Austin

Ráno som vyšiel z portálu a objavil sa v koralovej jaskyni. Luna stála oproti čelom otočená k najväčšiemu z piatich jazierok. Otočila sa ku mne a založila si ruky na hrudi. Hľadela na mňa s obviňujúcim výrazom v tvári. Zelené oči jej potemneli. 

„Stalo sa niečo?" opáčil som a pristúpil k nej.

„Vysvetlíš mi, kto to je?" spýtala sa a ja som absolútne nemal tušenia, o kom hovorí.

„Zlatko, o kom hovoríš?"

„Austin, nehraj to na mňa. Včera som ju videla," vyhlásila.

Vyvalil som na ňu oči. „Koho si videla?"

„Tú morskú pannu, ktorá odtiaľto včera večer odišla. Nevrav, že si tu s ňou vtedy nebol. Videla som portál, keď si odišiel."

Nevydržal som to a vybuchol do smiechu.

„Čo je ti vtipné, došľaka?"

„Ja som tu s ňou nebol."

„No jasné. A ja som Lady Gaga," odfrkla a otočila sa späť čelom k jazierku.

„Vážne," povedal som a obišiel ju. Postavil som sa pred ňu a pozrel jej do tváre. „Prišiel som, lebo som si tu nechal kľúče. Keď som ju zbadal, ukryl som sa za stĺp. O chvíľu odišla."

„Určite? Nepoznáš sa s ňou?"

„Nie, nepoznám," zaklamal som. Nemusí vedieť, že to bola moja bývalá frajerka. Iba by ju to viac rozrušilo.

Lea

Vynorila som hlavu nad hladinu v koralovej jaskyni. Rozhosťoval sa v nej šum padajúceho vodopádu, ktorý narúšali hlasy. Požmolila som si oči prstami, pretože mi do nich z mihalníc kvapkala voda a potom som si uhladila mokré vlasy dlaňou. Za mnou sa vynorili aj Ela s Emmou. Pozrela som na ne a potom si niečo uvedomila. 

Moment. Čosi tu nesedí. Šum padajúceho vodopádu, ktorý narúšali HLASY?! 

Pozrela som sa, kto stojí neďaleko jazierka. Chlapec a dievča. On stál chrbtom k nám a ruky mu viseli pri bokoch. Na zátylku sa mu krútilo niekoľko hnedých prameňov. Ona k nám stála čelom a vyčítavo na toho chalana hľadela. Dlhé ryšavé vlasy jej padali vo vlnách takmer až po kolená. S pohľadom upretým na chalana nadvihla obočie, zavrtela hlavou a potom pozrela niekam na bok. 

Na pleci som pocítila niečiu ruku. Keď som sa otočila, videla som, že je to Emma. Zopár mokrých prameňov hnedých vlasov mala prilepené na lícach a na mihalniciach sa jej držali kvapky slanej vody. Spýtavo som na ňu pozrela. 

„Tie vlasy sa nedajú pomýliť," povedala úplne potichu. „Je to tá morská panna."

Začula som niečo ako zapraskanie koreňov. Nevenovala som tomu pozornosť a pohľad uprela späť na ryšavú morskú pannu. Pozerala na nás. Ruky mala v zvláštnej polohe. Prilepené k telu a predlaktia zdvihnuté vodorovne so zemou dlaňami smerom k nám. Prsty držala napnuté. Odrazu rukami švihla zo strán ku sebe, ale nespojila ich. Pod hladinou som zacítila nejaký pohyb, rozvírenie vody. Ryšavá morská panna prsty zaťala do päste a vtedy som pocítila, ako sa mi okolo pása niečo ovinulo. Dotkla som sa toho rukami. Malo to drsný povrch, trochu ako kôra stromu. A nechcelo ma to pustiť

Ela s Emmou prekvapene vydýchli. Pozrela som na ne. Hľadeli do vody a rukami si oblápali brucho, z čoho som usúdila, že tá vec sa ovinula aj okolo nich. Keď som pozrela späť na ryšavú dievčinu, ruky začala dvíhať dohora a súčasne s jej rukami mňa s Emmou a Elou dvíhal dohora aj ten kus stromu, či čo to už bolo. Takmer som hlavou narazila o strop v jaskyni. Hnedovlasý chalan sa k nám otočil čelom v momente, keď si všimol, čo ryšavka robí. Celé sa to odohralo veľmi rýchlo.

Emma za mnou vydala akési prekvapené zhíknutie, alebo niečo také. Keď som na ňu pozrela, hľadela na toho chalana a perami sformovala meno: „Austin?"

„Emma, ja..." začal Austin po anglicky. Vrtel hlavou s pohľadom upretým na Emmu. Potom pozrel na ryšavé dievča. „Luna, prosím ťa, mohla by si..." pokračoval v angličtine.

Luna sa naňho nahnevane pozrela. „Nie, Austin, nemohla by som. Pred chvíľou si mi povedal, že sa s ňou nepoznáš."

„Luna, prestaň. Zlož ich dolu," vyhýbal sa odpovedi. 

„Prečo si mi povedal, že sa s ňou nepoznáš?" vypytovala sa ho naďalej Luna a nás ignorovala, ako keby sme tam neboli. „Kto to je, Austin?"

Austin vzdychol a pretrel si rukou tvár. Potom pozrel na Lunu. „Emma," hlesol. „Emma Kapahala."

„Došľaka, nemyslím meno," vybuchla. Nevedomky pohla rukami a korene, ktoré nás väznili s nami niekoľkokrát zalomcovali. Zvrieskli sme.

„Austin, či ako sa to volá, má pravdu, fakt by si nás mohla už položiť," poznamenala Ela po anglicky.

„Ty buď ticho," oborila sa na ňu Luna. „Austin, odkiaľ sa s ňou poznáš?"

„Si si istá, že to chceš vedieť?" pozrel na ňu spomedzi prstov.

„Veď preto sa pýtam. Lebo to chcem vedieť. Keby som to vedieť nechcela, nepýtala by som sa."

„Tak dobre," odvetil Austin opatrne a potom znova vydal povzdych. „Kedysi sme spolu chodili."

Korene sa uvoľnili a my sme s výkrikom spadli do jazierka. To, že sme boli celkom blízko pri sebe, zapríčinilo, že sme do seba pod hladinou narazili a horšie sa nám potom plávalo hore. Keď sme sa konečne vyterigali nad hladinu a mohli vykašľať vodu, ktorá sa nám pri páde dostala do pľúc, tesne nad jazierkom sa vytvorilo niečo ako klietka z koreňov. V podstate sme cez ňu ani nevideli, taká bola hustá.

Otočila som sa a pozrela na baby. Emma naznačila rukou, aby sme išli preč, aj tak tu asi nie sme vítané. Ponorila sa a odplávala. Ja s Elou sme ju nasledovali. Pri východe z tunela sme však museli zastaviť. Blokovali ho totiž akési mreže z morských rastlín. Zelenohnedé úponky krížili celý východ z tunela. Chytila som ich a zalomcovala nimi, ale ani sa nehli. Emma sa pridala a skúsila nimi tiež hýbať, no nešlo to. Luna nás tu zrejme chce väzniť. Ale prečo?

Odplávali sme naspäť do jazierka. Na jeho dne sa trblietali farebné koraly. Keď sme sa vynorili, klietka sa tam stále nachádzala, ale už o niečo redšia. Hýbala sa a pomaly sa začínala strácať.

„Luna, všetko je preč, dobre? Chodil som s ňou, ale bolo to dávno. Nemáš dôvod žiarliť," povedal Austin. „Milujem ťa."

Emma vzdychla. „Och, bože... naozaj si neželám byť svedkom nejakého trápneho vyznania lásky dvoch zaľúbencov," frflala v slovenčine. S jej náladou má určite niečo spoločné fakt, že sa ešte úplne nevyrovnala s rozchodom. Luna tu zrejme nie je jediná, kto žiarli.

Spleť konárov nad našimi hlavami sa už úplne stratila.

„Prečo si mi vtedy teda klamal?"

„Lebo som vedel, že ťa to rozruší."

Austin na Lunu uprene hľadel a vyzeralo to, že ju ide pobozkať. Emma si hlasno odkašľala.

„Počujte, vy zaľúbenci, ak ste si už vydiskutovali vaše nezhody..."

„Čo chceš?" odvrkla Luna.

„Ísť domov. Tak ak by si mohla niečo spraviť s tými rastlinami, čo sú dole v tunely. Veď vieš..."

„Nie, nemohla. Mám pre vás zopár otázok."

„Tak fajn. Okej. Pýtaj sa, sudkyňa," povedala Emma protivne.

„Najskôr vylezte von."

Zapreli sme sa o okraj jazierka a vytiahli sa na súš. O chvíľu sme boli vo svojej ľudskej podobe. Postavili sme sa na nohy.

„Čo chceš vedieť?" ozvala sa opäť Emma.

Luna sa nadýchla a založila si ruky vbok. „V prvom rade ma zaujíma, ako ste sa sem dostali."

„Ja na Havaji bývam takmer celý život a Lea s Elou prileteli lietadlom na niekoľko týždňov," odpovedala Emma. Hneď mi bolo jasné, že Lune poskytla takúto odpoveď náročky, pretože ju chcela vytočiť.

Luna sa zatvárila zmätene a potom povedala: „Čože? Nie. Ja som sa pýtala, ako ste sa dostali do tejto jaskyne." 

Vysvetlili sme Lune, čo sa stalo, a ako sme sa sem dostali. Povedali sme jej o surferskej párty. O tom, ako sme člnom priplávali na nejakú neznámu pláž. O tom, ako sme našli jaskyňu, v ktorej sme objavili tunel, čo nás priviedol sem.

„Dobre. Stop. Zvyšok viem. Bola som tu, keď vás stiahol ten vír. Videla som vás." Toto ma naozaj zaskočilo. Nevedela som, že tu vtedy bola. Nikdy by mi takéto niečo ani len nenapadlo. Veď som ju tu nikde nevidela.

Prekvapene som sa na Lunu pozrela. „Ale... ako?"

„Stála som tam za tým stĺpom," prstom ukázala ku konkrétnemu stĺpu. „Ďalej ma zaujíma, kde ste našli ten koral."

„Aký koral???" nechápavo sa spýtala Emma.

„Na to, aby bola premena trvalá, treba, aby sa vám do žíl dostal jed z koralu. Ak by sa to nestalo, morskými pannami by ste boli len niekoľko hodín. Ani by ste nemuseli zistiť, že ste nimi boli." 

Zamyslela som sa nad tým dňom, kedy sa to stalo. Vynorili sme sa nad hladinu po tom, ako nás stiahol vodný vír. Lenže podarilo sa to len mne a Emme. Ela nikde nebola. Emma sa ponorila, aby ju našla. Podarilo sa jej to. Ela síce bola nejaký čas v bezvedomí, ale o chvíľu sa prebrala. Potom išli okolo tí dvaja chalani s člnom. Nastúpili sme k nim. Pamätám si, že... No jasné. Keď sme boli v člne, Emma v ruke držala nejaký zvláštny koral. Vravela, že ho našla, keď sa vtedy ponorila, aby zachránila Elu. Obzerala si ho a vtedy ju popichal. Emma mi ho podala, aby som sa naň mohla lepšie pozrieť. Lenže čo čert nechcel, pichlo to aj mňa. Keď sa ho Ela snažila hodiť naspäť do mora, stalo sa jej to isté.

„Spomenula som si na to. Emma, pamätáš si, keď si sa vtedy ponorila po Elu, aby si ju našla?"

„Áno. To si pamätám," prikývla.

„Keď sme vtedy nastúpili na čln k tým dvom chalanom, držala si v rukách koral. Našla si ho, keď si zachraňovala Elu."

„No jasné... Ako som na to mohla zabudnúť?"

„Takže ste ho našli tu? V okolí jaskyne?" začudovane sa spýtala Luna. „To je zvláštne. Kedysi som odtiaľto všetky odvliekla preč, aby k nim nikto nemal prístup. Ako je možné, že som jeden prehliadla?" Z nenávistného tónu, ktorým sa s nami sprvu rozprávala, postupne prechádzala na neutrálny a zdalo sa, že už ňou nelomcuje taký hnev.

„A čo tie, ktoré sú v jazierku?"

„To je iný druh. Nie sú kúzelné."

„Ale..." ozvala sa Ela. „Prečo si to spravila?"

Luna sa zamyslela. „Prečo som ich odvliekla preč?" Ela prikývla. „No... už neviem. Bolo to dávno. Mám taký pocit, že som nechcela, aby sa k nim dostal nejaký potápač a staral sa do toho." A ja mám zas taký pocit, že si nechcela, aby na svete pribudli ďalšie morské panny, pomyslela som si. „Ale to je už teraz jedno." Zdvihla ruku a chvíľu ňou hýbala. „Môžete ísť. Mreže sú preč."

Otočili sme sa, že skočíme do jazierka. Vtedy sa Emma ozvala: „Počkať. Ako si to spravila?"

„Čo som spravila?" nechápala Luna.

„No... predsa tú vec s rastlinami. Ako si nimi pohla?"

„Vy ste na to ešte neprišli?"

„Na čo sme mali prísť?" spýtala som sa. Už mi naozaj vôbec nič nedáva absolútne žiadny zmysel. Dnes ma pravdepodobne neprekvapí nič, čo sa stane. Hoci to bude akokoľvek šokujúce.

„Každá morská panna má schopnosti. Väčšinou sa týkajú prírodných živlov, niekedy nemusia."

„Prírodných živlov, hovoríš?" V hlave sa mi vybavila jedna udalosť, na ktorú som už takmer zabudla. Ela sa raz, keď sme boli na izbe, bavila s mobilom. Mám taký pocit, že písala niečo na facebooku, alebo tak. Úplné podrobnosti si už nepamätám. Potom jej odrazu vyletel do vzduchu a pristál na opačnom konci izby. Vravela, že ho ako keby niečo odfúklo. 

Ela má moc nad vetrom.

Nechcela som to však vyťahovať pred Lunou. Zatiaľ ju veľmi dobre nepoznáme a toto by som rada na nejaký čas držala v tajnosti. Rovnako ako aj fakt, že vidím budúcnosť.

„Áno, väčšinou sa týkajú prírodných živlov," odpovedala na moju otázku.

„Zatiaľ sme žiadne schopnosti neobjavili. Keby niečo, dáme ti vedieť. Maj sa," skonštatovala som a skočila do vody.

Keď som s Elou prišla na hotel, babka nebola v práve najlepšej nálade. „Kam ste odišli? Veď ste vedeli, že máme objednaný výlet. Obidvom som vám chcela zavolať, ale mobily ste si nechali tu."

Ruka mi vyletela k čelu. „Sakra. My sme na to úplne zabudli. Prepáč." Novinky o neznámej morskej panne nás tak zaujali, že výlet nám úplne vypadol z hlavy.

„Prepáč nepomôže, Lea. Nestíhame sa tam dostať. Už určite odišli."

„Nemala si na nás čakať. Mohla si ísť bez nás."

Zavrtela hlavou. „Kde ste vlastne boli?"

„Len sa prejsť," zaklamala som.