Kostov nebol tak dobrý v pútavom rozprávaní, ako Abaddon, veľmajster rádu Svätej kosy sa však ukázal ako dobrý poslucháč. Jeho príbeh bol krátky, Dantios nežiadal, aby začal od začiatku, ale prešiel rovno k tomu podstatnému.

Na rozdiel od prokurátora a justičného senátu vtedy pred súdom na neho netlačil. Keď ho z času na čas prerušil, pýtal sa na podstatné veci, nie na nezmysly, odtrhnuté od reality. Otázky, aké modlitby v boji prednášali klérici, alebo či pred svojim uväznením čítal politologickú literatúru.

Povedal mu o drakovi, samozrejme, ako vkročili do jeho hrobky. Dantios na neho nehľadel s fanatizmom arcikardinála, preto mohol hovoriť otvorene a bez fabulácií, ako mu radil Abaddon, keď mal zodpovedať na otázky predstaviteľov cirkvi. Kostov s Váňom sa začali predháňať v ich snahách vykresliť mŕtveho draka ako strašného netvora, ktorý div neožil a nesnažil sa ich zožrať; až ich Abaddon, ktorý s nimi to vystúpenie nacvičoval, musel so smiechom krotiť, aby sa vo svojich fantastických opisoch neodtrhli z reťaze.

Áno, drak u neho na prvý pohľad vzbudil úžas, ale v tej chvíli nebol ničím, než petrifikovanou mŕtvolou a on o neho stratil záujem. Necítil z neho žiadnu zlovestnú auru a pripomínal mu skôr polorozpadnutý exponát z múzea.

Opísal mu roztržku v radoch námornej pechoty, tesne predtým, než na scénu vstúpila garda. Bez preháňania mu vylíčil aroganciu gardistov a ich úmysel si pozostatky draka privlastniť. A samozrejme po tom, ako im ich Abaddon, ktorý sa chopil velenia, odmietol vydať, rozhodli zbaviť svedkov.

Zo samotnej prestrelky medzi gardou a námornou pechotou si toho Kostov príliš nepamätal, všetko sa zbehlo príliš rýchlo a chaoticky. Pri spätnom pohľade s niekoľkými rokmi bojových skúsenosti už lepšie dokázal zhodnotiť taktické postupy oboch strán, Dantiosa však také detaily príliš nezaujímali. Namiesto toho mu naznačil, aby sa sústredil len na podstatné veci.

Čakal, že v ňom rozprávanie o tom, ako gardisti, ktorí boli jeho učňami, bezohľadne masakrujú mariňákov a svätých mužov, vzbudí hnev a obviní ho z lži. On však namiesto toho iba mlčky počúval s výrazom ťažko skrývaného sklamania. Na svedomí mali životy celého personálu i väzňom Kasyrganu. To nebola účelná a nevyhnutná brutalita, lež pošliapanie princípov, ktorými sa garda riadila.

Čo sa dialo ďalej už netušil. Posledné, čo si pamätal, bol omračujúci výbuch, ktorý na nich jeden z gardistov zoslal. Nemohol vidieť, ako mŕtvi opäť povstali a vrhli sa na bojovníkov v bielom. Keď sa prebral z bezvedomia, drak, Abaddon, gardisti i padlí už boli preč.

Dantiosov výraz bol celú dobu nečitateľný a Kostov sa právom začínal obávať, že mu stále odmieta uveriť, hoci tentoraz hovoril bez toho, aby sa držal nacvičeného scenára. Uvažoval, čo by na jeho mieste urobil Abaddon, než mu to náhle došlo. Musí si získať jeho dôveru – najlepšie tak, že sa s ním podelí o nejaké tajomstvo. Akoby počul jednu z Abaddonových múdrych poučiek – Nič nestmelí vzťah tak, ako sprisahanie.

On si z toho miesta tiež jedno odniesol, nepovedal o ňom nikomu, dokonca ani Abaddonovi samotnému. Jeho všetečne zvedavý priateľ by sa v tom určite začal hrabať a Kostov sa obával, že by na neho mohol skúšať aj svoju moc.

„Netuším, čo sa stalo, kým som bol mimo," dodal Kostov po chvíli dumania. „Ale... niečo som videl."

Reakcia sa skutočne dostavila, pretože Dantios sa k nemu naklonil spoza stôl, pohľad jeho slabou luminiscenciou sa trblietajúcich očí ho neprestávali sledovať ani na sekundu. Hoci sa snažil predstierať nestrannosť, bolo zjavné, že túži dozvedieť sa čo najviac.

„Hovor, čo vieš, chlapče," predniesol potichu.

„Ancoran. Bol to môj domovský svet, ale nie taký, aký si pamätám, keď som ho opustil. Ako údolie, pred ktorým sa končia slumy južného okrsku, alebo snehové polia za východnými hrebeňmi. Ja... videl som jeho očami. Očami draka," povedal Kostov suchým hlasom.

Snažil sa vybaviť si vybaviť ten prelud, k jeho smole však nebol z tých, čo by si zvykli sny pamätať dopodrobna. Po tak dlhej dobe už boli detaily tej vidiny zastreté a nejednoznačné.

„A bol tam ešte niekto. Obor, ako vy vo vašej zbroji. Čierna a zlatá, miesto bielej, aspoň myslím. Postavil sa drakovi tvárou v tvár. Viac si už nevybavujem."

„Praotec Sigurd," vydýchol Dantios v posvätnej úcte, jeho nepreniknuteľná maska sa začínala pozvoľna vytrácať. „Povedz mi, aký bol?" spýtal sa a ani sa nesnažil skrývať, že v hĺbke duše horel zvedavosťou.

Doteraz bol Kostov obozretný, aby náhodou nepredniesol niečo, čo by mohlo gardistu uraziť. Ale teraz mu nedalo odpovedať inak, ako celkom otvorene.

„On..." prehovoril Kostov pomaly a náhle sa mu z nevedomia vynoril obraz, o ktorom netušil, že si ho zapamätal – starobylá prilba z matného kovu s planúcimi senzorickými zbernicami ako útroby vyhne a ten pohľad mu naháňal väčšiu hrôzu ako nedávne stretnutie s drakom.

„Nech mi odpovieš čokoľvek, nič sa ti nestane," povedal Dantios. „Máš moje slovo."

„On bol strašný... Ako keby ani nebol človekom. Nie gardista. Monštrum, aké by som stretnúť nechcel."

Také slová boli nehanebným rúhaním, za ktoré by ho iný gardista bez výčitiek svedomia zabil; veľmajster rádu Svätej kosy však iba mlčky prikývol.

„Keď bojuješ s netvormi, skôr, alebo neskôr sa jedným z nich staneš," predniesol. „Sigurd a jeho statoční bojovníci sú hrdinovia, akým nie je rovno. Zahodiť svoju ľudskosť, aby sa proti ním mali šancu zvíťaziť; to je obeť, ktorú pre nás podstúpili."

„Prečo ja?" pokrútil Kostov hlavou. „A vôbec, naozaj dokáže aether niečo také? Naozaj som videl spomienky draka?"

Dantios nepovedal nič. Namiesto toho natiahol ruku pred seba, akoby zvieral neviditeľnú zbraň. Šero stanu bez varovania preťal záblesk svetla, ktorý Kostova donútil odvrátiť zrak. Sprevádzané to bolo zasyčaním vytlačeného vzduchu. Biela žiara ho bodala do odhaleného oka a musel si zakryť rukou tvár, než si na to zvykol.

Uvidel, že gardista pred ním zviera zbraň z kryštalizovaného aetheru, čiastočky prachu sa okolo mliečno bielej žiary ligotali ako sublimujúci ľad. Bol to krátky, meč, pripomínajúci pazúrikové nože, aké si z kameňa tesali pravekí ľudia v jaskyniach. Zahnutý a asymetrický, so zubatou čepeľou. Svetlo, vychádzajúce z neho bolo stále prudké, ale vidieť mágiu gardistu na vlastné oči muselo fascinovať každého.

„Pozri sa, čo s ním so svojou obmedzenou mysľou dokážem ja," povedal Dantios a otáčal v ruke sečnú zbraň, ktorá vyzerala ako odliata z fosforeskujúceho skla. „A spýtaj sa sám seba, kde až ležia jeho možnosti. V skutočnosti je jedno či to, čo si videl boli spomienky draka, alebo medzi vami na krátku dobu vzniklo spojenie."

Mečom prešiel pulz a v krátkom záblesku jeho čepeľ narástla a získala nový tvar, takže teraz pripomínala veľký nôž na sťahovanie kože. Gardista ho tvaroval vlastnou vôľou tak ľahko, ako dýchal. Potom ho nečakane hodil Kostovovi.

Ten na poslednú chvíľu chytil žiarivú rukoväť, čo však nečakal bol pocit, vzdialene podobný tomu, ako keby sa dotkol odizolovaného kábla. Zbraň, ktorá sa v ruke gardistu zdala byť pevnou, pod jeho zovretím praskla, ako vyrobená z krehkého skla.

Pevná forma aetheru bez zdroja svojej moci stratila súdržnosť a čepeľ sa rozpadla na trblietavý prach. Posledné zvyšky žiary sa s tichým výbuchom rozptýlili a prach rozsypal po zemi i Kostovových maskáčoch. Koža na dlani ho stále pálila.

„Hm," prikývol Kostov. Dantios mu ďalšie odpovede neposkytol a jemu otázky ohľadom aetheru pripadali bezvýznamné.

„Povieš mi aj zvyšok príbehu?" spýtal sa navonok nenútene, no on vedel, že v skutočnosti na výber nemá.

Kostov nebol proti, aj keď mi to prišlo ako zbytočné, pretože gardista už vedel, čo sa odohralo na povrchu, vo väzenskom komplexe. Naviac, na charaktere jeho mužov to už nič nepridalo – s tým rozdielom, že teraz to boli padlí gardisti, ktorí ustupoval pred zástupom bezduchých.

Práve opisoval, ako sa po opustení bane opäť stretol s Abaddonom, Dantios ho vtedy zarazil.

„Snažíš sa mi nahovoriť, že tvoj priateľ dokázal po vlastných prejsť viac, ako päťdesiat kilometrov tunelov s trojnásobným priestrelom nohy a kolena?" zaútočil na neho gardista tou otázkou bez obalu, rysy jeho tváre opäť stvrdli do pochybovačnej masky. „Stále len opakuješ tie isté frázy. Mŕtvi povstali. Draková moc ich priviedla k životu. Mŕtvi sú len schránky, chlapče. Nemajú vlastnú vôľu, ani intelekt." Naklonil sa bližšie k nemu a potichu dodal: „Ty aj Abaddon si myslíte, že máte predstavu čo draky sú a čoho sú schopní. Nemôžete sa viac mýliť. Ver mi, viem, o čom hovorím. Viac, než ktokoľvek, dokonca i kráľ."

Niekoľko sekúnd Kostov nepreriekol ani slovo, no tentokrát sa odmietol nechať premôcť panikou, ktorá sa ho zmocnila, keď mu Dantios ukázal jeho talizman a odhalil, kto v skutočnosti je. Druhý raz už tú chybu nezopakuje. Udať svojich kumpánov z prístavu bola jedna vec, ale toto bol Abaddon. Teraz mu bude môcť splatiť to, že o i Váňa teraz neležali ako vysušené mŕtvoly na dne tubusu.

„Ja... ja nemôžem," pokrútil hlavou skľúčene a dal si naozaj záležať, aby dokázal v gardistovi vzbudiť súcit.

„Prečo nie?"

Kostov zdvihol hlavu, odhodlaný neuhnúť pohľadom. Gardista, alebo nie, tentokrát už pred ním neustúpi. Pokiaľ už niečo tuší, rozhodne mu to neuľahčí tým, že by jeho domnienky potvrdil.

„Pretože som dal sľub. Dlžím mu to. Už raz som tú chybu urobil a nemienim ju opakovať, aj keby to znamenalo, že ma tu a teraz pošlete rovno do Priepasti. Možno som udavač a prospechár, ale nestanem sa zradcom. Pane." Celý čas nespúšťal zrak z gardistu pred sebou a napätie medzi nimi by sa dalo krájať plazmovou rezačkou. „Chceli ste, aby som hovoril pravdu. Nemôžem klamať, takže toto je všetko, čo vám odpoviem."

Hodnú chvíľu sa nič nedialo, potom sa stanom rozľahol smiech. Doteraz chladný a nepreniknuteľný veľmajster rádu Svätej kosy sa smial ako odušu, akoby práve počul dobrý vtip. Kostovovi chvíľu trvalo, než mu došlo, že to nie je z jeho strany výsmech.

„Saša, chlapče," roztiahol chrup do širokého úsmevu a zahľadel sa na Kostova, ktorý na neho zízal ako teľa, „ty si samé prekvapenie. Urizen, Nositeľ svetla, počuješ? Moja lekcia mala úspech! Tak predsa len dokážem niekoho naučiť!" zvolal k stropu, potom víťazoslávne pozdvihol pohár a tentoraz bez chochmesu, kopol do seba prvotriedny alkohol, ako keby to bola samohonka. „Ako potenciálny gardista si sa možno diskvalifikoval, ale teraz aspoň hovoríš ako čestný muž."

Dusná atmosféra razom vyfučala a Kostov si úľavou odfúkol. Bol pripravený na všetko, len nie na to, že veľký hrdina a rytier, ako Dantios bude mať tak krutý zmysel pre humor. Toto všetko bola iba skúška, test jeho charakteru. Napodobnil gardistu a otočil do seba pohár jedným hltom. Jeho hostiteľ sa nerozpakoval šetriť lahodným nápojom a opäť im nalial doplna.

„Cesty Urizenové sú nevyspytateľné, že?" zadelil Kostov s povzdychom.

„Toto je, obávam sa, slabá metafora," odvetil Dantios a obaja sa zasmiali ponurým smiechom. „Na tom povraze by ťa bola naozaj škoda. A tá záležitosť s Kasyrganom – to bola vskutku súhra nešťastných náhod, ale lepšie miesto, kam ťa poslať mi vedy nezišlo na um. Námorná pechota je pre teba a tvoju horúcu hlavu to pravé. Drž sa toho, čo vieš robiť najlepšie." Gardista zakrúžil pohárom a hodil očkom po Kostovovi. „To by sme si mali na niečo pripiť, nemyslíš? Napadá ti niečo?"

„Na vašich mužov," povedal po chvíli, v snahe predniesť niečo hlboké a pripravil sa pozdvihnúť pohár. „Pred pár dňami som videl, čo urobil aether v nesprávnych rukách s mojou rotou. Teraz už rozumiem, prečo je zahrávanie sa s krvou Urizenovou hriechom. Gardista by nemal zomrieť takou podlou smrťou."

Výraz Dantiosa sa razom zmenil z pobaveného na úškrn, ktorým sa upieral na Kostova, no v jeho pohľade boli prchavé známky ľútosti. Potom vyslovil slová, z ktorých sa jeho krv premenila na kvapalné hélium.

„Bola to dojemná historka, všakže?"

„Čo... čo tým..." otvoril ústa tentoraz už úplne vykoľajený Kostov.

Veľmajster s povzdychom odložil pohár a vstal. Prešiel ku Kostovovi a jeho veľká ruka mu spočinula na ramene.

„Klamal som ti synku," prehovoril s ťažkým srdcom a pomaly prikývol. „Vo všetkom. Dnes si sa zachoval čestne, preto si zaslúžiš poznať pravdu. Moji muži nepadli pri výbuchu pašovaného aetheru. Sú živí a zdraví. A robia garde i korune česť, na rozdiel od tých chamtivých psov z Kasyrganu. Ten kontraband, čo sme zhabali, neputoval do rúk cirkvi, pripadol garde. Bol určený pre našu vec. To že si podrazil svojich priateľov bol pre nás iba bonus navyše. Poslať pár mrzkých pašerákov na šibenicu bol spôsob, ako sa vyhnúť nepríjemným poplatkom. A tiež ako umlčať svedkov."

Kostov cítil, ako v ňom každým slovom stúpa znechutenie. Všetky vznešené myšlienky, ktorých sa držal počas svojho trestu v snahe neutopiť sa v zúfalstve, všetka snaha nestať tým, čím opovrhoval – to všetko bolo založené na lži. Jeho presvedčenie, zostať niečím lepším, než za čo sa považoval, sa rozpadala na popol.

Jeho úbohé hranie sa na niečo, čím nebol, bolo dôvodom, prečo si Váňu vzal pod ochranné krídla. Vďaka jeho presvedčenie, že niekde hlboko v ňom existuje ten správny Kostov, sa rozhodol držať Abaddona. Nebyť toho, ich cesty by sa rozišli a on by zrejme skončil medzi pirátskou zberbou, alebo by sa vrátil späť k remeslu pašovania. Skôr alebo neskôr by skončil s guľkou v zátylku, alebo sa uchľastal k smrti.

Odložil pohár na stôl a pošúchal si pod gázou svrbiacu ranu na tvári. Uprel zrak na podobizeň anjela, ležiacu na stole pred ním; na ten talizman falošných sľubov.

„Celé tie roky som nemohol prísť na to, akým spôsobom, by mohol byť odpad z ulice ako ja hoden stať sa gardistom. I toto bola lož, alebo sa snáď mýlim?" precedil Kostov cez zaťaté zuby s horkosťou.

Dantios pomaly pokrútil hlavou, čo bolo výrečnejšie, než akékoľvek slová.

„Nikdy by si nebol jeden z nás. V skutočnosti by ťa postretol horší osud. Horší, než Kasyrgan. Musíš ma vziať za slovo, že to, čo som činil, bolo pre väčšia dobro."

„Tak to vám teda verím, bliať!" vyprskol Kostov, neberúc už ohľad na to, že je v prítomnosti gardistu.

Bol by vyskočil zo stoličky, Dantiosovo zovretie však zosilnelo, akoby držal na mieste podráždeného psa.

„Saša, ver mi, je to pre dobro ríše. Ako málo rozumieš svetu okolo seba," povedal otcovským tónom. Potom zarmútene zdvihol zrak k stropu, akoby cez neho mohol uzrieť oblohu. „Nemám ti to za zlé. Vieš, neboli sme iní. Kedysi dávno sme hľadeli ku hviezdam a snívali, že jedného dňa budú patriť nám.

Akí arogantní ignoranti sme vtedy boli. Keď sme prvý človek kráčal po Mesiaci. Keď sme vztýčili prvé terraformačné veže na Marse. Keď prvá loď s hyperpohonom dorazila k Alpha Centauri. Keď naši predkovia po prvý raz stáli pred Urizenom a hľadeli do jeho svetla.

Verili sme, že žijeme v úžasnej dobe, že sme dosiahli to, o čom celé generácie pred nami mohli iba snívať. Kráčame po povrchu planét stovky svetelných rokov od Zeme, čo viac si môžeme želať? A keď sme objavili Urizena, opájali sme sa predstavou, že nás čaká nová éra, oproti ktorej by bola potenciálna Druhá expanzia iba bezvýznamnou poznámkou pod čiarou v učebniciach dejepisu. Povzniesli by sme sa nad naše smrteľné telá. Apoteóza nášho druhu.

A potom prišla Stará zima. Nevideli sme vtedy ďalej, než po koreň svojho nosa a toto bola lekcia nie len pre Ancoran, ale celý náš druh. Všetky naše úspechy, ktoré sme dosiahli sú v porovnaní s tým, čo číha medzi hviezdami, bezvýznamné. Neženie to hlad, alebo nenávisť, ale sila, ktorú v našej obmedzenosti nebudeme nikdy schopní pochopiť."

„A čo si z toho mám odniesť ja?" utrúsil Kostov, ktorý neochotne počúval. „Hovoríte o drakoch. Ale tie sú už predsa dávno preč – ako ste povedali, Kasyrgan bol len nešťastná zhoda okolností. Dnes už nad tým každý mávne rukou. Ja sám som na takéto veci neveril. Vždy som si myslel, že to je len metafora, alebo prinajlepšom prehnané legendy."

Starý gardista sa odmlčal. Zložil ruku z Kostova a namiesto odpovede vykročil k jednej z debien, stojacej vedľa jeho zbroje. Dotkol sa čítačky na zámku, ktorá zareagovala ja jeho signatúru aetheru. Svorky odskočili, zasyčal uvoľnený podtlak a veko sa s bzučaním roztvorilo. Dantios sa narovnal a natiahol ruku pred seba v geste, ako keď chcel niečí zdvihnúť.

Masívny predmet vo vnútri obalili vlákna telekinetickej moci a vyšvihli ho do vzduchu s rupnutím uvoľnených popruhov. Meter a pol dlhý nepravidelný tvar, obalený čiernou fóliou sa vzniesol ponad stôl, ako keby mu Dantios predvádzal kúzelnícky trik.

Nešetrne prepustil tú vec zo svojho zovretia, bledé svetlo v jeho očiach pohaslo a obsah kontajnera s tresknutím dopadol na stôl, až poháre s pitím nadskočili. Bez okolkov z toho strhol obal a v tom momente Kostov už naozaj vyskočil zo stoličky. Pred očami sa mu zjavil výjav z podzemnej hrobky na Kasyrgane a groteskná silueta draka – Pána bezduchých, ako ho nazýval Abaddon.

Pred Kostovom ležala lebka mimozemského pôvodu, jej celkom očividný a povedomý tvar bol odpoveďou na všetky otázky. Ako mu Abaddon raz povedal, draky v skutočnosti neboli žiadnymi drakmi; to len ich podobnosť s tvormi z mýtov spôsobila, že im prví kolonisti začali hovoriť týmto menom. Pri pohľade na tú ohavnosť ich Kostov úplne chápal.

Bolo to niečo čo patrilo do nočných môr; amalgám živej bytosti a kybernetických augumentácií. Mäso už dávno odhnilo, umelé časti však stále držali na kostiach farby mesačnej horniny. Neboli tu žiadne oči, prednú časť hlavy pokrýval skosený obsidiánový pancier, o ktorom Kostov nedokázal odhadnúť, či sa jedná o kov alebo, niečo organické. Zahnuté zuby ako u hlbokomorských predátorov trčali z čeľustí dosť veľkých na to, aby ten tvor dokázal odhryznúť hlavu dospelému mužovi. Bez rohov musel vyzerať menej majestátne ako Pán bezduchých.

„Toto je wraith," povedal Dantios do ticha. „Tu máš tu svoju metaforu."

„To slovo poznám," odvetil Kostov, snažiac sa nedať najavo svoje zhnusenie. „Váňa, je v tých historkách o Starej zime zahrabaný v jednom kuse. Pešiaci drakov, ako pre nás naše bezpilotné stroje."

„Tak predsa len nemáš v gebuli úplne vyvetrané," zamrmlal Dantios na jeho adresu. Položil ruku na pretiahnutú lebku. „Len pokoj, už je dávno mŕtvy. Všetky reziduálne pozostatky jeho aetheru už dávno vyprchali. Žiadne preludy nehrozia.

Zabil som ho v dunách jedného bezmenného sveta, 180 svetelných rokov od južného konca Vonkajšej hranice. Už je to dávno, bol som len o trochu mladší od teba a prinajmenšom rovnako sebavedomý. Stihol zabiť dvoch mojich mužov, než som mu zrazil hlavu. Keď sme sa vrátili, vojna s Vektou už dávno skončila... ach, prepáč," mávol rukou a poťukal si po spánku. „To zabieham. Už mi tá hlava neslúži tak dobre."

„A prečo ste sa s tým vláčili cez celú džungľu? Čo to má spoločné so mnou?" povytiahol obočie Kostov, ktorý sa nevedel rozhodnúť, či by mal byť ohrozený, alebo zdesený z akej diaľky sa sem gardista vrátil.

„Tvoj údel," odvetil Dantios chladne. „Nedostal by si žiaden titul, ani hodnosť. Žiadne požehnanie od Urizena. Len ten tvoj pašovaný aether na rozlúčku. Ty a ostatní, ktorých sme pozbierali by ste odišli, ďaleko za Vonkajšiu hranicu. Do prázdna. Loviť," ukázal k lebke na stole.

Pokiaľ Kostov cítil voči gardistovi zášť, teraz ho začínal doslova nenávidieť. Nemusel mať bujnú predstavivosť, ani byť bystrý, ako Abaddon, aby v okamihu pochopil, čo s ním už od začiatku zamýšľal. Všetko, čo ho doviedlo až za mreže trestaneckej kolónie do seba zapadlo a on si uvedomil, že v skutočnosti nielen nemal kontrolu nad svojim osudom, ale všetko, čoho sa držal bola lož. Abaddonové ľsti boli aspoň šľachetné, ale tento muž pred ním bol len podradný klamár.

„Takže toto garda robí," vyprskol s horkosťou a venoval mu výraz plný pohŕdania, pričom mu už bolo v ten moment jedno, či mu Dantios v ďalšej sekunde neodtrhne hlavu. „Zbierate odpad z ulice, aby ste ich poslali za Vonkajšiu hranicu, zabíjať draky skôr, než sa dostanú k nášmu milovanému kráľovstvu, že áno? My zomrieme zabudnutí na svetoch stovky svetelných rokov odtiaľto a celý Ancoran si pokojne môže spať v blaženej nevedomosti. Aby som po zvyšok života strávil storočia spánkom v stázi, než by ma dostala jedna z týchto vecí?" kývol na lebku vedľa seba.

„Áno. Máš vo všetkom absolútnu pravdu," precedil veľmajster rádu Svätej kosy ľadovým hlasom. „Často to dávame ako vyhnutie sa trestu, výborný spôsob, ako zabrániť, aby nám žaláre praskali vo švíkoch. Občas si niekoho schopného vyberieme aj zo spodiny. Vaše životy nemajú žiadnu cenu okrem, tej ktorú preukážete. Neber to ako urážku, to je holý fakt."

„Vráti sa vôbec niekto?"

„Menej, než desať percent. Osobne za posledných sto rokov viem o jednom," odvetil Dantios. „Ale ber to pozitívne, dostal všetky pocty aj šľachtický titul. Dožil ako čestný gardista v službe korune."

„Tak to pekne ďakujem za takú česť," odsekol Kostov kyslým hlasom.

„Ty to stále nechápeš?" zavrčal rozmrzene. „To, že som ťa poslal na Kasyrgan, ti zachránilo tú tvoju chamtivú riť!"

„Ironické, však? Moja chamtivosť ma ušetrila horšieho osudu, než otročiť v bani," zadelil na to. „Urizen má krutý zmysel pre humor, ako vidím. Namiesto toho, aby ma za nečestné a ľstivé jednanie stihol trest, stal sa opak a ja teraz stojím tu," roztiahol ruky.

„A dostal si najužitočnejšiu lekciu zo všetkých," nadvihol Dantios bradu s výrazom učiteľa, ktorého neschopný žiak konečne vyriešil zadanie, hoci s odretými ušami. „Pravda i lož sú mocne zbrane; múdrosť spočíva v tom, vedieť ich používať správne. Zapamätaj si ju, inak bol tvoj život, ktorý si si vyslúžil klamstvom, márny."

Vzal zo stola prívesok a hodil ho Kostovovi; ten ho zachytil vo vzduchu. Obrátil si ho v prstoch. Na krídlach anjela bola stále zaschnutá krv, alebo iná gebuzina. Navzdory počiatočnému pocitu krivdy z neho zlosť pomaly vyprchávala. Uvedomil si, že ho skôr vytáčalo, že sa starý gardista nemýlil, ako musel s nevôľou uznať.

„A neopováž sa ho znova zahodiť. Nos ho ako pripomienku, v akom svete žiješ."

„Toto rozdávate všetkým?" spýtal sa Kostov akoby mimochodom a zdvihol zrak ku gardistovi. „Prečo anjel? Illuminária predsa v anjelov neverí."

Dantios si mimovoľne pošúchal si bradu, načo pokýval hlavou.

„Ale kdeže. Žiadna taká tradícia neexistuje. Len suvenír zo Zeme," pokrčil ramenami. „Páčil sa mi, tak som ho kúpil v jednom stánku v kozmodróme. Mimochodom, vieš kto bol Abaddon v predancoranských mýtoch?"

„Vyzerám ako niekto, kto by sa v nich vyznal?" nadhodil Kostov so slabým, ironickým úškrnom.

„Bol to anjel, Saša," povedal Dantios. „Kráľ bezodnej jamy, kam odchádzali hriešnici. Niekedy sa mu hovorilo Apollyon. Bol jeden z tých, ktorí sa vzbúrili proti Bohu, on sa však v súdny deň vráti po jeho boku, aby zahubil všetko živé. Tvoj priateľ má príhodné meno, toť všetko."

„Po posledných udalostiach by s vami väčšina mojej roty súhlasila," zadelil s pohľadom na svoj stratený talizman. „Hádam, že už máte všetko, čo ste chceli," zadelil odmerane, keď sa jeho pozornosť presunula ku gardistovi.

Dantios si posmešne odfrkol, dívajúc sa na neho ako dospelý na nie príliš bystré dieťa.

„A ty si myslíš, že by som sa uráčil letieť z jedného konca Ancoranskej ríše na druhý, len aby som ťa mohol vyspovedať?" spýtal sa, rozčarovaný z jeho domýšľavosti. „Ty snáď nevieš, čo sa hovorí, že garda sa nikde nezjaví bez toho, aby na to nemala pádny dôvod? Máme mnoho vlastných úloh. Král Rozanov tohto roku udelil požehnanie k rozšíreniu našich radov.

A vtedy som si spomenul na vás troch z Kasyrganu. Ty si sa ako gardista diskvalifikoval a pred rod Abaddonových je garda nedosiahnuteľný sen. Nikdy nemali príliš veľkú dôveru koruny pre ich tajnostkársku povahu a teraz, keď upadli v nemilosť, to platí dvojnásobne. Ale ten chlapec, Váňa – on bude ten pravý. Už je rozhodnuté, hovoril som s tvojim priateľom pred chvíľou."

Na toto sa už nedalo povedať nič. Kostov mal na jazyku uštipačnú poznámku, nech si z neho starý pán nerobí žarty, ale nakoniec ani neotvoril ústa. Nakoniec, čo by mohol namietnuť? Samozrejme, že by sem veľmajster jedného rytierskych rádov nemeral cestu pre takú triviálnosť, ako si Kostov naivne myslel.

„Možno nie je tak prefíkaný ako Abaddon, alebo schopný bojovník, ako ty; ale má cnosti gardistu a vieru v Urizena." Než Kostov stihol prehovoriť Dantios zdvihol ruku v zmierlivom geste. „A nie, nemám s ním v úmysle to, čo s tebou. Nehodlám ho poslať do vyhnanstva za Vonkajšiu hranicu. Bude z neho pravý gardista. Skúškami bude musieť prejsť sám, ale hneď, ako bude mať erb gardy, vezmem si ho na starosti sám. Máš moje slovo."

„To som nemal na mysli," odvetil Kostov chvíli a hoci sa jeho pohľad na gardistu týmto zistením príliš nezmenil, tentoraz to aspoň nebola ďalšia z jeho hier. „Len, že zo všetkých práve on..."

Toto bola asi najpovzbudzujúcejšia správa, ktorú za celý pobyt na Uxore počul.

Medzi gardou a námornou pechotou panovali napäté vzťahy odjakživa a to i navzdory faktu, že mnoho gardistov pochádzalo práve z jej radov. Šľachtické rody a zámožné rodiny, ktoré mali ambície poslať svoje deti do gardy, im mohli buď zaplatiť súkromné lekcie u inštruktorov, ale oveľa lepšie bolo, ak svoje ratolesti poslali na niekoľko slúžiť u mariňákov. Skúsenosti zo skutočnej vojny nemohlo nahradiť nič a v garde takmer nikto nezačínal od nuly. V tom bola jej sila. Brali si už hotových bojovníkov, ktorých zušľachťovali nad bežných vojakov.

Pre každú jednotku, či rodinu daného človeka to znamenalo získanie náležitej úcty a slávy. Ich rote sa nemohlo dostať väčšej pocty – jeden z nich bol osobne vybraný stať sa vyvoleným Urizena a svätým strážcom ríše. Pre každú jednotku, či rodinu daného človeka to znamenalo získanie náležitej úcty a slávy. Všetka nevraživosť medzi gardou a námornou pechotou išla v takomto prípade stranou.

„Garda potrebuje mužov, ako on. Nestranných a aspoň nejakými, aspoň trochu vznešenými ideálmi. Ty aj Abaddon ste zahorknutí zlými skúsenosťami a ja to chápem. Okrem toho, môže poďakovať tebe, že prežil v tom žalári."

Dantios k nemu pristúpil a snažil sa pôsobiť viac otvorene, než pred chvíľou. Bolo mu jasné, že na Kostova nespravil práve najlepší prvý dojem a nechcel, aby na neho spomínal s nevraživosťou a podozrievaním.

„Vieš, Saša," povedal s unaveným výrazom muža, ktorý toho vedel a zažil viac, než sám chcel, „človek nemusí byť vzor morálky, ako všetci tí hrdinovia z rozprávok, aby občas dokázal urobiť správnu vec. To tento svet – on nás pokriví a prebudí v nás to najhoršie. Nedá sa tomu uniknúť, každý máme v srdci kus Priepasti."

„Asi už chápem, čo ste tým mysleli, keď ste povedali, že ste svojim slovám kedysi verili," povedal Kostov a pousmial sa, hľadiac k nápisu na jeho erbe. „Poznám ten pocit – stratiť vieru a tiež kus seba."

„Trik je v tom, naučiť sa s tým žiť. Vziať si lekciu, ale kráčať vpred a neobzerať sa za seba. I vo vojne je zabíjanie nevyhnutné, ale keď budeš príliš dlho hľadieť na skrvavené telá svojich nepriateľov, pripraví ťa to o rozum," dodal a priateľsky ho pobúchal po remene. „A nemaj obavy, ešte vám ho neberiem. Deň náboru je až za šesť mesiacov. Na sviatok Prvého pristátia. Nuž... to je všetko, čo som mal na srdci."

„Dnes som tých lekcií dostal viac, než za jeden deň pod Abaddonovým velením, zdá sa," pohodil si svoj talizman v ruke, než ho schoval do vrecka. „Netuším, či mu budú naozaj k úžitku, ale budem robiť, čo viem najlepšie. To, čo vždy. Však viete," dodal, načo Dantios opätoval jeho prikývnutie.

Už nebolo čo ďalej povedať, gardista ho prepustil späť ku svojej jednotke. Než odišiel, potriasli si rukami za zápästie v tradičnom geste bojovníkov, aké sa používalo pred dávnymi časmi.

„Viem, že sme nezačali najlepšie, ale som rád, že som ťa spoznal. Viem, nemám právo od teba žiadať čokoľvek, ale jednu vec mi aspoň sľúb," povedal mu Dantios, keď sa ich pohľady stretli. „Nestaň sa tým, čím tí, ktorým slúžim."

„To by som musel byť rovnako komplikovaný, ako oni. Ja som jednoduchý muž," odvetil Kostov, skrývajúc rozpaky z takého trúfalého prehlásenia od niekoho, ako sám veľmajster. „Ale budem to mať na pamäti."