Kryť sa pod korbou tanku pri jednej z jeho pohonných skrutiek bolo ako ukrývať sa v búrke. Automatizované guľometné veže v nepravidelných intervaloch chrlili dávky veľkorážnej munície, ako sa zameriavali na ciele pohybujúce sa naprieč svahom, kde družstvo Zulu neustále podnikalo útoky typu udri-a-uteč, v snahe zamestnať pozornosť obludného stroja čo najdlhšie. Nábojnice z guľometu im pršali na hlavy a kopili sa na zemi okolo nich.

Hoci Abaddon predpokladal, že Behemoth už vystrieľal tri štvrtiny zásob munície, oni na tom boli podstatne horšie. Prví budú na rade Malkin so svojimi mužmi a potom už bude ľahké pre Druhý front zahájiť protiútok na vyčerpaných mariňákov. Kostov, ani O'Niall to sami neutiahnu.

Teraz však musel riešiť omnoho pálčivejší problém. Noví bojovníci v exozbroji s oranžovým rámovaním dodali mužom z Druhého frontu a ich spojencom odvahu a tí sa začali húfne predbiehať, aby na nich mohli spoza vrakov páliť. Abaddon ani ostatní nemohli poriadne odpovedať na streľbu, pretože boli na každého minimálne štyria.

Cítil, že sa mu boj, navzdory bezchybne vyzerajúcemu plánu začína vymykať spod kontroly. Neostal im už žiaden granát a munície už tiež veľa nemali. Situácia sa však stále dala zvrátiť, len keby dokázali opäť prevziať iniciatívu.

A tak sa Abaddon rozhodol opäť siahnuť po svojej moci, navzdory tomu, že mal v úmysle si aether šetriť pre nadchádzajúci útok, ktorý ich ešte len čakal.

Sila, ktorou vládol mala prudko jednostranné využitie, ostatne tak, ako to predviedol na Kasyrgane a inak nebola príliš praktická. To by však nebol Abaddon, aby za ten čas neprišiel na to, ako ju použiť aj inak, ako len prinútiť mŕtvoly pochodovať.

Natiahol svoju moc, nevidenú a skrytu pred svojimi mužmi, pred seba. Naraz videl nepriateľov aj skrz pancier tanku zrakom, ktorý ani nebol zrak, vnímal ich takmer ničotné prejavy ich existencie ako zhluky elektrochemickej aktivity; niečo, čo by naivnejší ako on, nazvali dušou. Na tak krátku vzdialenosť dokázal rozoznať ich pohyb aj pozíciu.

Zameral sa na strelca pri ľavej nohe zničeného Wyvernu a čakal, kým sa príznačná postava vo svete zbavenom farieb, opäť pripraví vykloniť sa spoza krytu. Teraz to chcelo len vyčkať na správny moment.

„Vyberte si cieľ a na môj povel naraz!" Uplynuli dve sekundy, potom tri... až ten okamih prišiel. „Teraz!"

Spolu s Crossom a Wellerom sa vynorili spoza krytu ako jeden stroj a namiesto paľby naslepo, padli len tri presne mierené a smrtiace výstrely. Jebostrel dostál svojej prezývke a zásah z Abaddonovho revolveru odtrhol bojovníkovi Druhého frontu polovicu lebky, nezachránila ho ani balistická helma, ktorú projektil rozbil ako orechovú škrupinu s kašovitým obsahom vo vnútri.

Len títo chlapíci neboli žiadni amatéri a tiež sa na nich pripravili, hoci nie s takým dokonalým načasovaním, ako oni. Odvetná paľba bola okamžitá a zúrivá. Abaddonov druhý výstrel minul a nebyť exozbroje, mal by v sebe už tucet dier. Jeden projektil sa mu odrazil od prilby a hoci to bol iba obšuch, on mal pocit, akoby mu niekto klepol po hlave kladivom.

Za sebou začul výkrik a keď sa stiahol, jeden z jeho mužov ležal na zemi. Cross sa zvíjal v kŕčoch a z priestrelu krčnej tepny tryskala jasno červená fontána. Krv bublala skrz prsty na obrnenej rukavici, ako sa snažil pritlačiť si ranu, bola to však len zúfalá, inštinktívna reakcia.

„Weller!" skríkol Abaddon.

Mariňák, ktorý aj bez rozkazov vedel, čo má robiť, sa vrhol ku svojmu spolubojovníkovi, on sa musel starať krytie. Odklopil valec na revolveri, vysypal nábojnice a nabil nový zväzok. Naslepo vystrelil spoza krytu, aby ich zahnal ako otravné psy. Riskol pohľad za seba.

Medzitým sa Weller snažil odtrhnúť ruky zraneného Crossa od jeho krku, aby na ranu mohol aplikovať tlakovú gázu, jeho zovretie bolo však príliš silné. Musel zápasiť so servami jeho exozbroje, všetko bolo klzké a stmavnuté od krvi umierajúceho muža, ktorý sa zmietal v agónií. Mal od nej ostriekanú prilbu i výstroj.

„Zapchaj mu tú ranu! Poriadne!" naliehal Abaddon za ním.

„O čo si kurva myslíte, že sa snažím?"

Začínal už strácať nervy, keď sa mu podarilo tú prekliatu ruku odtrhnúť od tela. Aby sa postil, pristúpil mu končatinu kolenom a z kapsy vytiahol hrubý štvorec tlakovej gázy naplnenej hemostatickým gélom. Krvi však už bolo toľko, že nedokázal nájsť vstupnú ranu, preto musel aplikovať ešte jeden kus. Mláky pod nim však stále pribúdalo.

„Nechce sa to zaraziť! Musím mu to zasvorkovať!" zaškrípal zubami v návale zúfalstva Weller.

Abaddon jeho slová však v tej chvíli nevnímal – jeho pozornosť náhle upútalo čosi za jeho chrbtom. Na korbu tanku s úderom kovu o kov dopadol tieň, nedbajúc na strieľajúce guľometné veže okolo neho.

Bojovník v oranžovej na nič nečakal a mocným skokom preletel Abaddonovi nad hlavou. Zoskočil na zem, až desivo obratný i keď bol zakutý v plnej exozbroji, štrk a prach mu odlietali z podrážok.

Celkom nepripraveného Wellera jediným kopancom do hrude zrazil na lopatky a úderom päsťou mu pribil hlavu k zemi, čím ho poslal do bezvedomia. Ani na zlomok sekundy sa však nezastavoval, vysekol tak elegantnú otočku ako sa to v hoci aj modifikovanom vzore Lastra, len dalo a zdvihol nohu do vzduchu.

Abaddon vystrelil z pokľaku, bolo však už neskoro. Kop z otočky ho zasiahol do zápästia plnou silou. Výstrel šiel úplne mimo a úder mu vyrazil revolver z rúk. Abaddon mohol iba sledovať, ako jeho rodinné dedičstvo, Kostovom pokrstený Jebostrel, preletel ponad zráz a zahučal do priepasti.

V Abaddonovi vzplanul hnev nad takým trúfalým útokom. Niekde v podvedomí začínal tušiť podlú zradu.

Vymrštil sa na rovné nohy, odhodlaný dokázať, že je pravým potomkom Sigurda a hlava nie je to jediné, čo vie používať. Už to bolo nejaký ten piatok, čo sa osobne zapojil do akcie a teraz sa chtiac-nechtiac presvedčí, či sa jeho ostrie neotupilo.

Vrhol sa proti svojmu protivníkovi a rozohnal sa pravačkou s úmyslom mu rozdrviť ohryzok. Jeho protivník však zareagoval rýchlejšie a zachytil jeho ruku zápästie. Abaddonovi bolo v tej sekunde už jasné, že nečelí obyčajnému radovému vojakovi z Druhého frontu. Pred ním stál skúsený zabijak a on vedel, že je v kaši.

Ich prilby sa zrazili, ako mu Abaddon napálil Kostovom vrelo odporúčanú hlavičku. Taký hrubý a brutálny spôsob boja nebol príliš jeho štýl, ale teraz si vyberať nemohol. Jeho súperovi trhlo hlavou dozadu, no jeho zápästie však ani pre všetkých drakoch nepustil. Než mohol tasiť záložný Thunderclaw, bojovník v oranžovej si ho pritiahol a z celej sily nakopol do kolena.

Abaddon si nepamätal, ako sa ocitol na zemi. Keď po neurčitej dobe prišiel k sebe, uvedomil si, že stále kvíli od bolesti. Jeho svet sa premenil na tmavočervené miesto, v ktorom existovali len muky, vychádzajúce z jeho dolnej končatiny. Bolo to horšie, než čokoľvek, čo zažil na bojovom poli. Rieka bolesti mu prúdila nie len z kolena ale rovno do celého tela a v ten moment by odprisahal, že mu tú nohu dočista odtrhol.

Staré zranenie o sebe dávalo vedieť a on mal pocit, akoby sa mu jeho telo vysmievalo. Mohol si to nechať zveriť do rúk odborníkom, jeho povinnosti veliteľa roty, spolu s vyšetrovaním i hektická doba, kedy ich presúvali z jednej sústavy do druhej, mu vzali aj tú trochu voľného času, ktorú mal pre seba. Namiesto toho zvládal čoraz častejšie zápaly len antibiotikami a zaťatými zubami, neochotný prejaviť čo len náznak slabosti pred ostatnými.

Čiernota pred jeho očami sa začínala vytrácať a Abaddon s námahou zdvihol zrak k bojovníkovi, ktorý sa týčil nad ním. Pokúsil sa zdvihnúť z ponižujúcej polohy na zemi, ale i nepatrný pohyb zapríčinil, že mu v kolene odporne chruplo. Bolo mu príšerne ako už dlho nie, v hrdle cítil kyslú žlč. Tú radosť, že by bol nútený si odklopiť priezor, aby si nenavracal do respirátoru mu rozhodne nemienil urobiť.

Zabijak sa napriahol ako k úderu a z montáže, upnutej na zápästí, vyrazila energetická čepeľ. Abaddon si svojho kata premeral, jeho utrpenie sa začínalo pozvoľna meniť na zášť. Tak, ako mnohokrát predtým. Kedysi, keď svojej milovanej vystrelil srdce z hrude, jeho časť zomrela, avšak ten zvyšok nechcel odísť z tohto sveta, kým nenaplní svoju pomstu voči tým, ktorí boli koreňom tejto tragédie.

„Nič osobné, major," prehovoril bojovník v oranžovej a zdvihol čepeľ s divoko pulzujúcim ostrím nad hlavu.

„Isteže," precedil Abaddon poza zuby s tvárou skrivenou v napoly úškrne a bolestivej grimase. „Pre vás nie."

Zozbieral všetku silu vôle, ktorú v tej chvíli dokázal a aether v ňom vzplanul tichým, no zlovestným ohňom. Natiahol ruku pred seba práve vo chvíli, keď sa jeho protivník chystal zasadiť smrtiaci úder. Nechal moc draka preniknúť do jeho tela a predstavil si, ako mu zviera zápästie.

Ten zo seba vydal priškrtený zvuk, ako jeho ruku zachvátil bolestivý kŕč. Hoci sa snažil, ako mohol, pripadalo mu, že jeho telo s ním odmietalo spolupracovať a svaly sa mimovoľne sťahovali.

To mu však nezabránilo bojovať a funkčnou ľavačkou tasil pištoľ. Abaddon však stačil zareagovať. Zdravou nohou sa navzdory bolesti vymrštil zo zeme a presmeroval svoju moc na ruku zo zbraňou, ktorá na neho už mierila.

Chcel vystreliť, ale jeho prst na spúšti sa odmietal pohnúť a Abaddon napol svoju vôľu, aby zatlačil na jeho nervové dráhy ako pomysleným zverákom.

Než sa mohol jeho nepriateľ pokúsil mu mentálne vzdorovať, on sa na neho už vrhol a vykrútil mu zbraň z necitlivých prstov, načo ho odstrčil od seba. Bojovník v oranžovej zbroji uprel zrak na toho pred sebou. V tej chvíli mu došlo, čo to deje a že tie podivné kŕče musia byť prejavom niečoho nadprirodzeného.

„Ty... ty si gardista! Majú medzi sebou gardistu!" zvolal k svojim spolubojovníkom.

A hoci nikdy predtým nebol na vlastné oči svedkom moci, ktorou gardisti skutočne vládli, nezľakol sa a opäť sa na Abaddona vrhol. Rozohnal sa stále aktivovanou energetickou zbraňou, aby mu prebodol to jeho aetherom prelezené srdce. Zabije rytiera svetla osobne a stane sa hrdinom.

Abaddon však už bol pripravený a za tých pár okamihov, čo proti sebe bojovali už dokázal odhadnúť, akým spôsobom bude útočiť. Bol rýchly a schopný v kontaktnom boji, no zároveň príliš priamočiary a vo výsledku predvídateľný – podobne, ako Kostov.

Natiahol ruku pred seba, pretože v poslednom možnom okamihu dostal spásonosný nápad. Spomenul si na Váňu a jeho experimenty spred nedávna. Keby teraz mohol, tak by sa i zasmial.

Neviditeľné vlákno aetheru sa do neho zahryzlo ako parazit. Jeho súper zakolísal, ale pretože už bol v rozbehu, zotrvačnosť ho s tupým buchnutím hodila pancier tanku. Namiesto ďalšieho útoku sa však muž skrútil v kŕčoch a vyrazil zo seba niečo medzi bublaním a priduseným chrčaním. Potom sa prehol v páse a z externého reproduktoru na jeho prilbe sa ozývali nezameniteľné zvuky dávenia.

Abaddon vtedy obdivoval, akú silu vôle chlapec prejavil, keď mu dokázal vzdorovať; Váňa však mal výhodu v tom, že ho nezaskočil nepripraveného. Bojovník v oranžovej čakal určite všetko možné, len nie mentálny útok na jeho zažívací trakt.

Zúfalo sa snažil nahmatať poistné zámky svojej prilby. Hoci neexistoval zdokumentovaný prípad, že by sa niekto utopil vo vlastných zvratkoch, ak sa ocitol v situácií, kedy si nemohol zložiť prilbu – napríklad pri práci na vonkajšom plášti lode v otvorenom vesmíre; ten podvedomý strach však mal snáď každý.

Jeho to však stálo drahocenný čas a vo výsledku aj život. Abaddon tasil bojový nôž a než sa jeho nepriateľ stačil spamätať, pod ostrým uhlom mu vrazil čepeľ do krku. Prebodol mu ľavú tepnu i priedušnicu.

Spod overalu tlakovej kombinézy vyrazila klokotajúca a teplá rieka, jeho bojovník šiel v sekunde k zemi. Tentokrát sa dusil už naozaj a život z neho s bublajúcou krvou vyprchal v priebehu pár okamihov.

Jeho smrť bola presne taká, akú na bojovom poli vídať vždy. Plná krvi a telesných tekutín, agónie a žiadnej cti. To privilégium, aby sa o ich hrdinskej smrti rozprávali epické príbehy, náleží len vyvoleným. Všetkých ostatných čakal presne takýto osud.

Abaddon vytrhol čepeľ z rany a vyčerpane sa zatackal vzad, načo sa zosunul, či skôr rovno zvalil k jednej zo skrutiek tanku. Snažil sa rozdýchať tú neustávajúcu bolesť, ktorá mu neustále pulzovala v kolene, na to by však musel mať viac času; stále bol uprostred boja. Bol vďačný, že nikto aspoň nevidí jeho tvár, skrivenú utrpením. To by mohlo mať neblahý vplyv na morálku mužstva.

Riskol nakuknutie spoza tank, pretože pri barikádach, ktoré tvorili zničené Wyverny, sa začínali diať veci. Pešiaci z Memento mori sa začínali presúvať k ním a prekračovali telá svojich padlých spolubojovníkov.

Avšak dosť neochotne; žoldnieri z Druhého frontu ich postrkovali vpred výhražne namierenými hlavňami zbraní. V zúfalej situácií sa začínala ich jednota rozpadať. Jeden z kontraktorov zlostne vystrelil do vzduchu a neboráci sa tak rozbehli poklusom vpred štýlom afganských mudžahídov, alebo ako by na Ancorane každý Novorus povedal – Nas mnogo!. Kedysi o tom čítal v jednej knihe o vojnových konfliktoch 21. storočia.

Sám a bez poriadnej zbrane po ruke, okrem pištole, uchýlil sa k jedinej rozumnej možnosti, ktorú mal. Vyhliadol si jedného z padlých, okolo ktorého sa hrnul zástup a dotkol sa ho svojou mocou.

Telo muža v špinavom tielku a šiltovke, s priestrelom srdca, sa zachvelo, svaly na údoch sa stiahli a znova uvoľnili. Mŕtvy bojovník sa bez varovania, mechanicky zdvihol do sedu, akoby ho zdvihli nite neviditeľného bábkara. Doširoka otvorené oči sa upierali do prázdna, nebol v nich však žiaden lesk, ani život. Bol ako pacient v hlbokej kóme, ktorý sa vplyvom nejakého náhodného reflexu pohol, ale v skutočnosti neprebudil.

„To je Wojtek! Hej, Wojtek žije!" Konečne si niekto všimol, že sa ich kamarát pohol a ktosi z bojovníkov sa k nemu naklonil, aby ním zatriasol. „Počuješ, kámo? Je v šoku, asi. Vez..."

Tá paródia na život, ktorá si už neuvedomovala samú seba, pretože jej spomienky a osobnosť už boli dávno preč, urobila jediný mechanický pohyb, bez toho aby čo i len pohla hlavou. Vytiahla spoza opasku granát, bez jedinej zmeny výrazu v zakrvavenej tvári. A odistila. Ktosi zareval.

Na útek z dosahu explózie už bolo neskoro. Výbuch rozmetal tucet ozbrojencov z Memento mori, pár ich dokonca letelo z útesu. Abaddon sa stiahol, dúfajúc, že si tým kúpil trochu času. Už si ani nepamätal, kedy naposledy od Kasyrganu bol takto v úzkych, aby sa musel spoliehať na svoju moc týmto spôsobom.

To už sa k nemu vrátil Weller a zahnal zvyšok tej tlupy paľbou. Bez slova sa na seba pozreli, nebolo potrebné plytvať dychom na veci, ktoré boli zjavné obom. Cross bol mŕtvy, jeho telo ležalo v kaluži krvi obďaleč a oni zúfalo potrebovali posily, bez funkčného komlinku sa však nemali ako dovolať pomoci.

„To bol pri všetkých drakoch boj, major," utrúsil počas krátkej chvíle na oddych. „Kde sa tu vzali?"

„To zistíme až potom. Ale to nie je to hlavné," odvetil sťažka oddychujúc Abaddon. „Idú po dôstojníkoch, tým som si istý. Primárnym cieľom som ja, ale Kostov a Malkin sú tiež v nebezpečenstve. Vlastne," obrátil zrak k horiacim stromom na opačnej strane cesty, „bezpochyby im už teraz idú po krku."

„Musíme ich varovať! Stiahneme sa a preskupíme. Zvládnem obehnúť okolo..." vychrlil zo seba iniciatívne Weller, no Abaddon ho gestom zarazil a položil mu ruku na rameno.

„Nie. Ak ustúpime, oni mám utečú a potom budú všetky straty, ktoré sme utrpeli, zbytočné. Ty teraz musíš ísť za O'Niallom. Budeme ho i s jeho mužmi ešte potrebovať, zavoláš ich späť. Zulu čoskoro dôjde munícia a potom ich nebude mať kto držať v šachu. Preto sa musí Alfa vrátiť a nakrátko ich vystriedať. Už to nebude dlho trvať, ver mi. Tank bude náš a s ním aj bojisko. A teraz sa priprav."

Mariňák bez slova prikývol. Nepadli žiadne protesty, ani protiargumenty, aby si vymenili miesta. Abaddon pred začiatkom misie vyhlásil, že sa tanku zmocní sám. A hodlal si svojho slova dostáť, aby v očiach svojich mužov ostal tým veliteľom, akým bol doteraz. Vzal si od Crossa vlastnú zbraň, špinavú od krvi a nabil do podvesného granátometu posledný dymový granát.

„Priprav sa, budeš mať krytie."

Abaddon si zaprel útočnú pušku a na taktickom displeji prilby prepol z bežného zameriavania na granátometné. Balistický počítač mu vykreslil krivku dopadu a on zdvihol hlaveň do požadovaného uhlu. Zatiahol za spúšť a odpálil granát oblúkom ponad tank. Nad bojiskom sa rozprestrel dym.

„Bež!"

Weller upaľoval čo mu nohy stačili, aby bol preč skôr, než stihne upútať pozornosť tanku a minimálne jedna z guľometných veží sa otočí jeho smerom. Abaddon vrhol rýchly pohľad za seba, k vzďaľujúcemu sa mraňákovi. Cez burácanie streľby z Behemothu nemal šancu postrehnúť hromové syčanie, ktoré sa rozľahlo nad ich hlavami. To už bolo neskoro.

Salva rakiet to napálila do masívneho stromu nad nimi a explodovala v oslepujúcom záblesku. Abaddon na okamih stratil orientáciu, než sa senzorické zbernice v prilbe prispôsobili prudkému svetlu a zvuk, ktorý sa začal ozývať, tentoraz nielenže počul cez burácanie guľometov, ale doslova ho cítil v kostiach.

Niekoľko desiatok ton vážiaci konár sa rútil k zemi a bolo to, akoby sa začala rúcať celá džungľa. Vegetácia a drevo im pršali na hlavy a svetlo z nočnej oblohy zakryl mohutný tieň. Obrí konár dopadol tesne pred tankom a posledné, čo Abaddon videl, bola Wellerova postava, miznúca za ním. Bral so sebou kus sekundárnej džungle a trhal vegetáciu i koruny ostatných stromov.

Ako uťatá ruka nejakého obra sa zrútil na útes a zem sa otriasla. Abaddon sa prevalil a rukami sa chránil hlavu. Okolo neho sa prehnal závan prachu. Ponad neho preletela čiasi postava a za vydeseného jačania žuchla na druhej strane za tankom do štrku.

Abaddon sa prešuchtal popred čelný pancier tanku a vystrčil hlavu spoza ľavej skrutky a zočil postavu, ležiacu uprostred cesty. Nemusel ani čkať, kým sa mu na taktickom displeji objaví jeho identifikačný znak, tú exozbroj spoznal okamžite a bol by sa mu okamžite vrhol na pomoc, nebyť tej prekliatej, pulzujúcej bolesti v jeho kolene.

„Váňa! Váňa, vstávaj, počuješ?"

Váňa sa s námahou prevrátil na bok, udivený, že je stále nažive. Len si tak drepel na strome a pátral po ďalšom cieli, keď tu zrazu raketová salva a jemu neostávalo nič iné, ako skočiť. Voloďu ani Jurija však nikde nevidel.

Všetko ho bolelo akoby si z neho Kostov urobil boxovací mech, ako sa snažil dopadnúť bokom k zemi, no nezdalo sa, že by mal niečo zlomené. Rozhliadol sa po svojich spolubojovníkoch i svojej puške, no niekoho okolo seba nevidel. Nad ním zrazu zarachotila guľometná paľba za jeho chrbtom dopadol granát, až nebezpečne blízko.

Kam dopadol, mu došlo okamžite. Ocitol sa rovno v palebnom poli medzi Druhým frontom a družstvom Zulu. Kdesi obďaleč sa ozval povedomý hlas, chlapec však upieral pohľad na kolosálny tank pred ním.

Jedna z guľometných veží razom prestala ostreľovať húštinu za ním. Odmlčala sa a upravila pálený uhol. Rovno na neho.

„Suka bliať, toto snáď nie!" vyrazil zo seba Váňa.

Trhol sebou nabok a urobil dobre, pretože odtiaľ, kde pred stotinou sekundy ležal, vybuchla zemina. Váňa sa prevalil a splašene hrabal na nohy.

„Utekaj!" ozvalo sa za ním.

Ďalší projektil mu odtrhol ramenný chránič a on si bol istý, že prišiel o celú ruku. Automatizovaná veža na neho spustila salvu a on utekal, ako nikdy v živote, smršť rozrývala zem za ním a štrk mu pršal na hlavu. Váňa bežal pred paľbou z Behemothu – rovno k pozíciám nepriateľa.

Ale nie tým smerom, ty chmuľo! zaúpel v duchu Abaddon. Nemohol to mať chlapcovi za zlé. V takej situácií by pustil do gatí aj sám Sigurd Drakobijec, hovoril si, hoci to bola trápna útecha.

Uháňal po ceste a už bol preč zo smrtiacej zóny, keď vtom spoza vrakov vyskočili dvaja chlapi z Druhého frontu s útočnými puškami. Očividne ho tam nečakali, pretože mali v tvárach rovnako prekvapené výrazy, ako on.

Začal brzdiť, no zotrvačnosť a váha jeho exozbroje ho zradili a on stratil balans. Vrhli sa na neho a strhli ho k zemi, hoci mali len staré exoskelety, stále mali dosť sily, aby ho premohli. Snažili sa ho pritlačiť k zemi, Váňa však dostal ukrutné nervy. S bojovým pokrikom kopol jedného z nich do hrude čím tak získal priestor, aby tasil záložnú zbraň.

Mužovi, ktorý sa ho chystal ovaliť pažbou, dvoma ranami prestrelil hlavu. Zamieril cez kolimátor na druhého, než však stihol stlačiť spúšť, ozval sa spoza vraku Wyvernu za ním, strašný hurhaj.

Ozbrojenci sa húfne vyrútili na osamelého mariňáka a vrhli po ňom ako šelmy po zranenej zveri. Naraz ho zdrapil tucet rúk, Váňa sa nemal šancu ubrániť. Vykrútili mu pištoľ z ruky a odtiahli na druhú stranu bojiska.

Naraz boli všade. Zosypali sa na neho ako zúrivé psy a začali ho mlátiť čo to dalo. Kopance a údery prichádzali z každej strany. Po krátkom, no urputnom zápase sa im podarilo strhnúť mu prilbu. Váňov svet sa premenil na lavínu hluku a brutálnych úderov.

V tej chvíli si už bol istý, že je s ním koniec a jediné, na čo sa zmohol, bola snaha chrániť si tvár. Počul ich výkriky nenávisti, ktorými ho častovali a v tej chvíli sa už len zúfalo modlil k Urizenovi, nech to s ním skončia rýchlo.

„Kokot!"

„Hajzeľ jeden skurvený!"

„Skap, ty Ancoranská špina!"

„To je za Wojteka!"

Úbohý Váňa sa už iba krčil na zemi, skrútený ako larva a vydaný napospas ich hnevu. Smršť úderov naraz ustala, on si to však vo svojom stave ani nevšimol, namiesto toho iba ležal so zakrvavenou tvárou na zemi a vzlykal.

Prežívajúci z Druhého frontu a ostatní ho obkolesili ako hyeny mršinu. Nad Váňu sa zniesol hrozivý tieň a vibrama v exoskelete mu pristúpila chrbát. Bojovník v červenom tričku a tetovaním Vektanského orla na bicepse zdvihol hlavu k oblohe a zakričal ponad barikády v angličtine so silným prízvukom:

„Máme jedného z tvojich! Vylez, ty vyjebaná krysa! Inak tomuto sopliakovi odstrelím gebuľu!"

Abaddon, ktorý všetko počul, zúfalo zaškrípal zubami. Príliš dobre vedel, že akákoľvek odpoveď by znamenala Váňovu smrť. Opustiť krytie a vzdať sa by znamenalo okamžitú guľku do hlavy pre neho následne všetkých ostatných.

Horúčkovito premýšľal a zvažoval všetky možnosti – keď v tom si uvedomil, že žiadne nemá. Oprel sa o pancier tanku a ako ďalší fakt mu došlo, že ostreľovanie družstva Zulu poľavilo. Čoskoro im dôjde munícia.

Nie... Pri milosti svetla, to nie! Ešte chvíľu!

S narastajúcou ľadovou hrôzou si uvedomil, že jeho plán sa rozpadá. Ostal sám a v patovej situácií. Ďalšie uvedomenie, ktoré prišlo ho zasiahlo ako blesk. Všetko do seba zapadlo, nezvratné a definitívne rozhodnutie.

Buď Váňa, alebo misia.

Abaddon zavrel oči a vyčerpané vydýchol. Zovrel rukoväť útočnej pušky a navzdory bolesti a opretý o pancier tanku zdvihol zo zeme. Dym sa už začínal rozplývať a jeho krytie čoskoro stratí efekt. Venoval pohľad smerom k barikádam, než sa definuje rozhodol. Jeho odpoveďou bolo mlčanie.

„Váňa... odpusť mi ti prosím," povedal do respirátoru prilby sám pre seba. „Ty aj Elaine – jedného dňa sa s vami opäť stretnem v Priepasti."

Odvrátil sa a krívajúc vyrazil okolo tanku, opieral sa pritom o svoju zbraň. A výčitky svedomia ho nasledovali ako tiene diablov, zrodených v hlbinách Thelu, ktorých meno sa žiadna živá bytosť neodváži nahlas vysloviť. Povedať, že sa v tejto chvíli cítil hrozne by nebol presná definícia. On si pripadal ako jeden z nich. Ako každý druhý z Ancoranskej šľachty. Presne to, čo z duše nenávidel.

Pri Uzirenovi... Čo sa to zo mňa stalo?

Zastavil sa a obzrel na druhú stranu cesty.

Na opačnom konci už takpovediac hovorca celej grupy začínal strácať trpezlivosť. Prevaľoval si takmer prázdnu cigaretu v ústach s karabínou pritlačenou o chlapcovu hlavu márne čakal na odpoveď.

Po chvíli už toho mal dosť. Obrátil sa k jednému z dvoch bojovníkov v oranžovej exozbroji, ktorí sa k ním pripojili.

„Kašlem na to. Bež ich vysmradiť odtiaľ. Sú len dvaja, ak vôbec," kývol na jedného z nich.

Ten na neho mlčky uprel pohľad žlto žiariacich senzorických zberníc. Jeho nevôľa podriadiť sa rozkazu takého červa bola priam hmatateľná i cez anonymitu jeho taktickej prilby. Nakoniec však len bez slova prikývol a vyrazil okolo barikád.

Ozbrojenec si spokojne potiahol zo syntetického nikotínu a kruto sa zazubil k mariňákovi, ležiacemu bezbranne pod jeho podrážkou. Naprieč hlukom bojiska sa sčista-jasna rozľahol hlas, ktorý nepatril nikomu inému, než veliteľovi tejto roty.

„Zadrž! Môžeme sa dohodnúť!"

Jeho úsmev sa rozšíril o niekoľko zhnitých zubov. Nakoniec sa predsa len uráčil zdvihnúť hlavu, aby mu dal toľko vytúženú odpoveď, keď ho podusil dostatočne dlho.

„Neskoro, idiot," zvolal ponad stále čmudiace barikády a hmlu z dymového granátu.

Sklonil zrak k Váňovi a priložil prst na spúšť. Výstrel, ktorý prišiel, zanikol v hluku bojiska.