Dvere z jeho chrbtom, okolo ktorých práve prešiel, sa bez varovania otvorili a Abaddon div nedostal infarkt.

„Drahý?" ozval sa za ním známy hlas a on sa otočil.

Elaine, jeho milovaná a dievča, ktoré si hodlal po prijatí na univerzitu vziať, vyšla zo spoločenskej miestnosti a si s úľavou povzdychol.

„Kde si bol? Čakám na teba už celú večnosť. Sľúb si mi, že za mnou prídeš... potom. Chcem ťa ešte naposledy vidieť," dodala, keď k nemu prišla.

To že som sľúbil? Ja som ale kus vola.

„Naozaj? Tak to mi prepáč..." pošúchal sa Abaddon previnilo za krkom.

Ona však namiesto čakania na odpoveď, vykročila k svojmu milému a obtočila ruky okolo jeho krku. Jej koža bola studená ako ľad a pod sladkastým parfumom, ktorý používala, bolo ešte niečo.

Tvárou prechádzala po jeho líci, až sa bez varovania prisala na jeho pery. Čomu sa síce nebránil, no jej ústa i jazyk boli ako vytiahnuté z chladničky. To niečo bol horký zápach hniloby, z ktorej sa mu zdvihol žalúdok.

S neskutočnou hrôzou je od seba odtrhol a než sa stihol spýtať, či jej niečo je, padol mu pohľad na jej tvár, po ktorom neboli žiadne otázky potrebné.

Jej koža bola biela ako mramor a žily začínali černieť. Kedysi zlaté oči sa pomaly strácali pod blanou zákalu. Ružové vlasy boli už len matnou pripomienkou ich veselej farby.

Z mŕtvolného pachu sa mu opäť zdvihol žalúdok a nechýbalo veľa, aby sa povracal. Po tvári jej tiekli čierne slzy a zlato v očiach sa nadobro vytratilo.

„Bola som hlúpa. Je mi to ľúto... Príliš som sa ťa snažila presvedčiť," povedala tak potichu, až jej slovám takmer nerozumel.

Vzala jeho ruku v ktorej držal pištoľ a zdvihla ju k hrudi, kde v zakrvavených šatách spočívala ohavná rana. Uvidel, že v skutočnosti na sebe nemá značkový oblek, lež špinavú a od krvi mokrú prieskumnícku výstroj.

„Nie, El... Nie si hlúpa," povedal po chvíli. „Nikdy si nebola."

Pokúsila sa o posledný úsmev, ale svaly už odmietali fungovať. Jej telo sa rozkladalo čoraz rýchlejšie a Elaine mu hnila pred očami. Podlomili sa jej kolená a ona sa zosunula na neho. Videl jej tvár pred sebou tak, ako krátko potom, čo vydýchla naposledy – prázdnu a ľahostajnú.

Odrazu už držal v náručí len vysušenú mŕtvolu, sfialovená koža zliezala z takmer holej lebky v mazľavých pruhoch. Prázdne očné jamky boli ako dve bezodné diery. Elaine bola mŕtva. Zomrela už dávno, pred dvoma rokmi, čo mu ale pripadalo ako dva životy.

Rozhliadol sa okolo seba a zistil, že nekľačí s prízrakom svojej milovanej v chodbe, ale v jedálni, kam smeroval. A v miestnosti sa rozprestierala scéna nepredstaviteľného masakru.

Krv bola všade, naozaj všade. Telá čelom jeho blízkej i vzdialenejšej rodiny ležali po celej jedálni, presne tam, kde si ich našli Abaddonové výstrely.

Najstarší z bratrancov zomrel prvý, keď sa šiel pozrieť von, čo sa to deje za dverami. Dopadol na chrbát s priestrelom krčnej tepny.

Matka ležala pod stolom s guľkou v hrudi v kaluži krvi. Mladší z bratov a dvojičky, jeho bratranec so sesternicou, všetci traja vo veku sedem rokov skonali s hlavami položenými na stole, za ktorým spolu sedeli. Protipechotná munícia rozsekala ich telíčka ako ohavné mäsiarske nože.

Brat z matkinej strany a jeho manželka boli zastrelení v rohu, keď vyskočili z pohovky, ujsť sa im ale nepodarilo. Ich mozgy ostriekali zdobený koberec, visiaci na stene.

Prostrední brat a sestra zomreli za stolíkom pri stene, brat pri ho páde prevrhol a šišiprášok na ňom sa rozsypal na podlahu. Ich koniec bol asi najviac bezbolestní zo všetkých, boli totiž práve v ťažkom kokaínovom opojení.

Strýko zo strany jeho otca, veterán z Uxoru, prvú ranu do hrude prežil a snažil sa odplaziť do bezpečia. Za jeho telom sa ťahala krvavá stopa, ako natretá štetcom. Abaddon na jeho musel minúť ešte jednu guľku.

A nakoniec jeho vlastný otec. Abaddon ho popravil troma ranami do hlavy, pritom mu z ruky vypadol pohár koňaku a on ostal sedieť na čalúnenom kresle s výrazom neskutočnej hrôzy.

Abaddon, stále držiac zbraň, ktorou všetko toto šialenstvo vykonal, sa odvrátil od krvavého javiska a vykročil k východu. Mal by cítiť zdesenie a zúfalstvo, nad činmi, ktorých sa dopustil. On si však pripadal iba prázdny, v jeho mysli sa zvíjala iba ničota, ktorá pohltila všetky pocity.

Myslel na Elaine ale všetko sa mu vzďaľovalo a už beztak tmavá jedáleň potemnela ešte viac. Stál v uprostred krvavých kaluží a na jazyku cítil žlč. Hovorí sa, že smrť páchne po kove a to bolo presne to, čo mu teraz razilo do nosa.

Pred očami sa mu mihol obraz Elaine, ako sa čomusi smeje a mal pocit, že sa mu rozpadá duša na kusy. Snažil sa pamätať si ju, aká bola za života, ale časom jeho spomienka na ňu bledla a strácala sa.

„Čokoľvek... Obetoval by som čokoľvek. Len aby som mal moc."

Lenže už vtedy vedel, že žiadna moc nemôže zvrátiť, čo sa už udialo. Môže len vykoreniť zdroj všetkého zla, tých, ktorí uviedli do chodu udalosti ktoré ho doviedli až do tohto bodu.

Dokiaľ svoju pomstu nedokoná, bude žiť. Ak by sa rozhodol obrátiť zbraň proti sebe, zneuctil by tým pamiatku Elaine. Ona dobre vedela, čo je jeho podarená rodina zač a hoci mu to prišlo hlúpe, snažila sa ho pred nimi chrániť.

Cítil v mysli prítomnosť, cudziu a neľudskú. Obraz zakrvavenej miestnosti okolo jeho sa rozplynul do tmy a ostal len sám Abaddon uprostred ničoty.

Pred ním sa zjavilo biele svetlo, ktoré však priestor okolo seba neosvetľovalo, vzplanulo ako oheň bez tepla a dymu. Prelievalo sa do seba a naberalo tvar, až sa pred ním zhmotnila lebka.

Lebka draka. Spomienka, hoci neúplná a znetvorená, stále patrila Abaddonovi, drakova prítomnosť tu však bola od začiatku. Vidina minulosti zmizla a bol tu len on a drak.

Drakov obraz sa vznášal pred ním. Vyzeral inak, ako v skutočnosti; jeho pravá podoba pochádzajúca z genetickej šablóny tvora, v ktorého by sa bol vyvinul, nebyť umelého zásahu jeho stvoriteľov.

Ich puto, ktoré sa vytvorilo v momente, keď sa dotkol tej mŕtvoly ich pozmenilo oboch a nenávratne pozmenilo. Abaddonom prúdili znalosti, bez slov a kontextu a cítil ako sa mu dostáva porozumenia.

Na úsvite vekov zúrila vojna. Pútnici, arogantný a domýšľavý druh z chladného, vodného sveta, rozpútali konflikt medzigalaktických rozmerov, trvajúci celé eóny.

Ich nepriateľmi boli Vládcovia, vtedy ešte mali ešte inú formu, ako dnes. Tí, ktorí boli jedným i mnohými. Ak boli Pútnici takmer nepochopiteľní, tak „oni" boli niečo neopísateľné, čo jeho obmedzená, ľudská myseľ ani nedokázala uchopiť.

Pojmy a myšlienkové operácie obyčajného tvora, zviazaného s fyzickým svetom, nemali výbavu, ani myšlienkové kapacity, aby „im" dokázali porozumieť, alebo sa aspoň z diaľky priblížiť porozumeniu.

Konflikt zúril naprieč mladým vesmírom a na niektorých miestach takou silou, až sa pradivo reality začalo trhať. Obe strany vypustili tie najstrašnejšie zbrane, akú si žiaden živý tvor nedokáže predstaviť.

Nechali vybuchnúť tisíce hviezd, ďalšie tisíce premeniť sa v černe diery a nespočetne planetárnych systémov i s ich civilizáciami premeniť v prach v zlomku sekundy.

Pútnici vládli mocným čarodejníctvom, ktorým dokázali dvíhať celé kontinenty, presúvať celé hviezdne systémy alebo celkom ohýbať zákony fyziky, či zhmotňovať nočné mory obyvateľov pradávnych ríši. A stvorili desivé zbrane, prekliate konštrukty – napoly stroje, napoly živé bytosti, medzi nimi i draky.

Večný nepriateľ však nemôže byť nikdy porazený, moci Vládcov sa nikdy nič rovnať nebude. Krok za krokom začali Pútnici aj s ich služobníkmi prehrávať.

Vediac, že padnúť do rúk Vládcom je osud, horší, ako smrť, odhodlali sa k radikálnemu kroku. Spáchali genocídu na svojom vlastnom druhu a nadobro sa tým vymazali z existencie.

Ich skon nastal v jedinej explózií, ktorá sa prehnala celým vesmírom a navždy ho nenávratne zmenila. Takmer všetci zomreli okamžite, ale našlo sa mnoho takých, ktoré to šťastie nemali.

Výbuch premenil ich telá v kryštalické väzenie, v ktorom ich vedomie pretrváva v nekonečnej agónií. Niektorí sú odsúdení byť naveky unášaní medzihviezdnou prázdnotou, iní dopadli na povrch nespočetne svetov. Ancoran bol jeden z nich.

Avšak i vo svojej pýche a márnivosti, Pútnici boli ľstivé a prezieravé tvory a počítali s každou možnosťou. A tak zanechali poistky, pre tých menej šťastných zo svojich druhov.

Prekliate konštrukty a obludné, medzihviezdne koráby. Od tých čias tieto plavidlá, ktorých otrocké posádky už dávno o zhnili na svojich miestach, putujú vesmírom s jediným naprogramovaním – vypátrať a zničiť.

Jedno z týchto plavidiel upútal záblesk aetheru v druhom ramene tejto galaxie. Ďalšie jej boli v závese, no toto dorazilo k zamrznutému svetu, ako prvé. Štandardná procedúra bola však prerušená – autonómne konštrukty narazili na odpor inteligentnej formy života. Bola nutná adaptácia a nasadenie zodpovedajúcich prostriedkov.

Bol jeden z nižších drakov, len zbraň. Bol idea, privedená do existencie a učinená telom. Jeho umelý život začal len preto, že si to jeho páni žiadali. Väčšinu svojej stáročia trvajúcej existencie strávil v stázi, hlboko v spodných komorách ich archy.

Bol primárna útočná podjednotka, koordinujúca jednu formáciu. Dostal značnú dávku autonómie a kognitívnymi schopnosťami sa vyrovnal svojim i nepriateľom, čo bolo niečo, čo draka a jeho bratov odlišovalo od bezduchých dronov, ktorým velili.

Jeho účel bol však rovnaký – dostať sa k Pútnikovi a buď prelomiť jeho kryštalické väzenie, alebo absorbovať jeho aether a následne spustiť proces autodeštrukcie. Zaistiť im smrť a vyslobodenie z tej mučivej existencie.

V rámci diverzity a získania výhody bol ich vlastný aether, ktorých ich poháňal pozmenený. Hoci pochádzali z príbuzných genetických línií, boli každý unikátnym nástrojom skazy.

On bol Pánom bezduchých, nástrojom teroru a poslom hnevu prastarých.

„Ty si zbraň. Stvorená Pútnikmi. Mali ste dokončiť ich vyhladenie," povedal Abaddon.

Drakova prízračná forma bola obklopená jazykmi bielych plameňov, ako nesvetlo aetheru. Videl jeho spomienky, ako sa v čele armád polomechanických beštií znášali z orbitu, drviac Ancoranské mesto a tých, ktorí ho bránili. Bojovníci z pradávnej gardy sa im postavili a celé dni im hrdinsky odolávali.

„Ja som zlyhanie. Nefunkčný. Poškodený. Ty, kto hľadáš moc..."

Hlas v jeho mysli znel ako rozbúrené vlny, ktoré narážajú na útes. Drakove ústa sa nepohli – v skutočnosti neboli schopné vyprodukovať ľudskú reč.

Hoci bolo jeho telo kryštalicky zakonzervované v stázovom stave, nie nepodobnému stavu ich pánov; stáročia trvajúci spánok si začínal vyberať svoju daň a jeho kognitívne funkcie už začínali degradovať.

„Chceš mi predať pochodeň? Ale čo za to?" odvetil Abaddon; on ktorý sa nebál oponovať i bohu, ktorým drak v porovnaním s ním bol.

„Prines im smrť. Dohoda. Bude tvoja. Navždy."

„Čo ty o mne vieš?! Čo vieš o našich túžbach? O pomste?" vmietol mu povýšenecky do tváre, znechutený ignorantstvom bytosti, ktorá stála nad obyčajnými smrteľníkmi, no predsa tak obmedzená na duchu.

„Toto je sila pre tých, ktorí nenávidia svet."

Abaddon sa v náhlom uvedomení usmial, triumfálne a zlovestne. Drak je len nástroj, jeho myslenie je tak prosté a jednoúčelové. Kdesi vzadu mal podvedome strach, čo sa s ním stane, ak mu jeho zámer nevyjde a Pán mŕtvych jeho úmysel prehliadne.

A tak sa Abaddon, smrteľný muž a vydedenec svojho rodu, rozhodol pre klamstvo. Drak je ako naivné dieťa, je mizivá šanca, že by jeho lož prehliadol.

„Dáš mi svoju moc, ale hádam, že trón si budem musieť vybojovať sám?" povedal pobavene. „Dobre. Dokončím, čo si začal. Nech sa stane!"

Dohoda, spečatená ľsťou, bola uzavretá.

Drak, Pán mŕtvych otvoril tlamu, plnú ostrých zubov a zareval. Celý svet zanikol v bielych plameňoch.