Atmosféra v tej chvíli nevysvetliteľným spôsobom zhustla, hoci sa v skutočnosti ešte nič nedialo. Kostov sa snažil nahovárať, že si to len vsugeroval, hoci ani za tie roky, čo bojovali bok po boku, skutočne netušil, kam až Abaddonová moc siaha.

Abaddon si prehrabol vlasy a zhlboka s nadýchol. Potom natiahol ruku v ležérnom geste, podobne, ako to robia gardisti, keď sa chystajú použiť aether napríklad k tomu, aby telekineticky pohli vecou pred nimi.

Pokiaľ chcel Váňa začať ľutovať svoj nápad, bolo už neskoro. Až teraz si uvedomil, že Abaddonové oči žiaria – nie však perleťový svetlom, ako gardistu, ale krvavou žiarou cudzieho, pokriveného aetheru, farbou vyhasínajúcej hviezdy. Ako neviditeľné vlákno do neho prenikla jeho moc, fragment niečoho príliš zlovestného a prastarého, aby tomu chcel vôbec porozumieť.

Niečo s ním bolo, mal pocit, akoby mu niekto otvoril lebku a čosi zlovestné, čo sa vznášalo nad ním sa dívalo priamo do jeho duše. Odporná a neľudská prítomnosť, akoby zažíval spánkovú paralýzu. Cítil tlak v ušiach a v lebku mu hučalo.

Nevzniesol sa do vzduchu, ani z Abaddonovej ruky nevyšľahol prúd aetherového ohňa, ako by si predstavoval. Namiesto toho mu prišlo zle.

Naozaj neskutočne zle. Žalúdok mal na vode, akoby sa jeho telo rozhodlo, že sa musí bez vysvetlenia vyvracať. Vzoprel sa tomu pocitu a navzdory tomu, že to pokladal za nemožné, sa mu podarilo obsah žalúdka udržať v sebe. Uvedomil si, že od začiatku uplynula jediná sekunda.

Darilo sa mu vzdorovať Abaddonovej moci, ten sa však rozhodol pritlačiť a tlak v jeho hlave zosilnel. Váňa sa zaknísal a chytil stola, zvádzajúc s Abaddonom mentálny súboj. Kostov sledoval, ako chlapec najprv zbledol, potom zozelenel, načo mu z pootvorených úst začali tiecť sliny. Celé to trvalo dlhšie, než bolo všetkým príjemné.

Abaddon v tej chvíli prerušil toto spojenie a svetlo v jeho očiach pohaslo. Bolo však už neskoro a nebyť toho, že Kostov v poslednej sekunde strčí Váňovi vedro pod hlavu, obsah niekoľkých chodov večere skončí po celej izbe.

Chlapec zvracal ako odušu, div mu oči z jamôk nevyliezli. Kostov i Abaddon s ľútosťou pozorovali, aby chlapec šabľuje do vedra a boli vďační za to, že miestnosť je zabezpečená proti odpočúvaniu , pretože nechceli ani vedieť, čo by si pomyslel ten, kto by ich špehoval. O väčšinu z rušiacich zariadení sa postaral sám Váňa, na Abaddonovú žiadosť.

„Si v poriadku, chlapče?" spýtal sa s mierne previnilým výrazom Abaddon.

„Jasné, že je," utrúsil Kostov s kyslým výrazom. „Zdá sa, že niekto bude mať u pani grófky druhú večeru," pobúchal ho vysmievačne po chrbte.

Váňa podložil vedro a utrel si ústa, Abaddon mu podal pohár vody. Okrem kyslej pachuti mu v mysli stále pretrvával nedefinovateľný pocit a pred očami mu blikali kolieska.

„Tak čo, aké to bolo?" dožadoval sa zvedavo Kostov.

Logol si z vody a uprel pohľad na svoje podrážky.

„Že aké to bolo?" odsekol rozmrzene po chvíli. „Asi ako keby ti niekto vyvŕtal dieru do lebky, strčil tam svojho vtáka a poriadne ťa pojebal do mozgu. Také to kurva bolo."

„Krása..." zatiahol Kostov.

„Ale dokázal som ti vzdorovať," zdvihol pohľad k Abadonovi.

„Prirodzene, že áno," prikývol ten s neutrálnym výrazom. „A to bolo ešte to najjednoduchšie. Len som stimuloval tvoj limbický systém, aby som vyvolal dáviaci reflex. Trvalo mi nejaký čas, než som sa podobné kúsky naučil. Nuž teda, stačilo ti?"

„To teda sotva," odvetil ten, vyprovokovaný jeho poslednou vetou. Opäť v ňom stúplo odhodlanie pokúšať sa Abaddona presvedčiť o svojich slovách.

„Pri Urizenovi, ty chceš ďalšie kolo? Počkaj, ty chuj, vylejem vedro," utrúsil Kostov v domnienke, že sa schyľuje k ďalšej hitparáde grcania.

„Chceš mi povedať, že jediné, čo dokážeš, je prinútiť niekoho, aby hodil šabľu?" nedal sa odbiť, zatiaľ čo Abaddon iba mlčky sedel a vymieňal s ním pohľad. „Už to mám! Skús ma prinútiť, aby som si jednu vrazil päsťou," vyrukoval nato a provokatívne sa zaškeril. „To nezvládneš?"

Abaddon si iba so stoickým kľudom povzdychol a prehrabol vlasy. Potom uprel zrak na mladého mariňáka, ktorému sa už vracala zdravá farba a s tým aj nadšenie pre experimenty.

Nakoniec sa pousmial aj on, hoci tým svojim znepokojivým spôsobom. rozhodol sa, že to vezme ako výzvu, hoci výsledok už vedel zo skúsenosti predvídať.

„Dobre, ty. Keď inak nedáš," predniesol a postavil sa, naznačil Váňovi, aby urobil tak isto.

Mladý mariňák a muž, prekliaty zmluvou s drakom, stáli oproti sebe uprostred izby. Kostov to všetko sledoval z gauča so záujmom športového fanúšika a v duchu si robil stávky, kto z nich má väčšie šance.

Tak schválne. Abaddonová prdnutá cievka, alebo Váňové vybité zuby.

„Buď pripravený," prikývol po chvíli, keď zozbieral duševnú silu.

V Abaddonových očiach opäť vzplanulo nesvetlo prekliateho aetheru a tentokrát sa nehodlal držať nakrátko. Keď na chlapca uprel zrak, videl ho samozrejme fyzicky; no zároveň vnímal jeho podstatu, niečo, čo by sa s nadsázkou dalo nazvať dušou. Búrku nervových signálov v jeho telesnej schránke ako planúci bod, do ktorého sa jeho nepatrná, takmer nevedomá časť túžila zahryznúť.

Snáď to bol zlomok zo samotného draka, ktorý teraz koloval jeho žilami, hoci pochyboval, že by v ňom mohlo prebývať niečo, čo by sa dalo nazvať osobnosťou, či snáď dušou. Pán smrti, ako ho v minulosti nazývali bol preč a toto je všetko, čo po ňom ostalo.

Nebolo to tak, že by dokázal ovládať mŕtvych ako bábkar jedinou myšlienkou, to koniec-koncov ani nepotreboval. Natiahol svoje vedomie a ako pulz zhluku dát vyslal do jeho tela príkaz, či prianie, ktorý mu kázal dať si ranu.

Váňa mal pocit, že mu za ušami tečie rozvodnená rieka. Namiesto záchvatu nevoľnosti mu však teraz rukou prešiel prudký kŕč, ako sa jeho pravačka začala zvierať sama od seba. Tlak v jeho ruke silnel, on to však nehodlal nechať tak a začal Abaddonovi aktívne vzdorovať. Stále mal nad svojim telom kontrolu, bolo to skôr, ako keby sa mu niekto snažil násilím ruku prinútiť, aby robila, čo chcel. Opäť cítil chlad z onej prítomnosti, no tentoraz sa rozhodol vytrvalo brániť.

Na tvári mu navreli žily, zatínal zuby, ako sa snažil bojovať so svojou pravou rukou. Aby zabránil svojej pästi vyraziť k vlastnej tvári, zovrel ju ľavačkou a z celej sily tlačil od tela. Bolo to, akoby bojoval s neviditeľným nepriateľom. Kostov vyskočil z gauča a preventívne zaspätkoval.

Ani Abaddon však nevyzeral o nič lepšie, jeho tvár bola skrivená sústredením do desivej masky a Kostov si v tej chvíli uvedomil, že to on v skutočnosti ťahá za kratší povraz.

S mŕtvymi to bolo jednoduché. Ich schopnosti, vôľa a znalosti pochádzali od Abaddona, v ich vyhasnutej mozgovej kôre sa vďaka aetheru sformovali dočasné synaptické spojenia, dokým svoju moc udržiaval aktívnu; bolo to ako nahrať program do vyrovnávacej pamäti. U živých na toto nebol priestor. Jeho moc bola príliš slabá, než aby dokázal pôsobiť na fyzický svet, dokonca i fungujúci mozog bol pre neho prekážkou.

Ich mentálny súboj už trval takmer minútu, no na Abaddona už i toto bolo príliš. Neustála nutnosť udržiavať aktívne spojenie si na ňom začínala vyberať svoju daň a Váňa statočne vzdoroval.

Už-už to vyzeralo, že Váňova posadnutá päsť vyletí proti jeho vôli a jednu si tak trafí, v tom sa však Abaddon zatackal a napätie v jeho svaloch začínalo poľavovať. Využil príležitosť, zbieral všetky fyzické i mentálne sily a s výkrikom sa šmaril o zem. Zrútil sa na stôl a natiahol na podlahe medzi neporiadok, ktorý svojim nárazom narobil.

Abaddon vyčerpaním klesol na kreslo a sťažka oddychoval. Po tvári mu stekal studený pot a tentoraz to bol pre zmenu on, kto vyzeral nezdravo. Kostov skákal pohľadom z jedného na druhého a nevedel, koho ratovať skôr, ale preventívne sa majorovi chystal podať kýbel a potom utekať pre lekárničku.

Našťastie chlapec v tej chvíli s rozvášneným zavytím vyskočil na nohy, načo sa mu zatočil hlava a on sa takisto zosunul na gauč. Okrem pár odrenín neutrpel žiadnu ujmu.

„Suka bliať... to bola jazda!" dostal zo seba zadýchane, načo sa prihlúplo zasmial.

Kostov si odfúkol, viditeľne rád, že si Abaddon nespôsobil krvácanie do mozgu a z Váňu sa nestala jedna z tých obludností, na ktoré sa ja Kasyrgane tí, čo boli pod vplyvom jeho sily príliš dlho.

„Dosť už čarodejníctva, vy dvaja. Na dnes s týmito experimentami skončite," precedil s povzdychom a počastoval ich svojim tvrdým pohľadom, na ktorý sa neodvrávalo.

„Už chápem... Nebolo to jednoduché, ale dokázal som to... Naozaj nie je spôsob, akým by sa tvojej kontrole nedalo odolať?" bol nútený uznať porážku Váňa.

„Musel by si byť obzvlášť slaboduchý jedinec, alebo po vplyvom drog; ale ani potom by to nebolo jednoduché, prinútiť ťa robiť čo by som chcel dlhšie, než na krátku chvíľu," odvetil Abaddon a stále so známkami vyčerpania sa narovnal v kresle.

„Tak vidíš, Váňa, je to tak, ako starý hovorí. Drak bol zbraňou, stvorenou k jedinému účelu a tie jeho čary mu slúžili presne k nemu," dodal Kostov.

„Len sa neboj," uistil ho Abaddon a sprisahanecky žmurkol, „možno nedokážem to, čo si predstavuješ, ale stále mám pár trikov v rukáve. Nepotrebujem moc draka, aby som niekoho dokázal prinútiť, aby robil, čo si želám. Naviac, možno ju ani nebudem potrebovať k tomu, aby som dosiahol, to, čo chcem."

„Zistiť pravdu, je tak?" spýtal sa Váňa, akoby sa chcel ubezpečiť.

„Áno, to tiež," prehovoril po krátkom zaváhaní a rukou zovrel opierku na kresle v snahe posilniť svoje odhodlanie. „Ale to nie je to po čom najviac túžim. Nie kvôli sebe. To kvôli Elaine. Jej krv je možno na mojich rukách a moju vinu to neodčiní, ale tým to nešťastie nezačalo. Rozanov a všetci okolo neho sú tou pravou príčinou, on je mojim cieľom. Ja... donútim jeho i celú kráľovskú rodinu, aby zaplatili za všetko, čo spôsobili."