Námestie Prvého pristátia bolo v túto dobu vyľudnené; len občas sa tadiaľto mihol nejaký náhodný opilec. Ticho sporadicky narúšali len otravné reklamné drony, ktoré lietali po svojich trasách. Nakoniec, boli tri hodiny nadránom.

Podobných altánkov, z bieleho a čierneho mramoru, v akom čakal Abaddon, tu bolo niekoľko. Bol odtiaľto výhľad na palác a jeho dve sesterské veže. Kedysi, ešte v minulom živote, sem s Elaine a ostatnými z ich školy chodievali cez víkendy, no detaily sa mu už vytrácali. Nebolo to však tým, že by začal byť senilný, alebo so sebou mali niekoľko fliaš značkového alkoholu.

Väčšina jeho spomienok na dobu pred Kasyrganom mu prišla vyblednutá a vzdialená. Už začínal zabúdať aj jej tvár i hlas. Nebál sa toho, že na ňu zabudne úplne, to nie; skôr sa obával, že tým vyhasne aj jeho odhodlanie a nenávisť, voči tým, ktorí to spôsobili.

Odvrátil sa od výhľadu na prázdne ulice, keď počul, ako sem konečne prišiel ten, koho čakal. Kostov, teraz už bez zbroje, len v maskáčoch, k nemu bez slova pristúpil. Abaddon tentoraz taktiež neprehovoril – dobre vedel, že čímkoľvek, čo by povedal, by všetko iba zhoršil.

Kostov mu napálil takú na solar, až sa mu zatmelo pred očami a bol presvedčený, že sa mu vnútornosti rozprsknú ako želatína. Omráčene sa skrútil ako zdochýnajúca larva, obsah žalúdku sa mu dral do hrdla. Veril, že jednu vydrží, čo však nečakal, bolo ďalšia šupa. Zasadil mu pravý hák rovno do tváre a hoci do toho určite Kostov nedal plnú silu, stačilo to, aby ho poslal do vývrtky.

Bez toho, aby si to uvedomil, skončil prehnutý o mramorové zábradlie a do čela sa mu zarývala hlaveň pištole.

„Ty a tvoje hry," precedil Kostov, jeho hnev striedalo znechutenie. „Ty možno už nemáš čo stratiť, ale to ti nedáva právo sa zahrávať so životmi ostatných. A už vôbec nie do nich ťahať Váňu! Dal som slovo Uriasovi, že na neho dohliadnem! A týmto som ho sklamal!"

Ktokoľvek iný by sa už zlomil pri predstave toho, čo by s ním rozzúrený Kostov dokázal spraviť, nie však Abaddon.

„Pokojne mi nalož ešte viac, ak ti to urobí dobre, rozstrieľaj mi aj druhé koleno a vytlč všetky zuby," uprel na neho vzdorovitý výraz zakrvavenej tváre, „ale pri padlých bohoch ťa prosím, nebuď pokrytec. Prestaň sa oháňať Uriasom, tvoj dlh voči nemu bol splatený od momentu, čo sme opustili Kasyrgan. Alebo by si snáď dopustil, aby narukoval do námornej pechoty, kde mohol umrieť každú chvíľu. Tvoja starosť o jeho bola šľachetná, ale nemohol svoj život stráviť večne krídlami, len preto, že teba hrýzlo svedomie."

„Neskúšaj ma nasrať ešte viac..." dostal zo seba, Abaddonové slová ho však zasiahli s nečakanou razanciou. V ten moment ho nenávidel ešte viac – nie preto, že bol jeho pričinením Váňa mŕtvy, ale preto, že mu hovoril ho duše.

„Tebe možno tvoj, pri všetkej úcte obmedzený pohľad stačí a ja ti to nemám za zlé. Ale tento svet je zložitejší, než vôbec tušíš. Táto skrytá vojna ich rodu proti nášmu trvá už od Starej zimy. Ale nemysli si, že ti to hovorím, aby som sa hájil. Sú to následky mojich vlastných rozhodnutí a zlyhaní, ktorého na tú šibenicu dostali," prehovoril opäť aspoň v rámci možnosti vyrovnaným hlasom, „ale nezabúdaj, kto mu tú slučku cez krk natiahol.

Presne ten, kto dopustil, aby si ty živoril v slumoch a musel si od detstva privyrábať nelegálnymi kšeftami, aby si nebol nútený pojedať odpadky. Váňa do toho išiel, aj keď vedel, že riskuje vlastný krk, pretože mi veril. Veril, že ak by som vyhral, ak by som svoju pomstu dokončil, mohlo by sa z Ancoranu stať aspoň trochu lepšie miesto. Ale ja som ho podcenil, myslím kráľa. Prehral som, Saša – a prehráš aj ty, ak stlačíš tú spúšť."

„Mňa do Rozanova nič nie je!" vyprskol skôr zúfalstvom, než rozčúlením. „Možno, keby som ti teraz vystrelil mozog z hlavy, trebárs ma bohato odmení," dodal a v očiach sa mu zjavil nebezpečný lesk.

„Vie o tebe, Saša – od chvíle, kedy si stál na súdnom dvore po Kasyrgane. Možno nie si pre neho hrozbou ako ja, ale vieš príliš veľa. Preto za tebou poslal Dantiosa. A čo sa toho týka," odvetil celkom vážne, „nie, neodmenil by sa ti za to, že ho zbavil jedného tŕňu v päte. Nie si ničím, tvoje meno je bezvýznamné, si len položkou v registri námornej pechoty. On nie je muž cti a takým, ako ty nepreukazuje žiadnu láskavosť.

Zbavil by sa ťa, len aby pochoval všetky stopy. Smial by sa, ako sa jeho problém vyriešil sám od seba a potom ťa vymazal z existencie. To je presne to, čo chce! Zastreľ ma a dopustíš, aby zvíťazil nad nami všetkými." Jeho ruka vtedy belkovo zovrela Kostovovo zápästie. „A to nesmiem dopustiť."

Kostov zareval vzdorom, keď si uvedomil, že nemôže pohnúť rukou a jeho prsty, zvierajúce zbraň sa začínajú roztvárať proti jeho vôli. Abaddon zabral, no náhle, bez varovania mal pocit, akoby hrádza, ktorá jeho silu držala na uzde, začala povoľovať. Naraz mal pocit, že ho dokáže prinútiť – nie, chce, aby sa Kostov uškrtil vlastnými rukami. Opojenie z moci vystriedala ľadová hrôza a on povolil svoje mentálne zovretie. Kostov sebou trhol, pištoľ mu odletela z ruky, von z altánku ako bumerang a prítomnosť aetheru razom pominula.

Kostov sa odšuchtal dozadu a zvieral si končatinu, do ktorej sa mu znova vracal cit. Abaddon musel zozbierať všetko svoje sebaovládanie, aby na sebe nedal nič poznať. Teraz nad nebol čas premýšľať, prečo jeho schopnosti behom jediného okamihu skokovo narástli. Nič podobné sa nestal, hoci bolo pravdou, že bol pri používaní svojej moci vždy obozretný. Niečo bolo zle.

„Takto on pracuje – rozoštve blízkych a priateľov proti sebe. Už to urobil mnohokrát, ver mi," prehovoril Abaddon ho ticha, prerušovaného len zavýjaním chladného vetra. „On ani nemusí stlačiť spúšť. Zavri skupinu frustrovaných ľudí v jednej obývačke, polož na stôl zbrane a garantujem ti, že sa po čase pozabíjajú sami. A ty budeš mať čisté ruky. Mimochodom, odpusť mi, čo som ti spravil; aj tamto večer."

Kostov mlčky vykročil k nemu, cestou zdvihol jeho palicu, ktorá mu spadla na zem. Zastal tesne pred ním a musel zdvihnúť bradu, aby sa mu pozrel do očí; Abaddon sa so svojou výškou nikdy nehodil k prieskumníkom.

„Ja viem, že som mal z nás troch najhoršie hodnotenie v inteligenčných testoch – Nie najostrejšia patróna v zásobníku.; alebo ako to povedal ten seržant. Ale ja rozumiem, aj keď na to nevyzerám. Vsio zdes na pizdec. Na," povedal a prirazil mu palicu s dračou hlavou k hrudi jej majiteľa. „Ale prisahaj mi jednu vec. Pomstíš ho. Je ti to jasné, bliať?"

Abaddon iba takmer nepostrehnuteľne prikývol. Nič iné nebolo treba, bolo to viac, ako všetky prísahy. Kostov sa rukami prel o zábradlie, prezeral si ulice so zámkovou dlažbou z lešteného kameňa, lampy s kondenzovaným aetherom, vrhajúce bledé svetlo.

„Jednej veci ale nerozumiem," povedal, keď už definitívne vypustil paru. „Čo to mal znamenať za sračky, ktoré mlel ten tlstý zmrd. Rozkrádanie kráľovskej pokladnice? Suka bliať, kde k takej kravine prišiel?" pokrútil neveriacky hlavou.

„Naša krycia historka," objasnil Abaddon so smutným úsmevom. „Nemohli sme si byť istí, či sa dá nášmu kontaktu veriť. Malo to spočiatku vyzerať, že ideme po majetkoch mojej rodiny, ktoré si po ich smrti privlastnil Rozanov a sčasti rozdelil medzi svojich vazalov."

„Tak už mi konečne povieš, čo ste teda nakoniec hľadali?" rozhodil nechápavo rukami Kostov.

„Pamätáš, ako som ti hovoril o Roanovi Abaddonovi? Spisy Roanové sú to málo, čo máme z ranného veku Starej zimy. Otec si ich vzal so sebou a očividne mal dosť pádny dôvod, aby ich držal z dosahu kráľa. Ale po smrti našej rodiny mojou rukou sa stratili. Bol som presvedčený, že ich má Rozanov, ale po dnešku o tom začínam pochybovať."

„Prečo myslíš?"

„Premýšľaj Saša," zatlačil na neho Abaddon odhodlane, „zbavil sa Váňu, nie mňa. Prečo by ma nechával na pokoji, keď som doslova ten posledný, čo pozná jeho tajomstvá? Nemusel by ma ani verejne obesiť, on by dokázal zariadiť, aby sa mi stala nejaká nehoda, alebo ma na bojisku nešťastnou náhodou trafila zablúdená guľka."

„No tak, hovoril som ti, že mňa premýšľanie bolí," zamrnčal frustrovane Kostov.

„Vieš, ja si myslím," stíšil Abaddon hlas, hoci celkom zbytočne, „že Rozanov a môj otec po niečom pátrali. A to niečo ho pripravilo o rozum, urobilo z neho trosku; len tieň muža, ktorého som kedysi rešpektoval."

„Počkaj, ja mal som dojem, že ty si tie vaše spisy predsa čítal."

„No, vieš," pošúchal si krk v rozpakoch Abaddon, „asi by som ti mal povedať, že som zamlada nebol taký dôsledný, ako si myslíš. Keď som bol malý, bolo to fajn čítanie pred spaním. A potom som už na takú detskú zábavu nemal čas."

„To si z toho nič nepamätáš?" skrivil Kostov podozrievavo obočie.

„Saša, tie príbehy sú len fragmenty, ešte k tomu zabalené do alegórie a mysticizmu. Pre mňa vtedy len rozprávky, nemôžeš si vybaviť každý detail a súvislosť niečoho, čo si naposledy poriadne čítal, keď si mal osem rokov. čo si vybavujem dobre je, ako sme sa s El hrali na Sigurda a Flare. A okrem toho, boli to relikvie našej rodiny; otec mi takmer zakrútil krkom, keď zistil, že som si ich chcel priniesť do školy."

„Fajn, fajn, vzdávam to," povzdychol si, keď aj jemu došlo, že tadiaľto cesta nevedie. „Ale prečo ich potom chce kráľ? Hovoril si, že predsa nie je nič, čo by nevedel."

„Tá otázka ma trápi už roky," odvetil Abaddon úprimne. „Možno vie mnoho, ale zjavne nie všetko. Zrejme tu bude kúsok skladačky, ktorý mu chýba."

„Tak preto poslal Dantiosa a nastrčil toho vášho informátora, je tak?" povedal Kostov cez zaťaté zuby. „Jeden z nich ho musel predhodiť milícií, evidentne, keď zistil, že ani vy nič neviete. A okrem toho, ani netušíme, koľko toho z neho mohli dostať. Viem o čom hovorím; u mňa ten komisár nemal ďaleko, aby mi začal kombinačkami trhať nechty."

„Dantios to nebol, na to môžem vziať jed. Hovoril som s ním," pochoval šmahom ruky jeho hypotézu. „Pred troma hodinami som bol v mestskom komunikačnom, podarilo sa mi dovolať na Enithramon. Bol znepokojený, keď sa mu Váňa nehlásil, ale povinnosti mu nedovoľovali letieť sem. Povedal som mu, čo sa stalo. Naozaj ho to zarmútilo, ale s súčasnosti sa tým nemôže nič urobiť, pretože Váňa ešte nebol súčasťou gardy. Ak by sa do toho začal angažovať, mohlo by to na neho vrhnúť zlé svetlo."

„A ty mu veríš?" vyprskol naštvane Kostov.

„Týmto si môžem byť takmer určite istý," uistil ho, načo sa trpko pousmial. „To vieš – klamár spozná klamára. Veľmajster má možno veľa tajomstiev, ale v tomto prsty nemá."

Hoci už jeho dôvera voči nemu bola nenávratne naštrbená – po dnešku už definitívne nenávratne, rozhodol sa, že aspoň v tomto ho vezme za slovo. V ľuďoch sa Abaddon nemýlil a on si uvedomil, že vinníka za Vaňovi osud bude musieť hľadať inde; pokiaľ vôbec bude mať príležitosť. Ale s rozhodnutím, ktoré sa chystal urobiť, skôr nie.

„Máš to u mňa. Toto mi mnohé uľahčilo. Chcem povedať, že sa obávam, že odteraz budeš musieť vo svojej vojne pokračovať sám. Pomsti všetkých, ktorí si to zaslúžia, zisti pravdu; ostáva to na tebe," obrátil sa k nemu Kostov. „Čaká ma disciplinárne konanie A potom zrejme pekných pár týždňov vojenskej basy. Za to, že som poslal toho dôstojníka na stanovisku do riti. A o to nestojím, starý. Chcem byť odtiaľto čo najďalej, než sa namočím do ďalších sračiek."

„Počkaj, teraz ti trochu nerozumiem..." začal Abaddon, no v mysli sa mu vynorila predtucha.

„Pôjdem ku garde," predbehol ho Kostov a tým zanechal Abaddona v šokovanom tichu. „Najlepšia šanca, ako vyviaznuť so zdravou kožou. Premýšľal som o tom celou cestou sem, ale teraz už nemám prečo cúvnuť. Pokiaľ chytím nejaký transport námornej pechoty, ešte by som to mohol dokonca stihnúť v stanovenej lehote."

„Ale Saša," pokrútil hlavou, akoby hovoril s naivným dieťaťom, alebo rovno bláznom, „to, že po Váňovi ostalo jedno voľné miesto, ešte neznamená, že ťa do Citadely mečov pustia. Veď nemáš ani pozvánku!"

„Že nemám?" odsekol, načo víťazoslávne vytasil z vrecka svoj talizman od veľmajstra. „Možno to nie je oficiálny odznak, ale dal mi ho Dantios. Ja ho už presvedčím. A čo sa toho týka – na tom, že majú jedno voľne miesto nezáleží. Je netúžim byť ten typ gardistu. Nie, stanem sa tým, čo zo mňa Dantios chcel mať."

„Ale posledná výprava Bratstva Bieleho štítu opustila Vonkajšiu hranicu už dávno. Môže trvať roky, možno desaťročia, kým bude ustanovený nový nábor."

„Tak nech ma hodia do stáze. Nie je rozdiel, či sa vydáš na výpravu teraz, alebo sa desať rokov. Pre spáčov, ako oni, je doba, z ktorej pochádzajú, bezvýznamná. Radšej budem kdekoľvek ďaleko; v priestore i čase, než tu a teraz. Z dosahu Rozanova a jemu podobných."

Pokiaľ mu rozhodnutie jeho priateľa predtým vzalo reč, teraz definitívne pochopil, že nemá cenu sa mu to snažiť vyhovoriť. Vydýchol a oprel sa o svoju palicu, ako keby to bola jediná pevná opora, ktorú mal. Nie, že by ho to zaskočilo, bol však prekvapený odhodlaním, aké z neho sálalo. Vo Váňovi cítil nerozhodnosť, ktorú musel premáhať svojim odhodlaním, u Kostova nič také nebolo.

„Tak teda, nech sa stane," prehlásil napokon so zdvihnutou bradou. „Možno si bol mojim vojakom a súčasťou mojich plánov, ale bolo by správne, ak by si bol pánom svojho osudu. Urobil si múdru voľbu; či správnu, to ukáže čas. Choď do temnoty a lov, čo v nej prebýva; aby to z nej nikdy nevyšlo na svetlo."

Malo to znieť aspoň trochu pompézne a vznešene, ale Kostov sa neudržal a rozosmial na prázdnu ulicu. Abaddon, ktorého pravý zmysel pre v ňom humor zomrel už dávno, iba chápavo prikývol.

„Keď sme už pri tom, čo bude s rotou?" nadhodil Kostov po chvíli.

„Na tom nezáleží," odvetil Abaddon, hľadiac sa z altánku na vysoké veže Kapitolu. „Nechám ju Malkinovi, nech si robí, čo uzná za vhodné. Wellera si beriem so sebou. Svoj účel splnili. Hádam ti nebudú chýbať?"

„Čo ja viem? Ani nie," mykol ramenami Kostov. „Sám si mi hovoril, aby som k ním príliš nepriľnul," povedal, no i tak sa neubránil znepokojeniu, že pre Abaddona boli celú dobu len obyčajnými figúrkami.

Abaddon medzitým vzal zo zeme svoju koženú brašnu a vybral z nej povedomú zbraň, ktorú podal Kostovovi. Bol to parang, aký používali na Uxore. Prekvapene ho vytiahol z kydexovej pošvy. Z prostého nástroja sa stalo skutočnú umelecké dielo – rukoväť bola zdobená bohatými rytinami a dostala záštitu v podobe roztvorenej dračej tlamy; čepeľ bola vyleštená ako zrkadlo a časť ostria tvorená pílovitými zubami.

„Patril Váňovi," povedal Abaddon. „Chcel som mu ho dať na počesť jeho vstupu do gardy. A hovoril som si, že zbraň, ktorá sťala draka, by mala vyzerať vznešenejšie," dodal naoko skromne, no v skutočnosti bol so svojou voľbou spokojný.

Opäť zalovil v taške a tentoraz z nej vytiahol niečo iné. Bola to útla papierová knižka, v dnešných časoch skôr symbol snobstva a márnotratnosti. Tlačené texty si kupovali zbohatlíci a zberatelia, čo mali priestor, ktorý by nimi zapratali. Pre bežného smrteľníka nepraktické. Kráľovná zimy a rytier, znel jej názov zlatým písmom.

„Čo je to?" podvihol obočie Kostov.

„No, náš priateľ mal zvyk kradnúť knihy," poznamenal Abaddon s náznakom škodoradosti. „Myslel som, že táto by mu mohla pomôcť v jeho hľadaní."

„Aha, tá vaša kravina so zrkadlom a bohyňou. Pf, tú si nechaj," mávol napokon Kostov rukou. „Tebe bude asi viac užitočná."

„Popravde, ani ja poriadne neviem, čo s ňou," skonštatoval nato. „Teraz mi to príde tak naivné. Ten svoj kúsok skladačky budem musieť hľadať asi inde," dodal pri pohľade na roztrieštené zrkadlo, ktoré bolo zobrazené na obálke.

„To nerieš. Už si mi dal všetko, čo na cestu potrebujem," svižne si pretočil čepeľ v zápästí. „Máš to u mňa, starý drak."

Rozlúčili sa tak, ako vždy, keď išli na výsadok každý na iné miesto; vždy bola šanca, že sa vidia naposledy. Teraz to však bolo definitívne a obaja to vedeli. Pokiaľ bude mať nepredstaviteľné šťastie a nejakým zázrakom sa vráti. tak už zrejme ako starý muž a Ancoran bude iné miesto, než aké si pamätá teraz. Všetci, ktorých poznal tu už nebudú. Taký bol osud spáčov. Abaddon sledoval, ako sa Kostov pobral na odchod.

„Myslím, že mu budem hovoriť Drakobijec," zavolal za ním z ulice a zatriasol parangom nad hlavou. „Na Váňovu pamiatku. Čo myslíš?"

„Skvelé meno," zamával za ním v altánku Abaddon. „Dobre sa o neho staraj."

Keď Kostov odišiel a on osamel, zaplavil ho neurčitý pocit prázdnoty. Uvedomil si, že to, po čom z celého srdca túži, nie je pravda, ale pomsta. Tak veľmi prial kráľovi prehnať guľku hlavou; alebo ešte lepšie, aby z neho vytĺkol život, zatiaľ čo on by sa díval. Ten chlap vedel dávať poriadne rany, ako sa presvedčil pred chvíľou.

Ale zároveň si s horkosťou uvedomil, aké naivné a detinské je jeho prianie. Číra, koncentrovaná nenávisť môže človeka poháňať do boja a pomáhať prekonávať vlastnú slabosť; on ale ani netušil, ako by svoju pomstu vykonal. Jeho nepriateľom bol najmocnejší muž Ancoranu, ktorý ovládal polovicu ľudskej domény. Ako má čeliť niekomu, kto dokáže človeku rozpučiť srdce jediným gestom. Ako môže dúfať, že by dokázal zabiť niekoho, kto dokáže zastaviť guľku obyčajnou myšlienkou? Ani Abaddonová moc na neho neplatila.

A aj keby to dokázal – čo ďalej? Smrťou kráľa by sa nič nezmenilo. Ostatní z kráľovskej rodiny i jeho vazali; tí všetci by si robili nárok na trón a vo výsledku by jedného tyrana ihneď nahradil druhý.

Pokiaľ nemôžem mať svoju odplatu... tak nech toto kráľovstvo zhorí. Pre Elaine, nech celá galaxia, a každá duša v nej, zhorí.

Potriasol hlavou a prešiel si prstami po havraních vlasoch. Cítil sa hlúpo za to, aké myšlienky mu chodili po rozume. Vzápätí sa musel nad sebou zasmiať, pobavilo ho, že Kostov nie je jediný, komu dokáže zovrieť krv.

Oprel sa o mramorové zábradlie, zrak mu padol na knihu, ktorú stále držal. Otvoril ju a začal listovať; skôr aby zahnal mrzutú náladu, než že si chcel naozaj čítať. A tu na to mal ideálne miesto, viac ako v kasárňach. Zistenie, že je major výsadkovej roty namiesto učebníc taktiky, zabraný do rozprávok, by spôsobilo prinajmenšom údiv.

Dostal sa až po časť, pomenovanú Druhý syn. Kráľovná si našla ďalšieho mladíka, ktorý mal vládnuť po jej boku. Aby sa presvedčila o tom, že ju neopustí ako ten predtým, postavila pred neho mnohé skúšky. Každá bola ťažšia ako tá predošlá a osud sa ho pokúšal zviesť z cesty – núkal mu bohatstvo, moc i lásku. On však všetko odmietol a vo svojej viere v ňu vytrval.

Abaddon musel priznať, že keď už nič, tak aspoň ten príbeh sa mu páčil. Zvlášť ich odhodlanie, dosiahnuť svoj cieľ bez ohľadu na to, že sa celý svet obráti proti nim.

Vietor, okolo neho stále ticho zavýjal, miestami takmer pripomínal takmer nepostrehnuteľný šepot. Nevenoval tomu pozornosť a otočil ďalšiu stranu. Snehové búrky na tomto svete zúrili dávno predtým, než na starej Zemi povstal človek. Poznal povery o tom, že vo víchrici na Ancorane môže človek začuť nárek stratených duší prvých kolonistov, ktorí našli smrť v jeho drsnom podnebí.

Náhle však ticho preťalo čosi, pripomínajúce škrípanie zhrdzaveného železa o seba. Abaddon sebou trhol a rozhliadol sa po prázdnom altánku. Nikde nebolo ani nohy – tak prečo mal pocit, že sa mu k ušiam donieslo niečo, čo vzdialene pripomínalo ohavné, až posmešné vrčanie?

Tak už došlo aj na mňa... som prepracovaný.

Jeho presvedčenie sa však začalo rúcať, keď periférnym videním zachytil pohyb. Roky drilu ho prinútili siahnuť po zbrani – len aby si uvedomil, že žiadnu nemá. Na verejné zhromaždenie v amfiteátri ich nikto, okrem bezpečnostných zložiek, mať nemohol, preto sa ju ani neobťažoval brať so sebou, keď opúšťal kasárne.

Jediné, čo mal poruke, bola jeho palica, tak si musí vystačiť s ňou. Uchopil ju ako palcát a cúvol do stredu altánku. V boji muža proti mužovi možno nevynikal tak, ako Kostov, ale stále bol v dobrej kondícii.

Pocit cudzej prítomnosti sa stal priam hmatateľný on cítil, ako realita začína strácať súdržnosť. Tiene okolo neho sa krútili ako amorfná hmota a Abaddon zúfalo hľadal nepriateľa, ktorý to mal na svedomí.

„Čo je toto za čarodejníctvo? Ukáž sa!" skríkol rozhorčene.

Temnota zhustla a v odraze jedného z pilierov altánku z lesklého mramoru sa sformovala silueta neľudských proporcií. Tesáky, spoza ktorých presvital tlmený jas, rohatá hlava; kov a šupiny.

Ja... tu... som... vždy...

Celkom zbytočná palica zarachotila o kamennú dlažbu. Abaddon, zdesením a pocitom prehry, balansujúci na pokraji šialenstva cúval od zjavenia pred ním.

„Nie... nie! Ty nemôžeš byť... takto! Nie si ničím! Nemal by si byť ani vedomý vlastnej existencie!"

Vitaj doma, synu padlého, prehovoril prízrak draka a natiahol ruku s pazúrmi pred seba. Oh, je tak blízko. Teplý, ako pre váš oheň. Jeho nárek bolesti ma volá. Cítim, ako zvíja v agónií; dlhšie, než váš druh existuje, ale smrť neprichádza. Prahneš po moci; ak by si nebol tak zúfalo zaslepený, mal by si ju už dávno.

„Nechaj si ju!" zareval vzdorom z plných pľúc, akoby stál uprostred búrky. „Nestojím o ňu!"

A predsa si si ju vzal, keď si ti ju ponúkol. Tak skvelý klamár, že oklamal i sám seba, zavrčal s opovrhnutím netvor. Dorazil presne tam, kam som chcel. Náš čas ešte príde, uvidíš. Tak teda, synu padlého, teraz mi povedz, kto tu je domýšľavý?

Abaddon klesol na kolená a prázdnym námestím sa rozliehal iba jeho výkrik hrôzy.