Kostov stojí rozkročený pod prístreškom z nepremokavej plachty a maskovacej sieťoviny a zatína zuby. Vzduch uprostred džungle dosahuje deväťdesiat percentnú vlhkosť, pot mu steká po tvári v obrovských kropajach.

Abaddon kľačí pred ním na všetkých štyroch a tvár má tiež skrivenú od nepohodlnej polohy, ktorú musí zaujímať. Navzdory prvotnému zápalu, teraz z tohto nápadu nie je nadšený ani trochu.

„Pri milosti svetla, mohol by si si trochu švihnúť? Je to príšerne nepohodlné," precedí, stále sa snažiac zachovať si trochu hrdosti.

„Naraz sa ti to nepáči? Nezabúdaj, že to bol tvoj nápad!" zavrčí panovačne Kostov a neprestáva prirážať. „A nevrť sa už toľko, sakra!"

„Myslím to vážne. Než nás tu niekto pristihne," štekne tlmene Abaddon, ktorý tiež funí od námahy, vlasy sa mu lepia do tváre. „Ja som ti hovoril, že to treba namazať, ale ty nie, vraj – pôjdeme nasucho!"

Tá diera je poriadne tesná a Kostov robí čo môže, aby udržal nasadené tempo.

„Kde tu chceš v tomto bordeli hľadať mazanie? Buď chlap a drž, doriti!"

„Buď trochu jemnejší, prosím ťa. Robíš to príliš sprudka," snaží sa ho krotiť Abaddon, pretože to už vážne začína bolieť. „Prisahám, že nabudúce budem hore ja!"

„Tak pánovi sa naraz inakšie zachcelo? Ticho buď, teraz som tu šéfom ja!" funí Kostov a začne prirážať ešte zúrivejšie. „Už... cítim, že to bude..."

Už sa blíži do finále a je do toho tak zabraný, že nezaregistruje, ako sa k ich prístrešku ktosi prediera vysokou trávou. To už je však neskoro, plachta na vchode zašuští a naraz tu nie sú sami.

„Hej, kde toľko..." ozve sa za nimi známy hlas.

Kostov sa s hrôzou prudko otočí a čo nevidí? Pred nimi stojí omráčený Váňa s vytreštenými očami, výrazom, ako keby sa pred ním roztvorila samotná Priepasť a krvi by sa v ňom jeden nedorezal.

Nastane trápne ticho, ktoré sa vlečie celú večnosť. Kostov stále v ruke zviera svoj nástroj, rovno Váňovi pred nosom.

„Vy... vy dvaja... ste normálni?" vyrazí zo seba zdesene. „Čo to tu pri všetkých drakoch stvárate?"

„Váňa, prosím ťa, môžeme ti to vysvetliť," ozve sa zadýchane Abaddon a s námahou sa dvíha zo zeme. Tá bolesť v jeho zadnej časti tela je strašná.

„Vážne?" vytiahne ten neveriacky obočie. „To by som teda chcel počuť. Že sa nehanbíte."

„Ale no tak, Váňa," rozhodí rukami rozladene Kostov. „Občas proste musíš. Aj na Kasyrgane sme to s chlapmi robievali. Teda, niekedy. Ty prd o tom vieš. Buď si sa flákal po tuneloch, alebo ťa Urias zabával rozprávkami. A okrem toho... bol to jeho nápad!"

„Keby hocikto iný, tak nepoviem. Ale zrovna vy dvaja? A ešte k tomu uprostred operácie?" pokrútil hlavou. „Ja naozaj nechápem, prečo akurát vy, dôstojníci, musíte opravovať ten stroj, namiesto toho, aby ste to nechali na ostatných?"

Kostov si len povzdychne a odloží kladivo, ktorým sa snažil zatĺcť kĺbový čap na jednej z nôh bojového stroja. Abaddon za ním sa s námahou štverá na nohy a zastoná bolesťou. Nielenže sa mu ako na potvoru počas pochodu začalo ozývať koleno, ale ešte ho príšerne bolia kríže z nepohodlnej polohy, ktorú musel zaujímať, počas toho ako musel držať robotickú končatinu na správnom mieste, aby mohol Kostov zabiť spojovací čap do otvoru správne.

Ich rota disponovala skromným vozovým parkom, vrátane obrnených transportérov a autonómnych bojových strojov. Medzi nimi aj niekoľkými dronmi vzoru Strider, kráčajúcimi po dvoch končatinách. Hoci boli primárne určené k palebnej podpore pechoty, na Uxore im odmontovali otočné veže, nesúce guľomety a odpaľovače granátov a používali ich výhradne ako transportéry munície a ďalšieho nákladu.

V džungli, kde sa bežné dopravné prostriedky prakticky nedali použiť, boli na nezaplatenie. Aj keď to boli robustné a spoľahlivé stroje, mali už svoje najlepšie časy za sebou – pravdepodobne nafasovali prebytky z Ancoransko-Vektanskej vojny. Poľným opravám sa mariňáci nevyhli, zvlášť pri dlhých pochodoch, ako tento. Často odchádzalo hlavne tesnenie na hydraulike a práve čapy na kolenných kĺboch.

„Priznávam, že som s tým prišiel ja," povzdychol si Abaddon, zatiaľ čo sa snažil uľaviť boľavému chrbtu. „Potreboval som si po celom dni zízania do máp a taktických dát trochu vyčistiť hlavu. Tak som si povedal, že trochu tej fyzickej práce ma nezabije," rozhodil rukami. „Okrem toho, Saša hovoril, že tá noha mu drhla od včera. A posledné čo potrebujeme, aby sa nám uprostred boja prevrátil nosič munície. Okrem toho, chcel som chlapcom dopriať trochu odpočinok pred akciou."

„A tak si pán samaritán k tomu vezme toho najväčšieho vola, ktorý si vonkoncom nepotrebuje trochu pospať," zavrčal mrzuto Kostov a šľahol po ňom vyčítavým pohľadom.

„Ja len, aby sa potom nehovorilo, že naša rota je na tom tak biedne, že takúto podradnú robotu musia robiť dôstojníci," poznamenal Váňa taktne.

„Hovoríš mi z duše, chlapče," prikývol Kostov a zložil si ruky na hrudi. „Vieš ako sa hovorí – horší ako triedny nepriateľ je už len jeden iniciatívny blbec," ukázal bradou na svojho majora. Ten bol teraz pre zmenu ako stelesnenie nevinnosti.

„Čo sa deje, Váňa, zháňal si mňa?" obrátil Abaddon list, keď vyšli zo stanu, Kostov za nimi zatiahol plachtu.

Predierali sa vysokou trávou, ktorej ostré steblá dokázali človeka nepekne švacnúť po tvári a nedala sa ani poriadne posekať parangom. Vydali sa do stredu ich tábora kde mali veliteľský stan. Váňa šiel napred, ako jediný bol v plnej zbroji, ostatní mali na sebe len overal, ktorý sa obliekal pod ňu. Teplota cez noc klesala, ale vzduch bol stále rovnako ťažký a presýtený nie práve vábnymi pachmi. Okolo znelo kvílenie malých primátov, ktoré na Uxore žili, podľa Váňu mali obdobie ruje, alebo čo.

„No, áno... totiž," poškrabal sa mladík po hlave, keď sa vymotali z trávy, „bol za mnou Keller. Veď vieš, ten starý, bradatý od dobrovoľníkov, čo im robí veliteľa. Ten, čo sa ma furt vypytoval na Melinoe, kvôli deckám."

„Hej, ja viem," zamiešal sa do toho Kostov a odohnal si spred tváre žltú a chlpatú, bzučiacu guľu. „Povedz mu, že balistiku a muníciu im pridelí Malkin a čo sa taktickej mapy týka, tú potrebovať nebudú; s tým Abaddona nemusia otravovať. Beztak sú tu len ako palebná podpora družstva Zulu. Mapu a ostatné parametre prepošleš družstvu cez datalink, až ich Abaddon skontroluje a nech vydržia, do polhodiny im donesiem ten Strider, čo sme dávali dokopy."

„Vlastne," zastal Váňa a s takmer ospravedlňujúcim výrazom sa k obom obrátil, „obávam sa, že toto bude to posledné, čo by ho zaujímalo."

„Deje sa niečo, Váňa?" Abaddon sa už vedel dovtípiť, že to bude nejaký problém.

„Zdá sa, že niekoľko z nich to chce otočiť a vrátiť sa. Rozmysleli si to, hovoril."

„Aha, už tomu rozumiem," odvetil Abaddon. Prehrabol si čierne vlasy a úpenlivo rozmýšľal čo ďalej. „Obávam sa, že toto môže byť trochu problém. Náš plán s nimi počíta a hrozí, že nám odídu všetci. Davový efekt."

„Jeden z nich si pri pochode zlomil nohu a dnes ráno pilčík spadol do jamy, kde mali hniezdo nāgy, keď sa išiel vyčurať. Dostal sérum, majú ho stabilizovaného ale rozhodne potrebuje dostať do poriadneho špitálu. Okrem toho sa sťažujú, že to je pre nich náročné a dosť nepohodlné. Vraj sme im nepovedali, aká ťažká bude cesta sem."

Čo bola celkom pravda, rozdiel od mariňákov nafasovali len základné exoskelety a nemohli si dopriať luxus plne uzavretej zbroje Lastra, ktorá by ich ochránila pred podmienkami a vrtochmi džungle.

Pochod sem im zabral štyri a pol dňa. Presne o deň viac, ako Abaddon predpokladal, čo sa dalo pripočítať na vrub neschodnému terénu, ktorý nebolo možné dopredu zmapovať. Často tak museli obchádzať prírodné prekážky a hustú vegetáciu a hľadať nové trasy.

Mariňáci si na rozdiel od nich niesli plnú poľnú, ale na miesto určenia dorazili suchí a čistí. Na druhú stranu, civilisti, nezvyknutí na dlhé pochody, sa sem navzdory exoskeletom, doplahočili premočení, doštípaní od hmyzu a s oblečením v žalostnom stave.

„Pozri, ja rozumiem ich problémom," odvetil Abaddon mierne po krátkom zamyslení, „ale mal som za to, že vedia, do čoho idú. Sme niekoľko kilometrov Portlandu a cesta späť zaberie rovnakú dobu, akú sme sem šli. Je to ich prvá ostrá akcia, takže chápem, že majú strach, ale už je neskoro cúvnuť."

„Suka bliať! Nech si uvedomia, že vojna nie je kojná! Povedz im, že aj Abaddonová trpezlivosť má svoje hranice," vyprskol Kostov.

Váňa len bezradne pokrčil ramenami a prikývol, že fajn.

„Dobre, tak aby sa nepovedalo," navrhol kompromis Abaddon, „ odkáž im, že kto chce, môže odísť, ale exoskelety a výzbroj tu nechajú. Osobné zbrane si môžu ponechať. Nemôžeme si dovoliť plytvať vybavením a náhradné sa vždy zídu."

Ešte aby sa v nich niekto z navrátilcov začal hrabať, to je posledné čo potrebujem.

„Obávam sa, že práve toto sa im páčiť nebude. Takto sa im spiatočná cesta o niečo predĺži," zaškeril sa kyslo Váňa. „Ale ako povieš, vykonám."

Ich tábor sa nachádzal pri úpätí obrieho stromu, ktorého kmeň pripomínal skôr machom obrastenú skalu. Sekundárna džungľa bola tak hustá, že korunu nebolo vôbec vidno. Poskytoval im dobré maskovanie z jedného smeru, z opačného ich kryla vysoká tráva a húština papradia.

Tieto stromy podľa Váňu, ktorý posledné týždne strávil s pani Mariou, ktorá mu nadšene rozprávala o miestnom ekosystéme, by takéto stromy na Zemi rásť nemohli. Rástli totiž závratne rýchlo a v podobne geneticky neupravenej faune by boli ako parazity, ktoré by vysali okolitú krajinu dosucha.

Vládol tu len minimálny ruch, kto mohol, ten odpočíval, dorazili totiž iba včera. Chlapi polihovali na natiahnutých sieťkach, tí čo sa ani neunúvali zložiť si exozbroj si ustlali rovno na zemi. Niekto znášal debny s muníciou a filtrami na vodu, Malkin sedel pod svojím stanom a hromžil, natierajúci si na doštípanú tvár už piatu vrstvu repelentu, ktorý voči miestnej hávedi príliš nezaberal. Tie, ktoré naozaj fungovali, totiž zapáchali na metre ďaleko, čo by ich mohlo potenciálne prezradiť.

Hoci im Abaddon dovolil odpočinok, stále udržiavali stav bojovej pohotovosti. Trápil ho nielen časový sklz, ktorý mali, ale aj to, či konvoj vôbec touto trasou prejde. Plán bol premyslený, ale nečakané komplikácie sa môžu vyskytnúť vždy a on nebol jeden z tých, ktorý by si nechal sebaistotou zatieniť úsudok.

Prešli cez maskáčovú plachtu, schopnú pohlcovať elektromagnetické i tepelné žiarenie, do Abaddonovho veliteľského stanu. V zatemnenom priestore sedela nad ovládacími konzolami a holomonitormi vo vodotesných prepravných boxoch skupina mariňákov. Vzduch tu páchol gumou a potom, zraku chvíľu trvalo, než si zvykol na svetlo holoobrazoviek.

„Seržant, podajte mi hlásenie. Ako je na tom družstvo Alfa?"

„Nadporučík O'Niall a jeho družstvo dokončili prieskum a inštaláciu senzorových polí," odvetil mladý spojár spoza rameno.

Hoci s ním Kostov nemal nejako zvlášť kamarátsky vzťah, musel ho i s jeho chlapmi obdivovať, pretože sa prakticky nezastavili, odkedy sem dorazili a dokázali zarezávať bez odpočinku.

„Výborne," prikývol Abaddon a obrátil sa ku konzole s prenosným holoprojektorom.

Záblesk bledomodrého svetla ich na moment oslepil, než sa obraz ustálil a vykreslil trojrozmernú mapu zrázu, nachádzajúceho sa len niekoľko desiatok metrov od ich pozície. Kostov s jeho mužmi sa vybrali na miesto, urobiť podrobnejší sken mapy a zatĺcť skoby nad previs i do stromov nad cestou.

„Bol som to pozrieť zo západu, kde bude mať pozície Alfa," ukázal Kostov k danej oblasti. „Tie stromy tam sú poväčšine vetché a tenké, tých pevných je tam iba pár, guľomet ich prepíli ako motorovka. Dobrých krytov tam je málo, budú na seba natlačení ako pri gangbangu. Lepšie by bolo presunúť naše miesto prepadu ďalej. Sem, tak tridsať metrov," posunul rukou holoprojekciu kúsok do strany. „Je tam pár solídnych skál. Nabiť nové skoby zaberie tak hodinku, o to sa s chlapcami postaráme."

Abaddon sa pošúchal po strnisku, ktoré mu začalo rásť v tomto teple, navzdory tomu, že sa pred odchodom oholil. Niekto si na to dokázal zvyknúť, ale jemu bolo nosiť zarastený taktickú prilbu niekoľko hodín v kuse príšerne nepohodlné. Jedine Váňovi tie fúzy nie a nie rásť, za čo si ho Kostov s ostatnými občas doberali.

„Učíš sa rýchlo," pokýval uznanlivo hlavou, „no obávam sa, že náš plán zmeniť nemôžeme. S týmto úsekom som počítal od začiatku. Naviac," oddialil mapu a prešiel prstom po červeno vyznačenej trase nepriateľa, „potrebujeme, aby sa pri útoku roztiahli čo najviac do dĺžky.

Takto im budeme môcť ja a Zulu, vpadnúť na krídla. Potrebujeme čo najviac izolovať ten tank od pechoty, aby nás nezasiahla paľba z boku, keď sa budeme približovať." Posunul mapu späť to isté miesto, ktoré ukazoval Kostov pred chvíľou. „A ďalší problém je, že cesta sa tu rozširuje, ako vidíš. A ten svah pár metrov ďalej klesá. Mohli by vycítiť príležitosť a pokúsiť sa o prielom a buď uniknúť, alebo sa rozdeliť do dvoch smerov, vyštverať po svahu a vpadnúť O'Niallovi a Malkinovi od chrbta."

„Oukej, dostal si ma," odfúkol si rezignovane Kostov. „Občas zabúdam, že toto nie je moja parketa."

„Plán môže v predstave vyzerať dobre, dokým do neho nezahrnieš všetky faktory. Tým myslím naozaj všetky. Občas mám pocit, že ani ja nevidím všetko, čo by som vidieť mal."

„Teraz znieš, akoby ťa niečo žralo," naklonil hlavu Kostov, mierne prekvapený, že v ňom dokáže prečítať pochybnosti.

„Netráp sa tým, to nestojí za zmienku," mávol nad tým rukou utrel si pot z čela.

„Ide len o to, že som mu povedal, že sa naša grófka zaujímala o operáciu, keď som s ňou vysedával na čaji," vložil sa do toho Váňa. „Neboj, nevie žiadne detaily. Len ho trápilo, či o našej chystanej akcií nevie niekto, kto by nemal."

„Jaj, takto," zasmial sa Kostov a rozhodil rukami. „Ale to vieš, ženské."

Hoci mu bola pani Maria vcelku voľná, začínal tak trochu tušiť, prečo ich Abaddon pre ňou varoval.

„Keď už sme pri plánoch," stíšil Abaddon hlas, hoci operátori za nimi boli plne zamestnaní svojimi povinnosťami, než aby sa starali o čom debatujú ich nadriadení. „Ten náš stále platí aj za týchto podmienok?"

Kostov sa lišiacky zazubil. „Samozrejme, že platí. Zariadim aby ich pár... mohlo na chvíľu zmeniť stranu," odvetil nenápadne a žmurkol. „Stačí, keď povieš, koľko."

„Nebude ich treba viac, než desať. Len pre istotu."

„To sme nepoužili od Markabu, že?" kývol Váňa k svojmu veliteľovi, narážajúc na ich tajnú zbraň. „Nevyšiel si z cviku, že nie? Otočiť mi žalúdok naruby je jedna vec."

„To sa môže pokojne stať," pousmial sa nad jeho nadšením ten. „Ale nemaj obavy. Ukážeme tým nešťastníkom, čo je sila Pána mŕtvych zač."

Jeho úsmev sa rozšíril do nebezpečne zubatého, až si Kostov na moment spomenul na toho hnusného draka spred rokov. Pretiahol si stuhnuté svaly na krku, až to chruplo. Potreboval by ešte pár hodín spánku k dobru. Čo aj urobí.

„Pane!" ozval sa za nimi zostra spojár a hodil pohľadom od konzoly cez rameno. „Mám kontakt! Prvý okruh, sektor 1e až 1f!"

To znamenalo jediné – senzorické pole, pozostávajúce s detektorov, fungujúcich na princípe sonaru, zapichnutých ako tyče po perimetri, práve zachytilo pohyb.

Tak a moje plány na poobednú siestu sú práve v piči. Rozsypali sa ako fejkový kryštalizovaný aether, čo na tržniciach na námestí Prvého pristátia v Kapitole, predávajú naivným turistom.

„Moment, ešte je priskoro!" priskočil k nemu Abaddon, ktorý razom zabudol na boľavé kríže aj koleno. „Najprv zistite, či sa nejedná o planý poplach."

„Pohybovo-akustický kontakt, dvadsať metrov a blížia sa k prvej línií! Prijímam telemetrie a renderujem obraz!" Spojár odklikol kontextové okno a začal sťahovať dáta.

„Vy ste zvýšili dosah? To je bomba!" Váňa mu div nepichol nos do holomonitoru. „Eto boľšaja technika, v tráve elektrika!" pobúchal ho rozjarene po chrbte, načo po ňom spojár hodil nevľúdny kukuč.

„Možno sa len tie sprosté opice hrali s tyčami," utrúsil nevrlo Kostov. „Sú drzé, že až. Malkinovi raz jedna udrbala proteínovú tyčinku rovno z vaku a keď sme ju začali naháňať a strieľať po nej, všetkých nás ošťala."

Na obrazovke sa postupne zhmotňoval zrnitý obrazec, vykresľujúci zástup duchov. Ich pohyb bol trhaný a objavovali sa ňom artefakty, pretože prijem a spracovanie dát vytváralo asi polsekundovú latenciu. Softvér vyčistil prírodné prekážky, ako stromy a vegetáciu. Zástup duchov sa sunul vpred a medzi nimi sa zjavilo dačo masívne. Dokonca i cez nekvalitný obraz sa dalo poznať, že nesú zbrane. Ich konvoj bol tu a blížil sa.

„Toto sú tie vaše opice, poručík," zadelil kyslo spojár.

„Aby mi pašli na chuja, bliať!" zavrčal Kostov s výrazom besného rotvajlera.

„A primárny cieľ?" spýtal sa Abaddon.

„Vizuálny kontakt, potvrdzujem."

Všetci sa zaradovali, ale na pravé oslavy ešte nebol čas.

„Koľko?"

Spojár upravil kontrast a oddiali zobrazenie. Ich tank už bol viditeľný v celej svojej kráse a nákladné drony pochodovali hneď za ním, spolu s eskortou.

„Viac, ako sme predpokladali," zaškrípal zubami mladý mariňák. „Tak o štyridsať, asi..."

„Štyridsať čoho! Hláv, alebo percent?" vybuchol Kostov.

„A nie je to kurva jedno?" venoval mu kyslý pohľad spojár.

„Náš plán ostáva nemenný," prehovoril Abaddon, čím oboch umlčal a naklonil sa ku konzole. „Vyšší počet peších jednotiek našu taktiku neovplyvní," prehlásil sebavedomo po chvíli. „Trápi ma iná vec. Sú tu omnoho skôr, než sme predpokladali."

„Nebude to tým, že to nám cesta trvala dlhšie? Alebo našli novú trasu," chrlil nápady Váňa.

„Možno," predniesol Abaddon zamyslene a narovnal sa od konzoly. „Možno... Seržant, koľko času máme?"

„Pri súčasnom tempe, ETA hodinu, až štyridsaťpäť minút."

„O'Niall a Alfa?" obrátil sa Abaddon na druhého operátora.

„Sú desať minút od nás," zaznela odpoveď.

„Nech všetko vybavenie nechajú tak a pridajú do kroku. Vyhlásiť pohotovosť celej rote. Pätnásť minút na zbalenie sa a presun na miesto určenia. Do polhodiny musí byť každý na svojej pozícií." Abaddon bol vo svojom živle. „Saša, pozbieraj svojich chlapov a dohliadnete, aby mala Alfa všetko prichystané, keď dorazí. Každá minúta je drahá. Váňa, ty s Bravom 2 pôjdeš rovno na svoje stanovisko. Všetko už máte nachystané. V podstate tomu velíš," kývol na neho s povzbudzujúcim výrazom.

„Hej..." odvetil Váňa a všetka dobrá nálada akosi zahájila taktický ústup.

„To dáš, neboj," capol ho po ramennom chrániči ako tatko, čo vyprevádza školáčika do triedy. „Spolieham na teba."

„Lovu zdar, panstvo, ja si idem pre pancier... Urizenová krv! Ten Strider, čo sme montovali!" spomenul si zrazu Kostov. Vytrielil zo stanu, šomrúc si popod nos, že inak bude Malkin pičovať celú cestu naspäť a už ho nebolo.

Abaddon sa nadýchol a odfúkol si. Potlačil všetky pochybnosti, ako mnohokrát predtým. Na ďalšiu takúto príležitosť by musel čakať Urizenvie ako dlho.

Teraz je čas uloviť beštiu a vypustiť ju na ich nepriateľov. Za akúkoľvek cenu.