Svetlo, ktoré mu prenikalo pomedzi prsty, nebolo tak prudké, ako si sprvu myslel, no pre jeho oči, ktoré si opäť začínali privykať na tmu, ale i tak ho tu bolo stále príliš. Nie oslepujúce, ako plameň autogénu pred chvíľou, ktorý by mu vypálil sietnicu, ak by sa do neho díval bez ochrany dlhšie ako pár sekúnd; no stále sa do neho nedokázal dívať priamo.

Vypĺňalo priestor okolo nekonečnej prázdnoty a svojou intenzitou prebilo všetky ostatné vnemy na perifériu vnímania. Je biele, ako fosforeskujúce mlieko a preniká pomedzi škáry medzi jeho špinavými prstami, akoby jeho fotóny priestorom skôr tiekli, než leteli.

Zrak si musí zvyknúť, detaily sa zlievajú, no prvá vec, ktorú si Kostov uvedomil, bola, že je to obrovské. Obrovské a príliš reálne, než aby odmietal uveriť tomu, čo uvidel.

Pomaly spustil ruku a sťažka sa nadýchol, keď mu hrudný kôš zovreli masívne kliešte. Šok a zdesenie sa dostavili oneskorene – obyčajný obranný mechanizmus psychiky, ale dostavili.

Priamo pred ním, vo svojej fyzickej podobe, sa týčila stelesnená majestátnosť.

Bol to drak. Skutočný drak.

Beštia z napoly zabudnutých legiend Starej zimy a záhuba svetla. Dôvod, prečo existuje garda.

A bol presne taký, ako ho popisovali prastaré príbehy a rozprávky, ktoré čítali matky deťom pred spaním. Obrovský a monštruózny, ohavný v každom zmysle.

Urias, ty starý zmrd, koľko si toho skutočne vedel?

Abaddon, ktorý stál vedľa neho, zovrel pevnejšie rukoväť samopalu. Keby sa Kostov v tomto momente rozhodol pre útek, než by stačil zareagovať, ten by už bol dávno v tuneli. Našťastie pre neho, ten bol v rovnakom rozpoložení, a k ničomu sa nezberal, zatiaľ.

Nemalo by ho bodať v očiach, priezorové senzory neprepustia viac svetla, ako majú. Ten pocit však bol preč, tlak v jeho hlave sa pominul a ostala po ňom iba prchavá spomienka. Akoby prekročil neviditeľnú bariéru a ocitol v jeho nulitnej zóne, kde bol jeho vlastný vplyv nerozoznateľný.

Snáď preto, že som splnil svoj účel?

Hľadel na zatrateného s rovnakým zdesením, ako Kostov a všetci ostatní. Zameriavacie senzory v jeho prilbe zúfalo prehľadávali oblasť v neúspešnom pokuse identifikovať tvora a zaplavovali stavové polia na sietnicovom displeji nezmyselnými údajmi. Tam, kde sa bežne zobrazovali taktické dáta, sa mu teraz pred očami mihla tá istá hláška – Chyba/Neznáme. Systém nemal nič, čoho by sa mohol chytiť.

Každý z nich poznal legendy zo Starej zimy, keď sa na ešte mladú kolóniu zniesla katastrofa, ktorá takmer pochovala čerstvo založené kráľovstvo i jeho modlu.

Prorocké sny a mučivé vidiny sa naplnili a jedného dňa prišli. Prileteli z prázdnoty na obrovskom plavidle mimozemského pôvodu.

Bola to loď duchov, ktorú pretiahlo svetlo Urizena ako moľu k lampe a z jej z ktorých útrob sa vyvalili ohavnosti, aké ľudské oči ešte nevideli. Prekliate konštrukty; viac stroje, než živé bytosti, z ktorých najstrašnejšie boli draky. Oni a ostatné odpornosti, ktoré sa zniesli z oblohy Ancoranu, boli Urizenová záhuba, pretože sa kŕmili aetherom a pri svojej púti pohltili už nespočetne jeho bratov.

Abaddon tie príbehy poznal, vždy hltal tie o drakoch. Zvlášť v obľube mal ten v ktorom Sigurd, prvý gardista, sám čelil najmocnejšiemu z drakov, Kráľovi búrok.

Ja len dúfam, že nebudem musieť opakovať skutky predkov, pomyslel si, vďačný za to, že sa ich nový objav nerozhodol prebrať zo spánku smrti a nespraviť s nimi krátky a bolestivý proces.

Ani nemohol, nie v stave v akom bol. Jeho srdce aetheru stále pulzovalo, oscilujúce v nepochopiteľných vzorcoch, no stále ho nemalo dosť, aby sa znova prebral k životu.

Výška sa nedá dobre odhadnúť, možno tak desať až pätnásť metrov. Pokrútený a groteskný, ako plod, postihnutý nejakou strašnou genetickou vadou, ktorému nebolo dovolené prísť na tento svet; ohavnosť, ktorá nebola zrodená v tejto realite. Ale i cez jeho obludnosť z neho nemôže odtrhnúť zrak.

Z pretiahnutého torza vystupovalo šesť párov končatín, zakončených obludne zahnutými pazúrmi. Jedna ruka bol odtrhnutá od tela a v boku zívala diera po zásahu projektilovou zbraňou, ktorá nim prešla naskrz.

Z chrbta trčal hrebeň ostňov a dorzálne výstupky ako u pravekého plaza. Hrudnú časť tvorilo niekoľko párových dutín, prekrytých pevným skeletom. Mäso – pokiaľ to vôbec niekedy bolo skutočné, organické tkanivo, bolo zakonzervované v podivnom stave stázy.

Na rohatej hlave bez očí spočíval obrnený plát a navrchu trčal hrozivý roh. Jeho pancier bol prerazený na mnohých miestach a jeho torzo bolo zmrzačené natoľko, že by už nemohol byť schopný boja.

Bol tak cudzí, príliš odlišný. Nepatril do tohto sveta, jeho myseľ ho nedokázala priradiť k ničomu, čo poznala. Bol obrovský a monštruózny, pulzoval energiami stvorenia, ožarujúc temnotu okolo seba. Hoci uväznený medzi životom a smrťou, stále divoký a silný. I v tomto stave nesmrti stále bdel a vnímal.

On to vie, že som tu. Od prvej chvíle, čo som sa ocitol na tomto mieste.

Z toho náhleho uvedomenia mal odrazu žalúdok ako na vode. Posledné, čo chcel, bolo nazvracať si do uzavretej prilby, preto navzdory protokolu siahol k poistným západkám a stiahol si ju z hlavy. Prehrabol si zlepené vlasy a nadýchol sa ľadového vzduchu. Bolo tu chladno, dych sa mu zrážal na paru, viditeľnú v éterickom svetle.

Akoby sa prebral, obrátil sa za Kostovom, ktorý stál kúsok od neho. Ten musel zachytiť jeho pohľad, pretože po ňom hodil očkom v podozrievavom výraze.

„Byť tebou, neskúšal by som žiadnu neplechu, priateľu."

„Ja?" zadíval sa na neho tak, že by ho mohli okamžite vyhlásiť za svätého. „To ty vyzeráš, ako keby si sa tu chystal predviesť dačo, šabľový tanec predpokladám. Nesadla ti večera, princátko?"

„Drž sa pri mne, prosím ťa," utrúsil Abaddon s povzdychom, nemajúc náladu na jeho vtipy. „Nechcem si to od poručíka zliznúť a ty už vôbec nie."

Priestor v ktorom sa ocitli, bola rozľahlá kruhová komora, ktorej vypuklý strop sa strácal vo výške. Skala okolo bola čierna s miernou prímesou žuly a jej steny boli relatívne symetrické. Kostov si nebol istý tým, či táto dutina v kôre mesiaca, bola vytvorená ľudskými rukami, alebo vznikla v dôsledku prirodzených dejov pred celými miliónmi rokov a bola umelo upravená do výslednej podoby až po jej objavení.

Drak stál na podstavci, vyrobenom z pozváraných trámov a ešte bohviečoho, desať metrov širokom a štvrť vysokom, ako keby ho tu niekto chcel uctievať ako modlu. Jeho torzo podopieralo v vzpriamenej polohe lešenie, postavené okolo podstavca, tak zašlé časom, až sa báli, že sa každú chvíľu zosype a vďaka ktorému vyzerala prastará beštia ako múzejný exponát nejakého dinosaura.

V komore stáli ťažobné stroje, rozobraté kusy konštrukcie a rôzne vybavenie; všetko neuveriteľne staré a rozpadávajúce sa. Kostov obďaleč uvidel vozidlo s frézovacím vrtákom, ktorý trčal do temnoty ako roh jednorožca; teraz už zašlé zubom času. Možno práve ním razili terciárny vrt.

Nakladače a žeriavy s navíjacími lanami boli zaparkované pri stenách. Kostovovi to všetko prišlo absurdné – niektoré kusy veľkého vybavenia a strojov sem, vzhľadom na rozmery tunela, museli navláčiť po kusoch a zložiť až na mieste, aby ho sem vôbec dostali. Už mu začalo dochádzať, o čo sa tu jedná.

V komore už panoval čulý ruch, kňazi a ich akolyti, i niekoľko mariňákov, ktorí sa pridali, sa zhromaždili pred podstavcom, kde nad nimi spočíval drak. Regina sacrius, kňažka predstavená, ich vyzvala, aby sa prežehnali a z Knihy svetla potom spolu recitovali litánie ochrany. Kostov nikdy nechodil na liturgie a cítil sa trochu rozpačito uprostred obradu. Abaddon si pre zmenu nechával svoje myšlienky pre seba.

„To je mi ale pobožnosť na tieto končiny," zašomral nečujne Kostov, hoci to nemyslel až tak výsmešne, ako to vyznelo.

„No, vieš, mali sme dlhú cestu a tamto sestra vie byť presvedčivá" zazubil sa Abaddon , ktorý s ním stál pri vchode. „A neveriť po tomto..." kývol na draka pred nimi.

„Mňa by Urizen nespasil, ani keby som sa doplazil k nemu na Ancoran," odvetil s povzdychom, riskujúc, že mu za také rúhačské reči niekto z kňazstva natiahne jednu po papuli a potom ho nechá stokrát odriekať Milosť svetla. „Je jedno, ako zbožný som."

Povrch komory sa ku stredu zvažoval dole, ako vnútro taniera a okrem pár metrov okolo podstavca, kde bola zem zarovnaná, bolo všetko neopracované a zapratané haraburdím. Zostúpili dole k po železnom schodisku, navŕtanom do skaly až k oltáru. Okolo vládol čulý ruch a nik im nevenoval pozornosť.

Akoyti sa pustili do práce sa vybaľovali rôzne meracie zariadenia z ktorých Kostov jedno takmer hneď spoznal, iní zas fosforeskujúcou kriedou, zmiešanou s kryštalickým aetherom po zemi i oltári začali kresliť ochranné runy.

Sestra predstavená o čomsi debatovala s poručíkom na opačnom konci ďaleko od ostatných, zvyšok družstva hliadkoval po perimetri. Jeden z mariňakov sa prehrabával odpadkami, v snahe objaviť nejakú trofej ale našiel leda tak prázdne plechovky od maziva a staré skrutkovače. Kostov s Abaddonom si tu pripadali trochu ako piate koleso na voze.

Prvotný šok z nadprirodzenej a mimozemskej prítomnosti opadol a po chvíli zízania na draka, hádania sa, ktoré jeho časti tela bývali organické a ktoré exoskelet a počítania koľko má zubov i rohov, sa začali tak trochu nudiť.

Kostov sa začal poflakovať okolo podstavca, snažiac sa nepliesť kňazom pod nohy; sem-tam zdvihol zo zeme nejaký kus náradia, aby ho po chvíli zahodil a motal sa ďalej. Otrávene kopol do čohosi, čo vyzeralo, ako kompaktný, sploštený sud, bezpochyby energetický zásobník a bez záujmu sa pobral preč.

Ešte v tej chvíli sa však obrátil späť, keď jeho únavou spomalenému mozgu došlo, čo to je. Tých sudov tu stálo asi desať, ale toto neboli energetické články, aké kedysi vídaval bežne pri práci s ťažkou technikou.

Vyzerali o niečo odlišne ako tie predtým, ale Kostov aj tak dokázal spoznať o čo ide. Nádoby na koncentrovaný aether.

Podišiel bližšie a kľakol si k jednému, načo ľutoval, že nemá pri sebe svetlo. Boli prázdne, do jedného a stavové panely boli dávno mŕtve. Kostov si opäť spomenul na Abaddonové slová a pomaly zdvihol zrak k drakovi nad ním. Jeho srdce pulzovalo aetherom, jeho otvorená tlama cerila tesáky do stropu, akoby v posledných okamihoch existencie chcel ukázať nebesiam svoj hnev.

„Urizenové gule, toto snáď nie..." vydýchol, keď mu všetko zapadlo dohromady.

To sa už k nemu blížil Abaddon a spolu s ním šiel jeden muž v rúchu. Vyzeral sprvu, že mu chce pripomenúť, aby sa tu netúlal sám, ale nakoniec sa zdržal tej poznámky. Kostov zanechal študovania svojho objavu a narovnal sa, oprášil si ruky o kombinézu.

„Tak tu si," prehodil zaujato a stretol sa s jeho pohľadom.

„Myslím, že sme práve zistili, ako ten váš aether ukradli," povedal a kopol bagančou do jedného z tých predmetov. „A tiež kde skončil," ukázal palcom za seba na draka a potmehúdky sa zazubil.

Čo jednak nebol pekný pohľad, aby keby nemal samý šrám a nos o číslo väčší, ale hlavne teraz sa bude Abaddon musieť prestať vykrúcať a z neho robiť hlupáka, inak hrozí, že ho Kostov prestane brať vážne.

Ten namiesto toho prekvapene zažmurkal, načo sa s vrelým výrazom naklonil k akolytovi a polohlasne zadelil: „Vidíte, hovoril som, že bude od fachu."

„A tiež mám pre vás jednu zlú správu, aj keď to už možno tiež viete," predniesol im dôležitým tónom učiteľa na prednáške a zložil si ruky na hrudi. „Idete po funuse. Sedemdesiat rokov, možno mínus nejaké drobné, aspoň toľko existuje na Kasyrgane osídlenie, ak ma pamäť neklame. Takže, ak ste išli po tých, čo to majú na svedomí, tak už podľa môjho skromného názoru dávno natiahli kopytá."

„A toto už vieš prosím ťa ako?" Abaddon mal v tvári tentoraz naozaj ohromený výraz.

„No, chcel si vedieť, za čo sedím..." nadhodil Kostov stále so skríženými rukami. „Pašoval som aether. A to mi môžeš veriť, že to nie je ako prevážať pár kíl šišiprášku pod tonou paradajok v podpalubí."

Mladý mariňák zdvihol ruky na znamenie, že prijíma porážku, nehodlajúc nič zapierať.

„Tak, teraz si mňa dostal. Trafil si klinec po hlavičke."

„Nuž, mladý muž, zdá sa, že váš priateľ má dobrý úsudok," prehovoril vysušeným hlasom akolyt s kybernetickými rukami, v ktorom Kostov spoznal toho, ktorý mu v tuneloch požičal lampáš a presunul svoju pozornosť na neho.

„Toto je brat-laborant Finlay," predstavil ho Abaddon, ten prikývol na pozdrav. „Bol zvedavý na tvoj názor, tak som si povedal, že nie je na škodu vás zoznámiť."

„Je pravda, že som v tom bol istý čas namočený," odvetil Kostov a potom kývol hlavou za seba na kopu starých kontajnerov na aether. „Ale bez obáv, toto nebude moja robota."

„Pokiaľ ste sa podieľali na jeho pašovaní, tak určite musíte mať nejaké znalosti o jeho skladovaní," povedal starý akolyt a prešiel k radom súdkov.

„Logicky, bez toho by to nešlo. A tak trochu som popri tom zavŕtal aj do histórie jeho uchovávania a kompresie. Nudné čítanie, poväčšine," mykol plecami Kostov. „Vedeli ste napríklad, že za Starej zimy sa na jeho uskladnenie snažili použiť veľkokapacitné zásobníky na plazmu? Problém bol, že mali príliš tenké steny a pri neopatrnej manipulácií dochádzalo k poriadne... výbušným nehodám. A pokiaľ ide o náš prípad, tak konkrétne tento typ zásobníkov prestalo Illuminárií dodávať Mikowsky Steel pred štyridsiatimi rokmi."

Starý akolyt uznanlivo pokýval hlavou nad jeho informovanosťou a pokračoval v obhliadke zásobníkov. Spod habitu vytiahol vlastné zariadenie a zasunul jeho konektor do diagnostického slotu na zásobníku. Bez odozvy, v zásobníku neostala ani štipka energie. Svojimi mechanickými rukami povolil poistné matice a odstránil vrchný kryt. Ako im prezradil, neprišiel o nich pri nejakej nehode, nechal si ich odstrániť, keďže ionizujúce žiarenie z čistého aetheru môže byť môže mať na živé organizmy mutagénne vplyvy.

„A ste si istý, že je to tu bezpečné?" zatváril sa pochybovačne Abaddon.

„Keby tam niečo ostalo, už by sme to vedeli. Či mladý muž vie, čo robí stlačený aether pri kontakte s kyslíkom?" spýtal sa akolyt Kostova ako na skúške.

„Bum," utrúsil ten flegmaticky. „Veľké bum."

„Výborne, za jedna s hviezdičkou."

„Nie, zle sme sa pochopili," pokrútil Abaddon hlavou a ukázal na draka, „hovorím o tamtom."

„Oh, to žiadne obavy, panstvo," zamával rukou starý akolyt. „Hodnoty gama a röntgenového žiarenia sú tak nízke, že by ste tu museli stráviť zavretí mesiac v kuse, aby sa zvýšila pravdepodobnosť, že sa to na vás nejako prejaví. U nás doma, na Ancorane pracujeme s mnohonásobne vyššími dávkami, kedy sú nutné ochranne prostriedky. Aether v čistej forme je pri vysokých množstvách psychoreaktívny."

„Ako to? Popravde, toto mi akosi uniklo," dumal Kostov.

„Reaguje na mozgové vlny," poťukal si na spánok.

„To bude asi ten dôvod, prečo ním gardisti dokážu manipulovať," pošúchal sa Abaddon po brade, potom však výraz v jeho očiach potemnel. „A keď sme už pri tom," zdvihol zrak k tej obrovskej veci, ktorá tu spočívala celý ten čas, „prezraďte nám, čo má byť pri Jeho svetle toto?"

Starý služobník Urizenov chvíľu vyzeral, že váha s odpoveďou, ale Abaddonov pohľad bol neústupný a Kostov sa tváril podobne.

„Je to zbraň. Z pradávnej doby," odvetil akolyt Finlay a jeho doteraz mäkký výraz dostal drsnú podobu ako tunajší kameň. „Vytvorená za jediným účelom. Zahubiť Urizena a všetkých jeho druhov medzi hviezdami.

Tento bol určite zničený počas Starej zimy. Museli ho vytiahnuť z ľadu a previezli sem, kde sa ho snažili aktivovať týmto ukradnutým aetherom. Ako sa zdá, nestačilo to, chvála Urizenovi."

„Ale kto?" skočil mu do toho Kostov.

„Čo na tom záleží po takej dobe? Fanatikov, čo by ho uctievali alebo mocichtivých, ktorí by ho chceli použiť pre vlastné ciele, je vo vesmíre dosť."

„Kŕmia sa aetherom, že?"

„Nie, mladý muž. Nemali by ste veriť tomu, čo ste čítali v rozprávkach pre deti," odvetil nevrlo, očividne sa tejto debate chcel vyhnúť za každú cenu. „Aether ich poháňa, ale netúžia po ňom. Ako som povedal – ich jediný cieľ a zmysel ich existencie je zabíjať Pútnikov po celom vesmíre. K tomu boli ukovaní a zostavení."

„Ukovaní kým?" ozval sa Abaddon. „Snáď nechcete povedať, že ich zostrojili... oni? Diabli z Priepasti?" dodal potichu, pretože o Večnom nepriateľovi sa rozpráva iba šeptom.

„Buďte mi vďační, že sa s vami nepodelím o pravdu," odvetil akolyt s varovaním v hlase, pretože sa púšťal na veľmi tenký ľad. „Nevedomosť je blažená, pán Abaddon. Verte mi, bude sa vám obom lepšie spávať. Nemám vám už čo povedať. Milosť svetla s vami."

Svätý muž si zbalil svoj prístroj a pobral sa na odchod, zanechávajúc oboch v rozpačitej nálade. Kostov nad tým len mávol rukou, len Abaddon sa skleslo poškrabal po hlave.

„Čo budeš robiť, až odtiaľto vypadneš?" nadhodil po chvíli, aby reč nestála.

„Čo ja viem?" rozhodil rukami Kostov a oprel sa o polorozpadnutý prepravný vozík. „Asi sa ožeriem samou radosťou, až sa zgrcam ako posledná sviňa. Len neviem z čoho a kde; som bez peňazí aj strechy nad hlavou. Na Ancorane medzi svojimi už určite nie som vítaný. Nie po tom, čo som spôsobil."

„Nuž, zdá sa, že nakoniec máme predsa niečo spoločné," prehodil Abaddon s neveselým úsmevom a zdvihol dlaň. „Pacneme si na to?"

„Idi mne na chuj, čo sme malé deti?" odpálkoval ho Kostov ako protivnú muchu, pre zmenu teraz on nemal náladu na žartovanie.

„A čo tu skúsiť u námornej u námornej pechoty?" nabádal ho Abaddon. „Myslím to vážne, veľa chlapov od nášho družstva narukovalo, aby sa dostalo z biedy. Žrádlo máme dobré, postele tiež a plat slušný. A spoznáš šíry vesmír."

„To ešte tak. Ten váš kokot bude isto skákať radosťou, keď sa dozvie, že sa chcem pridať," utrúsil nepresvedčene na adresu ich veliteľa. „A naviac, stále som vo výkone trestu, zabúdaš?"

„To sa dá zariadiť," snažil sa zahnať jeho obavy a žmurkol na neho, „meno Abaddon už nezanemená toľko, čo kedysi, ale stále mám nejaké konexie. A čo sa jeho týka... ja už niečo vymyslím," povedal a v tej chvíli uvidel, že poručík sa blíži ich smerom.

„My o vlku," zašomral nečujne Kostov.

Hoci mariňáci v ich plnej exozbroji vyzerali všetci na jedno brdo, Kostov už dokázal poručíka rozoznať, pretože takto zúrivo si to k nim mohol rázovať len on. Došiel až k ním a premeral si Kostova pohľadom. Ten mu to oplácal rovnako nevraživým výrazom. Neznášal toho chlapa každou sekundou, ktorú s nim strávil.

„Debatuje sa vám tu dobre?" zaryčal ako besný pes.

Kostov mu mal chuť vraziť päsťou a dokonca aj niekomu s takým sebaovládaním, ako Abaddon navrela žila na krku.

„Pane?" snažil sa svoju zlosť zamaskovať nechápavosťou, tu sa však do všetkého vložil Kostov.

„A teraz ma vy dobre počúvajte," ozval sa a zaujal sebavedomý postoj aby mu naznačil, že on ustupovať nehodlá. „Dohodu som splnil. Máte, čo ste chceli? Máte. A teraz si poviem svoje podmienky biznisu."

To však netušil, že si kope vlastný hrob a než ho Abaddon mohol varovať, bolo už neskoro.

„Ja ti dám biznis!" vybuchol poručík ako besný pes a vytiahol pištoľ.

Kostov len otvoril ústa a prekvapene zaspätkoval a riť mu stiahlo už druhý raz po sebe v jeden deň, pretože mu došlo, že je s ním šlus.

„Čo to má znamenať?" okríkol ho Abaddon. „Mali sme dohodu!"

„Nie so mnou," odsekol poručík. „Drak patrí nám, nie garde, alebo Ancoranu a nedopustím, aby si tento tu otvoril hubu pri prvom momente, keď k tomu bude mať príležitosť."

„Job tvoju mať!" prskol Kostov ale osud, ktorý ho čakal, tým nezmení. „Takže ste rovnakí magori, ako tí, čo sem tú potvoru dotiahli!" precedil na adresu poručíka, ale nikto mu nevenoval pozornosť.

„Tak toto bolo v pláne? Mali sme predsa iba navrátiť draka späť na Ancoran. A teraz sa dozviem, že sme robili špinavú prácu," zavrčal nevraživo.

„Ani náhodou, desiatnik," namietol Abaddon. „Táto operácia spadá pod jurisdikciu námornej pechoty, my si s našim objavom môžeme naložiť ako chceme. Ríšu zaujímajú výsledky, nie spôsoby. Bude to naša poistka, pre prípad, že by nám kráľ, alebo minister obrany chceli ukrojiť z našej nezávislosti. Konečne budeme mať nejakú výhodu na gardou. Jeden drak nám bude stačiť, aby sme sa im mohli postaviť."

„Vy ste zošalel! Chcete sa obrátiť proti korune? Nevieme o ňom nič, ani či ho dokážeme ovládať! So zbraňou, o ktorej ani len netušíme, čo dokáže, nič nezmôžeme!"

„Nepleťte sa do toho! To je rozkaz!" okríkol ho poručík.

V tej chvíli mu všetko zapadlo na svoje miesto a uvedomil si, do akej katastrofy toto smeruje. Ak sa poručík zmocní tej beštie a privedie ju späť k životu, budú sa opakovať hrôzy Starej zimy. Známy tlak v jeho lebke sa na okamih vrátil.

Drak mal pýchu svojich stvoriteľov a takú urážku nemohol nechať nepovšimnutú. Nenávidel poručíka a nezniesol by, ak by sa mal stať jeho nástrojom, hoci už svoj pôvodný účel splniť nemôže.

Abaddon netušil, kde sa v ňom tá myšlienka vzala. Ale stačilo to, aby ho to konečne postrčilo k rozhodnutiu a vzal veci do vlastných rúk.

Teraz je čas, aby som tu velil ja. Tento nadutý hlupák toho nie je hoden.

Bez varovania zdvihol hlaveň samopalu k hlave svojho nadriadeného. A v tom momente zareagovali aj ostatní a celé družstvo namierilo zbrane ich smerom a pištole tasili i kňazi a ich akolyti. Viera im nezakazovala nosiť zbrane, nakoniec ich rád vzišiel z gardy a vždy boli pripravení brániť slovo Urizenovo aj cez mŕtvoly.

Navzdory tomu, že v komore panovala zima, po tvári mu vyrazil pot. Desil následkov svojho konania, ale už viac nechcel byť len bábkou v rukách ostatných. Najprv kráľ a jeho vlastný otec, teraz tento nebotyčný hlupák.

Už mám toho dosť! Som menom Abaddon a som kráľovskej krvi, nie žiaden podradný pešiak.

„Počuli ste ho?" skríkol Abaddon k ostatným. Možno jeho rod nenosil korunu, on stále vedel, ako získať poddaných na svoju stranu. „Ak sa dopustí vlastizrady on, sme v tom namočení všetci! I vy, svätí!"

„Držte hubu, desiatnik!" okríkol ho jeho veliteľ.

Prikázal mužom, aby ho odzbrojili, tí však zamrzli na svojich miestach, dokonca i kňazi váhavo sklonili zbrane. Jeho slova boli totiž pravdivé a nik nemohol poprieť závažnosť činov, ktoré sa chystali spáchať voči ríši. Vedeli o povahe ich misie od začiatku, samozrejme, ale on vedel, že im stačí prehovoriť do duše v správny moment, aby do nich zasial semienko pochybnosti.

„Pane," ozval sa Abaddon až desivo vyrovnaným hlasom a uprel na svojho veliteľa neústupný pohľad, zatiaľ čo na neho stále mieril. „Týmto vás podľa paragrafu číslo 17, odseku 21 zákonníka námornej pechoty Svätej ríše Ancoranskej zbavujem velenia a uznávam vinným z aktu sprisahania a vzbury voči korune. Teraz odovzdajte svoje zbrane a výstroj a nechajte sa odprevadiť na loď."

Vzduch bol napätý ako guma na trenkách, nikto sa neodvážil nič spraviť bez rozkazu. Atmosféra zhustla tak, až to bolo na nevydržanie, no dokiaľ ich drží v šachu, má situáciu pod kontrolou. Teda mal. Až do nasledujúcej sekundy.

Než stihol Abaddon zareagovať, poručíkova päsť sa pohla jeho smerom a nabrala ho do solaru ako podberákom, zatiaľ čo druhou rukou mu odklonil hlaveň samopalu od tela. Rana to bola dosť prudká, aby ho zrazila k zemi, ako keby ho kopol slon.

Uvedomil si to až vo chvíli, kedy ležal otrasený na lopatkách a nedokázal nabrať vzduch do pľúc a rebrami prešla bodavá bolesť. Jeho veliaci dôstojník sa nad nim týčil s namierenou zbraňou.

„Svoj zákonník si môžeš strčiť do riti!" vyprskol poručík s hlasom plným opovrhnutia a dostal jeho hlavu do zámerného bodu kolimátoru. „Ten starý hlupák spravil len dobre, že vás vykázal z Ancoranu. Tá tvoja mizerná rodinka dostala, čo si zaslúžila. Teraz ťa za nimi pošlem," dodal škodoradostne a stlačil spúšť.

Teda, on vystreliť chcel. Ale čosi nebolo v poriadku a žiadna rana nevyšla. Zatiaľ čo sa nedíval, Kostov sa na neho vrhol a podarilo sa mu zaraziť dláto do lúčiku medzi jeho ukazovák a spúšť.

„A ty mi môžeš vyliezť na kokot! Žiadne dohody už s tebou a tvojou bandou robiť nebudem!" počastoval ho kliatbou ale na viac sa nezmohol.

Ten ho rukavicou v exozbroji zasiahol do tváre ako keby odháňal otravnú muchu. Mal šťastie, že sa po ňom len ohnal a nedal do toho plnú silu, inak by mu na mieste zlomil väzy; ale rana to bola i tak poriadna. Svet sa s ním zatočil.

Než si Kostov stačil uvedomiť, čo sa stalo, ležal rozcapený na zemi v mrákotách a vypľuval krv i vyrazené zuby. Mal pocit, ako keby mu na tvár niekto pleskol mokrú handru, na jedno oko nevidel.

Pred jeho zrakom sa rozhostila tma a v nej tancovali žlté kolesá, ktoré poblikávali a priateľsky ho pozývali na jeden poldecák. Kostov ich skoro počul ako mu hovoria – „Poď Saša! No tak, poď si vypiť s nami!".

Kostov zažmurkal vo snahe odohnať tie otravné, k alkoholizmu nabádajúce veci.

Kto to kedy videl, aby sa s ním bavili ruské kolesa?

„Zabite ho!" prenikol k nemu hlas zhora.

Som v poriadnej prdeli. Teraz už vážne.

Každou chvíľou očakával guľku do lebky, tá však nikdy neprišla. Celá komora stíchla a všetci, okrem neho a Abaddona, bezmocne ležiacich na studenej zemi, upierali svoje pohľady k východu. To nie len Kostov bol v šlamastike, ale v akutočnosti všetci prítomní.

Pred uzáverom nad nimi stálo päť postáv v lesklom, bielom brnení a so zbraňami v rukách. Toto však nebol nikto z družstva námornej pechoty a rozhodne niekto, koho by tu čakali. Boli to vyvolení bojovníci svetla a hrdinovia Ancoranského kráľovstva.

Na Kasyrgan dorazila garda.