Dva roky pre výsadkom na Kasyrgane

Navzdory svojej blízkosti k Vonkajšej hranici, bola Severnaja prosperujúca a hojne osídlená sústava. Kolonizovaná ešte za Starej zimy, v jej posledných dekádach, kedy sa Ancoran po znovuvytvorení vlastného hyperpohonu začal skutočne rozprestierať medzi hviezdami.

Obývané planéty Severnaje obiehali po excentrických dráhach ďaleko od dvojhviezdy Alula Borealis, vďaka tomu boli ako drvivá väčšina iných svetov. Pusté a bez atmosféry, ich kolónie uzavreté pod kupolami silového štítu, za ktorými bolo bez ochrany nemožné prežiť.

Spolu s ostatnými vazalskými sústavami v okruhu desiatich svetelných rokov, Severnaja po stáročia patrila rodu Abaddonových.

Kedysi dávno pôvodní kolonisti svoje svety nazývali Noriľsk, keď však do Severnaje po konci Prvej expanzie dorazili Abaddonovci, z panamerického etika Ancoranu, meno sa skomolilo na Norylsk.

Ostatne, novoruská časť obyvateľstva tu bola dnes v menšine, pretože vládnuca vrstva podporovala prevažne anglicky hovoriacu populáciu. Tvrdilo sa síce, že Stará zima zotrela na Ancorane všetky kultúrne rozdiely, tu to však príliš neplatilo. Toto totiž nebol Ancoran.

Ako hlavný prístav pre tých, ktorí sa rozhodli vydať za Vonkajšiu hranicu, rovnako ako pre expedičné flotily, putujúce stovky svetelných rokov do hlbokého vesmíru, Severnaja nemala núdzu o bohatstvo a ľudské zdroje. To však nebol jej najväčší význam.

Hoci boli vzťahy medzi oboma krajinami napäté, pre Ancoranskú ríšu boli hradbou pred všetkými, kto by chcel zaútočiť na jeho hlavný svet odzadu, zo strany Vonkajšej hranice. Obzvlášť po vojne s Vektanskou federáciou ich dôležitosť vzrástla a nie nadarmo bol rod Abaddonových nazývaný Strážcami severu.

Tiamat Abaddon, najstarší syn a právoplatný dedič, by teraz s radosťou pustil akéhokoľvek nepriateľa cez ich obranné línie a dovolil mu, aby napadol jeho domov. Nie, že by proti nemu – alebo nedaj Urizen, jeho ľuďom, niečo mal. To vôbec nie, nemal zlosť na nich.

Bola to jeho vlastná rodina; za to, čím sa stali a preklínal predkov, že toto vôbec dopustili. Iste, utrpeli poníženie, keď ich osobne kráľ Rozanov vyhostil a oni sa museli vrátiť na Severnaju.

Lenže jeho otec, namiesto toho, aby sa postavil proti takej nespravodlivosti, pokúsil sa obhájiť ich meno a získať späť stratenú česť, zbabelo stiahol chvost a celé dni sa iba utápal v zúfalstve. V alkohole a šišiprášku taktiež. O to horšie, že matka, Abaddonoví starší súrodenci a zvyšok ich rodiny jeho príklad nasledovali.

V týchto dňoch prebývali na svete Norylsk Secundus, u priateľov ich rodiny. Samozrejme, boli takmer bez peňazí a bolo jasné, že žiť na dlh sa nedá a pohár trpezlivosti ich hostiteľov čoskoro pretečie. Rozmary ich rodičov skresali už dosť tenký rozpočet, ktorí v snahe zahnať mizériu, odmietali upustiť od doterajšieho spôsobu života.

Skončili bez domova a čo horšie, ako vyžierky. A keď by si jeden myslel, že to už horšie byť nemôže, udialo sa čosi, čo to posunulo do nových výšin.

Jeho otec sa snažil získať peniaze na to, aby mohol začať podnikať v sektore medzihviezdných letov. Uvidel totiž príležitosť v dobývaní planét za Vonkajšou hranicou, bohatých na nerastné zdroje. Nebolo to nič prevratné, v týchto dobách každý druhý súkromník investoval do vesmírnej ťažby.

A očividne v alkoholovom i drogovom opojení ho nenapadlo nič lepšie, ako zosobášiť svojho najstaršieho syna, za čo by dostal tučný balík. Za istého zámožného bankára zo Severnaje.

Abaddon toho chlapa poznal a dvíhal sa mu žalúdok už len z jeho prítomnosti. Starý zvrhlík, umne maskovaný za kultivovaného sedemdesiatnika s ľadovým pohľadom a dokonale upraveným zovňajškom. Do doby, než sa zavreli dvere v spálni. Povrávalo sa, že preferuje mladých chlapov a jeho erotické praktiky zahŕňajú reťaze, bič a obludne veľké vibrátory.

Toto bolo už priveľa aj na vola a otriaslo to aj takým flegmatikom, ako bol Abaddon. Nie len, že otec s cynizmom ignoroval fakt, že má snúbenicu, ešte k tomu sa to dozvie po návrate z prednášky, akoby sa nechumelilo.

Uplynuli už dva týždne a Abaddonov hnev stále nevyprchal. A dnes večer to v ňom obzvlášť vrelo. Na Norylsk Secundus padol desaťdňový cyklus noci a na oblohe vysvitlo Nočné slnko, druhá z hviezd Alula Borealis.

Rázoval si to po chodbách ich zapožičanej rezidencie so pištoľou v ruke, odhodlaný vydiskutovať si to raz a navždy. Zbieral na to odvahu celý deň, nakoniec sa na dôvažok posilnil troma panákmi vychýrenej Severnajskej vodky. Alkohol ho hrial v žalúdku, ale jeho nervozitu to výnimočne zaplašiť nedokázalo.

Otec a zvyšok rodiny ho bude musieť počúvať – mal dvadsaťjeden pádnych argumentov v zásobníku a jeden v komore. Nie, že by chcel použiť čo i ten jeden; bol síce ukrutne nasratý, no stále si zachovával chladnú hlavu. Odmietal už byť bábkou v rukách ostatných, po dnešku sa to skončí, aj keby ho mali vydediť a vypoklonkovať z domu.

Ale, veď toto nakoniec ani nie je náš dom, tak čo mi môžu, pousmial sa neveselo.

To bola pravda. Rezidencia, ktorú užívali, postele, v ktorých spali; nič z toho nepatrilo im. Dokonca aj oblek, ktorý mal teraz na sebe mu bol iba láskavo požičaný od ich hostiteľov; jediné, čo bolo skutočne jeho majetkom, bola spona na kravatu v podobe dračej hlavy, erbu ich rodu. Možno preto sa v ňom cítil nepohodlne.

Ani zbraň, ktorú držal, nebola jeho – potiahol ju zo zbrojnice ochranky rezidencie. Jeho otec by mu žiadnu vlastniť nedovolil, z očividnej a vlastne celkom oprávnenej paranoje, matka by pre zmenu dostala hysterický záchvat, ak by niektoré zo svojich detí videla s niečím ostrejším, ako príborový nôž.

Za oknami žiarila metropola Norylsku a na stenách sa premietali holoprojekcie významných osobností Norylsku, z ktorých k jeho smole nikoho nepoznal. Nemusel sa ani snažiť, aby ostal nepozorovaný. Ochranka hliadkovala len na spodných podlažiach a služobníctvo sa v túto hodinu nezvyklo príliš premávať po chodbách.

Minul zdobené dvere po strane do spoločenskej miestnosti a zastal pred tými na konci chodby. Jeho rodina už určite sedela po večeri v jedálni. Počul rozhovory a veselý krik jeho mladších súrodencov a bratrancov. Jeho odhodlanie takmer poľavilo, no potom sa rozhodol, že aspoň deti nechá poslať preč, než tam začne mávať zbraňou.

Dlaň sa mu na pogumovanej rukoväti potila a on zozbieral odvahu. Bol síce vzhľadom k situácií pochopiteľne nervózny, no nie dosť na to, aby cúvol.

Nadýchol sa a uvedomil si, že ak nechce najmladším spôsobiť traumu, nemal by tam napochodovať s tasenou pištoľou ako posledný kretén. Vytiahne ju, ak s otcom nebude rozumná reč. Čo určite hrozí, pretože o tomto čase už celkom isto bude mať v krvi viac promile, ako on.

Dvere z jeho chrbtom, okolo ktorých práve prešiel, sa bez varovania otvorili a Abaddon div nedostal infarkt.

„Drahý?" ozval sa za ním známy hlas a on sa otočil.

Elaine, jeho milovaná a dievča, ktoré si hodlal po prijatí na univerzitu vziať, vyšla zo spoločenskej miestnosti a si s úľavou povzdychol.

„Kde si bol? Čakám na teba už dve hodiny. Sľúbil si mi, že za mnou večer prídeš," dodala, keď k nemu prišla.

To že som sľúbil? Ja som ale kus vola.

„Naozaj? Tak to mi prepáč..." pošúchal sa Abaddon previnilo za krkom.

Pravdou bolo, že posledné dni mal nervy napnuté ako struny a celé hodiny rozmýšľal nad tým, ako vykľučkovať z celej tejto prekliatej situácie. Určite jej musel povedať, že s ňou strávi večer, než mu to vyfučalo z hlavy. Len tak ďalej a stratí pojem o realite nadobro.

Namiesto toho, aby ho nútila k odpovedi, podišla k nemu a porozhliadla sa po prázdnej chodbe, načo uprela pohľad späť na svojho milého. Na dnešný večer si vzala šaty s nebezpečne krátkou sukňu a ešte nebezpečnejším výstrihom.

Jej vlasy veselej pastelovej farby s prameňmi zlatej a roztomilá tvár dokázali spoľahlivo odzbrojiť každého. Ale hlupák by bol ten, kto by sa nech oklamať jej nevinným vzhľadom.

Jej dúhovky sa v bledom svetle leskli zlatom, ako mesto pod nimi. Boli jednoduchou kozmetickou augmentáciou, odkaz na jej pôvod.

Elaine pochádzala zo Zlatého rodu, jednej zo nižších šľachtických rodín, ktoré spravovali jednotlivé svety v Severnajskej sústave. Ich zamýšľaný zväzok nebol ničím prekvapivým, nakoniec, rod Aurum bol s Abaddonovými spriaznený celé generácie, od konca Prvej expanzie.

Obaja sa poznali od detstva, hoci sa vzhľadom na to, že ich rodiny sídlili na iných svetoch, vídavali iba sporadicky.

A rozhodne nebola včerajšia, došlo jej, k čomu sa tu Abaddon odhodláva, hneď, ako vyšla z dverí. Spýtavo sa na neho zadívala s hlavou naklonenou do strany.

„Počuj... čo chceš robiť s tou zbraňou?" spýtala sa opatrne a hodila očkom do chodby za nimi.

Vedel, že ona je jedinou osobou v celom vesmíre, pred ktorou nemusí nič skrývať, no dôvod, prečo jej o svojich úmysloch nepovedal bol prostý. Boli to problémy v jeho rodine a on ju do toho nemienil sebecky zaťahovať.

Toto musí vyriešiť sám a po svojom, pretože ako poznal Elaine, bola sa schopná postaviť proti tejto krivde s väčšou vervou ako on a to by sa jej v mohlo vypomstiť.

„Vieš dobre, čo to pre nás bude znamenať, El," odvetil jej nakoniec bez obalu rukou jej zašiel do ružových vlasoch. „Buď si ma odvedie ten naničhodný úchyl a už nikdy ťa neuvidím, pretože ma celkom určite sfetuje, až prídem o rozum, alebo mu uškrtí pri tých jeho zvrátených orgiách. Alebo odmietnem a otec ma vydedí a vykáže zo Severnaje."

„Tak nech! Prečo už nie sme preč odtiaľto, ty hlupák?" vyrazila zo seba hlasnejšie, ako by bolo rozumné a do očí sa jej začala tlačiť slzy. „Poď, poradíme si aj bez ich peňazí, nech si s nim idú do hlbín Priepasti."

Vzala ho za ruku a zatiahla, ako keby s nim chcela utiecť hneď teraz, Abaddon však stál pevne na mieste. Pokrútil hlavou, no nemohol zniesť obviňujúci tón v jej hlase.

„Ide tu hlavne o teba, nechápeš to? Ja možno ostanem bez peňazí a na ulici, ale pokiaľ sa do toho zapletieš ty, zdiskreditujú celú tvoju rodinu. Som si istý, že otec má na to stále dosť vplyvu. Preto ťa do toho nemôžem zatiahnuť," trval na svojom a zovrel pevnejšie rukoväť pištole, ktorú celý čas držal. „Preto ho musím presvedčiť, aj keby som mu mal držať zbraň pri hlave. Inak ma brať vážne nebude."

„Nie, to nerob! Ak sa mu budeš vyhrážať, dopadneš ešte horšie. Skončíš za mrežami v nejakej diere a ja..."

Namiesto toho, aby dopovedala sa mu zúfalo vrhla okolo krku, v nádeji, že si to rozmyslí. V tejto chvíli by urobila čokoľvek, aby jeho zlosť uhasila. Bola si istá, že na niečo príde.

„Drahá, počúvaj..." povzdychol si Abaddon po chvíli.

Jej prítomnosť stačila na to, aby cítil, ako jeho odhodlanie poľavuje, no nie dosť na to, aby to celé mohol hodiť po zvyšok večera za hlavu. Ostáva im len týždeň, než sa otec stretne s jeho budúcim, predovšetkým nedobrovoľným druhom, aby zjednal podmienky ich zväzku. Abaddon mu v tejto chvíli prial, nech sa tými peniazmi udlávi.

„Nie, pšš," uťala ho Elaine, s hlavou položenou na jeho ramene a zavrela oči.

Bola rozhodnutá, že niečo vymyslí. A aj na to prišla, načo sa pousmiala; nevinne, ale zároveň zlovestne, ako to vedela len ona.

„Keby sme sa ich zbavili, všetko by sa napravilo a my by sme nemuseli byť rozdelení," povedala potichu a obrátila tvár k jeho uchu. „Mohla by som mu nasypať kyanid do šišiprášku."

Abaddon sa v tej chvíli zdesil ako nikdy predtým. Nie preto, že by od nej také slová nečakal. Bol si takmer istý, že by toho dokázal byť schopná, ak by prišlo na najhoršie, na to ju poznal veľmi dobre. Ten problém však bol, čo by to pre ňu znamenalo.

„Nad tým ani neskúšaj uvažovať!" odtiahol ju od seba možno prudšie, ako chcel a zadíval sa do zlatých dúhoviek. „Nechcem si ani pomyslieť, čo by ti mohli urobiť, ak by na teba prišli."

„Tak to spravíme inak!" nedala sa odbiť, bez ohľadu na to, že objekt ich sprisahania sedel hneď za dverami pred nimi. „Poznám niekoho... on by to vedel zariadiť. Šlo by to cez tretiu stranu, nikto by na nič neprišiel a tí, ktorí by to mali vykonať, robia čistú prácu. To mi môžeš veriť," dodala sprisahanecky.

Ak jej Abaddon pred chvíľou chcel vynadať za jej šialené nápady, teraz sa neubránil smiechu. Než sa na neho mohla stihnúť uraziť, prešiel jej po líci a zazubil sa.

„El, moje zlato," povedal mierne a dokonca konečne i s náznakom úsmevu, akoby sa to chystal povedať dieťaťu. „Nie som si istý, či si pri našej finančnej situácií môžeme zabijakov dovoliť."

Tentoraz sa zasmiala aj ona a celkom nahlas, snažiac sa uhrať celú vec na žart.

„Že si si ty šnupla šišiprášku?" odhadol ju Abaddon.

Vtedy totiž jeho milá dostávala chuť stvárať všelijaké bezhlavé kúsky. Posteľné taktiež.

„Len trošičku, len dve lajny. Čakám na teba celý večer, tak som sa nudila," zamávala rukou Elaine, potom sa zháčila. „Zostalo mi niečo pod nosom, že?" začala si panicky prechádzať rukou popod ústami v snahe nepokaziť si imidž tým, že by ju zbadali so zbytkami bieleho prášku na tvári.

A hoci sa sám seba snažil presvedčiť, že to dnes večer dokáže hodiť za hlavu a zvyšok dňa stráviť s ňou, pravdou bolo, že sa necítil viac rozpoltený, ako teraz. Zvlášť, keď počul, ako sa spoza dverí nesie čiesi opilecké vykrikovanie a hluk zábavy. Hnusili sa mu každým dňom viac, otec, i celá jeho prekliata rodina.

Mal hnev predovšetkým sám na seba, pretože si nedokázal vybrať, čo v nasledujúcich chvíľach urobí. Bol so istý, že Elaine by ho podporila v oboch možnostiach, či by sa rozhodol odísť, alebo vtrhnúť dnu a konfrontovať jeho otca spoločne. Akurát, že by v tom druhom prípade narobila viac škody ako úžitku, ona totiž nemala jeho sebakontrolu.

Vedel, že mu ostáva len jediná možnosť, ak ju chce postaviť mimo všetko, čo sa chystá urobiť. Aj za cenu toho, že k nej bude musieť byť hrubý.

Naposledy sa na ňu pozrel, s vedomím, že sa chystá raniť jej city a nenávidel sa ako už dlho nie.

„Teraz ma dobre počúvaj," povedal pevným hlasom, čím zahnal to chvíľkové zdanie uvoľnenej atmosféry.

Otvorila ústa v snahe mu hodiť ďalší protiargument, alebo možno jej ďalší temný plán, no Abaddon ju predbehol.

„Ja viem, že tomu nemôžeš rozumieť, že nevidíš celý obraz a ja ti to nemám za zlé. Tvoj rod nezažil to zahanbenie a poníženie, ako ten náš. A tým nemyslím len to, keď sme boli vykázaní z Ancoranu. Toto siaha hlbšie, než ostatní tušia.

Odjakživa sme boli len služobníkmi Rozanových rodu a nič viac. Od konca Starej zimy nikto z Abaddonových nesedel na tróne.

Ako keby sme boli nejakými podradnými pešiakmi! My sme potomkovia Sigurda, prvého z gardistov a zabudnutého kráľa Ancoranu! Mnohí sa snažia poprieť pravdivosť tohto faktu.

Už som ti ten príbeh rozprával mnohokrát. Každý vie o jeho činoch, ako gardistu, ale to, že nosil korunu, už rod Rozanových zamlčal. Spriahli sa proti nemu, obvinili zo zrady, že sa priatelí s drakom.

A potom ho vyhnali, Elaine. Tak, ako teraz nás. Naše miesto malo byť na tróne, nie vedľa neho. Sigurd sa musí medzi hviezdami chytať za hlavu, keď vidí, čo sa z jeho následníkov stalo."

V tvári dievčaťa sa mihlo márne skrývané sklamanie. Už bola presvedčená, že mu končene dokázala schladiť hlavu, no jej milý sa zdal byť neoblomný. A to aj bol, v Abaddonovom rozpoložení by s jeho úmyslami nepohla ani čierna diera.

„Už to nemôžem trpieť, moja najdrahšia," dodal s výrazom tvrdým ako skala tejto planéty. „Teraz urobím prvý krok k tomu, aby som očistil meno našej rodiny! Netuším, čím si otec znepriatelil kráľa, ale ja rovnakú chybu nespravím!"

„Tak už dosť!" okríkla ho. Elaine nemala v povahe rozčuľovať sa, ale tentoraz aj jej pohár trpezlivosti pretiekol.

Natiahla sa po zbrani, ktorú stále zvieral, akoby dúfala, že ak mu ju vezme, prejde ho táto aj nálada.

„Daj to sem!" snažila sa mu vytrhnúť pištoľ z ruky, no Abaddon zovretie nepovolil, tvrdohlavo odmietajúc sa jej vzdať. „Ten, kto by tu potreboval poriadne prefúknuť nos, si ty! Hneď ťa tie sprosté nápady prejdú! Pôjdeš teraz so mnou a nevylezieš odtiaľ do rána!"

„El, maj rozum, je odistená!" snažil sa ju varovať, no ona s ním neprestávala zápasiť.

„To hovoríš ty, čo by si sám potreboval priviesť k rozumu!" vyštekla ostro.

„Dobre, fajn, len už prestaň..."

Abaddon si nepamätal, kedy treskol výstrel, len naraz si uvedomil, že má zaľahnuté v ušiach. Počas toho, ako sa doťahovali o pištoľ, musel sa jej dostať prst do lúčiku a zavadiť o spúšť.

Svet okolo neho sa rozmazal, ako farby vo vode a on sledoval tvár Elaine, ktorá na neho upierala nehybný pohľad. Akoby sa díval na ducha, život v jej očiach začínal pohasínať.

„El?"

Z úst i nosa jej vytekal pramienok krvi. Naraz bolo všade veľa krvi, na podlahe i ich oblečení. Pod hrudným košom jej zívala diera, veľká ako päsť a krvi bolo okolo až príliš. Stekala jej po nohách a červená kaluž pod nimi sa zväčšovala.

Pohla bezfarebnými perami, snáď v snahe niečo povedať, ale nevyšiel z nich jediný zvuk. Podlomili sa jej kolená a ona sa zosunula na zem, bez ohľadu, na to, že sa jej telo snažil podoprieť. Hlava jej odvisla nabok.

Ako vo sne hľadel do zlatých očí, svetlo v nich už dávno vyhaslo. Elaine bola mŕtva skôr, než dopadla na zem. Jej tvár bola ľahostajná, nebola v nej jediná známka živého citu. Ani šok zo zranenia, či hrôza zo smrti samotnej.

Až o niekoľko rokov neskôr si uvedomil, že tak sa to deje so všetkými tvárami. Neuvidíme v nich posledné myšlienky, alebo slová pred smrťou. Keď život pohasne, tvár zomrie; s jeho pretrhnutým vláknom napätie opadne a zanechá za sebou iba mŕtve telo.

To bolo posledné, na čo si spomínal.

Posledné, než začul, ako sa dvere do jedálne otvorili a v nich stál jeden z jeho bratrancov. Abaddon urobil jedinú vec, ktorá mu v tej chvíli ostávala. Neuvažoval nad tým, jeho telo sa proste pohlo samo. Nahmatal rukoväť pištole, lepkavej od stále ešte teplej krvi.

Zdvihol hlaveň a vystrelil.