Snehové vločky sa v tichosti znášali na zem.
Špinavosivým popraškom kde-tu s nádychom bielej pokryli všetko a všetkých, nevynímajúc dva kone kráčajúce pomalým tempom po poľnej ceste. Bahno, ktoré ešte pred pár dňami čľapkalo pod ich kopytami, sa už dávno zmenilo na tvrdý zamrznutý povrch, na ktorom mali napriek podkovám tátoše čo robiť, aby sa nepošmykli.

Preto ich jazdci zosadli a opatrne ich viedli správnym tempom. Nie že by si aj oni nepotrebovali oddýchnuť po dlhom dni v sedle. Hoci príkrov mrakov zakrýval oblohu, Ben odhadol, že je neskoré poobedie. Keď sa s tým zveril svojmu spoločníkovi, ten si iba odfrkol a opýtal sa, kde sa naučil určovať čas z poondiateho jednoliateho neba.

Samozrejme, Ben mal pravdu, ale bola to výnimočná situácia, potvrdzujúca pravidlo, že zvyčajne sa ohromne mýlil vo všetkých veciach týkajúcich sa zálesáctva, umenia boja a, k jeho nesmiernej škode, určitých typov žien.

Dnes bol posledný deň. Posledný deň na Zemi, skrivil ústa Reinhard. Cítil to v kostiach ako väčšinu vecí, ktoré boli pravda a vedel, že sa nemýli. Rozmýšľal, ako to, že prišiel tak rýchlo.

Teraz pomaly postupovali po zamrznutej ceste, vychodenej od vozov aj ľudských nôh, a tušili, že čoskoro narazia na dedinu, no zároveň v kútiku duše prosili, aby nablízku žiadna nebola.

Reinhard dúfal, že sa vyhnú tomu, čo kedysi bývalo ľudskými osadami, no vedel, že to sa nestane. Na tejto ceste pred nimi nebolo úniku.

••••

Podvečer uvideli na lúke okolo cesty učupené chatrče a polozemnice, ďalšie, pri bližšom pohľade, vykúkali z lesa. Z komínov vytŕčajúcich z trávou porastených striech sa dymilo.
Osada to nebola veľká, akiste tam žilo najviac sto ľudí.
Brechot psov rútiacich sa v ústrety cudzincom zburcoval tých obyvateľov, ktorí boli vonku.
Nebolo ich veľa.

Dvaja muži, tentoraz na koňoch, prekročili pomyselnú čiaru oddeľujúcu dedinu od voľnej prírody a zastali v jej strede, kde bolo veľké ohnisko s pukotajúcimi plameňmi. Pomaly zosadli.

Priblížil sa k nim bradatý muž so šatami o niečo vyberanejšími ako zvyšok dedinčanov. Širokú tvár mal tmavú a kde-tu zarastenú štetinami.
„Som Veljan, vladyka Dubín. Čo vás sem privádza, cudzinci?"
Jeho tón bol podozrievavý, no nie ustrašený.

Jeden z mužov, ten nižší s kapucňou plášťa na hlave sa natočil smerom k nemu. Vladyka mu nedovidel na tvár, len brada spod nej vykúkala.
„Sme pocestní, vašou dedinou iba prechádzame. Nechceme problémy," povedal pokojne. Podišiel o pár krokov bližšie a vladyka, rovnako ako ľudia za ním, zalapal po dychu.

Pod kapucňou sa črtala podlhovastá tvár, ktorá nebola nijako výrazná. Obyčajné hnedé oči, nos tak akurát, tmavé vlasy. Keby sa na ňu niekto pred pár týždňami pozrel, po chvíli by na jej nositeľa zabudol.
No teraz bolo všetko inak.

Ten druhý, o niečo vyšší a lepšie oblečený, s modrou košeľou a tmavými upnutými nohavicami vykúkajúcimi spod naberaného plášťa, pristúpil bližšie.
Na jeho úzkej tvári sa zjavil zmierlivý výraz.
„Tak ako povedal môj spoločník, nechceme problémy, dobrí ľudia. Iba nocľah a trochu jedla. Zaplatíme," poťažkal jednou rukou mešec a druhou pohľadil gajdy visiace mu cez plece.

Starosta sa na nich zahľadel ešte podozrievavejšie. Ten nižší nebol v poriadku.

„Nemáme dosť miesta," pokrútil hlavou. „Budete sa musieť pobrať o dom ďalej," vyprevadil ich.
Cudzinec s čudnou tvárou sa otočil a hneď chcel odísť, no zadržala ho ruka spoločníka na jeho pleci.
„Naozaj nemáte ani kúštik miesta? Nezaberieme veľa," snažil sa gajdoš vec obrátiť na žart.

„Nechceme tu bosorákov," zvolala akási žena. Dlhé fúzy na tvári sa jej chveli, uši sa snažili otáčať za zvukmi. Prstom s dlhým pazúrovitým nechtom ukázala na nižšieho cudzinca.

„Poďme, Ben, nemá to cenu," už po druhýkrát sa chlap pokúsil o odchod. „Nájdeme si nejaké miesto v lese za dedinou." „Nie," zastavil ho skald. „Reinhard, oni to nechápu."
„Nechcú ma tu, idem preč. Nebudem sa vnucovať..."

„Môžete spať v stodole." Jeden dedinčan vystúpil dopredu. Mal dlhú papuľu psa a orieškové, mierne zošikmené oči.
„Tam by ste mali dosť miesta. Ak vám, pravda, nevadia ovce."
„Nemáme vysoké nároky," odvetil Ben. „Uspokojíme sa s akýmkoľvek nocľahom." Reinhard po chvíľke pomaly prikývol.

Rozhliadol sa okolo. Dedinčanov zhromaždených pri ohni mohlo byť dvadsať a každý sa pozeral naňho. Tvrdé, zraňujúce pohľady, nenávistné, no v hĺbke závistlivé, pretože mal niečo, čo oni nie.

Neodvrátil zrak. Len nech sa dívajú. Nie je jeho chyba, že zostal taký, aký je. Že neprešiel mutáciou.

Psia Tvár im kývol, aby ho nasledovali. Pobrali sa za ním a vytratili sa od ohňa, zanechajúc za sebou ostatných ľudí.
No v tichu bolo počuť iba dychčanie zvierat.

••••

Keď prišli k dedinčanovej chatrči, otočil sa k nim.
„Tam je stodola," ukázal na stavbu hneď vedľa. Vnútri bola na jednej strane uskladnená poživeň, k druhej sa tislo niekoľko oviec, tak akurát, aby postačili pre jednu rodinu. Kývol im hlavou a vošiel do domu.

Reinhard s Benom na seba pozreli, potom uviazali kone o vyčnievajúci kôl pred stavbou, odstrojili ich a vošli dnu. Snažili sa nájsť si ako-také pohodlie. Ben vybral obschnutý chleba a jedno jablko, ktoré horko-ťažko vydoloval z hlbín svojho batoha a už sa chceli spokojiť s touto skromnou obživou, keď sa dedinčan vrátil.

„Priniesol som vám večeru," zdvihol ruky, aby ukázal, čo v nich nesie, „výmenou za trochu hudby."
Bol to peceň chleba a dve misky duseného mäsa. „Priamo z kotla," vravel keď im ich podával. „Ešte je horúce." Bez váhania sa doňho pustili. „Najedzte sa a hudba bude neskôr."

Bol takmer na odchode, keď sa zrazu zvrtol.
Pozrel na Reinharda, v tvári zvláštne rozpaky.
„Počul som, že... vaša profesia..."
„Nie som bosorák ani iný druh čarodeja," skrivil tmavovlasý muž ústa.
„Nie, to som nemyslel... skôr... počul som, že v susednej dedine ste ich zbavili... problému."

Do Reinhardovej tváre sa vkradlo náhle pochopenie.
„Áno."
„Viete... predtým bolo všetko jednoduchšie. Ešte pred pár týždňami sa ľudia nebáli ísť po poli či po lese sami, nemuseli si brať sprievod do susednej dediny, mohli ísť nakúpiť do mesta." Nadýchol sa.
„Nebolo im treba krčiť sa pri nečakaných zvukoch, triasť sa pri vidine vetra a zo všetkého najviac pri pomyslení na ten odporný sneh. Valí sa ako perie z roztrhnutého vankúša a dosadne na všetkých, niet pred ním úniku. Ech, málo dobrého tu zostalo..."

Reinhard čakal.
„Vec sa má tak, že... niečo je v lese."
„Pokračujte," posmeľoval ho.
„Je to nebezpečné... ohrozuje to celú dedinu. Nikdy nevieme, čo nám hrozí, kedy sme v nebezpečenstve...
Ja som brtník a vždy keď kráčam medzi stromami, cítim na sebe jeho oči. Onedlho sa ta nik neodváži vkročiť... a čo potom?" V hlase mu znelo zdesenie.

„A odomňa čakáte, že vás toho ,nebezpečenstva' zbavím." Do Reinhardovho hlasu sa vkradlo slabé pohŕdanie.
„Na základe vašej profesie... viem, že ste boli vojak a kupecký strážca –"
„To neznamená, že zabíjam na povel! To neznamená, že som vrah!"
„Reinhard, možno to nebezpečenstvo vôbec nie je takej povahy," vložil sa do toho Ben. „Čo ak to je iba obyčajné zviera?"

Tmavovlasý si odfrkol. „Ty si to naozaj myslíš? Potom si ešte väčší blázon, než za akého som ťa mal. Keby to bolo obyčajné zviera, už dávno by si s ním poradili. Toto je jeden z nich. Mám pravdu?"
Obaja pozreli na brtníka.

„Tak je," voľky-nevoľky prisvedčil. „Je to jeden z nás. Za noci ako je táto zdivel a utiekol z dediny. Už sme ho nestačili lapiť. Odvtedy vyčíňa na okolí."
„A vy ho nedokážete zabiť," dodal Reinhard.
Výrečný brtníkov pohľad mu bol viac než potvrdením.

„Čo je to za zviera? Vlk?"
„Kanec."
„Cena nebude malá."
„To si uvedomujem," kývol brtník. „Dáme vám zásoby na cestu a všetko, čo by ste potrebovali alebo chceli navyše. Aj peniaze nejaké máme, pozbierať by sme sa vedeli. Zapýtajte si a uvidíme."
„Zásoby a dvadsať zlatých. Ale pláca až po robote."
„Takže to beriete?" uisťoval sa Psia hlava.

Reinhard sa nenamáhal odpovedať. Namiesto si jednoducho pritiahol a rozbalil balík previazaný remeňom, z ktorého sa vynoril jeden a polručný meč. Chytil čepeľ, vytiahol ocieľku a začal ho brúsiť.
„Dnes v noci nevychádzajte z domu. A prineste mi nejaký solídny oštep, jeden sa v dedine určite nájde."

••••

„Prečo si na to kývol?" spýtal sa Ben, keď osameli a sadli si von pred stodolu.
Reinhard vzdychol. „Ak je to skutočne beštia, nemôžem ich jej nechať napospas. Sami sa neubránia a jej túžba po krvi je príliš veľká."
„No stále ťa trápi, že predtým bola človekom."

Tmavovlasý sa odmlčal.
Samozrejme, že ho to trápilo.
„Kedysi bol tiež tým, čím my. Nemôže za to, čo sa z neho stalo. Nik z nich nemôže za svoj osud."

„A rovnako ho nemôžu zmeniť. Vieš, pripomínaš im to. Staré dobré časy, keď sa nemuseli báť beštií vnútri seba. Preto ťa tak nenávidia." Svit mesiaca osvetlil bardovu úzku tvár. Vtáčie rysy už sa na ňom prejavovali. Nos sa menil na zobák, oči sa zostrili, uši pomaly zaliezali dovnútra.

Reinhard to videl.
Pozeral na svojho priateľa a vedel, že im nezostáva veľa času.
Sľub musí dodržať. Bol odhodlaný dostáť svojmu slovu, aj keď ho desilo, čo musí spraviť.
Toto je ich posledný deň. Z každého ohľadu.

••••

Les bol nezvyčajne tichý. Obvykle sa v noci ozýval šuchot, ako veľké aj malé zvieratá pobehovali, lovili a unikali. Teraz v ňom bolo mŕtvo. Žiaden šelest lístia a tlmené zvuky. Iba zima a chlad.
Reinhard zachádzal čoraz hlbšie medzi stromy a nesnažil sa zakrádať. Beštiu by prilákal tak či tak, teraz iba príde o niečo skôr. No nechcel s ňou bojovať nepripravený. Brtník mu povedal o mieste, kde sa na čistinke stretávajú tri duby. Tam počká na svojho lovca a postaví sa mu, ukáže mu, že to nie on je korisťou. Šiel ďalej.

Keď podľa inštrukcií došiel k holému miestu, vyzerajúcemu sťa odtlačok obrej topánky, bolo už niečo po polnoci. Noc bola tmavá, s ťažkým príkrovom mrakov nasiaknutých popolom. Tri stromy sa majestátne týčili uprostred lúčky, spojené kmeňmi.
Tam sa Reinhard otočil a čakal. Neľakal sa pri občasnom zašumení stromov, čakal na úplne iné zvuky.

A už ich aj začul, tiché praskanie vetvičiek pod ťažkým telom, funenie od námahy a tlmené krochkanie. Lovec bol tu. Reinhard pevnejšie zovrel násadu oštepu.

Z húštiny sa vynoril ozrutný kríženec. Za široký chrbát by sa nehanbil ani zubor, kly mu bielo svietili v tme. Malé očká škúlili na bojovníka, ktorý čakal pod stromami.
No napriek jeho zväčša zvieraciemu výzoru v ňom zostávalo niečo ľudské. Možno to boli dlhšie nohy ako u normálneho kanca, možno niečo v tvári. No najhoršia bola zlá vôľa zračiaca sa mu v očiach.
Tento diviak nezabíjal z pocitu ohrozenia.

Neponáhľal sa. Pomaly vyšiel na čistinku a chvíľku postál, obzeral si Reinharda a odhadoval ho.
Potom divoko zakvičal a rozbehol sa.

Reinhard v zlomku sekundy zaprel oštep pätkou do zeme a ostrím ho nasmeroval ku kancovi. Ten sa rútil priamo naň. Nespomalil, akoby ešte zrýchlil.

Náraz prišiel s drvivou silou. Hrot vnikol kancovi do hrude, no nezastavilo ho to. Jeho rýchlosť a váha spôsobili, že sa ďalej nabodával a posúval po oštepe.
Rozľahol sa zúrivý ryk, mihli sa predné nohy s raticami, blysli sa kly. Reinhard pocítil úder do hornej časti hrude sprevádzaný pálčivou bolesťou. Potom ho ruky zradili a zrútil sa na zem, diviak spolu s ním, dokonávajúci na oštepe, ktorý mu prešiel celým telom a vynoril sa z chrbta.

Prekliaty oštep bez záštity...

Reinhardova posledná vedomá myšlienka sa vytratila, keď upadol do bezvedomia.

••••

Prebudil sa na zvláštne zvuky, ktoré ho obchádzali v kruhoch. Pomaly otvoril oči a uvidel, že je ešte stále noc. Natočil hlavu, aby si prezrel ozrutné telo zvera ležiaceho vedľa neho. Oštep už v ňom nebol, zostali iba dve zívajúce diery.

Vtom mu do zorného poľa vstúpila vysoká postava.
Keď zbadala, že sa Reinhard prebral, podišla k nemu.

„Beatan, nevravel som, že nik nemá pre istotu vychádzať von?"
„Nevolaj ma Beatan*," zamračil sa bard. „Dobre vieš, že neznášam skomoleniny svojho mena. Môžeš sa posadiť?" Reinhard to pomaly skúsil.

„Výborne. Obviazal som ti to ako som najlepšie vedel, ale potrebuješ felčiara."
Bojovník si uvedomil, že hovorí o jeho hrudi. Až teraz sa naplno ohlásila bolesť zo zranenia od kla. Neisto prikývol a opatrne sa postavil. Šlo mu to celkom dobre, z čoho usúdil, že to s ním nie je také vážne.

Pozrel na diviaka, toho kríženca človeka a zvera, a bol rád, že ho nemusí odťahovať do dediny. Už by naňho nezniesol ani jeden pohľad.

Potom mu zrak zaletel k Benovi. Už sa začalo brieždiť a v šere videl, že vtáčie rysy sa zvýraznili.
No skald nejavil nijaké známky zdivenia, nijaké šialenstvo ani krvilačnú túžbu.
Reinhard to nechápal. Už dávno mala mutácia spôsobená dopadom popola spôsobiť, že Ben stratí všetky ľudské zábrany a premení sa na beštiu, rovnako ako kanec. V priebehu pár týždňov sa tak stalo s každým, na koho to svinstvo dopadlo.
Až na Reinharda.

Beathan bol zasiahnutý ako jeden z prvých. Hoci u každého bola premena individuálna, nik nevydržal dlhšie ako mesiac. No jeho vnútro sa nemenilo, hoci vonkajšok áno.
Reinhard už dlho očakával ten posledný deň, kedy Bena navždy nahradí niečo krvilačné a on sám sa začne meniť. Tým by pre nich život skončil, Reinhard to sľúbil im obom.
Bol si taký istý, že ten deň mal nastať dnes.
Ale svitalo a nič sa nedialo.
Mýlil sa. Pocítil nesmiernu úľavu, že majú ešte trochu času navyše. A odhodlanie prežiť.

Benovi sa zračili v tvári rovnaké pocity ako jemu. Nepoddajú sa, ani keby by nový deň mal byť ich posledným.
Pobrali sa von z lesa, Ben sa držal blízko pri Reinhardovi, keby náhodou potreboval pomoc.

A takto ich, keď už prišli medzi domy, uvidel vladyka so starejšími. Dvoch mužov, jedného krvavého s mečom pri boku a oštepom ako barlou, druhého vysokého, tenkého a s vtáčím výzorom.

Veljan sa zamračil. „Čo ste to vykonali?" spýtal sa, keď im zahradil cestu.
„Zbavil som dedinu beštie," odvetil Reinhard. „Bola mi za to sľúbená odmena, predpokladal som, že so súhlasom vladyku."
„To ste predpokladali zle," skrivil Veljan tvár. „Za vraždu človeka vám –"
„Akú vraždu? Ten netvor terorizoval celú oblasť. Zabíjal pre zábavu. Musel ho niekto zastaviť!"

„Bol to môj brat!" Diviačie rysy na vladykovej tvári vystúpili. „Nikdy by som..." hlas sa mu zlomil.

„Berte sa odtiaľto preč," švihol hlavou jeden zo starešinov.

„A odmena?"

Starejší si od pása odviazal mešec, vybral za hrsť mincí a šmaril ich na zem.

Reinhard sa pomaly zohol, pozbieral peniaze z blata a po jednom ich dal do mešca. Potom sa otočil a bez toho, aby sa obzrel, išiel si po koňa. Brtníka nikde nevidel. Na Bena nečakal, tak ako vždy. Ani nemusel. Jeho spoločník ho vzápätí dobehol. Nasadli na tátoše pokračovali po poľnej ceste.

Želali si, aby už nenarazili na dedinu, no vedeli, že nádej je márna. V diaľke ich čaká ďalšia.

Svitol nový deň, posledný na Zemi.
Vločky dosadali na zem.

Poznámka:
Benovo celé meno: Beathan [Behan]
Skomolenina: Beatan [Betan]