O sekundárnom vrte sa hovorilo, že dokáže dohnať človeka k šialenstvu. Ťahal sa stopäťdesiat kilometrov do mesačnej kôry a na manuálnu prácu bol využívaný len jeho krátky úsek. Aj keď by si jeden pomyslel, že po rovnej ceste je nemožné stratiť smer, opak bol pravdou.

Za dvadsiatym kilometrom boli značenia trasy iba sporadické a dali sa ľahko prehliadnuť. Jednotvárnosť a rozľahlosť celej chodby spôsobila, že stačilo, aby človek zaváhal, párkrát sa zmätene otočil a ľahko tak stratil orientáciu. Namiesto k východu tak kráčal na opačný koniec, kde obsah kyslíka i teplota klesali na život ohrozujúce hodnoty.

Nazývalo sa to syndróm tunela a za celú existenciu Kasyrganu to stálo život mnohých väzňov, či dokonca celých skupín. Legendy, tie viac pritiahnuté za vlasy, hovorili o tom, že sekundárny vrt vedie do samotnej Priepasti, alebo že sú nešťastníci odsúdení pochodovať chodbou naveky ako duchovia.

Kostov nikdy Medveďovým fantastickým historkám, ktorými strašil hlavne Váňu a ostatných, neveril. Ale teraz, keď vedel, čo prebývalo pod povrchom mesiaca, sa mu po pár kilometroch začalo vážne lepiť a predstavivosť pracovať na plné obrátky.

Začínal sa obávať, že naozaj prichádza o rozum a podarilo sa mu zablúdiť.

Netušil, ako dlho kráča a dvadsiaty kilometer bol stále v nedohľadne. Ledva preplietal nohami, takú únavu nezažil od prvých týždňov, odkedy sem prišiel.

Teraz, keď všetok adrenalín pominul, sa dostavilo vyčerpanie a bolesť celého tela. Cítil sa ešte horšie, ako keď dostal večer v jedálni nakladačku. Premietli sa mu udalosti za posledných niekoľko hodín a naraz mu to pripadalo ako celé roky.

Jediné svietidlo, ktoré mal, bolo to na zbrani a dovidel s ním sotva pár metrov pred seba. Bol si tak nabetón istý, že niekoľkokrát prehliadol značku, udávajúcu smer. Jeho svetlo mu navyše oproti aetheru pripadalo zvláštne nevýrazné a bez života. Akoby sa pre neho všetko ostatné stalo len jeho napodobeninou.

Netušil, čo sa stalo s Abaddonom a mariňákmi, alebo ostatnými v tubuse; ani nemal vôľu nad tým premýšľať. Bol príliš unavený a otrasený, než aby si robil starosti o osud ostatných.

Kráčal ďalej, ani sa neunúval k opatrnosti, že by zhasol svetlo. Bol v stave, kedy mu bolo jedno, či narazí na gardistov, čo ho okamžite rozstrieľajú na rešeto, alebo draka, ktorý si ho dá na raňajky.

I sa tu naozaj skrývalo ešte niečo, jeden Thunderclaw a biedna náhrada zastaraných ale stále relatívne výkonných svietidiel, ktoré bežne používali, by mu nebola na nič platná. A pokiaľ by tam skutočne číhal prebudený a plne funkčný drak, určite by o Kostovovi už dávno vedel.

Svetlo môže zahnať tiene, ale nie to, čo v nich prebýva.

Pre očami mu prebehli útržky z posledných chvíľ v komore a on mal pocit, akoby sa prebral z dlhého spánku. Až oneskorene pochopil plný rozsah hrôzy, ktorej čelil a ako blízko mal smrť na dosah.

Mal pocit, ako keby sa postavil príliš prudko z postele. Zatočila sa mu hlava a on sa zatackal od steny, ktorej sa držal celý čas.

Noha mu zavadila o vyvýšený výstupok, ktorý v tme nemal šancu si všimnúť a on sa zrúbal na kamenistú zem, ako ožran, čo sa vracia z putiky. Hrešil ako starý pohan a so zaúpením sa zdvihol na nohy. Rukou sa pritom dotkol čohosi masívneho, kovového a samozrejme sakramentsky studeného.

Posvietil si pištoľou, ktorú sa mu zázrakom podarilo nepustiť a onemel prekvapením. Pred ním boli dôverne známe koľaje.

Koľaje. Už som dávno prekročil dvadsiaty kilometer. Ale ako...

Tunelom prepukol smiech a nebolo to nič veselé, lež smiech blázna, ktorý prišiel o posledné zvyšky zdravého rozumu. Kostov ležal na podvaloch koľají a chechtal sa nad tým, čo si práve uvedomil.

Syndróm tunela. To ešte tak. Kráčal som v polospánku. Prešiel som cez dvadsiaty kilometer už dávno a ani som si to neuvedomil.

Monotónnosť tunela a totálne vyčerpanie, spolu so šokom urobili svoje. To však nebolo to jediné, čo k tomu prispelo.

Panovala tu tma, gardisti museli odpojiť generátor, takže nerozoznal, kedy prekročil tú časť vrtu, kde sa bežne pracovalo. Nestratil smer, len jeho únavou zblbnutý mozog prešiel do úsporného režimu.

Pri tom, ako sa hrabal na nohy, si všimol ďalšiu vec. Štrkovitá zem stopy veľmi dobre neuchovávala, ale boli tu. Musel sa tadiaľto prehnať celú húf a k tomu dosť rýchlo.

Kostov mal nulové znalosti o stopovaní, na to, aby z toho dokázal niečo vyčítať; by sa musel narodiť na niektorom barbarskom a zaostalom svete, kde bolo vrchol technológie opakovacia puška a veterný mlyn.

Neostávalo mu nič iné, než pokračovať tou istou trasou, ako oni. Navzdory tomu, že svaly mal stuhnuté ako po troch šichtách za sebou a čo ho nebolelo, to akoby nemal, Kostov pridal do kroku.

K východu, kde sa nachádzalo kontrolné stanovisko i sklad vybavenia, to už bolo pár stoviek metrov.

Netrvalo dlho dorazil k vstupnej bráne. Osvetlenie z chodby, vedúcej do komplexu, bolo k jeho prekvapeniu stále zapnuté. Svetla sme prenikalo dosť, aby sa umúdril a zhasol svietidlo na zbrani.

V sklade by sa dokázal vyznať aj poslepiačky, koniec-koncov, využíval ho každý deň.

Najprv zamieril tam. Bola mu taká zima, že by za teplý kabát a šálku čaju ubil krompáčom malé mačiatko. Natiahol si prvú bundu, ktorú našiel.

Utrel si šušne i krv z tváre do rukávu a oprel sa o regál s náhradnými dielmi do prepravných vozíkov. Zranenia, ktoré utŕžil sa ešte len začínali hojiť a paradoxne, viac ho boleli tie, ktoré schytal pred niekoľkými hodinami pri potýčke v jedálni, než tie, ku ktorým prišiel v komore.

Bol by si tu dával pauzu ešte pár minút, no vtom si spomenul, prečo sa sem predtým chcel vrátiť. Ešte než sa ale vydal ku kontrolnému stanovisku, natiahol sa k polici po hasák, ktorý používali na doťahovanie matíc na kolesách na banských vozíkoch a podobné práce.

Nebol to síce energetický meč gardistu, bolo to niečo prinajlepšom rovnako dobré. Lepšie zbrane pre prípadnú vzburu, čo by mal väzeň poruke, nebolo. Na dĺžku mal rovný meter a vážil osem kíl. Hydraulické kladivo je príliš neohrabané, obyčajné dláto zas vyžadovalo dostať sa súperovi na kontaktnú vzdialenosť.

Hasák, bol rovnako, ako palcát, či primitívny kyj z praveku, je v princípe jednoduchá páka, ktorá mení silu švihu v mocný úder. Nezáleží na tom, či rozbíjate kamene s rudou, alebo lebky; pri dobre mierenej rane by dokázal zlomiť väzy aj mariňákovi v plnej exozbroji.

Najprv sa ale vybral ale cez checkpoint, k pultu, kde predtým sedával strážnik. Začal otvárať zásuvky a prehrabávať sa v nich, no bezvýsledne, než mu napadla posledná možnosť a tou bol odpadkový kôš pri stole. S nevôľou doň strčil ruku a zistil že pre tentoraz sa pchať paprču do neznámych dier vyplatilo.

Vytiahol ju a s ňou aj svoj stratený prívesok. Bol v ten večer taký rozladený, že si ani nepamätal, kam ho protivný bachar hodil. Podobizeň vyzývavej ženy, haliacej sa jedným zo svojich krídel sa matne zaleskla v žltom núdzovom osvetlení.

Snaží sa ma zabiť námorná pechota, garda a pravdepodobne aj jeden drak a ja sa idem zapodievať týmto...

Uvedomil si, že vôbec necíti pocit víťazstva, alebo aspoň zadosťučinenia, že získal späť svoj talizman, ktorý – hoci s nevôľou, opatroval počas celého pobytu na Kasyrgane. Naraz mu to pripadalo hlúpe a sentimentálne.

Hral sa na niečo, čo nebol, na jeho vlastnú paródiu spravodlivého gardistu a ochrancu slabších. Beztak, jediné, čo v skutočnosti spravil bolo, že mlátil jedného feťáka.

Pravdepodobne by sa Váňu zastal aj bez nejakej pripomienky od gardistu v podobe prívesku. A to ani nemusel byť stelesnením nejakého ideálu spravodlivosti. Bezúčelná šikana sa mu protivila – asi ako každému, kto mal trochu zdravého rozumu.

Z chodby do tubusu sa bez varovania rozoznela streľba a výkriky. Kostov sa bleskovo otočil a uvedomil si, že nech už išiel pred ním ktokoľvek, musel sem doraziť krátko pred ním. Nadýchol sa a s pištoľou v jednej a hasákom v druhej ruke sa potichu vydal späť do komplexu, odkiaľ to prichádzalo. Iná možnosť nebola.

Zakrádal sa spojovacou chodbou, vedúcou ku križovatke. Dúfal, že ho námorná pechota stále považuje za spojenca, nemohol však vedieť, na koho narazí ako prvého.

Už bol na rázcestí, keď tu zrazu mu cestu zastúpila postava, ktorá sa šuchtala smerom z tubusu. Kostov zdvihol zbraň a namieril svetlo pred seba. Vynorilo sa pred ním stvorenie tak pokryté krvou, až Kostovom trhlo.

To niečo ešte pred pár hodinami bolo sestrou predstavenou, ktorá padla medzi prvými. Kedysi to bolo podľa Kostovovej mienky pohľadné dievča s jasnými, modrými očami a vlasmi farby medi.

Prízrak, ktorý pred nim stál, bol len tieňom človeka, ktorým niekedy bývala. Jej pohľad nebol desivý, len jednoducho prázdny. Pohybovala sa ako pacient po mozgovej príhode, čo sa znovu učí chodiť, jej postoj nebol pokrivený a dravý by si to predstavoval, skôr ako keby bola bábkou, ktorá sa neovládala celkom jednoducho. Zatiahnutá jazva po priestrele lebky vypovedala o všetkom.

A čo horšie, žily pod kožou už začínali černieť a oči bez života začínali planúť zlovestným svetlom. Niečo sa s ňou dialo a to priamo pred Kostovovým vyjaveným pohľadom.

Jej smrť si pamätal jasne, a tak, ako nepochyboval o Urizenovej moci, tak nepochyboval ani o tej drakovej. Nepotreboval rozmýšľať, nad tým, proti čomu to stojí. Nemŕtvy, koščej, ako im hovorili v slumoch južného okrsku, kde vyrastal.

Stačil jediný nepatrný pohyb a Kostov bezmyšlienkovito stlačil spúšť. Projektil jej odrazil lícnu kosť a roztrhol tvár do groteskného úsmevu, no ona si to vôbec nevšímala. Až po ďalších piatich priestreloch hrude a lebky padá kňažka k zemi.

Telo sa zosunulo na zem, no tá ohavná premena stále prebiehala a z rán jej vystrekol ichor, zmiešaný s krvou, ktorý v tme žiaril farbou žeravého popola.

Aether, uvedomil si Kostov. Šíril sa mŕtvolou, ktorá sa už dávno nemala hýbať, ako zhubná rakovina. Mohol by jej roztrieskať lebku na kašu hasákom, no usúdil, že lepšie urobí, ak si bude šetriť sily, ktorých mu príliš neostávalo.

Zvuky boja z chodbu zúrili naďalej a on nechal jej zohavené telo tak, pobral sa ďalej, pripravený postaviť sa ďalšiemu prízraku.

Vynoril sa z chodby, vedúcej do tubusu a uzrel vyjav, ktorý patril do dávno zabudnutého veku Starej zimy. A nočných môr predovšetkým.

Mariňáci, kňazi, dokonca i väzni sa vrhali na bojovníkov v bielej zbroji. Horda nedbala strát, ktoré im spôsobila paľba gardistov a oplácala im útok s rovnakou vervou. Väčšinou holými rukami, mariňáci už všetky muníciu vyplytvali a útočné pušky im teraz slúžili ako kyje.

Už to však neboli ľudia. To, čomu gardisti čelili, len pripomínalo ich niekdajšiu podobu. Stávali sa z nich kreatúry, pokrivené a groteskné; svaly navreli a pod nimi pulzovali v žilách rieky žiarivého ichoru.

Zvliekali svoju starú schránku, ako hady kožu, z rúk sa stávali pazúry, alebo kostené čepele. Niekoľko marinákov zrástlo so svojou zbrojou a menili sa na odporné beštie; napoly organická bytosť, napoly stroj. Moc aetheru skorumpovala nie len všetko živé, ale aj mechanické.

U mariňákov i klérikov táto zmena už prebiehala, u väzňov sa ešte len začínala a Kostov s hrôzou medzi nimi uvidel Maximovú tvár. Z gardistov už ostávali iba traja, no bojovali o to zúrivejšie.

A priamo pred obrazom toho šialenstva sa za barikádami krčila osamelá postava. Bábkar, ktorý svojich bezduchých prisluhovačov poháňal v zvrátenom predstavení. Našiel zdroj tej moci, ktorá ich priviedla k životu, okolo neho sa vznášala temná aura aetheru, ktorú viac cítil, než videl.

Kostov zdvihol pištoľ a dostal postavu do zámerného bodu kolimátoru a v tej chvíli sa k nemu obrátil. Navzdory zakrvavenej tvári ho Kostov spoznal a s výdychom sklonil zbraň.

Abaddonové oči planuli aetherom, ale na rozdiel od gardistov, v ktorý planulo sväté svetlo Urizena, tie jeho žiarili zlovestným svetlom roztavenej magmy. Moc draka ním prestupovala ako rieka a podmanil si nie len silu Pána smrti, ale i zlomok jeho vôle.

„Nemal si ju zabíjať, robila mi zadnú hliadku," prehodil k vyjavenému Kostovovi.

„Takže to všetko ty."