Kostov bežal cez krížovú paľbu pozdĺž svahu, kľučkujúc pomedzi stromy. Smršť projektilov lietala z oboch smerov, niekoľko sa mu odrazilo od zbroje, zanechávajúc ryhy pancieri a jeden dokonca šuchol o prilbu. V tej chvíli bol vďačný za to, že si pre seba stihol zrekvírovať náhradnú.

To, čoho sa práve dopúšťal bolo porušenie priameho rozkazu. Opustil svoju pozíciu a mužov, ktorým mal veliť. Za niečo také by ho v inej jednotke čakala s vysokou pravdepodobnosťou poprava. A technicky vzaté, nebolo to v poriadku ani za týchto okolnosti.

Lenže tu sa jednalo o Váňu. Pre Abaddona bol dôležitý a na Kostova sa spoliehal, že sa postará, aby sa mu nič nestalo, hoci to nevyslovil priamo. Keď už nedokáže byť čestným človekom, zachrániť krk jednému decku je oproti tomu hračka.

A tak Kostov utekal, čo to dalo a rozrážal si cestu vegetáciou ako chodiaci tank. Hoci Druhý front už musel prísť aspoň o polovicu mužov, stále bol dosť bojaschopný a bojovníci, pochovávaní pozdĺž cesty z vrakmi dokázali odrážať útoky Malkina a jeho družstva. Abaddonovi dochádzal čas, to si dokázal domyslieť aj Kostov.

Šišiprášok v jeho krvnom obehu už šliapal na plné obrátky, bola to len slabá náhrada za stav, ktorý zažil pred chvíľou pod vplyvom Abaddonovho aetheru, kedy sa cítil a i doslova i bol nezastaviteľný.

Únavu a bolesť svalov to len zatlačilo niekam mimo vnímanie, hoci tam stále boli. Zhlboka dýchal, akoby sa mu nedostávalo kyslíku a v hrudi cítil zvieravý tlak a on sa obával, či to trochu neprehnal s dávkou. Kokaín nie je aether a nedokáže zázraky. Okrem toho, posledné, čo potreboval, bolo začať vidieť veci ktoré neexistujú, alebo prestať rozoznávať spojencov od nepriateľov. Ono sa tomu šišiprášok nehovorilo pre nič za nič.

Nohy mal stuhnuté a uvedomil si, že sa začína viac spoliehať na posilňovače svojej exozbroje, než na vlastnú fyzickú silu. Samotná zbroj z toho výbuchu nevyviazla bez ujmy; na stavovom diagrame v rohu taktického displeja blikalo niekoľko indikátorov poškodenia, hlavne tá diera v boku. Okrem toho serva na pravom kolene sa zadrhávali, čo sa prejavilo občasným tlakom pri pohybe končatinou.

Už sa z diaľky videl tank – a tiež niekoľko metrov doslova vyrúbanú cestu na svahu, ako jeho palebná sila doslova zrovnala džungľu so zemou. Pár metrov pred ním zas skupina ozbrojencov obkolesila postavu v mariňáckej zbroji.

Zabočil zo svahu a prebehol cez cestu, nedbajúc na prichádzajúcu paľbu. Vyšvihol sa na Wyvern, prevrátený na bok a vydriapal ja vrch. Niekto pred ním čosi zakričal. Kostov sa nezastavoval, odtrhol zo spony na náramenníku posledný odpaľovací nôž a so zbraňou v druhej ruke sa so šialeným bojovým pokrikom prehupol cez okraj.

Jeho cieľový označovač, ani virtuálny zameriavač zbrane v ukradnutej prilbe nefungoval, Kostov ale ešte vo vzduchu vypálil naslepo a zasiahol muža v červenom tričku, čo stál nad zraneným Váňom. Jednotný brokový náboj mu rozbil lebku ako kladivo vaječnú škrupinu a spôsobil doslova evisceráciu mozgovej pologule. O pancier zničeného stroja čvachtlo dačo, ako keby vybuchol téglik s brusnicovým jogurtom, zabudnutý v teple. Lepkavá hmota, bola naozaj všade.

Kostov s tupým buchnutím dopadol na zem a jednoruč zdvihol brokovnicu. zamieril na jedného z tých zabijakov v oranžovej zbroji. Stlačil spúšť a strelil ho slugom do prilby rovnom medzi oči vo chvíli, keď sa na neho otočil.

Odrazený projektil preletel späť okolo Kostova a jeho nepriateľ s preliačinou na prilbe práve dostal takú šupu, až bolo zázrak, že už neležal na zemi v bezvedomí.

Kostov bol jedným krokom pri ňom a pravačka prudko vyletela do vzduchu. Zarazil mu odpaľovací nôž do krku, poistnú závlačku vytrhol už keď liezol na ten vrak, teraz mu stačilo iba uvoľniť zovretie na vrhovej poistke.

Urobil krok vzad a plnou silou bodycheckoval ochromeného a takmer mŕtveho bojovníka do hlúčiku pred sebou. Pokiaľ po ňom chcel niekto vystreliť, teraz už bolo neskoro. Ktosi v tej kope zajačal. Kostov zdvihol predlaktie pred seba, aby si chránil najviac zraniteľný krk. Výbuch odtrhol tomu nešťastníkovi hlavu a šrapnely z granátu sa rozleteli na všetky strany.

Kostov zdvihol hlaveň poloautomatickej brokovnice a zostávajúcich päť slugov vysypal do panikáriacej skupinky pred ním. Pustil zbraň, tasil parang a než sa usadil prach po explózií, vrhol sa do davu ako zúrivá šelma. Rozháňal sa čepeľou sprava-zľava a sekal do živých i mŕtvych, krv striekala vo vysokých oblúkoch. Zatláčal ich k hrane útesu, ignorujúc par zúfalých výstrelov, ktoré mu cinkali o pancier. Bol ako obrnený stroj na zabíjanie, sekal ako šialený mäsiar do kusov dobytka.

Naraz sa však ja neho vyrútil celý dav, ktorý sa ponáhľal na pomoc svojim spolubojovníkom, čoho si vo svojom ošiali takmer nevšimol. Na prilbu mu dopadla tupá rana, Kostov naslepo mávol parangom sa seba.

Keď sa zvrtol, uvidel, že útočníkom je dievča. Bola určite mladšia od Váňu, teraz si zvierala krvácajúci pahýľ a bojiskom sa niesol jej bolestivý krik. Sekera, ktorou ho chcela vziať po hlave i s jej zápästím, ležala v tráve pri jej nohách.

Mladé dievča v špinavom tielku a s ryšavými vlasmi sa chcela bezpochyby blysnúť svojou odvahou, ale v skutočnosti urobila posledný hlúpy čin svojho krátkeho života. Kostov jej v nasledujúcom momente bez milosti pravým hákom svojou obrnenou päsťou zlomil väzy.

To sa však už na neho valila celá rozzúrená horda, niektorí s nasadenými bajonetmi na zbraniach, pár dokonca v exozbroji. Poznal to podľa hurhaju, ktorý sa okolo rozliehal. Kostov si uvedomil, že si práve zarobil na prúser. Zdvihol zo zeme sekeru, ktorou sa čo ňom zahnalo to dievča. Striasol z pogumovanej rukoväte odfaklenú ruku a cúvol k vraku za ním, kde ležal doriadený Váňa.

„Hej. Hej, Váňa!" zasyčal poza chrbát. „Nechceš mi trošku pomôcť? Sme dosť v sračkách."

Chlapec, ležiaci na boku ako údená pandrava, zabublal čosi neidentifikovateľné, no k tomu, aby vstával, sa nemal. Nieto ešte k boju. Kostov zúfalo zaškrípal zubami. Ostal na to sám. Môže leda tak skúsiť Abaddonovi kúpiť trochu času.

Bojovníci obiehali, alebo preskakovali vraky a tá nenávisť voči nemu z nich priam sálala. Kostov so zbraňou v každej ruke sa im vrhol v ústrety a zareval ako jeden z bájnych drakov zo Starej zimy.

Zástup ozbrojencov na moment stuhol s hlavňami napoly zdvihnutými. Očakávali, že budú čeliť malej prepadovej skupine mariňákov, ktorí im vpadli na krídla a zlikvidovali ich spolubojovníkov, lenže tak sa nestalo.

Namiesto toho uvideli, ako sa na nich jediný rútil jediný, rozbesnený maniak, mávajúci nad hlavou zbraňou v každej ruke. Zbroj mal tak pokrytú krvou, že sa na nej dali rozoznať iba senzorické priezory jeho prilby. Hrôza, ktorá sa ich zmocnila, mala svoj účinok a on tak rozrazil ich rady ako víchrica.

Kostov sa vrhol na najbližšiu skupinu z ktorej nik nemal exozbroj, boli preto pre neho najľahším cieľom. Reval ako nepríčetný a sekal na všetky strany, nedbajúc na zásahy, ktoré sa odrážali od pancieru, krv striekala vysokými oblúkmi. Predieral sa davom, ktorý sa ho snažil obkľúčiť, hľadajúc nechránené miesto v jeho zbroji, kam by ho mohli zasiahnuť.

Netušil ak dlho bojoval, svet sa mu zlial na chaotické obrazy krvi a zabíjania, sekania a vydesených tvári v momente ich smrti. Projektily sa odrážali od jeho zbroje a on im to oplácal desaťnásobne.

Jednému z nich uťal hlavu švihnutím parangu, keď v tom mu niekto prikradol od zozadu. Počerný mladík v maskáčovom klobúku sa mu snažil rozobrať napájaciu jednotku exozbroje. Než stačil povoliť prívodný kábel k servomotorom, Kostov mu lakťom vyrazil polku zubov. Pretočil si sekeru časťou s hrotom dopredu a z otočky mu ju zarazil do hrude, až rebrá praskli ako suché vetvy.

Pritiahol si jeho telo k sebe a zdvihol k do vzduchu pred sebou ako handrovú bábku. Práve včas, pretože zvyšok bojovníkov Druhého frontu už na neho spustil paľbu.

Kostov sa rozbehol ich smerom, používajúc bezvládne telo pred sebou ako štít. Guľky trhali jeho torzo ako kartón a zdalo sa, že jeho nový kamarát dlho nevydrží, aspoň ho však chvíľu nezasahovali priamo; projektily prechodom cez kosti a tkanivo stratili aspoň časť svojej energie.

Zakľakol aj so svojim mäsitým štítom, keď uvidel, ako jeden z bojovníkov nabíja granátomet. Napriahol sa voľnou rukou a vrhnutý parang, ktorý preletel vzduchom ako bumerang, sa mu zasekol rovno doprostred lebky s tupým plesknutím, ako keby zaťal do melónu. Zrútil sa na zem s náradím do džungle komicky sa mu tróniacim na hlave. Kostov to mal proste v ruke.

Teraz, keď nemal v druhej ruke žiadnu zbraň, opäť tasil Thunderclaw a opätoval paľbu spoza štítu, ktorý sa pozvoľna menil na tatarák. Už mu odpadla ľavá ruka i sánka. Rukoväť pištole v zakrvavenej rukavici kĺže a počítadlo munície sa rýchlo blíži k nule.

Bol tak zabraný do boja, až si zabudol strážiť svoju šiestu hodinu. Čosi ťažkého ho bez varovania udrelo do chrbta a on žuchol do trávy tvárou napred s vyrazeným dychom. Snažil sa chytiť dych, otvárajúc ústa ako ryba na suchu. Musela to byť poriadna šupa a nebyť exozbroje, mal by rebrá polámané na kusy. Šišiprášok sa mu však podarilo zohnať kvalitný, pretože ešte stále šliapal a len vďaka tomu sa mu s námahou podarilo prevaliť na chrbát.

Po tvári pod respirátorom z úst tiekla krv, spolu so sopľami. Zažmurkal, aby odohnal hmlu, ktorá sa mu usadila pred očami a konečne zbadal toho kreténa, čo mal tú trúfalosť mu vpadnúť odzadu.

Bol to bojovník z Druhého frontu, odetý v exozbroji, ktorá bola amalgámom všetkého možného, pozváraným z kusov civilnej i mariňáckej výstroje. Jeho plátovanie nieslo stopy po zásahoch, ako zvádzal tvrdé boje s Malkinovým družstvom. V jednej ruke mal na podpornom ramene upevnený ľahký guľomet, namiesto pravej ruky mal masívny drapák, určený na prepravu ťažkého nákladu.

Kostov to spoznal okamžite. Rovnaké sa používali v dokoch a dobre vedel, že dokážu bez problémov roztrhnúť zámky na lodných kontajneroch, alebo ohnúť oceľovú traverzu ako papier.

Zdvihol pištoľ, ktorú pri páde nepustil a bezhlavo vystrelil. Hoci mieril na krk, jeho rana šla vedľa a neškodne sa odrazila od hrudného plátu, pokrytého ryhami zásahov. K jeho smole si vyplytval posledný náboj, záver ostal v zadnej polohe a na počítadle svietila červená nula.

Suka bliať! Toto som pohnojil. Ten šišiprášok mi asi trošku nerobí dobre.

Nakoniec, bolo o ňom známe, že hoci dokázal zrýchliť reflexy, ľahko vedel zatemniť úsudok. Kostov svojim nezmyselným výstrelom stratil drahocenné sekundy, pretože bojovník v exozbroji, pripomínajúcej mašinu, vytiahnutú zo šrotoviska rozhodne na nič nečakal.

Čeľuste drapáku sa roztvorili ako mechanická tlama a zovreli ho od pravej pazuchy až po ľavé rameno. S víťazoslávnym smiechom vyšvihol prekvapeného Kostova do vzduchu ako mača. Snažil sa vyslobodiť, ale bol to márny zápas. Sekeru, čo mu ostala, zvieral v ľavačke, ktorú mal teraz prišpendlenú k telu.

„To si patrí, magor jeden!" zahrmel hlas spod civilnej pracovnej prilby s logom jednej z Uxorských ťažobných spoločností.

Hydraulika zakvílila a čeľuste drapáku ho začali drviť nesmiernou silou. Kostovo nasratie vyletelo do nových výšin a džungľou sa niesol jeho rev. Voľnou rukou mu tĺkol do hlavy, tieto prilby boli však skoro tak odolné ako ich mariňácke.

Tlak zosilnel a plátovanie exozbroje zúbožene zaškrípalo. V slúchadle, ktoré bolo stále prepojené s jej systémami, kvílili varovné poplachy, až sa výstražné hlásenia poškodení zliali do jednej súvislej kakofónie. Kostovovi ostávali posledné sekundy života. V tej chvíli spoje na hrudnej časti povolili a hydraulický drapák začal drviť jeho hrudný kôš.

Zreval v poslednom výbuchu slepej zúrivosti ako zviera, ktoré si vo svojej tvrdohlavosti odmieta uvedomiť, že je s ním koniec. Zovretie mu vytlačilo zvyšný vzduch z pľúc a potom už netrvalo dlho než mu zrak obostrela tma a sekera mu vypadla z bezvládnych prstov.

Pokiaľ Abaddon niečo vedel majstrovsky, tak to bolo využiť príležitosť, nech to stojí čokoľvek. Diverzia, ktorú mu na vzácny okamih poskytol Kostovov bezhlavý útok – a ani na chvíľu nepochyboval, že to je on, mu dala príležitosť, ktorú potreboval.

Zdvihol zrak k tanku pred sebou. Behemoth už viac nestrieľal. Nemal ani po čom, družstvo Zulu sa už stiahlo a prehriaté guľometné veže sa automaticky zablokovali. Na nejaký čas tak nebude schopný boja.

Bolesť v jeho kolene sa opäť ozvala, on sa však vliekol okolo tanku, opierajúc sa o svoju útočnú pušku ako o barlu. Zem okolo bola posiata mŕtvolami, o niekoľko tiel takmer zakopol, pár ich musel prekročiť.

Nerobil si ilúzie, že by jeho plán ešte držal pokope. Teraz sa musí zmocniť tanku, aby si zachránil holý život. Netušil, či Váňa ešte žije a hoci bol Kostov mašina na zabíjanie, proti takej presile nemá sám šancu. Družstvo Zulu sa stiahlo podľa plánu a teraz určite odráža nájazdy útočnej skupiny Memento mori.

Venoval rýchly pohľad k vrakovisku ma ceste, kde podľa zvukov rozpútal jeho poručík šialenstvo vo vlastnej réžií a ľutoval, že mu nemôže opäť prepožičať kúsok svojej moci. Hrozilo, že poľaví v pozornosti, čo by sa mu mohlo stať osudným a okrem toho už vyplytval dosť aetheru. Ak prežijú, ešte ho bude potrebovať. V duchu zaželal Kostovovi veľa šťastia a dal sa do práce.

Magneticky si pripevnil útočnú pušku na kĺbový úchyt na postroji a stúpol si na priečku, slúžiacu pre obsluhu, aby vedela vyliezť na tank, potom sa vyšvihol na na kryt pohonnej skrutky. Akonáhle sa však konečne vyštveral hore, plameň bolesti v jeho kolene vzplanul ako vulkán. Hoci sa snažil nohu nenamáhať, stačil jeden neopatrný pohyb a v umelom kĺbe to odporne chruplo.

Abaddon sa so sklonenou hlavou chopil ďalšej priečky, tentoraz na veži tanku a zhlboka dýchal. Pred očami mu blikali hviezdičky a musel bojovať, aby sa ho nezmocnili mdloby. Cítil, ako ho opúšťajú sily a zdvihnúť k veži tanku sa dokázal len so zaťatými zubami a vďaka servám exozbroje, ktoré nahrádzali prácu jeho svalov.

Preklínal svoju márnivosť a tvrdohlavosť, keď sa presviedčal, že sa nad svoje staré zranenie dokáže povzniesť, že pre neho nebude prekážkou. Aká irónia, že rany na duši dokázal znášať lepšie, než fyzickú bolesť.

Pritiahol sa hore a prehodil zdravú nohu cez okraj veže. Našťastie bol mimo dosahu senzorického oka tanku. Zatiaľ bol zameraný na svah, nebude ale trvať dlho, než prejde z bojového do pohotovostného režimu a začne pátrať po ďalších cieľoch.

Zhrbený sa presunul k poklopu, ktorý by v prípade pilotovaných strojov viedol prielezom pre posádku do jeho útrob, u dronu slúžil ako prístup pre technickú obsluhu k jeho interným systémom a rozvodom. Poklop držala uzamknutá masívna zámka.

Zo skoby postroji odcvakol hydrazínový horák, aký sa používal pri zváraní vo vákuu. Pootočil ventilom a stlačil spúšť roznecovaču, z koncovky plynovej trubice vybafol indigovo modrý plameň. Nasmeroval tyč z hučiaceho plameňa na zámok.

Senzory jeho taktickej prilby automaticky zatmavili obraz, aby sa prispôsobili prudkému svetlu. Zámková svorka sa v priebehu pár sekúnd rozpálila a Abaddon prechádzal po kove koncov plameňa, dokým nebol rozžeravený do oranžova.

Odložil na moment zváračku nabok a do udrel svorky nožom. Kov sa zdeformoval, jeho ostré fragmenty sa mu odrazili od prilby. Oceľ zrejme nebola horúca dostatočne, pretože namiesto toho, aby mu podarilo svorku odtrhnúť, v nej iba zanechala hlbokú ryhu. Abaddon nemal ďaleko od toho, aby začal hrešiť a to už bolo čo povedať.

Schmatol horák a pustil sa znova do zámky. Zdalo sa mu to, alebo zvuky boja z vrakoviska napravo od neho ustali? Zažmurkal, aby sa zbavil potu, ktorý mu stekal po viečkach a pálil v očiach i navzdory cirkulačnému systému prilby. V ušiach mu hučalo a zo všetkých síl sa snažil nevnímať koleno, v ktorom mu pulzovalo, ako keby tam mal dačo živé.

Priložil čepeľ k rozžeravenej oceli a udrel do rukoväte spodkom dlane. Sekal do zámky ako dlátom a odštepoval ju kúsok po kúsku. Už začínal prepadať zúfalstvu, keď svorka po prudkej rane praskla. Nožom, ktorý mal už tupý a plný zubov, zapáčil do trhliny v kove a zatiahol plnou silou, až zámok rupol.

Odklopil poklop na veži, ukrývajúci jeho rozvody. Teraz nasledovala tá paradoxne najchúlostivejšia časť, pri ktorej všetko mohlo zlyhať. Nahol sa k prielezu a z kapsy na postroji vytiahol konvertor, umožňujúci pripojenie exozbroje k zariadeniam, ku ktorým nie je možné pripojiť na diaľku.

Zasunul vysielač do servisného slotu, dióda vedľa sa rozsvietila potvrdzujúcou zelenou. Na konzole pre technický vstup potvrdil spárovanie s novým zariadením, potom na displeji vlastnej exozbroje otvoril menu a potvrdil spustenie softvéru, ktorý mal už pripravený.

Keď pri plánovaní operácie dumali za stolom, ako nahrať do tanku ovládacie protokoly, aby nad nim mohli prevziať kontrolu, zistili, že sa ocitli v slepej uličke. Váňa zapojil svoje kontakty a dokázal zohnať na čiernom trhu jednu zastaranú verziu operačného systému Behemothu – otázkou bolo, ako ju tam dostať.

Bruteforcing na prelomenie zabezpečenie by pre zložitosť šifrovania trval príliš dlho, formátovať pamäťové úložiská by im zas bez administrátorských práv systém nedovolil. Abaddonovi to však v tej chvíli trklo. Zneužijú nočnú moru všetkých užívateľov – aktualizácie.

Operačný systém tanku si bude myslieť, že dostáva novú balík aktualizácií, ako keby bol pripojený k bežnej internetovej sieti. Aj keď, ono to bol vlastne downgrade, akurát do neho Váňa schoval malé prekvapenie v podobe zadných dvierok, pre vzdialený prístup pre zariadenia námornej pechoty. A na spustenie automatickej aktualizácie obvykle nie je vyžadované zadanie prístupových údajov.

Pôvodne mal v pláne predať ovládanie ich mužom v predsunutom tábore, ktorí by sa o všetko postarali. Datalink však bol odrezaný, všetko tak ostalo na ňom. Odklikol na zápästne konzole niekoľko kontextových okien a tank poslušne začal sťahovať aktualizáciu.

Bol tak zabraný do práce, že si ani nevšimol pohyb pod ním. Venoval pohľad k servisnému displeju pri rozvodoch. Načítavanie postupovalo rýchlo, ale jemu každé percento dokončeného procesu pripadalo ako minúta. Abaddon hodil očkom po bočnej veži, ktorá našťastie stále skenoval svah pred nimi.

Kdesi zaznelo ostré buchnutie kovu o kov. Zdvihol zrak späť, jeho pohľad sa však zastavil opäť na displeji a náhodný zvuk pustil z hlavy. Aktualizácia dokončená. Reštart operačného systému, vyčkajte., bliklo na holoobrazovke. Ak už dlho Abaddonovi nič nevykúzlilo úprimný úsmev na tvári, tak toto áno.

Už len pár sekúnd a víťazstvo je moje.

So zarachotením obrnených topánok o pancier tanku vyskočil na vežu bojovník v oranžovej zbroji. Ich Lastra musela byť značne upravená pretože neveril, že by so štandardným modelom, aký používala aj námorná pechota, dokázali aj bez skokových trysiek hopsať sťa zajace.

„Ty! Aby ťa draky prekliali!"

Abaddon hmatol po útočnej puške, bolo však už neskoro. Než mohol zamieriť, jeden mocný kopanec ho zrazil z tanku a on pristal bradou na zemi. Zbraň mu pri tom krátkom lete vypadla z ruky a žuchla kamsi do trávy. Zranená noha už o sebe opäť dávala vedieť a tentokrát si už ironicky pomyslel, že by sa čudoval, ak by mu v nej znova nevystrelila ostrá bolesť.

Abaddon sa prevrátil na chrbát, len aby zistil, že už nemá silu vstať. Vyčerpanie z intenzívneho boja i bolesť si začínali vyberať svoju daň. Bolo to, akoby mal telo z olova; hlava by aj chcela, no svaly odmietali spolupracovať.

Zrak sa videnie sa mu začínalo rozmazávať, ukazovatele a ikony jeho HUDu sa rozpili do svetielkujúcich machúľ, ako keby sa na svet díval cez mokré sklo. Zvuky bojiska mu pripadali ako vzdialená ozvena.

Všetko je márne. Jeho cesta za pomstou, všetky tie roky na bojisku. To všetko je malicherné a hlúpe. Zomrel už v deň kedy svojej milovanej vystrelil srdce z hrude – čo na tom, že to bola len obyčajná nehoda a týmto len odďaľoval koniec.

Nie! Dokým budú žiť všetci, ktorí sú za moje nešťastie zodpovední, ja musím tiež! zahnal beznádej, ktorá sa mu šírila mysľou ako zhubná rakovina.

Zrak sa mu trochu vyjasnil a on videl postavu zabijaka v exozbroji s oranžovými prvkami, stojacu na veži tanku. Abaddon sa snažil po hmate nájsť puzdro na stehne, mal pocit, akoby mu zbroj vypĺňal mokrý piesok, ktorý robil každý pohyb desaťkrát ťažší.

Podarilo sa mu nahmatať rukoväť Thunderclawu a k vlastnému prekvapeniu dokázal záložnú zbraň vytiahnuť z puzdra. Dostal mierne rozostrený červený bod kolimátoru na postavu bojovníka pred nim. Stál na tanku, držiac sa v úctivej vzdialenosti.

Abaddon vystrelil, no jeho protivník neuhol. Namiesto toho zdvihol ruku k telu a zovrel päsť. S ostrým zakvílením sa pred ním zhmotnil kobaltovo modrý energetický štít, letiaci projektil narazil do bariéry so zapraskaním elektrického výboja. Stotinu sekundy zotrval vo vzduchu a rozvlnil hexagónový povrch štítu, načo stratil všetku kinetickú energiu a neškodne spadol na zem, bez akejkoľvek deformácie.

O tom, že nebudú obyčajná zberba už si urobil obrázok skôr a toto mu to iba potvrdilo. Osobný generátor silového poľa – hoci len bledá napodobenina aetherického štítu, akým vládli gardisti, nebol lacný špás a obyčajné družstvo námornej pechoty si ho dovoliť nemohlo.

„Na viac nemáš, gardista? Vytiahnuť búchačku, to je všetko čo vieš?" vysmial sa mu jeho nepriateľ, hlasom skresleným vokalizérom prilby. „Došla ti šťava, že áno! Ha, už žiadne čary, ty kráľov pes!"

Zaťal zuby a opäť stlačil spúšť, jeho guľky sa však len neškodne odrážali od kinetickej bariéry.

„To je všetko?" odfrkol si bojovník a zrušil silové pole, načo zdvihol hlaveň vlastnej zbrane. „Takže je to pravda. Vy Ancoranská garda ste zdegenerovaná urážka svojich predkov a rytierov Starej zimy."

„Máš pravdu," prehovoril náhle Abaddon a oprel sa na zemi, jeho hlas však znel i navzdory bolesti a vyčerpaniu vyrovnane. „Ríša je skazená a garda hnije s ňou. Našťastie, ja nie som jeden z nich. Ale ukážem ti čary, aké garda ešte nevidela."

Abaddon si vedel predstaviť jeho vykoľajený výraz pod taktickou prilbou. Než sa však zmohol na odpoveď, alebo rovno stlačenie spúšte, ozval sa výstrel z celkom nečakaného smeru. Guľka sa síce iba neškodne odrazila od jeho prilby, stačilo to k tomu, aby sa bojovník pozrel tým smerom. Len aby si uvedomil, že po ňom strieľa jeho vlastný druh, ktorého už považoval za mŕtveho. Kŕčovito zvieral pištoľ a ležiac na chrbte mechanicky stláčal spúšť.

K tomu aby ho Abaddon plne ovládol potreboval ešte trochu viac času, svoj účel to však splnilo. Toto už nebol plán, ale zúfala improvizácia a plytvanie aetherom. I cez stuhnutý chrbát sa nadvihol a chytil pištoľ obojruč. Túto ranu mu pošle rovno do krku. Zatiaľ čo jeho nepriateľ si vymieňal výstrely so svojim padlým spolubojovníkom, Abaddon priložil prst na spúšť.

A v tej chvíli jeho cieľ explodoval. Proste vybuchol ako igelitka plná vnútornosti. Črevá ohodia tank, krv ostrieka zem a šrapnely exozbroje i kostí sa Abaddonovi zabodnú do pancieru. Pred neho dopadne odtrhnutá ruka, stále zvierajúca Vektanský vzor pištole FC 6-2. Spodná časť tela bez torza sa až komicky zošuchne z tanku, nad ním sa na okamih vznáša krvavý oblak.

Nenašlo sa veľa momentov, kedy ostal Abaddon zaskočene zízať ako teľa na eskalátor, toto bol však jeden z nich. Sklonil zbraň a v diaľke uvidel na svahu, pri konci spadnutého konáru, stojacu postavu v exzobroji vzoru Titan. Jeho pancier niesol stopy po zásahoch, bol obhorený a značne poškodený, z hlavne veľkorážnej zbrane sa dymilo.

Bol by zavyl radosťou, keby mohol. Wellerovi sa predsa len podarilo prežiť a doručiť družstvu Alfa jeho správu. O'Niall to spolu so svojimi mužmi stihol včas. Jeden z mariňákov mu zamával. V ten moment sa však prebrali dva guľomety na tanku, ktorých hlavne sa už dostatočne ochladili a zamerali nové ciele.

„Utečte!" zavolal na nich Abaddon, hoci bola malá šanca, že by ho mohli počuť.

Guľometné veže to však povedali za neho a to paľbou. Mariňáci sa rozpŕchli ako myši, i O'Niall sa vo svojej mohutnej zbroji ťažkopádne rozbehol preč zo smrtiacej zóny.

Abaddon sa prevalil na brucho a začal plaziť späť k tanku. Jedna z guľometných veži zmĺkla, očividne jej došla munícia, tá druhá však naďalej veselo ostreľovala utekajúcich mariňákov. Behemoth bol obludný tank a niesol rovnako obludné množstvo streliva a on sa v tejto fáze už nemohol spoliehať na opotrebovaciu taktiku.

Zdravou nohou sa zdvihol na kryt pohonnej jednotky a silou svojich servokĺbov vytiahol hore. Kov bol mokrý od krvi a všetko pekelne kĺzalo. So zastonaním sa chytil výstupku na korbe a opäť pritiahol pár centimetrov ďalej. Mal pocit, že mu horí koža na nohe, koleno mu už muselo opuchnúť do závratných rozmerov a mal pocit, že mu každú chvíľu opadne.

Ten krátkodobý nával sily pominul a tentoraz na neho mrákoty začínali doliehať s novou intenzitou. Zúfalo si potreboval odpočinúť, aspoň päť sekúnd by mu stačilo. On však zaťal zuby a spomenul si na výcvik, ako mu vtedy jeho nenávisť a túžba po pomste pomáhali prekonať slabosť. Prekonám všetko, aby mohla kráľovská rodina, alebo ktokoľvek, zaplatiť za všetko, čo mi spôsobila, hovoril si vtedy.

A vypätím posledných síl sa vydriapal na vežu, ktorá sa nečakane pohla v snahe zamerať ciel pred ňou, až to Abaddonom heglo. Zvalil sa na pancier a s námahou sa pritiahol posledný kúsok k otvorenému poklopu. Proces aktualizácie bol dokončený, teraz ostávalo dúfať, že ich softvér nezradí a všetko bude fungovať.

Zaradoval sa, keď sa na displeji jeho zápästnej konzole objavila nová položka. Začal zadávať príkazy, potrebné na spárovanie jeho exozbroje s tankom, keď tu zrazu mu k ušiam doľahol zvuk, z ktorého sa mu krv premenila ja tekuté hélium.

Jedna z guľometných veží otočila svoju chladiacimi otvormi perforovanú hlaveň rovno na neho. Tým, že veža zmenila palebný uhol sa musel dostať do zorného poľa jeho oka. Ostáva len okamih, kedy systém odblokuje poistku proti prehriatiu.

Vrhol sa opäť k svojmu zariadeniu a potvrdil posledných pár kontextových okien. Natiahol sa k servisnému holodispleju v poklope a potvrdil synchronizáciu. Na svojej konzole otvoril novú položku a vstúpil do rozhrania tanku.

Práve včas, aby na jeho schéme zbadal, ako stavová ikona autonómnej zbrane zmenila farbu z červenej na zelenú. Abaddon sa silou, ktorú netušil odkiaľ zobral vrhol na druhú stranu veže. Guľomet vystrelil o zlomok sekundy predtým.

Ležiac na chrbte zdvihol ruku pre seba a na displeji konzole nalistoval položku ktorú potvrdil. Tým odobral tanku možnosť autonómneho rozhodovania, guľometná veža strnula uprostred pohybu. Toto všetko stihol medzi dvoma údermi srdca a dokázal to len preto, že si sám preštudoval rozhranie tanku Behemoth.

Abaddon vyčerpane klesol dole, jeho prilba buchla o pancier. Dovolil si päť sekúnd oddychu, bezvýrazne hľadel na sekundárnu džungľu nad nimi a ľutoval, že tu nie je výhľad na hviezdy.

„Dostal som ťa," precedil posmešne medzi zaťaté zuby a obrnenou päsťou buchol do ocele, pod ním.

Sigurd dokázal skoliť Kráľa búrok, najstaršieho a najmocnejšieho z drakov, ja budem musieť nanešťastie uspokojiť s niečím menším. Drakobijec zo mňa nebude, čo už narobím.

Tá myšlienka ho rozosmiala, až sa tlmene uchechtol, čo mu privodilo bolesť v pomliaždenej hrudi. Mal by cítiť tú radosť z víťazstva, únava a fakt, že bolo vykúpené za privysokú cenu, to celé kalili. Naviac, ešte nebolo po všetkom.

Teraz bol čas na protiúder. Skrz konzolu prepol na manuálne zameriavanie a veža tanku sa začala otáčať. Ovládanie prostredníctvom zariadenia na exozbroji bolo nemotorné, ale nakoniec sa mu podarilo zamieriť pulzné delo presne tam, kam chcel.

Všetky systémy boli v norme, teplota optimálna a elektrický náboj v indukčnej cievke na sto percentách. Munície našťastie v jeho prípade dostatok. Tentoraz už so širokým úsmevom stlačil ikonu streľby.

Tmu, čiernu ako dno samotnej Priepasti, do ktorej diabli stiahnu tých najhorších hriešnikov, preťala ohromná rana. A bolesť, samozrejme prišla i tá, ale niečo nesedelo. Namiesto rozdrvených rebier cítil, ako keby ho z boku zasiahol balvan. Kostovov napoly prebudený mozog zaznamenal zmenu gravitácie.

Netušil, kedy presne prišiel k vedomiu – ostatne, nikdy nepatril k tým, ktorí sa prebúdzali ľahko a pozvoľna. Len si naraz uvedomil, že hľadí na cestu skrz sietnicový displej. Už nevisel vo vzduchu v zovretí drapáku, ale ležal tvárou na zemi v nepríjemnej polohe, skrútený ako paragraf.

Nad hlavou mu v ten moment presvišťal projektil z pulzného dela a zasiahol vrak pár metrov za ním. Premenil provizórny úkryt Druhého frontu na hromadu trosiek, rovnako, ako pred chvíľou zasiahol ten, pri ktorom práve bojoval.

Ozbrojenci, zmätení a demoralizovaní, že sa ich najväčšia zbraň obrátila proti ním umierali po desiatkach, roztrhaní výbuchmi a dávkami z guľometov. Behemoth opäť vystrelil z dela a vyháňal ich spoza krytov ako potkany.

On to dokázal!

Za Kostovom sa pod svetlom z dohárajúcich požiarov zdvihol tieň. Nabral odvahu a otočil hlavu tým smerom, v krčných stavcoch mu pritom chruplo. Hrudný kôš mal pomliaždený a zdalo sa mu, akoby mu niekto do rany na boku vrazil dobiela rozžeravenú roxorovú tyč.

Obor v ohavnej zbroji, zjazvenej ryhami zvárania a sčernenej výbuchom, ktorý mu vytrhol jeho korisť zo zovretia, sa pomaly dvíhal na nohy. Buď prišiel o prilbu pri výbuchu, alebo si ju strhol, výraz v jeho tvári ho hovoril za všetko.

Jeho drapák prudko cvakal, ako tlama jedného z wraithov z povestí Starej zimy. Sunul sa k nemu plný nenávisti a túžby aspoň pomstiť svojich druhov, keď už nič iné.

Jeho zlosť však bola ničím v porovnaní s Kostovovou. Zúrivosť v ňom vybuchla ako vulkán a jediné, na čo sa vedel sústrediť bolo, ako toho skurvysyna zabije tým najbolestivejším spôsobom.

Razom zabudol na všetku bolesť a únavu. Drapák po ňom chňapol, on sa však bleskovo odvalil z jeho dosahu. Behom toho zavadil o sekeru, ktorá mu predtým vypadla a zovrel pogumovanú rukoväť. Oblúkom švihol ponad seba k jeho protivníkovi, ktorý už bol tesne pri ňom a zarazil mu hrot sekery do krku.

Presne tak, ako to urobil mnohokrát. Vlhko to chruplo, úder mu preťal mäso a rozdrvil stavce, no zázrakom však nebol okamžite smrteľný. Kostov navzdory stuhnutým svalom a poškodeným servokĺbom vstal a vytrhol sekeru z jeho tela.

Sťažka dýchal a vlastná prilba mu naraz pripadala tesná. Zatiahol za poistné zámky, vzduch mu zahučal okolo uší, ako sa prilba odtlakovala. Stiahol si ju z hlavy, i navzdory tomu, že bude nútený dýchať vlhký a od chemického dymu štipľavý vzduch.

Urobil krok vpred a pristúpil hrudník hromotĺkovi, ktorý ležal paralyzovaný na chrbte. Bol porazený, zúfalý a jeho výraz doslova prosil, o život. Kostovov odpor voči nemu vzrástol do nových výšin.

„Prosím..." zabublal bojovník Druhého frontu, spolu so slovami mu z úst vyšiel aj prameň krvi, zmiešanej s hlienmi.

Kostov zovrel pogumovanú rukoväť sekery a zdvihol ju obojruč nad hlavu, poškodené servomotory jeho exozbroje trhane zakvílili. Týčil sa nad ním ako výjav nejakého barbarského božstva z dávnych mýtov, ktorým kedysi mohli veriť ich predkovia zo Zeme.

Zbroj mal tak pokrytú krvou, až by človeka pri pohľade na neho napadlo, prečo si ju rovno nenatrel načerveno. Z úst mu stekali sliny, z jeho od účinku šišiprášku zúžených zreničiek kypelo šialenstvo.

Porazený bojovník na zemi vydal ten najžalostnejší zvuk, aký kedy Kostov počul, to už ale zaťal sekerou celou svojou silou. Prvý úder mu rozštiepil lebku, ľavé oko vyskočilo z jamky. Neostal však len pri tom a oprel sa do toho.

Sekal ako posadnutý bez prestávky, krv striekala vysokými oblúkmi, ale on neprestával. Sekera sa kmitala v šialenom tempe; hlava jeho nepriateľa pod ním sa menila na kašu rozlámaných kostí a mozgu. Druhé oko prasklo ako želatínový cukrík a jeho tekutina mu ostriekal tvár. Bojiskom znelo burácanie guľometov, ktoré kosili posledné zbytky odporu a nad tým všetkým sa rozliehalo Kostovovo zvieracie zavýjanie.

Línia sa rozpadla, ako boli provizórne pozície nepriateľa systematicky ničené a na bojisku zavládol totálny chaos. Výbuchy stúpali vysoko k sekundárnej džungli a z vrchu pršali mračná trosiek a zeminy.

Kostov si uvedomil, že niečo tu nesedí. Zdvihol hlavu, pomaly, ako opilec, ktorý sa prebral z vražedného záchvatu, tvár mal pokrytú stále teplou krvou a mozgom muža, ktorému rozsekal lebku na kašu. Naposledy sklonil zrak k zabitému nepriateľovi, ktorý mu ležal pri nohách a s opovrhnutím na jeho mŕtvolu napľul.

Ťažký kovový pach bol priam neznesiteľný a pre bolesť v hrudi nemohol poriadne dýchať. Cez zvonenie v ušiach si uvedomil, čo sa deje. Ticho. Na bojisku náhla zavládlo ticho, sprevádzané len vzdialenými, neurčitými zvukmi. Tank, rovnako, ako nik iný už nestrieľal.

Noc znenazdajky prežiarilo éterické, mihotajúce sa jasno zelené svetlo. Obrátil za zdrojom tej žiary, ktorá zalievala bojisko, posiate mŕtvolami jeho nepriateľov.

A hoci Kostov nemal poetického ducha, teraz bol presvedčený, že všetci umelci by sa okamžite chopili svoj nástrojov, aby mohli ten okamih zvečniť. Abaddon, jeho veliteľ, stál na vrchole tanku, navzdory zraneniam v pevnom postoji a nad hlavou držal zapálenú svetlicu.

Každý, kto by ten výjav videl, by bol uchvátený a Kostov nebol výnimkou. Možno teatrálne gesto, ale ak toto definitívne nezlomí posledné zvyšky morálky nepriateľa, tak už asi nič. A pokiaľ sa bude o tejto bitke niekedy rozprávať príbeh, ako ilustrácia bude dominovať vyjav Abaddona, stojaceho víťazne na nepriateľskom tanku, držiac na hlavou zapálenú svetlicu na znamenie, že boj sa skončil.

Spoza stromov zneli oslavné pokriky družstva Alfa, za jeho chrbtom nepriatelia, ktorí prežili a boli toho schopní, zahadzovali zbrane. I Kostov so širokým úsmevom od fajčenia zažltnutých zubov pozdvihol sekeru, ktorá bola tak pokrytá telesnými tekutinami, až vyzerala, ako keby bola z vnútornosti aj vyrobená a radostne zavyl ako Uxorský vlk.

Gardisti boli možno polobohmi medzi smrteľníkmi, ale Abaddon, potomok samotného Drakobijca, bol pre nich v tomto momente bohom vojny. I navzdory tomu, že sa jeho plán otriasol v základoch, navzdory očividnej zrade a stratám, ich dokázal doviesť k víťazstvu a nie len to. Takto budú môcť pokračovať boji, ako bolo v pláne.

Z reproduktorov tanku Behemoth sa celým bojiskom ozýval Abaddonov hlas, nesúci jasnú správu, ako nepriateľom, tak pre stále nefunkčný komlink aj ostatným.

„Bojovníci Druhého frontu, čujte ma! Hovorí k vám major Abaddon z námornej pechoty. Ste porazení! Váš ďalší odpor povedie len k zbytočným stratám, zložte zbrane a vzdajte sa! 121. rota, je po boji! Všetky družstva sa zhromaždia tu!"

Kostov sa potácal bojiskom a teraz by ho pred vyčerpaním nezachránilo ani vedro šišiprášku a aetherová moc všetkých drakov dokopy. Sekeru si zastrčil za postroj, tackal sa pomedzi mŕtvoly, zvierajúc si bok.

Na zemi uvidel schúlenú postavu v mariňackej exozbroji. Kľakol si k chlapcovi a zatriasol ním.

„Hej, Váňa. Vánečka, vstávaj, začína nám nová šichta. Treba dnes sto metrov tunela vykopať!" zahlásil s úsmevom svojich od fajčenia zožltnutých zubov. Váňa k nemu šokovane zdvihol zrak.

„Ááááá!" zajačal prenikavo na celú džungľu.

Nebolo divu, že Kostova nespoznal. Na jeho zakrvavenej tvári sa dali rozoznať iba oči. Musel ho mylne považovať za jedného z tých vrahov v oranžovej exozbroji, alebo horšie, za jedného z pološialených berserkerov, čo slúžili Krvavej kráľovnej, akých videl v knihách od pani Marie.

„Chceš počuť vtip?" nadhodil Kostov. „Vieš ako vzrušíš dračicu? Bachneš ju lopatou po klitorise!"

Váňa zatriasol hlavou, akoby sa prebral a zažmurkal na neho už o trochu menej omráčeným výrazom.

„Saša, tento vtip som od teba počul už stokrát. Nejaký lepší fakt nevieš?" počastoval ho kyslým výrazom.

„Uf, to mi odľahlo," odfúkol si Kostov a pobúchal ho po ramene. „Eto chorošo, mužiki! Zdarovy kak bjuvol."