„Ahojte," pozdravila nás Emma po tom, ako som s Elou prišla na dohodnuté miesto. Chcela nás totiž niekam vziať.

„Ahoj. No kamže to ideme?" spýtala sa jej Ela.

„Neďaleko je jeden podnik, kde robia naozaj skvelé koktejly. Bolo by hriech nevyskúšať ich, keď už ste tu," skonštatovala.

Prišli sme na miesto a vošli do pomerne preplneného klubu. Zo stropu svietili farebné svetlá reflektorov. Hudba hlasno hulákala. Ľudí tu bolo naozaj plno, ale nie toľko, že by sme sa nemali kam pohnúť. Pretlačili sme sa dopredu k pultu a objednali si koktejly. Ako sme čakali, kým nám ich donesú, zastavili sa pri nás akísi traja chalani.

„Vás dve sme tu ešte nevideli," povedal jeden z nich Ele.

„Sú tu len na dovolenke," odpovedala za nás Emma, potom nás predstavila. „Naše koktejly," poznamenala potešene, keď ich barman položil na pult. Zaplatili sme, vzali si koktejly a pomedzi ľudí sa pretlačili ďalej od pultu. Chvíľu sme tancovali s Emminými kamarátmi. Asi o desať minút som si všimla, že Emma prestala tancovať a so zvláštnym výrazom v tvári pozerala k vzdialenému pultu.

„Emm, si v pohode?" spýtala som sa jej. 

„To je Austin."

„Kto?" nechápala som.

„Môj bývalý," zvrtla sa na päte a utekala preč. Pohár s nedopitým koktejlom položila na stôl, okolo ktorého bežala.

Austin

Vonku pred klubom bolo počuť šum morských vĺn chaoticky narážajúcich na breh a tlmenú vravu ľudí.

Keď som prišiel na miesto, Luna tam už bola. Vošli sme do klubu a podali si ruku s barmanom. Objednali sme si naše obľúbené koktejly a usadili sa na vysokých barových stoličkách čiernej farby. Hudba vychádzajúca z reprákov sprevádzaná vravou a pospevovaním si ľudí, vytvárala v miestnosti obrovský hluk.

Naklonil som sa k Lune. „Dnes vyzeráš naozaj neskutočne," šepol som jej do ucha. Ryšavé vlasy mala zapletené do dlhého vrkoča, nad ktorým sa jej vynímal veľký žltý kvet a na sebe mala žlté šaty, spod ktorých jej trčali dlhé štíhle nohy. 

„Ďakujem," usmiala sa na mňa a vtisla mi bozk na líce.

Odpil som si z mangového koktejlu a pozrel na tancujúci dav. „Nejdeme tancovať?" spýtal som sa Luny.

„Jasné," súhlasila. Postavil som sa a vtedy som zbadal Emmu. Svoju bývalú frajerku. Tiež na mňa hľadela. Asi si ma všimla v tom istom momente, ako ja ju. Stála tam medzi tancujúcou mládežou. Chvíľu sme na seba civeli a potom sa jej prihovorila brunetka stojaca pri nej. Emma, stále hľadiac na mňa, jej odpovedala, následne sa zvrtla a utekala preč.

„Austin? Deje sa niečo?" prehovorila na mňa Luna.

„Potriasol som hlavou a silene sa usmial. „Nie, nič. To je v pohode, zlatko. Poďme tancovať."

Lea

Ja a Ela sme sa rozbehli za Emmou. Utekala po chodníku a pri najbližšom móle zabočila a bežala po ňom. Potom skočila do mora. Nasledovali sme ju. Asi tuším, kam chce ísť. Na ostrov Pangea. Do jaskyne, v ktorej nás ku dnu stiahol vodný vír. Skočili sme za ňou do tmavej vody pokrytej jemnými vlnami trepotajúcimi sa na povrchu. Nočná slaná ríša nás prijala k sebe a my sme sa po jej dotyku premenili. Keďže vonku vládla tma, pod morskou hladinou sme toho tiež veľa nevideli. No niečo predsa len áno. Síce more oplývalo pomerne slabým osvetlením, ale kadiaľ sa dostaneme do tej jaskyne, sa vidieť dalo. Tma bola zhovievavá a dovolila nám nájsť cestu. Preplávali sme vzdialenosť, ktorá nás delila od tunela do jaskyne. Vplávali sme doň. Tu sa už ku nám tma tak zhovievavo nesprávala. V tuneli sme nevideli vôbec nič. Po niekoľkých metroch sa pred nami začali skvieť rôzne farby. Nepochybovala som o tom, že sú to koraly na dne jazierka v jaskyni. Preplávali sme pomedzi farebné výčnelky a vynorili sa. Vyzeralo to tu, ako som si pamätala. Po ľavej ruke so šumom padal do jazierka vodopád. Strop sa tiahol do vysokého oblúku podopieraného stalagnátmi. Jaskyňu osvetľovalo svetlo prichádzajúce nevedno odkiaľ.

Emma sedela zhrbená na zemi niekoľko metrov od jazierka. Začula nás a otočila sa. „Čo... Čo tu robíte?"

„Báli sme sa o teba," vysvetlila Ela.

„Chcem byť sama," odvetila Emma a otočila sa od nás.

Ela na mňa pozrela a kývla hlavou smerom k tunelu, ktorým sme sem prišli.

Austin 

Spolu s Lunou som vyšiel von a na pláži v blízkosti klubu sme sa rozlúčili. Pešo som odišiel domov. Prechádzal som cez trhovisko okolo prázdnych stánkov, ktoré sa cez deň hmýria vôňou a farebnosťou ovocia a zeleniny. Teraz však zívali prázdnotou. Naokolo nebolo ani jednej živej duše. Všetci sú buď doma, alebo niekde na diskotéke. Šum mora ozývajúci sa naokolo vo mne vyvolával pocit pokoja. Keď som šiel okolo pláže, preliezol som nízky múr, ktorý ma od nej delil. Vyzul som sa a bosý kráčal po studenom piesku objatý nocou. Chlad piesku ma upokojoval. Dostal som sa k nášmu domu a preliezol späť na chodník, kde som sa obul. Prišiel som k vchodovým dverám a tam som zistil, že mi chýbajú kľúče. Po ceste a v klube som ich určite nestratil, to by som si všimol. Jediné miesto, kde mohli ostať, je koralová jaskyňa. Keďže som nechcel rodičov budiť zvonením, nech mi otvoria, rozhodol som sa, že vytvorím portál, ktorým sa dostanem do jaskyne. Je pravda, že portálom môžem prejsť aj do svojej izby, ale tie kľúče budem ešte istotne potrebovať. Poobzeral som sa okolo, či ma niekto nezbadá a začal sa sústrediť na portál. Našťastie sa mi opäť podaril a bez problémov som sa ním dostal do jaskyne. Teda vlastne... Jeden problém sa predsa len vyskytol. Takmer som pri vychádzaní z portálu narazil na stalagnát v jaskyni. O pár metrov ďalej som zbadal svoje kľúče. Vykročil som vľavo, že obídem stalagnát, ale keď som zbadal, kto sedí na zemi pri jazierku, radšej som sa o krok vrátil a vystrčil spoza stĺpu len hlavu.

Emma tam sedela s hlavou opretou o kolená. Vyzerala byť nejaká smutná. A naozaj by som rád vedel, ako sa sem, sakra, dostala! Čo tu robí? Aj by som sa jej šiel spýtať, ale asi by tiež chcela vedieť, prečo tu som, ako som sem prišiel, a bla bla... Nuž som len ostal stáť na mieste a sledoval ju. Pri pohľade na jej vlasy sa mi vybavilo, ako som sa ich dotýkal. Keď som sa zahľadel na jej tvár, spomenul som si na naše spoločné bozky. Potriasol som hlavou a vyhnal si z nej spomienky na minulosť.

Emma sa o pár sekúnd zdvihla a kráčala k najväčšiemu z piatich jazierok. Chvíľu pred ním len stála a hľadela na vodu. Zrak mi padol na jej pekný zadok. Hm...

Potom si sadla na kraj a nohy si po kolená namočila do jazierka. A čo sa stalo o chvíľu, ma úplne zarazilo. Zabehla mi pri tom slina. Takmer som sa potkol o neexistujúci výčnelok, hoci som len stál na mieste.

Ona sa premenila!!!

Namiesto nôh sa jej objavil rybí chvost pokrytý modrými šupinami. Morskou pannou sa musela stať teraz nedávno. Keď sme spolu ešte chodili, bola človek. Určite. Zistil by som, keby nie. A určite by mi o tom aj niečo povedala.

Nadvihla sa na rukách a zhupla sa do jazierka. Rýchlo som vzal svoje kľúče a šiel domov.

Luna

Práve som sa chystala preplávať cez podmorský tunel vedúci do jazierka v koralovej jaskyni. 

Už som bola v blízkosti tunela, keď z neho oproti mne vyplávala morská panna s modrou plutvou a hnedými vlasmi. Podobala sa na jedno z tých troch ľudských dievčat, čo som nedávno videla v koralovej jaskyni. Tie, čo ich stiahol vodný vír. Dúfala som, pevne som verila, že sa na morské panny nezmenia.

Keď ma zbadala, najskôr prekvapene vyvalila oči, potom otvorila ústa, že niečo povie, no vzápätí sa zarazila, lebo pod vodou sa predsa rozprávať nedá. Ostala zo mňa naozaj veľmi prekvapená. Asi si myslela, že iné morské panny tu už nie sú. Napoly začudovane a napoly vystrašene pokrútila hlavou, oboplávala ma a upaľovala preč. 

Vplávala som do tunela a vynorila sa v jaskyni. Pri jednom vzdialenejšom stalagnáte som zbadala trblietať sa modré iskry, ktoré zvyčajne ostanú po Austinovom portáli a potom zmiznú. Takže Austin tu teraz musel byť. Zaplavili ma pochybnosti a zmätok. Znamená to, že sa s tou modrou morskou pannou tajne stretáva? To si s ním ešte vydiskutujem...

Lea

Ráno som sa zobudila na naliehavé klopanie na dvere. Kto nás môže takto ráno budiť?, pomyslela som si a postavila sa z postele. Došuchtala som sa ku dverám. Nahlas som zívla, chytila kľučku a otvorila. Vo dverách stála Emma, ešte v pyžame a divne na mňa vyvaľovala oči. Vlasy mala strapaté a bolo vidno, že sa tiež pred chvíľou zobudila.

„Emma, čo..." začala som. Nenechala ma dohovoriť a vytiahla ma na chodbu.

„Kde je Ela?" spýtala sa potichu.

„Ešte spí," odvetila som. „Emma, vôbec nechápem, čo..."

„Choď ju zavolať. Toto by ste mali vedieť obe," skonštatovala s vážnym výrazom na tvári. V očiach sa jej črtala únava, z čoho som usúdila, že toho v noci veľa nenaspala. „Chcela som vám to povedať ešte včera, ale nechcela som vás budiť," dodala, keď som sa vracala do izby.

V našej izbe vládlo šero kvôli zatiahnutým žalúziám. Cestou k Elinej posteli som pozrela na starú mamu, či sa nezobudila. Našťastie nie. Naklonila som sa k Ele a šepla: „Ela." Nič. Tak som šepla hlasnejšie: „Ela!"

Teraz sa už strhla a vyvalila na mňa oči. „Lea, čo stváraš?" povedala ospalo.

„Emma nám chce niečo povedať. Poď," potiahla som ju za ruku.

„Och, bože..." hlesla, ale postavila sa a išla za mnou. Vyšli sme na tichú chodbu za Emmou. 

„Emma, čo si to chcela?" spýtala sa jej Ela a zívla.

„Včera, keď som sa vracala naspäť, videla som ju."

„Čo... teda koho si videla?" nepochopila som.

Naklonila sa k nám a úplne pošepky povedala: „Morskú pannu. Nie sme tu samé."

„Počkaj, počkaj... Kde si ju videla?"

„Tam, kde sa vychádza z tunela. No... veď viete, z ktorého. Pod koralovou jaskyňou." Pery nervózne stisla do jednej vodorovnej čiarky.

Možno, že tu nebýva často. Možno len plávala okolo, napadlo mi. Následne som svoju myšlienku vyslovila nahlas a baby súhlasne prikývli.

„Áno, je to možné. Zajtra tu už byť nemusí," utrúsila Ela.

„A keby tu bývala? Možno je tu dlhšie, ako my," skonštatovala Emma. „Azda... Azda o nás aj dlhšiu dobu vie."

Obrátila som sa na Emmu: „Emm, videla aj ona teba?"

Emma sa práve chystala odpovedať, keď z jednej z izieb vyšiel muž. Čakali sme, kým odíde, aj keď síce je pravda, že ani nemusí rozumieť po slovensky. Ale aj tak. Istota je istota. Po dlhej chodbe prechádzal slimačím tempom. Vliekol sa, ako keby to robil schválne. Tmavé vlasy sem tam pretkané šedinami mu na hlave stáli na všetky strany. Pohmkával si akúsi melódiu a tváril sa, ako keby ho práve niekto ovalil panvicou po ksichte. Keď konečne odišiel, Emma odpovedala na moju otázku: „Áno videla. Bola zo mňa trochu prekvapená, ale nie tak, ako ja z nej."

„Ako vyzerala?" vyzvedala Ela.

„Neviem už presne," zamyslela sa. „Ale pamätám si, že plutvu mala striebornú a vlasy ryšavé. A veľmi dlhé."

„Pôjdeme tam?" navrhla som. „Do jaskyne."

„Ja neviem. Neviem, či je to dobrý nápad," skonštatovala Emma a prešla si rukou po hnedých vlasoch. Oči jej nervózne poskakovali po chodbe, na ktorej sme stáli.

Chvíľu sme na seba len neisto hľadeli. Všetky tri sme zo zistenia, že je tu ďalšia morská panna, boli prekvapené, udivené, no zároveň by sa dalo povedať, že sme to aj trochu čakali. Do koralovej jaskyne sa môže dostať ktokoľvek a kedykoľvek, takže pravdepodobnosť, že je tu morských panien viac, je prípustná. Aj keď sme (teda len Emma, nie všetky tri) zatiaľ videli len jednu. A nemyslím si, že možnosť, že tu žiadna ďalšia nie je, je na sto percent istá.

Po niekoľkých sekundách mlčania Ela rozhodne vyhlásila: „Ja myslím, že by sme tam mali ísť."