Cesta, ktorá viedla pozdĺž zrázu, mala na šírku tridsať metrov a kľukatila sa niekoľko kilometrov do vnútrozemia. Zráz musel vzniknúť v pradávnej minulosti, kedy bol Uxor iba pustým svetom, na ktorom nebolo nič iné, než holá pustina, odtrhnutím skalného masívu, pravdepodobne v dôsledku zemetrasenia.

Skalná stena je porastená popínavou vegetáciou a keď z nej zlaňoval, pripadala mu pevnejšia. Skala sa drobí a hoci tu ten zráz určite stojí státisíce, možno milióny rokov, príliš mu neverí. Má pocit, že pod váhou jeho tela v plnej exozbroji každú chvíľu odtrhne. V kameňoch sa vonkoncom nevyznal, to by sa musel spýtať Kostova, alebo Váňu. Tí by o tom niečo mohli vedieť.

Abaddon a dvaja muži z družstva Alfa čakalo presne na svojom stanovisku, visiac vo výške niekoľko desiatok metrov. Technicky boli na úrovni sekundárnej džungle, ktorá ich maskovala zospodu. Nebola šanca, že by ich mohol nepriateľ spozorovať, leda by niekoho nad nimi napadlo nakuknúť ponad okraj útesu.

Na taktickom displeji v prilbe na hornom rohu mal otvorenú mapu, kde sa zobrazovala poloha jednotlivých družstiev. Na GPS sa tu spoliehať nemohli, preto všetky údaje spracovávala riadiaca jednotka v jeho exozbroji a rozosielala ich cez šifrovaný datalink celej rote.

Pod respirátorom svojej prilby sa usmial. Jeho plán udrieť na nepriateľa nie z dvoch ale rovno z piatich smerov by každý márnivý dôstojník, čo iba kysol na štábe a zbieral metaly, označil za prehnane komplikovaný. V skutočnosti bol až smiešne jednoduchý, len mal niekoľko záložných prvkov, ktoré dokázal nasadiť. Aj keby bolo jedno družstvo kompletne rozprášené, stále bolo možné ich cieľ splniť.

Kedysi počul, že vojna je ako šachy. Jeho mladšie ja by takéto prirovnanie považovalo za hlbokú myšlienku; keby mu to niekto povedal teraz, len by si nad tým ťukal po čele a označil to za prázdne pseudofilozofovanie. Šach mal jasne dané pravidlá. Vojna ani náhodou.

Vždy existovali neznáme premenné a nečakane faktory. To bola prvá lekcia, ktorú sa ako veliteľ naučil.

„Alfa 2, príjem," ozvalo sa v jeho komlinku z ich veliteľského štábu v tábore po dlhej dobe, „posledný senzorický okruh hlási odozvu. ETA päť minút."

Prepadu sa zúčastnila takmer celá rota, okrem niekoľkých mužov, ktorí ostali v tábore a plnili rolu technickej podpory.

„Alfa 2 potvrdzuje. Aktualizujem datalink, koniec."

Pomocou konzoly na zápästí odoslal informáciu zvyšku roty, načo mu na okraji taktického displeja blikli potvrdzujúce ikony od veliteľov družstiev. Všetci boli na svojich pozíciách, stihli to tesne ale predsa.

„Všetkým družstvám, hláste stav," prepol v komlinku na otvorený kanál k celej rote.

„Družstvo Alfa 1 pripravené."

O'Niall a jeho muži zaujali postavenie priamo konvoju v ceste, kde začínala húština a vytvorili zátarasu, ktorá ich bude mať za úlohu zadržať. Kryli sa za čímkoľvek aspoň trochu pevným, čo nepoláme prvá salva. Po stranách vytvorili dve guľometné hniezda. Boli vyzbrojení granátometmi a guľometmi, niektorí niesli i odpaľovače protitankových striel. Hoci oni udrú prví, nebudú tým, kto sa zhostí momentu prekvapenia.

„Bravo 1, pripravení."

O približne sto metrov na opačnej strane bolo Kostovovo družstvo. Číhali kúsok vyššie na svahu vo vysokej tráve a budú to oni, kto sa takpovediac zahryzne nepriateľovi do zadku. Horeli nedočkavosťou, ako svorka loveckých psov, ktorí čakajú len na to, kedy budú môcť byť vypustení.

Hoci Alfa bolo najskúsenejšie družstvo, ktoré presne plnilo očakávania svojho veliteľa, to Bravo bolo skutočne tým efektívnym. Kostov a jeho muži bojovali agresívne a horlivo, v počte potvrdených zabití a obsadených cieľov prekonávali aj O'Nialla.

Abaddon občas žartoval, že kým O'Niall vie bojovať, Kostov vie zabíjať. Vojakov s takým zápalom si vraj treba v jednotke držať, pretože takíto jedinci nestratia odhodlanie, ani keď bude morálka jednotky podlomená a budú bojovať pre zabíjanie samotné, nie pre splnenie misie.

On však vedel Kostova a jeho psov udržať na uzde a časom ich naučil držať svoje vášne na uzde. Keď sa však naskytla príležitosť vypustiť paru, nebránil im v tom.

Kostov ako obvykle preferoval mobilitu, preto boli vyzbrojení len ľahkými guľometmi a útočnými puškami, ale ani kontaktný boj im nebol cudzí.

„Bravo 2 na mieste."

Vo výške niekoľkých metrov sa rozprestierala sekundárna džungľa – spleť komárov a popínavých rastlín. A na jednej vetiev uxorských stromov, ktorá sa kľukatila ponad zráz; dosť masívna a zdrevnatená, aby po nej mohol bez problémov kráčať vojak v plnej exozbroji, sa usadili Váňa, Voloďa a Jurij.

S prepadmi z výšky mali skúsenosti všetci, neraz objavili v korunách stromoch zamaskovaný celý nepriateľský tábor. Jedna, hoci dosť pravdepodobné prehnaná, povera hovorila, že prví osadníci z Iliusu sa na nich dokázali pohybovať po pralese celé kilometre bez toho, aby vôbec zostúpili na zem.

Všetci boli samozrejme pripravení, okrem toho, mali so sebou menšie prekvapenie. Z výšky mali aspoň čiastočný výhľad na cestu, hoci priestor na krytie ich pozícia neposkytovala prakticky žiaden. Cez zbroj mali prehodenú sieťovinu na ktorú pripevnili vegetáciu, takže teraz vyzerali ako traja lesní mužíci a dokonale splývali s kmeňom stromu.

Váňa si za prilbu nastokol dve paprade a výsledok vyzeral asi tak, že aj keby ho nepriateľ odhalil, tak ihneď umrie. Po tom, čo by ho v záchvate smiechu Váňa strelil svojou M21 DMR rovno do otvorenej huby.

„Zulu na mieste."

Malkin so svojim družstvom a dobrovoľníkmi, ktorých mal na povel, boli rozmiestnení pozdĺž svahu a zaujímali rolu palebnej podpory. Obvykle zaisťovali ústupové cesty, alebo kryciu paľbu. Väčšina z neho bola tvorená služobne najmladšími. Nie všetci však boli zelenáči, pretože do seba pred časom absorbovalo družstvo Sierra, po tom čo utrpelo príliš veľké straty, aby bolo schopné operovať samostatne.

„Nepriateľ tu bude každú chvíľu. Pripraviť na prepad zo zálohy. Stealth režim – prepnúť všetky senzory z aktívnych na pasívne. Odpojiť lokátory a datalink; rádiové ticho, až dokiaľ nedám rozkaz," vydával Abaddon posledné inštrukcie.

Vypnutím senzorických zberníc na zbraniach a uzavretím irisovej clony taktických prilbách sa síce pripravili o zameriavacie systémy a infračervený prísvit, znižovali tak pravdepodobnosť odhalenia.

Kostov bol vpredu, takmer na kraji cesty. S hlavňou namierenou stále pred seba sa natiahol dopredu a opatrne odhrnul jednu vetvičku papradia, dosť na to, aby dovidel na zráz. Vďaka exozbroji dokázal udržať ľahký guľomet v jednej ruke a bez problémov z neho strieľať i za behu. Okolo hlavy mu prebzučalo čosi, čo mohlo byť komárom závratných rozmerov. Džungľa pred ním bola jednotvárna ako všade a hoci bola cesta, vedúca pozdĺž útesu rovná, nedovidel ďalej ako na dvadsať metrov.

Prvou známkou toho, že sa blíži niečo, čo do džungle nepatrilo, boli húfy lesnej zveriny, ktoré sa vyvalili spopod húštiny a hnali sa okolo ich pozície, akoby v nej horelo. Vydesené hlodavce, ktoré Kostov neisto považoval za veveričky – hoci skutočnú veveričku videl iba raz a aj to v školskej učebnici, sa mu preplietali popod nohami a štverali na stromy. V diaľke zavyla svorka uxorských vlkov.

Džungľa dokázala pohltiť všetky zvuky ako vankúš, až do momentu, kedy nebol ich zdroj dosť blízko. Pretože teraz už naozaj bol. Hluk praskajúcej vegetácie a burácanie motora sa k ním privalilo ako rázová vlna. Z húštiny sa na ceste, vedúcej zrázom, vynoril masívny stroj a Kostov vtedy pochopil, prečo sa títo hajzli vôbec nepotrebujú maskovať.

Bol to ich primárny cieľ, autonómny bojový tank Behemoth a hoci sa nejednalo o najťažší stroj svojej kategórie, i tak dokázal vzbudiť rešpekt. Skosené tvary veže i korby boli typické pre vektanské bojové vozidlá. Na otočnej veži sa vynímalo pulzné delo, ďalšiu výzbroj tvorilo niekoľko párov guľometov na korbe i spodnej strane zvýšeného podvozku. Takto bol schopný pokryť celý 360 stupňový palebný uhol, bez toho, aby sa musel otáčať.

Namiesto pásov ho poháňali dva ozrutné vrtáky, ktoré si prehrýzali cestu terénom i vegetáciou oveľa lepšie, ako tradičné pásy. Zanechávali za sebou v pôde stopu, ako dlhú jazvu; džungľa však dokázala zahladiť všetky stopy v priebehu dní.

Šedý maskáčový náter už bol zašlý a cez korbu bola prehodená sieťovina, s imitáciou vegetácie, aby im tank nesvietil na hony ďaleko. Vyzeral trochu inak, než na Abaddonovej projekcií – chýbal mu zadnú transportný príves a bezpochyby i generátor štítu. Výzbroj tiež nezodpovedala oficiálnym parametrom. Skôr získali nejaký vyradený kus zo skladu, ktorý provizórne opravili.

Zlovestne žiarivé oko v kopuli na veži nepretržite skenovalo okolie. Behemoth si sebavedomo razil cestu vpred ako obria šelma z prehistorických čias, ktorá nepoznala prirodzeného nepriateľa. Hoci neúplný a opotrebovaný, stále pri pohľade naň nejednej slabšej povahe naskakovala husina.

Za nim kráčal zástup hmyzovitých strojov, takisto dronov, nesúcich na chrbtoch objemné sudovité kontajnery, ako mravce, odnášajúce potravu do mraveniska. Hoci Wyvern neoplývali odolnosťou alebo palebnou silou tanku, v mobilite a zvládaní terénu ich vďaka článkovým nohám, zakončeným hrozivými pazúrmi, prekonalo máločo.

Boli to síce primárne prieskumné stroje, ale ich guľomety ráže 73., umiestnené na bruchu, predstavovali pre pechotu vážnu hrozbu. Abaddonová rota ich kedysi pár tiež vlastnila, než o nich postupne pri rôznych bojoch prišli a náhradné sa im zohnať nepodarilo.

Abaddon sa o to snažil, no narazil na neuveriteľnú kopu byrokracie a prekážok. Bez úplatkov sa nedalo vyriešiť prakticky nič a jeho finančné zdroje boli v tej dobe dosť obmedzené. Taká miera korupcie aká ríši bujnela sa občas dala šikovne využiť ale toto nebol ten prípad.

Konvoj sprevádzala ozbrojená eskorta a ďalší personál. Kostov sa zamračil, hoci racionálna časť jeho ja vyhodnocovala situáciu, niekde v hĺbke duše dychtil na moment, až sa rozpúta masaker.

Abaddon sa nemýlil, keď hovoril o tom, že budú v presile. Napočítal okolo 150 hláv, ale toto číslo bude určite väčšie, než jeho hrubý odhad. Posuvníkom na bočnej strane prilby priblížil obraz, aby si mohol zástup prezrieť dôkladne.

Ich výzbroj a výstroj bola zmes všetkého možného, ako to u týchto polovojenských bojoviek býva. Exoskelety poväčšine civilné amalgámy všetkého, čo našli, sem-tam niečo čo mohlo byť aj z Lastry. Kdesi vzadu dokonca zahliadol pár očividne koristných prilieb Ancoranskej námornej pechoty. Funkčných exozbrojí mali poskromne, pár ich nosilo pracovné, aké sa dajú bežne zohnať, zbadal však aj starý Vektanský Talos Mk. VIII.

S výzbrojou na tom boli podobne, kopa Vektanských PDWčiek, ľahkých guľometov a útočných pušiek a niektorí držali čosi, čo patrilo prinajlepšom do múzea. Rozhodne však boli vybavení nadštandardne na miestne pomery a hlavne v úctyhodnom množstve.

Na nášivkách, alebo chráničoch niesli insígnie zaťatej pästi ZZK, alebo červenej, štylizovanej orlice Druhého frontu, napodobňujúc štátny symbol Vektanskej federácie.

A nakoniec i pár jedincov s nášivkami a tetovaniami lebky s obrátenou tribarou. Kacírsky symbol pomýlených bláznov z Memento mori, predstavujúci masku, nosenú ich patrónkou; Flare snehovou čarodejnicou.

Hlásala, že Urizenovo utrpenie je nutné ukončiť a jeho svetlo zahasiť, až nastane pravý čas. Za svoje slová nakoniec zomrela mučeníckou smrťou. Memento mori jej myšlienky prekrútilo a svoje doktríny nasleduje dodnes, tvrdiac, že aether je nečistá a zhubná sila s ktorou sa ľudstvo nesmie zahrávať.

To sa nám tu ale zišla zberba.

Abaddon, visiaci na skalnej stene pod nimi zadal na zápästnej konzole sériu príkazov, načo sa z portu na chrbte jeho exozbroje oddelil malý dron. Drobné prieskumné UAV sa vznieslo ponad útes v dostatočnej vzdialenosti a poskytlo mu detailný obraz bojiska.

Sprievod sa pohyboval mučivo pomaly, obmedzovala ich rýchlosť tanku, ktorý tvoril ich hlavný pilier obrany. S pechotou okolo nebude ich úloha ľahká, naviac sedem Wyvern, hoci plne naložených, predstavovalo tiež nezanedbateľnú palebnú silu. Ich nešťastný priekupník určite teraz so smútkom počítal, koľko prerobil na takých kšeftoch s ťažkou vodou. Abaddonovi ho takmer došlo aj ľúto.

Rozhodne však vyzerali schopne, bezpochyby žiadna otrhaná partizánska skupina miestneho odboja. I on si stihol prehliadnuť pestrú zostavu. Pohŕdal nimi, ale v žiadnom prípade ich nepodceňoval.

Skalná stena sa chvela, ako nad nimi prechádzali ťažké stroje, Abaddon sa mimovoľne chytil lana a zaprel o skalu. Už zažil kadečo, ale nikdy by ho nenapadlo, že bude musieť koordinovať operáciu, visiac nad priepasťou. Úsmevne to bude, až sa to dostane do nejakej učebnice taktiky, teraz si to príliš neužíval.

Tank míňal ich pozíciu, konvoj bol teraz rovno nad nimi. Abaddon úkosom pozrel na prenos z dronu v hornom rohu taktického displeju. Ich primárny cieľ dosiahol zamýšľaný bod, ono pomyslené biele X na zemi.

Abaddon sa dotkol tlačidla komlinku na sluche prilby. A jeho pasca sklapla.

„Bravo 2, teraz!"

Váňa s Voloďom na seba kývli. V konároch nad cestou to zašušťalo a dole spadli dva objemné predmety, ktoré sa s rinčaním rozpleskli na zemi. Rovno pred prichádzajúci tank.

Boli to masívne reťaze, ktoré pilčíci bežne používali na upevňovanie kusov stromov k transportu. Oceľové oká, hrubé, ako mužská ruka, ktoré dokázali udržať váhu niekoľkotonových klád. A práve tie Abaddon zrekviroval robotníkom pri poslednej dodávke. Bez pár metrov sa zaobídu, dostali ich predsa dosť.

AI tanku nevedelo adekvátne zareagovať, pretože nedokázalo objekty identifikovať. Že sa niečo deje si ozbrojenci z Druhého frontu uvedomili až v momente, keď sa reťaze s hromovým rachotom zamotali do jeho vrtákov a tie sa so skučaním zadreli.

Niekto vpredu začal kričať, aby konvoj zastavil, pár chlapov sa rozbehlo k tanku, zistiť, čo sa vlastne stalo. Behemoth sa zmätene snažil rozpohybovať dopredu-dozadu, než ho jeho operátor zastavil.

Abaddon by si rád odfúkol, ale toto bola len prvá časť a ešte nemali vyhrané. Pôvodne mal v pláne vykopať prostú jamu, maskovanú vegetáciou, do ktorej by ho jednoducho lapili, ale nevedel nájsť vhodné miesto.

Potom zvažoval použiť šokové míny, ale tie mu nedokázali dodať v rozumnom čase; naviac bola vysoká pravdepodobnosť, že Vektanský stroj bude proti EM pulzu odtienený a navyše by riskoval, že zasiahne vlastné jednotky a premení im exozbroje a väčšinu vybavenia na kusy šrotu.

„Alfa 1, fáza dva."

Pred nimi sa vynoril zástup tieňov. Družstvo Alfa 1 sa dalo do pohybu a zaujalo palebné postavenia. Do ticha zahučali nabíjajúce sa cievky a prenosné barikády vztýčili svoje silové polia. Svet za nimi sa zmenil na sýtomodrú energetickú stenu, schopnú istú dobu odolať aj sústredenej paľbe.

O'Niall vykročil vpred, odetý v ťažkej exozbroji vzoru Titan. Niesol veľkorážny guľomet, kvôli váhe zbrane ju musel mať upevnenú na podpornom ramene a jeho exozbroj bola vybavená stabilizátormi na chrbte. Mariňák po jeho boku mu robil nabíjača.

Posunul nohu dopredu, aby sa dostal do správneho postoja a vyrovnal ťažisko. Teraz už so všetkými systémami v aktívnom režime dostal virtuálny zameriavač na svojom HUDe v prilbe na skupinku v popredí a stlačil spúšť. V tom istom momente sa rozoznelo hromobitie guľometov z opevnených pozícií i paľba zo všetkých ručných zbraní celého družstva.

Tí z Druhého frontu, ktorí boli na rane prví, ani nestačili vykríknuť; salva ich zmietla, akoby ich niekto sfúkol. Roztrhané torzá i končatiny, ktoré k ním nedávno patrili, lietali vzduchom. Krv ostriekala pancier tanku ako keby naň vyšplechlo vedro, plné vnútornosti.

Na rozdiel od rotačného guľometu má jeho zbraň pomalú kadenciu a prudký spätný ráz, preto musí nadporučík mieriť presne každou ranou. Po stranách sa vynoria dvaja mariňáci s odpaľovačmi granátov SMAW a zakľaknú vedľa neho.

Protitanková granáty zasiahnu jeden z Wyvernov. Okrem výbuchu, ktorý rozmetá jeho trosky po celej ceste, začnú z poškodeného stroja striekať galóny morskej vody z kontajnerov, upevnených na korbe. Nákladný dron, z ktorého ostala hromada šrotu sa prevráti nabok.

Odpoveď však na seba nenechala čakať. Po počiatočnom šoku prišla odvetná paľba. Projektily pršali oboma smermi a sekali džungľu, lámali vetvy stromov a narážali do silového poľa ich barikád. Behemoth, hoci znehybnený, nebol stále vyradený z boja. Otočil vežu o pár stupňov a vystrelil z pulzného dela.

Trieštivo-trhavý projektil presvišťal ponad pozície Alfy a zapichol to do stromu. Protipechotná munícia pri dopade explodovala a vymrštila do okolia mi krupobitie šrapnelov. Vzduchom letelo niekoľko nešťastníkov, ktorých tlaková vlna zrazila z nôh.

Guľomety na tanku taktiež ožili a začali ostreľovať ich pozície. Jeden z Wyvernov vykročil vpred a postavil sa po boku tanku, načo spustil paľbu z vlastne zbrane, čím nepriateľské sily získali čas sa stiahnuť. Abaddon to všetko sledoval cez prenosy z prilieb svojich mužov a dronu.

Musel uznať, že Druhý front nie sú žiadni zelenáči. Dokázali sa rýchlo preskupiť a zaujať obranné postavenie. Obetovať jeden z nákladných strojov a využiť ho ako krytie by tiež bolo niečo, čo by urobil. Tank, hoci znehybnený, sa stále dokázal zhostiť palebnej podpory a oni ho určite využijú ako oporný bod.

Koniec sprievodu zatiaľ zaujal postavenie na tyle a bránil hlavne svah. Po krátkej úvahe si uvedomil, že bude musieť do boja zapojiť aj Váňu a jeho dvoch spolubojovníkov na strome, aby poskytol Kostovovi diverziu, keď sa aj on zapojí do akcie. Inak hrozilo, že spolu so svojim družstvom nabehnú rovno pred namierené hlavne.

O'Niallovo družstvo zatiaľ odolávalo zo všetkých síl, svet okolo nich sa zmenil na chaos, plný padajúcej vegetácie a spŕšok pôdy, ktorá ich kropila, viditeľnosť klesala. Najhorší bol ten fakt, že sa museli sústrediť len na zničenie Wyvernu a nemohli si dovoliť poškodiť tank. Ďalšia salva z tanku dopadla tak tesne, že tlaková vlna takmer otočila nadporučíka okolo jeho osi; strhol pritom spúšť a vystrelil si rovno pod nohy. Mal pocit, akoby sa do neho oprela víchrica.

Jediné, za čo mohol vďačiť tomu, že neskončil roztrhaný na kašu, bolo plátovanie jeho exozbroje. Explózia však spôsobila, že silové pole jednej z barikád sa zavlnilo a pohaslo. Dvaja z jeho družstva ležali na zemi, vyradení z boja, buď zranení, alebo mŕtvi.

Nadhodil si guľomet a zamieril, len aby zistil, že počítadlo munície na taktickom displeji ukazuje nulu.

„Muníciu!" zavolal na svojho nabíjača, ktorý sa ponáhľal vymeniť schránkový zásobník na jeho zbrani.

„Alfa 1, pokračujte, držať pozíciu."

Teraz je to na nich, budú to musieť potiahnuť ešte chvíľu. Abaddonová pozornosť sa presunula na opačnú stranu bojiska. Bolo načase spustiť ďalšiu časť ich plánu, tentoraz však viac skrytejšiu. Otvoril preto v komlinku súkromný kanál, ktorý používali len on, Kostov a Váňa, práve pre takéto príležitosti.

Kostov, stále prikrčený na svojom mieste, tiež sledoval situáciu na severnej strane. Hoci si o ňom i jeho mužoch myslel svoje bol im v kútiku duše vďačný, že to boli oni, kto si zlizol to najhoršie.

„Saša, ako to vyzerá u teba? Môžeme to spustiť?"

„Potvrdzujem," odvetil Kostov, cítil ako v ňom rastie nutkanie po poriadnom boji. „Stačí povedať a pár ti ich nachystám... šetrne."

Ako keď za starých čias na Ancorane, keď spolu s bandou z prístavu vyrazili z baru do ulíc s cieľom vyprovokovať bitku s kýmkoľvek na koho narazili. Len tak, buchnúť si do niekoho pre zábavu. Najradšej mali tržnicu na pohraničí slumov, kam často zablúdili čurky, ako hovorili neancorancom, hlavne turistom. Kostovové päste páchali rovnaké škody ako ťažké, oceľou obité baganče.

Toto však nebolo ako kedysi. Abaddonová moc bolo niečo, o čom by sa jeho rota nemala nikdy dozvedieť, preto to bude musieť urobiť rýchlo a v tichosti. Kostov si bol istý, že okrem neho a Váňu o tom dosť možno vedel už iba O'Niall.

Raz boli mariňáci svedkom, ako sa raz na istom svete, kam boli povolaní, nepriateľská jednotka vynorila zo zákopu, potrhaná a zakrvácaná, načo spustila paľbu do vlastných radov. Na to však existovala tona „racionálnych" vysvetlení, ktoré bežnému človeku stačili a na celú príhodu sa zabudlo.

„Dobre, priprav sa, za chvíľu to príde."

„Tentokrát žiadne tvoje čary," zarazil ho náhle Kostov a pomaly sa zdvihol zo svojej pozície. „Teraz to urobím bez tvojho nakopávaku."

Abaddonov povzdych bolo počuť aj cez skreslenie komlinku, spôsobené šifrovacím softvérom.

„Kedy už konečne dospeješ a pochopíš, že v tvrdohlavosti nie je odvahy ani ušľachtilosti? Pamätáš si ešte na ten náš príbeh, ten o zrkadle?"

„Nepremárniť príležitosť?" vypichol Kostov pointu.

„Tak jest. Teraz sa priprav. Budeš mať len obmedzený čas, pamätaj."

Pod priezorom taktickej prilby Abaddonové oči vzplanuli krvavým svetlom, o čom samozrejme nemohol nik vedieť. Aether ním pretekal skryto a v tichosti, v tom bola jeho sila.

Naraz vnímal svet okolo seba v ďalšej rovine, ktorá prekonávala obmedzenia ľudských zmyslov. Naše spomienky, myšlienky a osobnosť, všetko, čo nás odlišuje nižších foriem života – to všetko nie je nič viac, než elektrochemická aktivita v našich mozgoch. Toto bola schopnosť, ktorú mu prepožičiavala moc Pána mŕtvych.

Rozoznával vedomia okolo seba v okruhu okolo pätnástich metrov, nedokázal síce poznať kto je kto, ale vedel ich od seba odlíšiť. Preniknúť do nich však nebolo ľahké – zatiaľ čo mŕtve telo, v ktorom už vyhasol život a jeho mozgová kôra bola nečinná, bolo ako teplý kov, ktorého bolo ľahké sa dotknúť, živí pre neho boli ako oceľ, vytiahnutá z vyhne. Ale i s rozpáleným kovom sa dá pracovať, ak človek vie, ako na to.

Natiahol sa aetherom ponad útes a bojisko a našiel vedomie, ktoré hľadal. Kostov bol na dohodnutej pozícií, preto si bol istý, že sa zameral správne.

Celé tie roky sa snažil posunúť hranice svojich schopností, ale nakoniec sa všetko ukázalo ako márne. Mal totiž tak malé zásoby aetheru, že i ten najbiednejší gardista bol oproti nemu obor. Zvládol iba mierne rozšíriť svoj dosah o niekoľko metrov, keď sa dostatočne koncentroval.

Kostov na svahu sa zdvihol zo svojho miesta. Kývol na Gošu a podal mu guľomet.

„Postráž mi to. Idem napred a vyčistím to tam trochu," povedal mu a do jednej ruky vzal pištoľ, druhou vytiahol z pošvy parang. „Vyrazíte, až major vydá rozkaz."

„Šiblo ti? Milosť svetla, čo to stváraš?" zasyčal za ním, no to už bol Kostov na odchode.

„Kdeže, tak to nie je. Pamätaj, že, skutočná moc je daná len tým, ktorí sa podrobujú skúškam najťažším," zacitoval Abaddona ponad rameno, než zmizol v tráve. „Ale no tak, iba žartujem. Len chcem zistiť, či sa moje ostrie ešte neotupilo a stále som to ja. Nakoniec, sme Bravo, my tých zmrdov mordujeme najlepšie zblízka."