Ela

„Ahoj," povedal Kristián a objal ma. Práve sme sa s Leou vrátili zo Žiliny. Bola som s Krisom dohodnutá, že sa stretneme, keď prídem domov.

„Ahoj," odvetila som. Pozrela som mu do tváre s pomerne bledou pleťou, ktorú mu lemujú krátke čierne vlasy a v jej strede sa mu vynímajú jasné zelené oči. Oblečené mal trojštvrťové džínsové nohavice a obtiahnuté zelené tričko s krátkym rukávom, v ktorom pekne vynikala jeho vypracovaná postava a farba trička zvýrazňovala jeho už aj tak výrazné zelené oči.

„Dnes ti to pristane. Si veľmi pekná," krásne sa na mňa usmial. Zacítila som, ako sa mi do tváre nahrnula červeň. Vykročili sme smerom k rieke a vybrali sa po chodníku popri nej. Nejakú tú chvíľu sme kráčali v tichosti a potom, aby som prerušila trápne ticho, som sa ho spýtala: „Ako sa má sestra?"

„Dobre," usmial sa na mňa tým svojím nádherným úsmevom.

Úsmev som mu opätovala. „Ešte stále túži po veľkom plyšovom jednorožcovi?"

„Áno, ešte stále. Našťastie som však jedného objavil na internete. Čoskoro bude mať meniny."

„Predpokladám, že je ružový."

„Predpokladáš správne."

„Hah, tak to bude asi nadšená. Pozdrav ju odo mňa."

„Vykonám, šéfe," povedal vážnym hlasom, čo ma rozosmialo.

„Keď už hovoríš o tej farbe, aká je vlastne tvoja obľúbená? Ešte som sa ťa na to nepýtal."

Zadívala som sa do jeho nádherných smaragdovozelených očí a povedala: „Tyrkysová. A tvoja?"

„Ružová."

Zasmiala som sa. „To mal byť vtip, že?"

Pár sekúnd sa tváril úplne vážne, ale potom so smiechom povedal: „Áno."

Sadli sme si na jednu z lavičiek, ktoré sa nachádzali pod stromami povedľa chodníka. Kristián ma objal okolo pliec a ja som mu položila hlavu na rameno.

„Čo plánuješ robiť cez prázdniny?" ozval sa.

„Ešte neviem," odvetila som. Potom som si spomenula na ten Havaj. Plesla som si rukou po čele. „Teda vlastne... Idem s Leou na Havaj učiť sa surfovať. Vieš, malo to byť prekvapenie pre Leu na narodeniny od jej rodičov, preto som to nemohla nikomu povedať, aby sa náhodou nestalo, že sa to nejako dozvie a už by to nebolo prekvapenie."

„Ja by som jej to neprezradil, ale aj tak chápem, že si mi to nepovedala skôr. Vau, na Havaj? A na ako dlho?" zaujímal sa.

„Asi tri týždne." Zdvihla som hlavu a pozrela som sa naňho. Tiež na mňa uprel zrak.

„Tak to sa dlho neuvidíme," do hlasu mu vošiel smútok.

„Ani sa nenazdáš a som naspäť," skúsila som zlepšiť situáciu s pokusom o úsmev, no neúspešne. „Budeš mi chýbať," dodala som, keď som si uvedomila skutočnosť, že ho tak dlho neuvidím.

„Aj ty mne." Ja mu budem chýbať, zapišťala som v duchu a div, že som sa neroztopila od šťastia. Pohladil ma po líci a spočinul na ňom rukou. „Veľmi som si ťa obľúbil za ten čas, čo sa poznáme. A si naozaj krásna."

Nevedela som, čo mu mám povedať. Bola som úplne vyvedená miery z toho, čo povedal a len som sa tam škerila ako taký debil. Toto mi ešte žiadny chalan nepovedal.

Naklonil sa ku mne a tým ma vytrhol zo zamyslenia. Keď som si uvedomila, že ma chce pobozkať, ostala som v pomykove a nevedela, čo mám robiť. A potom sa to stalo. Nalepil sa svojimi perami na tie moje a nežne ma pobozkal. V bruchu mi zašvitorili motýliky. Objala som ho rukou okolo krku a druhou som mu prešla po líci a potom po jeho ebenovo čiernych vlasoch.

Odtiahol sa a oprel sa čelom o to moje. „Už dlho som to chcel urobiť, ale akosi som nevedel nájsť odvahu," zašepkal.

„Som rada, že si ju našiel," usmiala som sa na neho. Znova ma pobozkal.

Odrazu mi zazvonil mobil. Odtiahla som sa od Krisa a tým ukončila náš bozk. „Počkaj, zdvihnem to. Prepáč," ospravedlňujúco som sa na neho pozrela. Vytiahla som mobil z kabelky. Na displeji som si prečítala Ocko. „Áno, oci?" ozvala som sa po stlačení zeleného tlačidla.

„Ahoj. Kedy prídeš domov? Stará mama sa vrátila z kúpeľov a zastavila sa u nás. Chcela by ťa vidieť."

„Už som na ceste," hlesla som.

„Dobre. Ahoj."

„Ahoj," odzdravila som a zrušila hovor. „Ja by som už mala ísť domov. Vieš, stará mama sa vrátila z kúpeľov a zastavila sa u nás," vysvetlila som Kristiánovi.

„Tak poďme teda." Postavili sme sa a ruka v ruke sme kráčali k paneláku. Pri vchodových dverách sme sa objali a Kris ma opäť pobozkal. Tento krát ma bozkával naliehavejšie a žiadostivejšie ako predtým.

Lea

Pokúsila som sa do kufra napchať posledný kus oblečenia a následne kufor zazipsovať. Vôbec mi to nešlo. Toto bude naozaj asi už posledné, čo môj čierny kufor zvládne. Nikdy sa mi doň nezmestí dostatok vecí. A pri tom je naozaj dosť veľký.

„Lea! Máš zbalené?"

„Už to bude, mami!"

Silno som rukou zatlačila na vrch zatvoreného kufra a druhou rukou sa ho opäť pokúšala zapnúť. Zips sa trochu pohol. Potom ešte viac, až sa mi to nakoniec predsa len podarilo. S úľavou som si vydýchla a utrela čelo od potu. Zapnúť kufor naozaj nie je žiadna brnkačka. Najmä, keď balíte veci na celé tri týždne.

Postavila som sa na nohy a oboma rukami chytila kufor za rukoväť. Tiež mi dalo veľa námahy, kým som ho vôbec postavila na kolieska. Potiahla som ho a ťahala von z izby. Ešte, že má tie kolieska. Ak by som ho mala niesť, určite by som ho nepohla ani o centimeter. Zastavila som sa pri dverách, jednou rukou ich otvorila a ťahala kufor na chodbu.

Čaká ma ďalšia výzva. Schody. Toto už ale nezvládnem. Prešla som na druhý schod a potiahla kufor. S rachotom sa zrútil na schod nachádzajúci sa nad tým, na ktorom som stála.

„Lea, všetko v poriadku?" ozval sa otcov hlas.

„Neviem. Kufor akosi protestuje."

„Hneď som tam," oznámil mi a o pár sekúnd som ho začula ísť po schodoch. Keď ku mne dorazil, vzal kufor do jednej ruky a zniesol ho dole. „Máš ho teda riadne ťažký."

Doniesol sa ku mne Dávidov škodoradostný smiech. „Ona si totiž namiesto oblečenia balí kamene!"

„To nebolo vtipné," zavolala som hlasom bez emócii.

„Ale bolo. Aj Nemo sa smeje." Jemu ten škrečok ešte neutiekol?

Vykašľala som sa na Dávidove reči a išla za otcom po schodoch. Otec môj kufor naložil do strieborného auta.

Spomenula som si na príručnú batožinu a vrátila sa späť do svojej izby. Na zemi pri posteli ležala veľká čierna kabelka. Prehodila som si ju cez plece.

„Dávid, ty si ešte v pyžame?" spýtala som sa ho, keď som vyšla na chodbu a cez pootvorené dvere videla, ako sa hrá so škrečkom.

„No hej. A čo? Veď sa rýchlo prezlečiem. Mama mi nachystala oblečenie."

„Tak si švihni, veď už ideme." Dávid totiž trval na tom, že na letisko pôjde s nami.

„A čo Nemo? Nenechám ho tu," vyhlásil zúfalo.

„Zariaď si to ako chceš," hlesla som a odišla späť do chodby na prízemí. Obula som si tenisky. O pár minút sa do chodby dostavil aj Dávid s modrou taškou v ruke. Nachádzal s taškou s akousi prehnanou opatrnosťou.

Nasadli sme do auta a vyrazili. Keď sme boli blízko Ellinho paneláku, počkali sme chvíľu na nich. Potom sme pokračovali v ceste k domu starej mamy, ktorá s nami tiež mala letieť na Havaj. Nasadla do auta Čerňanskovcov, lebo v našom už nebolo dosť miesta.

Cesta na Bratislavské letisko bola pomerne dlhá. Čas som si krátila počúvaním hudby od Kristíny Pelákovej a Simy Martausovej. //Uprostred búrok a tmy,/ daj vedieť, že stále si,/ obleč ma do nového kroja,/ veď som žena hodná boja./ Uprostred predstáv a snov,/ daj vedieť, že stále som,/ nenahraditeľná.//