Zaklopala som na dvere apartmánu, v ktorom býva Emma so svojím otcom. „Myslíš, že už bude hore?" otočila som sa na Elu. Emmin otec vlastní hotel, v ktorom sme ubytované. Aj spolu s Emmou bývajú priamo v hoteli.

Ela pozrela na hodinky. „Asi nie." Zavrtela hlavou, pričom jej blonďavé vlasy stiahnuté vo chvoste niekoľkokrát poskočili.

„Tak má smolu. Pretože bude musieť..." nedokončila som. Prerušili ma dvere, ktoré sa náhle otvorili. Na prahu stál muž vo veku asi štyridsaťpäť rokov s vlasmi ostrihanými úplne na krátko. Jeho tvár mi trochu naháňala hrôzu, čo ešte viac umocnilo to, že sa tam tak odrazu objavil. Keby na dverách čiernymi písmenami nesvietilo meno Johnny Kapahala a nevedela by som o ňom, že vlastní tento hotel a vychoval dcéru, myslela by som si, že práve ušiel z väzenia. Vyzeral tak. Mal široké ramená, mohutnú vysokú postavu a vyžaroval z neho rešpekt. Dostať sa s ním do konfliktu by chcel asi málokto. Na pravej ruke sa mu ťahalo tetovanie znázorňujúce rôzne vzory, ktoré mi pripomínali more. Zrejme má s morom niečo spoločné. Tetovanie bolo v polovici predlaktia preťaté vystupujúcou ružovou jazvou. Ani nechcem vedieť, kde k nej prišiel.

„Do... dobrý deň. Ja som Ela a toto je Lea," prehovorila Ela po anglicky.

„Dobrý deň," odpovedal Emmin otec hromovým hlasom.

„My sme... iba prišli za Emmou. Je tu?" spýtala som sa.

„Je vo svojej izbe. Poďte ďalej," odvetil a nechal nás vojsť dnu. Naskytol sa nám pohľad na vkusne a moderne zariadenú obývačku. Nábytok mal bledohnedú farbu a na stenách viseli rôzne obrazy mora a fotky potápačov. Emmin otec je zrejme potápač. Asi preto to tetovanie s morskými motívmi. „Emmina izba je tam." Ruku vystrel k neďalekým dverám polepeným nálepkami s názvami rôznych kapiel. Vôbec nezapadali do tohto bytu a úplne sa vymykali. Asi by sme vedeli, že je to Emmina izba, aj keby nám to nepovedal. „Len neviem, či náhodou ešte nespí," skonštatoval a odišiel do kuchyne, ktorá bola sčasti prepojená s obývačkou.

Vykročili sme k Emminým dverám. Zaklopala som. Nik sa neozýval. Položila som ruku na kľučku a pomaly otvorila dvere. Emmina izba vyzerala úplne inak, ako obývačka a časť kuchyne, ktorú sme videli. Nezapadala do tohto bytu rovnako, ako dvere polepené nálepkami. Vošli sme dnu. Emma ležala rozvalená na celej posteli. Ela zatvorila dvere, aby bola menšia šanca, že pán Kapahala začuje náš rozhovor. Asi by sa mu nepáčilo, že jeho dcéra je morskou pannou.

Pristúpila som k Emminej posteli a sklonila sa. „Emma," povedala som. Len sa trochu pomrvila a nereagovala. „Emma," skúsila som to trochu hlasnejšie. Stále nič. Otočila som sa k Ele, ktorá zatiaľ prišla bližšie. „Čo navrhuješ?"

„No..." zamyslela sa. „Môjho bratranca vždy zobudilo, keď ho niekto pošteklil na nohe."

„To fakt?"

„Áno. Nevravela som ti o tom ešte?"

„Nie, nevravela." Na jednej s Emminých poličiek som si všimla vázu s dekoračnými čiernymi kvetmi dookola obvitými čiernymi pierkami. Jedno z pierok som odtiaľ uvoľnila a vrátila sa späť k posteli. „Myslíš, že to bude fungovať?"

„Asi áno."

„Tak fajn. Za pokus to stojí." Postavila som sa bližšie k posteli a ruku s pierkom natiahla k Emminej nohe. „Cítim sa ako v kreslených disneyovkách," povedala som, na čo sa Ela zasmiala. Pošteklila som Emmu na nohe. Najskôr sa iba pomrvila ako predtým, no o pár sekúnd niečo zamrmlala.

„Tie debilné muchy ma asi fakt nikdy neprestanú otravovať." Prevrátila sa na chrbát a predlaktie si položila na zatvorené oči.

„Takže my sme muchy?" spýtala sa pobavene Ela. 

Emma sa strhla a pozrela na nás. „Kde sa tu beriete? A prečo v túto nekresťanskú nočnú hodinu?" Zaprela sa rukami o posteľ a sadla si. Hnedé vlasy mala úplne strapaté.

„Je pol ôsmej," hlesla som.

„No ďakujem pekne."

„Emma, máme problém," stíšila som hlas. Pre istotu. Nemám ani tušenie, či vie Emmin otec po slovensky. „Ide o Liama s Emmetom. Včera večer som mala víziu. Videla som v nej, ako sa potápajú a hľadajú tú loď. A aj ju nájdu. Potrebujeme ich nejako zdržať."

„A povedať Lune, aby ju znova zamaskovala rastlinami," doplnila Ela.

* * *

Vonku bolo chladnejšie, ako posledné dni a vyzeralo to, že v blízkej dobe bude búrka. Oblohu pokrývalo množstvo oblakov a slnko nebolo vidno. Morskú hladinu zdobili nepokojné vlny.

„Pozri. To sú oni, však?" povedala Ela, keď sme kráčali po chodníku a hľadali ich.

„Hej," prikývla Emma. „Sú to oni." Na chrbtoch niesli ruksaky a v rukách potápačské plutvy. Mierili do prístavu.

„Pôjdeme za nimi?"

„Vy choďte," odvetila Ela. „Ja pôjdem Lune povedať, čo sa deje," dodala ešte a rozbehla sa k moru.

„Čo im povieme?" spýtala som sa Emmy.

„Nechaj to na mňa. Niečo už vymyslím. Tak poď. Ideme za nimi," povedala a zrýchlila chôdzu. Od Liama s Emmetom nás delilo približne dvesto metrov. Boli už takmer v prístave a nemyslím, že by bolo fajn, keby nám zdrhli priamo pred nosom. Postupne sme sa k nim približovali. Videla som, že sa zastavili pri nejakom člne a chystali sa doň nastúpiť. Dobehli sme k nim.

„Ahojte," pozdravila Emma s úsmevom. Ja som len na pozdrav zamávala rukou.

Emmet sa na chvíľu zamyslel. „Emma, však? A ty si Lea."

Emma len prikývla. 

„A kde máte tú peknú blondínku?" ozval sa znova Emmet.

„Stalo sa niečo?" spýtal sa Liam a rukou si prehrabol hnedé vlasy, ktoré mu trčali na všetky strany.

„No..." snažila som sa rýchlo vymyslieť, čo im poviem. „Nemali by ste dnes ísť do mora. Bude búrka."

„To je dosť divný argument vysvetľujúci dôvod vašej prítomnosti. Určite ide o niečo iné," poznamenal Liam.

„Lea na teba nemôže prestať myslieť," povedala Emma Liamovi. Pozrela som na ňu s vyvalenými očami a zavrtela hlavou.

Čo to zas vymýšľa??? „Emma..." 

„Ticho, Lea... Nechaj to na mňa," povedala mi a obrátila pozornosť späť na Liama. „Vieš, je veľmi hanblivá a nechce o tom pred tebou hovoriť. Rovnako ako aj teraz. Pozri sa na ňu. Bojí sa dať najavo svoje city k tebe. Rozpráva mi o tebe každú sekundu dňa. Veľmi sa s tebou chcela stretnúť, ale bojí sa. Zatiaľ ešte nemala frajera a je z toho veľmi nervózna." Neveriacky som zízala na Emmu a nechápala, kde sa v nej berú takéto nápady.

Liam na mňa pozrel a povedal: „Je to pravda, Lea?"

Začala som vrtieť hlavou a chcela som protestovať, no Emma znova spustila: „Vidíš? No nevravela som? Hanbí sa. Úplne sa červená. Pozri sa na ňu. Je to jasné, ako facka. Má o teba záujem." Jasné ako facka. No samozrejme. Najradšej by som prefackala teba, Emma... „Neustále o tebe básni. Dokonca sa ma pýtala, ako ťa má pozvať na rande. Pozri na tie jej čokoládové oči. Je to úplné zlatíčko. Skutočný poklad." Iba som sa chytila za hlavu a odvrátila pohľad.

„Lea?" prehovoril Liam.

„Hm?"

„Dnes večer mám čas." 

Neodpovedala som.

„A ty?"

„To vieš, že príde," povedala Emma. „Len povedz čas a miesto. Ona tam bude. Osobne ju tam dovediem."

„O šiestej. V tej kaviarni na pláži."

„Ona síce nevie, kde to je. Ale ja áno. Bude tam."

„Fajn," hlesol Liam.

„Liam, niečo si chcel," ozval sa Emmet.

„Čo?"

„Preskúmať to miesto. Mali by sme už ísť." Nastúpil do člnu hojdajúceho sa na vodnej hladine.

„Jasné," odvetil Liam a pozornosť zameral späť na nás. „My už budeme musieť ísť. Morské hlbiny volajú." Šiel do člnu za Emmetom.

„Užite si to," povedala Emma. Zaznel zvuk motora a čln sa pohol z prístavu preč. Začal sa strácať v diaľke.

Pozrela som na Emmu s vyčítavým pohľadom.

„Čo je? Musela som ich nejako zdržať."

„Čo to malo znamenať? Emma, ja s ním nikam nepôjdem."

„Mala by si ísť. Ber to z tej lepšej stránky. Aspoň zistíme, čo vie."

„Čo vie?" Nechápala som, ako to myslí.

„Predsa o morských pannách."

„Dúfajme, že ich to zdržalo dostatočne."

Ela

Voda bola úplne chladná. Dokonca sa mi na rukách spravila husia koža. Piesok rozprestretý podo mnou bol tvarovaný do mierne vystupujúcich vlniek, ktoré vytvoril tlak pohybujúcej sa vody. Natiahla som ruky ku dnu a spravila doň priehlbinu pripomínajúcu škrabanec od zvieraťa. Piesok sa rozvíril a na krátky čas rozmazal vo vode. Preplávala som cez pieskový mrak. Neďaleko som si všimla v piesku ležať množstvo lastúr. Väčšina z nich bola sfarbená do čierna, no niektoré aj do biela či hneda.

Po chvíli som zbadala obrysy niekoľkých koralových útesov. Od koralovej jaskyne už nie som ďaleko. Opatrne som oboplávala medúzu plaviacu sa blízko tunela do jaskyne. Koraly trblietajúce sa na dne jazierka som zbadala čoskoro. Vynorila som sa nad hladinu.

Luna sedela na zemi opretá o jeden zo stalagnátov a bavila sa s mobilom.

„Ahoj," pozdravila som. Strhla sa a zdvihla hlavu za mojím hlasom.

„Zľakla som sa. Toto už nerob," povedala. „Čo tu vlastne chceš?"

„Ide o tú loď."

„Zas? Už zas ide o tú loď?" povedala otrávene.

„S Leou sme ju menším nedopatrením tak trochu odokryli, takže ju dosť vidno. Potrebovali by sme, keby si nám pomohla."

„To počká. Teraz sa mi nechce," hlesla unavene.

„Luna, nepočká to. Tí dvaja chalani, ktorých si z lode zachránila, sa chcú teraz potopiť a ísť ju hľadať. Lea s Emmou ich zdržiavajú, ale asi to nebude nadlho."

Luna na mňa vyvalila svoje zelené oči, až som sa zľakla, že jej vypadnú z tváre. „Nie. Robíš si srandu?" Pustila telefón na zem, spravila niekoľko krokov smerom k jazierku a skočila do vody. Ponorila som sa a plávala za ňou. Pred sebou som videla trblietať sa jej striebornú plutvu. Tam, kde sa tunel spájal s morom, stále plávala tá medúza. Museli sme spomaliť, aby sme ju mohli oboplávať. Jej pŕhliace chápadlá neboli veľmi lákavé.

Preplávali sme okolo koralových útesov lemujúcich vchod do tunela. More malo tmavé odtiene a nevideli sme veľmi ďaleko. Voda nebola presvietená slnkom, pretože ho ukrývali mraky. Luna sa otočila, aby videla, ako ďaleko som. Plávala som hneď za ňou.

V diaľke sme na dne mora zbadali črtať sa obrysy odokrytej časti lode. Silnejšie som švihla plutvou, aby som sa tam dostala, ale Luna ma zastavila. Pozrela som na ňu. Ryšavé vlasy jej vo vode plávali a vytvárali zvlnené závoje. Zdvihla ruku a ukázala na hladinu. Obrátila som zrak k miestu, kam ukazuje. Najskôr som nič nevidela, ale keď som sa prizrela pozornejšie, všimla som si, že na hladine pláva čln. Potom z neho vypadla kotva a pristála na dne. Chvíľu sa nič nedialo. S Lunou sme čakali a pozerali na čln. Následne z neho vyskočila postava obutá v potápačských plutvách. Kopala nohami a plávala ku dnu smerom k lodi. Aby nás nezbadala, Luna namierila svoju moc k riasam rastúcim pred nami a tie sa zrazu zdvihli a vyrástli niekoľko metrov. Aby som videla, čo postava v plutvách robí, trochu som odhrnula niektoré zo stebiel a nazrela spoza nich. Postava sa po pár metroch zastavila a plávala zas späť k člnu. S Lunou sme na seba pozreli. Bolo mi jasné, že aj ona tuší to isté, čo ja. Potápač zbadal loď a vracia sa hore, aby to oznámil svojmu parťákovi.

Liam

„Je tam," oznámil som Emmetovi, keď som sa vynoril nad hladinu a sňal si potápačské okuliare. „Videl som ju, tá loď tam je. Ponoríme sa na dno."

„Si si istý, že tieto kyslíkové bomby po starom otcovi fungujú ešte dobre?"

„Som si istý. A keby aj nie... Môžeme si od niekoho požičať lepšie a zajtra sa sem vrátime. Čo na tom záleží? Hlavne, že sme našli tú loď." Emmet mi podal jednu z kyslíkových bômb a ja som si ju pripevnil na chrbát. Druhú si nasadil on a skočil za mnou do vody.

„Tak fajn," povedal Emmet.

„Pripravený?" spýtal som sa ho.

„Len nech tam naozaj je," hlesol otrávene a prevrátil očami. Ponoril sa pod hladinu. Oboplával som ho a plával pred ním. Ponorili sme sa hlbšie. Chladná voda ma objala. Na dne, kde som pred chvíľou videl ležať časť lode, sa niečo pohybovalo. Z lode bol vidno už len malý špic. O niekoľko sekúnd sa zvláštna pohybujúca vec obmotala aj okolo neho a pokryla celú loď. Už nebolo vidno vôbec nič. Ako keby tam tá loď nebola. Už mi je jasné, prečo potápači nikdy nič nenašli. Niečo tú loď ukrývalo. Niečo, čo z akéhosi neznámeho dôvodu na nejaký čas zmizlo. Silnejšie som švihol plutvami, ktoré som mal obuté na nohách, aby som sa dostal bližšie k lodi. Emmet plával vedľa mňa. Blížil som sa k divnej rastline, ktorá sa len pred chvíľou pohybovala. Uprene som na ňu hľadel a snažil sa tam rýchlo dostať. Lenže kyslíkové bomby po starom otcovi práve vtedy zlyhali a ja som nemal čo dýchať. Od hladiny sme už boli veľmi ďaleko. Pozrel som na Emmeta. Podľa výrazu jeho tváre som usúdil, že on už tiež nemôže dýchať. Radšej sme sa otočili a plávali k hladine, aby sme sa mohli nadýchnuť. Stihli sme to len o chlp. Keď som vystrčil hlavu nad hladinu, začal som lapať po dychu. Keby som dole ostal o chvíľu dlhšie, zadusil by som sa.

„A vraj tie kyslíkové bomby fungujú dobre," vyhlásil Emmet.

„Videl si to? Hýbali sa tam nejaké rastliny."

Emmet na mňa chvíľu hľadel a potom vážne prikývol. „Videl."

„Vôbec nechápem, čo to bolo." Zavrtel som hlavou.

„To ani ja."

„Musíme sa tam vrátiť," naliehal som.

„Zbláznil si sa? Tieto bomby, ako už vieš, nefungujú a na nové vybavenie nemáme peniaze."

„Možno nám pomôže Johnny Kapahala," navrhol som.

„Henten týpek, čo vlastní hotel?"

„Áno, henten týpek. Je to potápač. Možno by nám nejaké vybavenie požičal, ak ho o našich úmysloch informujeme a dovolíme mu preskúmať to s nami."

„Fajn. Ale spýtaš sa ho ty," povedal Emmet a vyzul si plutvy, ktoré následne hodil do člnu. Vyliezol z vody a sadol si do člnu.

„Prečo? Bojíš sa ho?" Tiež som svoje plutvy hodil do člnu a chytil sa Emmetovej podávanej ruky.

„Ide z neho strach. A tá divná jazva, čo má na ruke, to len umocňuje."

„Hovorí sa, že mu ju spravil žralok," povedal som, keď som už sedel v člne hojdajúcom sa na hladine.

„Je mi fuk, kde ju nabral. Proste sa ho spýtaš. Ty to tam chceš preskúmať."

Z hora sa ozval hrom. Zo sivých mrakov začali padať kvapky. Chytil som lano, na ktorom bola pripevnená kotva a vytiahol ho do člna. Emmet naštartoval motor a vyrazili sme preč, aby nás nezastihli búrkové vlny.

Lea

„Ela, hádaj, čo sa stalo," uškŕňala sa Emma. „Lea má o pol hodinu rande s Liamom." 

„Čo?"

„Emma, ja ťa fakt zabijem," povedala som. Sedeli sme v našej hotelovej izbe. Stará mama sa zas išla niekam prejsť, tak sme sa rozprávali o čomkoľvek. A ako som včera večer predpokladala, nepáčilo sa jej, že sme ráno odišli preč. Kvôli búrke by sme síce na žiadny výlet do prírody aj tak nešli, ale tak či onak mala námietky. 

„Lea, prestaň s tým. Určite ti to nezaškodí. Ber to ako skvelú príležitosť, aby sme zistili, čo všetko o morských pannách vlastne vie. To už som ti predsa vravela."

„Aj tak sa mi to nepáči."

„Podľa mňa je to celkom fajn nápad," pridala sa Ela k Emme.

Zazrela som na ňu. „No super. Ešte ty sa jej zastávaj, Ela."

„Myslím, že na tom nie je nič zlé. Aspoň zistíme, čo vie," skonštatovala Ela.

„Vidíš?" pozrela na mňa Emma vyčítavo.

„Emma, tak prečo tam nejdeš ty? Bol to predsa tvoj nápad."

„No nejdem. Sľúbila som mu teba. Tak šup, šup. Poď si obliecť niečo, čím ho zaujmeš." Postavila sa a zamierila ku skrini. Otvorila ju a začala sa tam hrabať. A kto to potom asi tak bude upratovať?

Postavila som sa k nej. „Emma, prestaň. Nemôžeš sa nám takto hrabať v skrini." Zavrela som skriňové dvere, aby som jej zabránila vyrobiť v skrini ešte väčšiu katastrofu.

„Ak chceme zachrániť loď aj Lunu, tak budem musieť. Zmier sa s tým, Lea," pozrela na mňa a znova otvorila skriňu. Zamyslene do nej hľadela. „Ktorá tretina skrine je tvoja?"

„Spodná."

S ňou je to fakt beznádejné. Sadla som si k Ele na posteľ a spolu sme čakali, čo Emma zas vymyslí. Chvíľu sa hrabala v mojich veciach a vyhadzovala ich von. Opakovane si ich prezerala a tvárila sa, že úpenlivo premýšľa.

„Emma kašli na to. Je jedno, čo si oblečiem. Nepotrebujem, aby sa do mňa zabuchol," pokúsila som sa ju presvedčiť.

„Ani náhodou to nie je jedno. Musí ti povedať, čo všetko vie. A presvedčíš ho jedine vtedy, keď budeš vyzerať dobre." Chvíľu ešte prehadzovala moje oblečenie hore dole. „Tieto šaty sú úplne super." Zdvihla jedny z mojich šiat. Boli biele, posiate červenými ružami. Hodila ich po mne. Ledva som ich stihla chytiť.

S povzdychom som vstala a odišla sa do kúpeľne prezliecť. Zatvorila som dvere. Chvíľu som na seba iba hľadela do zrkadla a premýšľala, ako sa tomu rande vyhnúť. Keď som zistila, že asi nič nevymyslím, prezliekla som sa do šiat. Vyšla som z kúpeľne.

„Vyzeráš úplne super," zvýskla Emma. „Teraz musíme niečo spraviť s vlasmi a s make-upom."

„Emma, kašli na to. Ja sa líčiť ani česať nebudem. A vôbec... od kedy si ty na takéto babské veci?" Emma vyzerá skôr ako rebelský a trochu chlapčenský typ, nie ako baba, ktorú zaujíma make-up a oblečenie.

„Obvykle sa tým nezaoberám, to je pravda. Ale toto je výnimočný prípad. Veď si daj aspoň špirálu a lesk na pery."

Prevrátila som očami. „Fajn." Vrátila som sa naspäť do kúpeľne a zo skrinky vytiahla čiernu kozmetickú tašku, z ktorej som vybrala špirálu a jemný ružovkastý lesk. Naniesla som si oboje a vošla do izby. „Stačí?"

„Super," hlesla Emma a ukázala mi vztýčený palec. „Ešte si rozpusti vlasy a pôjdeme. Predpokladám, že sama to miesto asi nenájdeš."

Stiahla som si z vrkoča gumičku a otrávene povedala: „Spokojná?"

„Nadmieru," usmiala sa.

„Tak sa teda majte. Ja tu na vás počkám," hlesla Ela a ľahla si do svojej postele.

„Ahoj," rozlúčila sa s ňou Emma a vyšli sme z izby.

Chodbu osvetľovali lampy umiestnené na strope. Tmavomodrý koberec sa ťahal po chodbe a mala som pocit, že asi ani nemá koniec. Výťahom sme sa dostali na prízemie a vyšli z hotela. Po rannej búrke už neostali takmer žiadne stopy.