Emmet

Vychádzajúce slnko farbilo oblohu do rôznych odtieňov oranžovej. Pevnejšie som uchopil vrece, v ktorom bola morská panna, pretože sa mi šmýkalo v rukách a takmer spadlo na zem. S Johnym sme sa tvárili, že na loď prenášame vrece s rybami. O nejakú chvíľu by mali doraziť aj akýsi jeho kamaráti, či kolegovia, alebo kto to vlastne je. Položili sme morskú pannu do jednej z kajút a vytiahli ju z vreca. Už nemala chvost, ale nohy. Pre istotou sme ju zviazali, aby nemohla utiecť, keď sa preberie.

„Ten tvoj bratranec Liam..." prehovoril Johny, keď zaväzoval posledný uzlík. „Prekvapilo ma to. On chcel predsa pátrať po morskej panne. A teraz ju chce pustiť. Hm..." Pomaly krútil hlavou.

„Tiež ma to prekvapilo," odvetil som. Liam mi hovoril, že by sme ju mali pustiť, lebo nám predsa zachránila život. Nebyť jej, nemuseli sme tu teraz byť. Lenže ja si na to nespomínam. Nepamätám si na ňu. Nevidel som ju. Ryšavka musela byť vtedy v našom veku. Dieťaťu určite nenapadne niekoho zachraňovať. Som si istý, že nás zachránila iná morská panna. Inak si to vysvetliť neviem. Hoci podľa Liamových opisov morskej panny z tých čias, vyzerá úplne rovnako.

„Ako sa vám podarilo utajiť to všetko pred Emmou?" zaujímalo ma. „Je predsa vaša dcéra."

„Ona sa s ňou pozná. Nie som si istý, či som to pred Emmou utajil."

„Nerozumiem."

„Liam bol za mnou včera dopoludnia, aby som mu ukázal, v akom stave je morská panna. Keď z akvária odišiel, po niekoľkých minútach som išiel tiež. Cez okno som videl, ako stojí pred hotelom a o niečom debatuje s Emmou a tými dvoma dievčatami, ktoré učila surfovať."

„Lea s Elou, nie?"

„Áno, myslím, že sa tak volajú. Tie dve, čo raz aj s ryšavkou prišli po Emmu k nám domov a čo som ich tebe a Liamovi ukazoval na snímke zo záznamu z bezpečnostnej kamery," skonštatoval Johny a spolu sme vyšli z malej kajuty vymaľovanej na bielo obsahujúcej niekoľko stoličiek, v ktorej sme nechali morskú pannu. Zamkol dvere a vybrali sme sa po úzkej chodbe. „Po obede som Emmu prichytil vo svojej pracovni, ako sa mi hrabe v skrinke s kľúčmi. Tvárila sa, že potrebuje papier a ceruzku, ale ja si myslím, že hľadala kľúč od akvária."

„Ako ste vyriešili, aby ten kľúč už nehľadala?"

„Jednoducho. Spravil som jej bezkofeínovú kávu a nasypal do nej prášky na spanie. Priznám sa, nerobil som to rád. Nemám z toho kto vie aký dobrý pocit. Ale nechcem, aby sa miešala do môjho biznisu. Nechcem ju do toho ťahať. Nemyslím to s ňou zle."

„Možno len stačilo, keby ste ju zamkli v jej izbe," skonštatoval som, hoci sa mi nepáčil ani tento variant.

„Možno," hlesol Johny a sadol si na lavičku stojacu vo vonkajšej časti lode. Sadol som si vedľa neho. „Lenže tak by sa dozvedela, že sa ju snažím zdržať. Viem, že nie som kto vie aký dobrý otec. Nechcel som, aby sa naštvala. Takto nič nezistí. A druhá vec, prečo som to riešil takto je tá, že som bol dohodnutý s niekoľkými kolegami potápačmi. Mali prísť ku mne domov, inde sme sa stretnúť nemohli. Po obede Emma doma nezvykne byť, nemyslel som, že tam práve teraz bude. Preto som sa s nimi dohodol na takom čase, kedy tam nebýva. Potreboval som s nimi prebrať morskú pannu. A Emma to počuť nemohla. Vedel som, že ak jej dám prášky na spanie, tak sa zobudí až na ďalší deň, keďže jej telo na takéto lieky nie je zvyknuté."

Z časti som Johnyho konanie chápal, no jeho prístup sa mi nepáčil. Kvôli zisku je ochotný robiť vlastnej dcére takéto veci. Toto naozaj nie je v poriadku. 

Na palubu prišli dvaja muži. Nepáči sa mi, že Johny do toho zaplietol svojich kamošov. Bolo lepšie, keď sme o morskej panne vedeli len my. Johny sa s nim privítal a naštartoval loď, ktorá sa postupne začala vzďaľovať od prístavu.

Ela

„Ahoj, Bella," pozdravila Emma akési modrooké blond dievča, ktoré okolo nás prechádzalo vo vestibule hotela. „Nevidela si náhodou môjho otca? Nevieš, kam šiel?" Je už tretia, ktorej sa na to pýta. Väčšina ľudí, ktorých sme stretli, sa práve teraz zobudili, takže Emminho otca nestretli. Určite odišiel už skôr.

„Ahoj. No mám pocit, že som ho videla z izby, keď som sa zobudila. Akosi som nemohla spať, tak som pozerala z balkóna a sa mi zdá, že niekam išiel autom aj s akýmsi blondínom."

„Nevieš náhodou, ktorým smerom išiel?" pýtala sa naďalej Emma.

„Netuším. Ale možno smerom ku prístavu. Skús mu zatelefonovať," usmiala sa Bella.

„Už som skúšala, ale nezdvíha," zaklamala Emma. „Ďakujem za pomoc. Ahoj."

„Nemáš zač. Ahoj," povedala Bella a pokračovala vo svojej predtým plánovanej ceste. 

Vyšli sme z hotela a kráčali ku prístavu.

„Ten blondín, ktorého spomínala Bella, musel byť určite Emmet," poznamenala Emma cestou. „Chcú spolu Lunu niekam odviezť na lodi. Nejako sa mu muselo podariť zistiť, že sme ju chceli dostať z akvária. Do kelu, keby som len včera bola opatrnejšia pri hľadaní tých kľúčov, nič by mu nedošlo."

„Možno by to zistil aj tak," povedala som.

„Čo budeme robiť? Ideme ich hľadať do mora?" spýtala sa Lea.

„Nič iné nám neostáva. Musíme sa ale nejako dohodnúť s Austinom. Určite pozná zaklínadlá na vymazanie pamäte."

„Na čo nám to bude? Komu chceš vymazať pamäť?"

„Predsa otcovi. Ak si nebude pamätať, že pátral po morskej panne a že sa mu ju aj podarilo nájsť, tak sa o to znova nepokúsi. Nebude vedieť, že nejaká existuje. Chápeš?" vysvetlila Emma.

Zavolali sme Austinovi a dohodli sa s ním, že nás počká v koralovej jaskyni a my tam spolu prídeme aj s Lunou, ak sa nám ju podarí zachrániť a nalákame tam aj Emmeta a Emminho otca.

Utekali sme k vode a skočili pod hladinu. Po premene sme čo najrýchlejšie plávali smerom, ktorým si Emma myslela, že mohol jej otec ísť. Koniec koncov, pozná ho z nás najlepšie. Po niekoľkých minútach sme sa vždy vynorili, aby sme sa mohli poobzerať, či niekde nezbadáme loď. Občas sa nejaká objavila, no väčšinou nepatrila Emminmu otcovi. Vtedy sme sa vždy sklamané ponorili späť pod hladinu a hľadali ďalej. Keď sme už strácali nádej a začínali si myslieť, že ho nenájdeme, Emma zbadala loď, ktorá sa veľmi podobala na jednu z tých, čo vlastní jej otec. Priplávali sme k nej bližšie a zistili, že mala pravdu. Na palube sme videli Emmeta aj Emminho otca. No čo nás prekvapilo, okrem nich tam boli aj akýsi neznámi muži. Emma tvrdila, že sú to jeho kamaráti, s ktorými sa chodieva potápať.

„Ups... Austin si pri mazaní pamäte riadne zamaká," skonštatovala Emma. „Skúsim trochu popočúvať, či je tam aj Luna. Nech sa zbytočne nepreženieme." Emma chvíľu sústredene počúvala a pozerala smerom k lodi. Po chvíľke sa ozvala: „Je tam. Rozprávajú sa o nej. Zatvorili ju do nejakej kajuty."

„Je ich viac, než sme čakali. Ak sa pokúsime dostať na loď, uvidia nás," povedala som. 

Lea sa na mňa pozerala a nad niečím premýšľala. Vyzerala, že jej niečo napadlo. Potom sa ozvala: „Mňa s Emmou áno. Ale teba nie." Usmiala sa.

„Nie. Ja to skúšať nechcem. Čo keď to nevyjde? Neviem to dobre ovládať." Bála som sa skúšať neviditeľnosť. Nevedela som, ako to môže dopadnúť.

„A čo iné nám ostáva?" spýtala sa Lea.

„O čom to tu vy dve hovoríte?" ozvala sa Emma, ktorej sme vo všetkom tom zhone ani nemali kedy povedať o mojej neviditeľnosti. 

„Zistili sme totiž, že Ela má schopnosť neviditeľnosti," odpovedala jej Lea.

„Čože? To je super," nadchla sa Emma, pozrela na mňa a začala ma povzbudzovať: „Ela, choď do toho. Toto nám určite pomôže."

„Ja neviem," povedala som a vyskúšala zmiznúť na niekoľko sekúnd. Podľa pohľadov báb, ktoré vyzerali, že nepozerajú na mňa, ale cezo mňa, som usúdila, že sa mi to asi podarilo. Opäť som skúsila byť viditeľná. „Fungovalo to?"

„Úplne dokonale," povedala mi Lea. „Ty to zvládneš. Uvidíš."

„A keď nie?" Naozaj som z toho mala obavy. Čo ak to prestanem ovládať a odrazu sa tam len tak objavím uprostred ničoho a niekto to udiví? Je to risk.

„Ak nie, tak tam prídeme za tebou a určite sa to všetko vyrieši. Uvidíš," skonštatovala Emma. „Choď. My tu budeme čakať. Budem sa snažiť stále počúvať, čo sa deje vo vnútri. Alebo nám v prípade problémov môžeš skúsiť dať nejaké znamenie pomocou vetra. Zatiaľ ešte neviem, či môj sluch nemá nejaké obmedzenia."

„Dobre," súhlasila som nakoniec. „Posnažím sa." Ponorila som sa a baby ma nasledovali. Voda tu bola naozaj veľmi hlboká. 

* * *

Po premene do ľudskej podoby som sa postavila a premýšľala, kam ísť hľadať Lunu. Všetci okolo mňa prechádzali bez toho, aby si ma všimli. Mala som šťastie. Moja moc ma zatiaľ nesklamala. Loď nebola veľmi veľká, no nebola ani najmenšia. Na jej krajoch sa nachádzalo biele zábradlie. Stála som na drevenej podlahe. Pohľadom som našla dvere, o ktorých som usúdila, že by mohli viesť dnu. Boli však zatvorené. Nemôžem ich otvoriť ako taký duch. Radšej počkám, kým ich neotvorí niekto druhý a tak vojdem dovnútra. 

Prešla som niekoľko krokov k bielym kovovým dverám. V ich blízkosti sedel pri stole Emmin otec a rozprával sa s dvoma neznámymi chlapmi oblečenými v potápačských skafandroch. Emmeta som nikde nevidela. Zrejme je dnu. 

Chvíľu som počúvala ich rozhovor. Lunu nespomenuli. Rozprávali sa väčšinou o potápaní, o Johnnyho práci a o hoteli. Práve keď Johnny po niekoľkých minútach spomenul Emmu, biele dvere sa otvorili a vyšiel z nich Emmet oblečený v bielom tričku a hnedých trojštvrťákoch a na blonďavej hlave mal nasadený slamený klobúk. 

„Dúfam, že sa mýlim a Emma do toho zapletená nie je," skonštatoval Johnny. Chcela som počúvať, čo bude hovoriť ďalej, aby som zistila, koľko toho vie, no nemohla som. Prepásla by som šancu dostať sa k Lune. Emmet sa už chystal zatvoriť dvere, preto som sa rýchlo prepchala cez zmenšujúcu sa škáru a vošla dovnútra. Ocitla som sa v pomerne úzkej chodbe so stenami z kovu natretého bledozelenou farbou. Na jednej strane boli okná a na druhej niekoľko dvier. Skúsila som otvoriť prvé. Miestnosť zívala prázdnotou. Nachádzalo sa v nej len niekoľko rybárskych sietí a potápačské vybavenie. V druhej miestnosti ležali na zemi rôzne vedrá a nádoby. Opäť žiadna Luna. Skúsila som otvoriť tretie dvere. Boli zamknuté. 

„Luna?" skúsila som prehovoriť.„Luna!" povedala som trochu hlasnejšie. Oprela som ucho ku dverám a počúvala, či sa náhodou neozve. Začula som bolestivé zastonanie.

„Ela? To si ty?" ozvala sa chrapľavým hlasom.

„Áno. Idem pohľadať kľúče. Hneď som späť," povedala som a vrátila sa po chodbe naspäť. Mala som šťastie, pretože dvere boli tento krát otvorené. Držal ich jeden z mužov, ktorý sa práve chystal vojsť dnu. Na stole, pri ktorom ostatní sedeli, som zbadala ležať kľúče. Nikto na ne nepozeral. Spravila som ich neviditeľnými a rýchlo vzala do ruky. Vrátila som sa späť do chodby, do ktorej vošiel aj jeden z Johnnyho kamošov. Počkala som, kým sa stratí v jednej z miestností a potom rýchlo odomkla dvere na Luninej kajute a vošla dnu. Zatvorila som za sebou, aby nevyzeralo podozrivo, že je otvorené. Miestnosť bola pomerne malá, vymaľovaná na bielo a nachádzalo sa v nej niekoľko stoličiek. Luna sa začudovane pozerala na otvárajúce sa a zatvárajúce sa dvere. Zrušila som svoju neviditeľnosť a objavila sa pred ňou. 

„Ty vieš byť neviditeľná? Vau. To som nevedela," prekvapene povedala Luna. V tvári bola veľmi bledá a vyzerala dosť choro. Určite aj musela byť hladná. Veď dlho nič nejedla. Dlhé ryšavé vlasy mala strapaté a pochlpené. 

„Áno. Zistila som to len nedávno,"odvetila som a začala rozväzovať povraz, ktorým mala zviazané ruky. „Skúsim to použiť aj na teba. Neviem však, či sa mi to podarí. Ale keď budeme skákať z lode do mora, mali by nás vidieť."

„Prečo? Veď potom budú vedieť, ako som odtiaľto utiekla."

„Potrebujeme ich nalákať do koralovej jaskyne. Čaká tam na nás Austin. Vymaže im pamäť, aby si nepamätali, že chytili morskú pannu. Ak si nebudú pamätať, že ťa chytili, už viac po tebe pátrať nebudú a nechajú ťa na pokoji."

„To je veľmi dobrý plán," odpovedala Luna. 

Práve som jej chcela pomôcť postaviť sa na nohy, keď som spoza dverí začula Emmetov hlas: „Doparoma, veď som tie kľúče položil na stôl. Tak kde sú?" Znelo to, akoby len mrmlal sám pre seba. Dvere na kajute sa otvorili. Nestihla som ani použiť neviditeľnosť. Emmet prekvapene vyvalil oči: „Ela?! Kde sa tu berieš?"