na predmestí Kapitolu a debatoval o pohybe cien aetheru na akciovom trhu. Neprešiel ani rok a namiesto toho rieši, v ktorej chodbe dnes budú kopať a už dokáže po seknutí dlátom do skaly odhadnúť, či je vhodná na razenie, alebo bude hlavicu hydraulického kladiva otupovať príliš rýchlo.

No hej. Život je zmena.

„Dnes si vezmeme trojku," prešiel prstom po danej chodbe, vyznačenej na mape, „pôjdeme na to rázcestie na stodvadsiatom metri, potom odbočka vpravo. Rozšírime ten výbežok, čo sme načali tri týždne dozadu." Zaznačil fixkou príslušné miesto, potom sa pozrel na index k farebným škvrnám, odlišujúcim jednotlivé materiály. „Vyzerá to na dosť zlata, možno trochu platiny. Fajn, spakujte sa, nech tu nesmrdíme celý deň," dodal a strčil si leták do kapsy na postroji, zvyšok jeho čaty sa rozišiel po svoje náradie.

Vraj vedúci pracovnej čaty. To ešte tak. Všetkým sa žije ľahšie s vedomím, že ak sa niečo poserie, vždy budú mať na koho ukázať prstom. O tom to celé je.

„A mimochodom, Váňa, takto sa direkt nerobí. Stojíš na rovných nohách a naťahuješ ruku, príliš ďaleko," obrátil sa medzitým Kostov k mladíkovi. „Postoj je základ. Trochu pokrč kolená. Musíš si ho pustiť k telu ale len na okamih, aby si ho toho mohol dať plnú silu. A ideš. Pravá, ľavá, pravá a ústup. Hlavne byť v pohybe. A pamätaj – kry si ksicht. Vždy."

Následne predviedol niekoľko ukážkových direktov a zakončil to zdvihákom. Svojho času si stihol v ringu pripísať slušnú várku knokautov. Jeho taktika nebola nič nové pod slnkom – vyradiť súpera čo najrýchlejšie a nedať mu šancu sa ho ohroziť.

Jedno obdobie rozmýšľal dať Váňovi pár lekcií, náhodou jeho zadnica opäť privábila problémy, potom však tú myšlienku zavrhol ako hlúpy nápad. Keby chalan niečo skúsil riešiť po svojom, mohlo by to narobiť viac škody, ako úžitku.

„Šaškuje sa vám dobre, omladina? Len počkajte, až sem dôjdu bachari na kontrolu, poženú vás do roboty obuškami po kotrbách, svoloč!" zaručal z chodby hlboký hlas, ako štartujúci motor.

Do predsiene sa nasúkala nezameniteľne mohutná postava s hydraulickým kladivom ledabolo prehodeným cez plece. Urias sa posmešne zazubil spod prešedivenej brady a skúseným okom zhodnotil pripravenosť ich grupy. Nejaký čas sa s nimi už nevidel, pracovali v rozdielnych častiach bane pri večeri im na združovanie väčšinou neostávalo veľa energie.

„Len si dávam ľahkú rozcvičku, zato ty si tu vykračuješ ako na vychádzke," odpálkoval ho Kostov v priateľskom pošťuchovaní. „Zablúdil si snáď, starý?"

„Jednému z mojej skupiny vypršal trest, ostatných som poslal do iných, kde majú slabé výsledky. Trochu to tu musím dať do poriadku, zhora na mňa tlačia. Asi dostali veľkú objednávku."

Kostovovi to pripadalo, akoby si povzdychol nad tým, bude s ostatnými, až zatrepe kopytami a poberie sa do Priepasti. Nik, možno okrem tých hore a Medveďa samotného, v skutočnosti nevedel, za čo sem dostal. Jediné, čo priznal bez okolkov, bolo, že vskutku sedí na doživotie. Viac z neho nikto nikdy nedostal.

„A samému sa zle rozbíjajú kamene, že? Tak poď, mám tu vyhliadnutý jeden slušný flek," pozval ho Kostov.

„Tch!" odfrkol si skúsený baník posmešne. „Poďte vy so mnou, mláďatá. Ukážem vám zlatú žilu, že sa z toho poseriete! Na nejaké kvóty si ani nespomeniete!"

Proti tomu sa nedalo nič namietať a tak všetci vyrazili spolu s Medveďom do hlbín Kasyrganu.

Sekundárny vrt bol ako bodná rana v planetárnej kôre a hoci nebudil taký úžas, ako síce široký, no pomerne plytký tubus, stále na ňom bolo niečo desivé. Nedalo sa v ňom stratiť, stačilo ísť za nosom jedným smerom ale človek mal pocit, že ním môže kráčať naveky, a predsa nikdy nedôjde na koniec.

Prekročili zarážku pre banské vozíky, označujúcu dvadsiaty kilometer. Sem už neviedli koľaje a rozvodná sieť už nefungovala celé veky, takže temnota bola konštantná. Teraz monotónne kráčali vpred s Uriasom v čele. Váňa, Maxim a Kostov tlačili tri železné káry na kolesách, do ktorých budú zbierať vyťažený materiál, aby sa s zas mohli lopotiť celú cestu, tentoraz však naloženými doplna. Na to sa nik z nich netešil. Sem už koľaje neviedli, takže všetko budú musieť dotiahnuť až sem a prehádzať do dopravníkov.

„Nezabúdajte si sledovať merače oxidu uhličitého," povedal im Urias. „Keď sa niekomu začne motať šiška, nech dá vedieť. Tu ideme už na vlastnú päsť. Sem by vás ani bachari neboli ochotní naháňať."

Tomu Kostov nabetón veril. Mal pocit, akoby každým metrom hustla a pohlcovala lúče ich svietidiel.

„Hovoril si niečo o objednávke. Vieš niečo viac?" nadhodil Váňa, zababušený do bundy. „Aký odberateľ?"

„Vraj nejaká fabrika na výrobu polovodičov," odvetil Medveď. „Takže na mňa tlačia, nech ideme hlavne po zlate a kremíku. Majú doraziť za dva týždne."

Postranných jaskýň ubúdalo, ale stále sa tu a tam nejaká znenazdajky zjavila. Čo však bolo ešte viac znepokojivé, že i v takej hĺbke sa stále dali nájsť stopy po ľudskej prítomnosti. Opustené náradie a iné osobné veci, povaľujúce sa po zemi, rozbité svietidlo pri vchode do jednej bane, zabudnuté podpery, ktorými sa vystužovali steny jaskyne a Váňa sa dušoval, že zbadal aj ľudské kosti.

„Už to nie je ďaleko, minúta či dve a sme tam," hvizdol k ním Urias, vykračujúci si na svoj vek svižným krokom.

„Poznáš to tam?" nedalo to Kostovovi, ktorý za ním tlačil vozík, ktorého klepanie sa rozliehalo po tuneli.

„Tie tunely som kopal ešte keď ste vy neboli na svete, omladina. Potom položili koľaje a tak sa im prestalo vyplácať nás posielať tak ďaleko."

Znenazdajky sa z temnoty, ohraničenej lúčmi ich svietidiel vynorilo niečo, čo by tam rozhodne nečakali. Všetci zastali a prekvapením hľadeli na čosi, čo by tu vôbec nebolo potrebné. Boli v tom, že to je len ďalší tunel, vedúci do postrannej jaskyne. ale nebolo tomu tak.

Boli to kovové, mrežové dvere s rámom, zarazeným do skaly a primitívnym zámkom na kľúč, aké bývali na starých baniach na dávnej Zemi. Boli tak staré, že ich náter dávno opadal a matná oceľ bola pokrytá prachom. Nebolo na nich žiadne značenie, ani výstražná tabuľa, čo bolo o to zvláštnejšie.

Dvere? Kto by tu len potreboval niečo zamykať...

„A čo má byť toto?" divil sa Franco.

„Mali ste tu zával?" tipol si Kostov a spýtavo pozrel na Medveďa.

„Nie, nič také. Boli tu odkedy si pamätám. Sú tu dlhšie, ako ja."

Kostov sa chcel dotknúť kľučky, ale na poslednú chvíľu ho niečo – možno to bol Uriasov pohľad, prinútilo, aby si to rozmyslel a stiahol ruku. Starý väzeň bol zvláštne nezhovorčivý a jeho zadumaný výraz znepokojil všetkých.

„Čo sa deje, starý?" nadhodil Kostov a obrátil sa k nemu s podozrievavo vytiahnutým obočím. „Budeš ticho ako voš a neprezradíš nám, čo za nimi je? Nepovieš nám zas nejakú strašidelnú historku?"

Franco i Maxim skrížili prsty do znamenia svätého Urizena a zdesene sa prežehnali. Váňa, ani Dimitrij neboli príliš zbožní a u Kostova zvíťazila zvedavosť.

Urias mu konečne venoval pohľad a hoci ho už zachmúreného videl, takýmto spôsobom ešte nie. Rozhliadol sa po ňom i ostatných.

„Nie, nepoviem a buďte mi vďační," precedil hlasom, ktorým by inak uťal všetky potenciálne námietky.

Medveď bol známy tým, že ich pravidelne zásoboval fantastickými historkami, ktoré im sprisahanecky vykladal, keď posadávali pri cigarete. Hlavne Váňa mal v obľube tú o tom, že keď sa v tuneli desaťkrát otočíš so zavretými očami, stratíš sa a budeš ním blúdiť navždy.

„Začínaš dobre," zazubil sa Váňa s prekríženými rukami. „No tak, daj nejakú ducharinu."

„Žiadni duchovia, chlapče," precedil Urias s kamenným výrazom a Váňa musel zakloniť hlavu, aby mu videl do oči. „Všetko, len nie toto."

„Tak sa bárs aj pojeb," utrúsil očividne sklamaný Kostov.

Medveď mal však navzdory svojmu veku výborný sluch, pretože mu Kostovová poznámka neunikla. Zlovestne k nemu naklonil, ten sa razom cítil nesvoj.

„Tam," ukázal na dvere, vedúce do tmy, „je dôvod, prečo je Stará zima zabudnutá. Prepísať históriu v tomto prípade bolo milosrdenstvo."

Kostov, opierajúci sa o káričku, v ten moment vybuchol smiechom, ktorého ozvena sa rozliehala po tuneli ako padajúce kopy plechu.

„Tak toto! Nepáčilo sa nám, ako si naši predkovia dávali do držky, tak sme si na to vymysleli pekné rozprávky. Nič viac, než... oné... ako sa to... pomôž mi," štuchol lakťom do Dimitrija. „Ako je to slovo?"

„Že všetko okolo Starej zimy a že prišli temní z prázdnoty medzi hviezdami je len obyčajná alegória," postavil sa na jeho stranu skeptik Dimitrij. „No tak, náboženská vojna kvôli rozdielnym pohľadom na Urizena, to by ríši neurobilo najlepšie renomé. Ako inak obhájiť, prečo vôbec vznikla garda?"

„Vieš ty čo? Len si tam vlez," odsekol rezignovane Urias. „Nič tam nenájdeš. Teda, niečo tam na konci objavíš, ale nedozvieš sa z toho absolútne nič. Bude ťa to hlodať každý jeden posratý deň, čo tu stráviš, až ti z toho prepne dočista. A keď sme už pri tom," naklonil starý basista posmešne hlavu, „nebola to tá tvoja zvedavosť, čo ťa dostala do sračiek, hm?"

„Vieš čo?" vykrútil Kostov ústa do kyslého úsmevu a odhalil od fajčenia zažltnuté zuby. „Aj tak sa pojeb, starec."

„Nápodobne. Tak sme vybavení. Vsio charašo. Poklusom, svoloč," zavelil Urias. „Je to odtiaľto už len čo by sme dofľusli."

Kostov a ostatní sa zaprú do vozíkov a poberú sa ďalej. Váňa, ktorý sa míňa s Dimitrijom na neho kývne bradou.

„Takže hovoríš, že to celé je len nadnesená legenda? Pekný príbeh na dobrú noc?"

„Už to tak bude," pokrčí vysoký chlapík ramenami. „Žiadne draky nie sú."