Lea

August

S Austinom som vstúpila do svojej izby. Keďže na Slovensku nikdy nebol, nemohol vytvoriť portál, aby sa sem dostal. Musel priletieť lietadlom do Bratislavy a odtiaľ vlakom do nášho mesta. Zatvorila som za nami dvere.

„Tak kam to chceš?" spýtal sa ma.

„Neviem. Nejaké nenápadné miesto."

„Za dverami?"

„Nie. Ja fakt neviem," povedala som. Chvíľu som sa bez slova obzerala po interiéri svojej izby. Posteľ, stôl, skrine, šuplíky... Moment. Skrine! „Čo tak do skrine?"

„Chceš byť ako v Narnii?" zasmial sa Austin.

„Prečo nie? Aspoň to len tak niekto nenájde." Austin na Slovensko prišiel kvôli tomu, aby v mojej izbe vytvoril portál do koralovej jaskyne. Nebude to však klasický portál, aký sme uňho doteraz zažili. Bude to trvalý portál. Vysvetľoval mi, že kým ho sám nezruší, ostane tam, kde je. Nezmizne. Iba sa uzavrie a nebude ho vidno. Ale pokiaľ sa ho niekto dotkne, zareaguje pomerne nápadným vlnením. Výhodou tohto portálu bude to, že počas cestovania nebudeme musieť myslieť na miesto, kam sa chceme dostať. Portál nás sám vypľuje v jaskyni, keďže s ňou bude priamo spojený.

„Máte snáď doma slony?" čudoval sa Austin, keď sa spoza dvier ozval hlasný dupot.

Zasmiala som sa. „To len brat ide po schodoch."

„Oh, my god. Toto by som doma nechcel."

„Práve to je moje časté želanie."

Dávid vtrhol do mojej izby. „Leisko! To čo má byť? Ty tu máš nejakého tajného frajera? Že sa nehanbíš!" Oduševnene zavrtel hlavou a odišiel. Nezabudol pri tom poriadne tresnúť dverami a oznámiť mame novinu: „Mamííí, Leisko si domov priviedlo frajera!" zakričal na celý dom.

Austin na mňa vyvalene pozeral.

„Povedal, že si môj tajný frajer," preložila som mu.

„Aha. Mám taký dojem, že pri návštevách Slovenska by som mal používať zaklínadlo na ovládanie slovenčiny."

„Také existuje?" zasmiala som sa.

„Čudovala by si sa, aké rôzne zaklínadlá existujú. Niektoré sú fakt skvosty..." povedal. „No nič. Pustime sa do toho. Tak skriňa, hovoríš?"

„Hej." Zamkla som dvere pre prípad ďalšieho Dávidovho vpádu. Naozaj nepotrebuje vidieť ako Austin čaruje. „Zahráme sa na Narniu." Otvorila som jednu zo skríň vo svojej izbe a vytiahla z nej oblečenie. Asi to takto bude pre Austina pohodlnejšie, než keby som oblečenie len odhrnula nabok.

Pristúpil ku skrini bližšie. „Fajn. V jaskyni som už pripravil miesto, kam bude portál smerovať. Označil som ho pentagramom. Je to také nenápadnejšie miesto. Nie je to priamo pri jazierkach, ale o pár metrov ďalej. Myslím si, že to tak asi bude lepšie." Zložil si z chrbta batoh a vytiahol z neho neveľkú nádobu. Otvoril ju a niečo nabral do prstov.

„Čo to je?"

„Vílí prach. Používa sa pri niektorých kúzlach." Zdvihol ruku s prachom a naniesol ho na zadnú dosku skrine. Nakreslil pentagram. Odstúpil ďalej a spravil niekoľko zvláštnych pohybov rukami. Následne ich vystrel pred seba namierené na pentagram a mrmlal zaklínadlo. Keď dohovoril, opäť rukami spravil tie zvláštne pohyby a priložil dlane na dosku skrine. Nakreslený pentagram zažiaril svetlom. Každý jeho cíp mal inú farbu. „Dobre. Teraz prejdem na druhú stranu a zapečatím ho aj tam." Austin vykročil vpred. Doska skrine sa zvlnila a utopila ho. „Misia Narnia je splnená," povedal, keď sa vrátil.

„Super. Vďaka."

„Chceš si to skúsiť?"

„A nestratím sa?" spýtala som sa zo srandy.

Zasmial sa. „Ak áno, budem ťa musieť hľadať."

Vošla som do skrine. Zdvihla som ruku a drevo sa pod mojím dotykom zvlnilo. Vykročila som vpred. Okolo mňa sa objavil vír svetla, ktoré v zlomku sekundy zmizlo a ocitla som sa v jaskyni.

Dávid

September

Zase začala tá hnusná škola. Jediné, čo je na nej výhodné, sú moji spolužiaci, od ktorých sa zakaždým dozviem nejakú prkotinu. Dnes prišli s tým, že baby majú raz za mesiac akúsi... ako sa to len volá? Meštrunáciu? Áno, meštrunácia. Vraj pri tom krvácajú z pipiny a trvá to v priemere päť dní. Tie baby sú fakt divné. Nechápem, prečo celú meštrunačnú krv nevyčúrajú naraz, ale bavkajú sa s ňou päť dní. A vraj na to používajú... zložky. Áno, zložky sa to, myslím, volá. Viete si predstaviť, koľko ich každý mesiac použijú a vyhodia všetky baby dokopy? Namiesto toho, aby to zo seba vytlačili všetko naraz, zbytočne kupujú zložky a vytvárajú odpad.

Hah, žiadne slamky, žiadne mikroténové sáčky. Za ekologickú krízu môžu baby a ich zložky. A potom sa v škole dušujú, ako sa doma snažia nevytvárať odpad a mňa buzerujú za desiatu zabalenú v sáčku... Ale hlavne, že každý mesiac vyhodia niekoľko zložiek. Sprosté vedia byť tie baby.

Doľahol ku mne Lein a Elin smiech. Od kedy sa tie dve vrátili z Havaja, majú akési tajnosti. Možno tam dostali meštrunáciu a nechcú, aby sa to niekto dozvedel.

Postavil som sa z postele a pristúpil ku dverám. Práve vyšli po schodoch, evidentne majú namierené do Leinej izby a chcú sa rozprávať o tých svojich tajnostiach. Možno znova niekam zmiznú. Už sa to párkrát stalo. Išli do Leinej izby a prestali sa rozprávať. Keď som tam nazrel, zrazu boli fuč. Musím tejto záhade prísť na kĺb.

Vyšiel som na chodbu a potichu prešiel k Leiným dverám. Nechala ich trochu pootvorené, tak som to využil a nazrel cez škáru.

Obidve sa na niečom chichotali. Lea otvorila skriňu. Chvíľu sa v nej hrabala a potom vošla dnu. Tá je ale sprostá. Schovávať sa do skrine... Ja som také somariny naposledy robil, keď som mal osem rokov.

Zo skrine zasvietila akási farebná žiara a potom do nej vošla aj Ela.

Ó, môj Bože! Veď Leisko má v izbe vchod do Narnie! Že mi to nenapadlo skôr. Zakaždým, keď niekam zmizli, išli do Narnie. A mňa so sebou nevzali. Že sa nehanbia

Rozškľabil som dvere a pribehol ku skrini. Oblečenie bolo rozhrnuté. Lenže nič som za ním nevidel. Iba zadnú dosku skrine, ktorá bola navyše ešte aj počarbaná. Lea tam nakreslila akúsi hviezdu.

Ako je to možné? Veď som videl, ako cez skriňu niekam odišli. Alebo mám halucinácie? Nemám. Nemôžem mať. Je to nejaké kúzlo.

Postavil som sa do skrine medzi Leine oblečenie. Bolo tam pomerne tesno. Poobzeral som sa naokolo a zamyslene sa poškriabal na hlave. Jednu ruku som natiahol pred seba. Keď som sa dotkol drevenej dosky, trochu sa zvlnila a nakreslená hviezda zažiarila farebným svetlom. Nečakal som to a zľakol som sa, až som nadskočil. Opäť som zdvihol ruku a vystrel ju dopredu. Prešiel som ňou cez žiariace drevo a vykročil vpred. Ocitol som sa vo víre svetla, ktoré sa krútilo okolo mňa. Zrazu ma to vypľulo na tvrdú zem. Takmer som narazil do akéhosi balvanu. Sadol som si. Nachádzal som sa vo veľkej jaskyni. Nado mnou sa čnel vysoký skalnatý strop. Doliehal ku mne šum vody. Ale veď takto Narnia nevyzerá. Vo filme bola úplne iná. Nemala ma skriňa preniesť do lesa? Možno som v inej kúzelnej krajine. Hm... a kde je vlastne Leisko a Ela?

Pozrel som doľava. Nikto. Pozrel som doprava. Zbadal som jazierka a pri najväčšom z nich sedeli tie dve. Bol pri nich aj ten divný chalan, ktorý sa nedávno objavil u nás doma. Ten Lein tajný frajer.

Postavil som sa a tichými krokmi podišiel bližšie k nim. Ukryl som sa za jeden z tých veľkých kameňov a nazeral spoza neho.

Naklonili sa nad jazierko a rozprávali sa s ním. Bolo mi to zvláštne. Rozprávať sa s jazierkom... Keď som sa lepšie pozrel, uvidel som v ňom akúsi ryšavú a hnedú hlavu. Boli to dve baby. Všetci traja sa postavili a pomohli babám z jazierka dostať sa na súš.

Ó, môj Bože! Tie baby neboli obyčajné. Boli to morské panny!!!

„Leisko!" zvolal som a vyšiel spoza balvanu. „To kedy si mi mienila povedať, že sa kamarátiš s morskými pannami? Aj ja chcem!"

Lea vypúlila okále a spadla jej sánka. Zrejme som ju šokoval svojou prítomnosťou. Tomu chalanovi vyšli z rúk akési iskri. A ja som sa zrútil na zem ako vrece zemiakov.

Zobudil som sa vo svojej posteli. Tak toto bol naozaj divný sen.

Odokryl som sa a sadol si. Chcel som sa prezliecť z pyžama do teplákov. Ale žiadne pyžamo som nemal. Mal som na sebe rifle a tričko. Ak som sa práve zobudil, tak prečo na sebe nemám pyžamo? Vzal som do ruky telefón a pozrel na hodiny. Boli tri hodiny po obede. Veď ja cez deň nikdy nespávam.

Evidentne to nebol sen. Naozaj sa to stalo! Cez skriňu som sa dostal do jaskyne a videl morské panny.

Bleskovo som vybehol z izby a vtrhol k Lei. Aj spolu s Elou sedela pri stole. Obidve na mňa šokovane pozreli.

„Tváriš sa, ako keby ti uleteli včely," ozvalo sa Leisko.

„Čo sa to stalo v tej jaskyni? Čo ten chalan urobil? Išli mu z rúk iskry. Prečo som odpadol?"

„Čo ti už úplne šibe? Aká jaskyňa? Aký chalan? Aké iskry?" spýtala sa Lea a Ela sa začala smiať.

„Veď som cez tvoju skriňu prešiel do akejsi jaskyne a boli tam morské panny. Najskôr som si myslel, že sa dostanem do Narnie."

„Cez moju skriňu?" zasmiala sa. „Aké morské panny?"

„Tiež si cez ňu prešla, tak sa netvár," povedal som. „Veď ja ti ukážem." Otvoril som skriňu a rozhrnul oblečenie. Vstúpil som dnu a vykročil vpred. Nabúral som do dosky.

„Asi sa ti to muselo snívať, nie?" ozvala sa Ela.

„Nič sa mi nesnívalo." Potom som si všimol, že tá načarbaná hviezda je preč.

„Pred niekoľkými minútkami sme z tvojej izby počuli chrápanie. Spal si," skonštatovala Lea.

„Ja nechrápem," povedal som a ony sa zasmiali. Odišiel som do svojej izby. Kašlem na ne. Ja viem, čo som videl.

Aj keď tá hviezda... Ach, jaj...

Lea

Apríl

V septembri nám v triede pribudol nový spolužiak. Volá sa Daniel. Hneď sme si padli do oka. Začali sme sa stretávať a v novembri to vyústilo do vzťahu. Už sme spolu pol roka. Rozhodla som sa ukázať mu, čo sa skrýva za dverami mojej skrine. Zatiaľ nevie, že som morská panna. Dnes sa dozvie všetko. Dlho som zvažovala, či mu naše tajomstvo prezradím. No myslím si, že si to určite zaslúži vedieť. Verím mu, že to nevyzradí.

Často sa pýta na môj koralový prívesok. Veľmi ho zaujal. Hovorí, že vyzerá nadpozemsky a kúzelne. Keby len vedel, že od pravdy vôbec nie ďaleko.

„Chcem ti niečo ukázať," povedala som, keď sme vošli do mojej izby a zamkla som dvere.

„Hm, tak to som zvedavý." Pozeral na mňa zvedavým pohľadom sivých očí. Svetlohnedé vlasy mal vlhké od dažďa. Vplietla som mu do nich prsty a druhou rukou som ho objala.

„Budeš šokovaný. A prekvapený. Ešte si niečo také nevidel. Ale myslím, že sa ti to bude páčiť." Usmiala som sa. Chytil ma okolo pása a sklonil sa ku mne. Venoval mi niekoľko bozkov.

„Keď to vravíš ty, asi to tak bude." Znova ma pobozkal a priložil jednu ruku na moje líce.

Odtiahla som sa. „Síce ma toto nesmierne baví, ale ak neprestaneme, nikdy sa nedostaneme k tomu, čo ti chcem povedať."

„Pravda," súhlasil.

Otvorila som skriňu a rozhrnula oblečenie. Zložila som si z krku koralový prívesok. Po Dávidovom septembrovom úlete musel Austin portál uzamknúť. Preto už pentagram nevidno. Nechceli sme riskovať, že sa to zopakuje. A mazať pamäť sme Dávidovi nechceli. Zdalo sa nám to zbytočné. Ak o tom náhodou bude rozprávať, aj tak mu nikto neuverí. Za lepší variant sme považovali uzamknutie portálu. Austin to kúzlom nastavil tak, že sa dá odomknúť len s pomocou koralového prívesku. A znova sa sám uzamkne, keď ním prejdem.

Priložila som prívesok k doske skrine a obtiahla miesto, kde sa predtým nachádzal pentagram. Kresba sa objavila a následne zažiarila farbami.

„Ja som vedel, že je na tebe niečo kúzelné," povedal Daniel. Usmiala som sa naňho. Úsmev mi opätoval. „Čo si to práve urobila?"

„Odomkla portál," odvetila som. „Vytvoril ho jeden môj kamarát kúzelník, aby som sa kedykoľvek mohla dostať na jedno miesto. Pred niekoľkými mesiacmi ho objavil Dávid a prešiel cezeň. Preto bolo potrebné ho uzamknúť. Aby sa to znova nezopakovalo. Odomknúť sa dá len s príveskom."

„Kúzelník? Vau. Kam ten portál vedie?" Postavil sa ku mne a položil mi ruku na rameno. „Do Narnie?" dodal zo srandy. Hah, no jasné. Všetci si pri portáli v skrini vybavia Narniu.

Zasmiala som sa. „To ti chcem práve ukázať."

„Chceš, aby som tadiaľ prešiel?"

„Jasné." Pobozkala som ho na líce. „Pripravený?" Podala som mu ruku. Chytil ma za ňu.

Zhlboka sa nadýchol. „Tak poďme."

Vykročila som vpred. Daniel kráčal za mnou. Po oslepujúcej svetelnej žiare nás privítala jaskyňa. Doliehalo k nám zurčanie vodopádu padajúceho do najväčšieho jazierka. Daniel sa šokovane obzeral po okolí. Otočil sa, aby sa pozrel, odkiaľ sme sa tu vzali. Videl len svietiaci pentagram nakreslený na skale. Postupne zhasol. Daniel prešiel niekoľko krokov a ďalej si v tichosti obzeral jaskyňu.

„Si prekvapený, však?" Pristúpila som k nemu. Dala som si prívesok späť na krk.

„Neviem, čo mám povedať. Kde vlastne sme?" Pozrel na mňa svojim sivým pohľadom.

„Na Havaji."

„No to si robíš srandu. Myslel som, že sme stále na Slovensku. My sme cez tvoju skriňu prešli na Havaj? Len tak v zlomku sekundy?" Chytil sa rukami za hlavu. „Nikdy by som si nepomyslel, že sa raz ocitnem na Havaji. Len tak."

„A to ešte nie je všetko." Vykročila som smerom k jazierkam. Daniel ma celý čas nasledoval. Zastavila som pred najväčším jazierkom. Pozrela som na Daniela a usmiala sa naňho. Stál za mnou a upieral na mňa pohľad. Videla som na ňom, že ho veľmi zaujíma, čo sa o mne ešte dozvie. Obrátila som sa späť k jazierku a sledovala klesajúcu a stúpajúcu vodnú hladinu. Spravila som krok a vstúpila do jazierka. Postupne som sa celá ponorila. Vystrčila som hlavu nad vodu a ľahla som si na zvlnenú hladinu. Daniel prekvapene pozoroval moju fialovú plutvu. Sadol si na zem, nespúšťajúc zo mňa oči.

„Ty si..." nedokončil.

Priplávala som k brehu a oprela sa oň. „Morská panna."

„Ale ako..." nechápal. „Aj tvoji rodičia..."

„Nie," prerušila som ho. „Ak by boli, nemusela by som pred nimi a pred Dávidom ukrývať portál v skrini."

„Hej. To je pravda." Naklonil sa ku mne. „Ako sa ti to stalo?"

Zaprela som sa rukami o breh a vytiahla sa von, aby som si mohla sadnúť. „To je dlhý príbeh. Stalo sa to v lete. Boli sme tu na dovolenke kvôli kurzu surfovania." Vyrozprávala som mu všetko o našom pobyte na Havaji, o našich schopnostiach a tiež o Lune, Austinovi a potápačoch.

„Toto všetko si zažila v priebehu troch týždňov?"

„Vlastne dvoch. Prvý týždeň nášho pobytu sme sa učili surfovať."

„Vau. Za dva týždne si toho zažila viac, než väčšina ľudí nezažije za celý život. To je úžasné."

„Je," súhlasila som. Zdvihla som ruku a z jazierka vyšla bublina. Vytvarovala som ju do srdiečka.

„Ty si neskutočná," povedal a usmial sa na mňa žiarivým úsmevom. „Nabudúce si so sebou vezmem plutvy a potápačské okuliare. Chcem ťa vidieť plávať."

Zasmiala som sa. Chytil mi tvár do dlaní a priložil svoje pery na moje.

KONIEC

Ešte nás čaká doslov, v ktorom si môžete prečítať nejaké fakty o príbehu. Takže ak vás to zaujíma, posuňte na ďalšiu "kapitolu". :)