Lea

„Takže on tvrdí, že nič nenašli? A že im nikto tretí nepomáha?" čudovala sa Ela, keď som jej zreferovala môj dnešný rozhovor s Liamom. „Jednoznačne klame. V oboch veciach."

Stáli sme na dlhom móle. Okolo nás sa rozprestierala nekonečná modrosť vody. Stará mama najskôr trvala na tom, že pôjde von s nami, ale vzhľadom k tomu, o čom sme sa chceli rozprávať, sme ju nakoniec prehovorili, aby ostala v izbe a oddýchla si.

„Tiež som si to najskôr myslela... ale potom povedal, aby som začala pátrať s nimi. Chcel mi ukázať koralový tunel. A vraj netuší, čo je na jeho konci. Vôbec neviem, čo si mám o tom myslieť."

„Čo si mu na to povedala?" spýtala sa.

„Že nerada chodím ďaleko od brehu."

„Dobre si spravila."

Vykročili sme po móle smerom k pláži. Teplý letný vánok sa nám pohrával s vlasmi. Vzduchom sa vinula vôňa slanej vody a prenikala nám hlboko do pokožky. Vodná hladina bola pokojná, čo sa tu nestáva veľmi často. Väčšinou ju zdobia hrajúce sa vlny.

„Je to naozaj zvláštne. Keď som s ním bola v kaviarni, krvopotne ma presviedčal o existencií morských panien. A teraz ako keby mu to začalo byť jedno. Zrazu ho zaujíma len koralový tunel."

„Možno vie, že s tým máme niečo spoločné," ozvala sa Ela po chvíľke ticha. „A nechce na seba pútať pozornosť."

„Myslíš?"

„Dáva to logiku."

Zišli sme z móla a bosé kráčali po pláži, ktorú lemovalo množstvo vysokých paliem. Nohy sa nám zabárali do piesku zohriateho od slnka. Mierili sme naspäť do hotela.

„Liam s Emmetom sú jediná spojitosť k Lune. Ak mi Liam klamal, je ešte šanca, že ho prinútime povedať, kde Luna je. Ale ak hovoril pravdu a naozaj ju nikde neuväznili... nebude pre nás jednoduché ju nájsť. Možno ju už nikdy neuvidíme. Je to, ako keby sa doslova prepadla pod čiernu zem."

„Mali by sme zájsť za Austinom a spýtať sa, či nevyskúšal nejaké stopovacie kúzlo."

* * *

Keď sme prechádzali po ulici, obloha sa postupne začínala meniť z modrej na ružovú až sýtu oranžovú. Farby sa zmiešali dokopy a vytvárali priam až magický pohľad. Toto všetko sprevádzal šum mora prenikajúci do našich uší. V diaľke sa črtala béžová stena Austinovho domu. Už sme boli blízko.

Rada by som Lunu našla ešte predtým, než odídem domov. Zo začiatku ju žiadna z nás asi nemala veľmi rada. Ale s postupom času sme sa s ňou skamarátili. Preto by som sa s ňou rada rozlúčila, než odídem na Slovensko. Bolo by mi celkom ľúto, keby sa nám ju nepodarilo nájsť pred odchodom.

Zastavili sme pred béžovým domom. Ela zazvonila. Chvíľku sme čakali.

„Je vôbec doma?" povedala som. Ela iba pokrčila ramenami.

O pár sekúnd nám otvorila žena s opálenou pokožkou a blond melírom v tmavých vlasoch zopnutých štipcom. Zrejme to bude Austinova mama.

„Dobrý deň," ozvala sa Ela. „Je Austin doma? Potrebujeme s ním hovoriť."

„Je doma," odvetila Austinova mama. „Kto ste?" Pozerala na nás s prižmúrenými očami a zvláštnym výrazom v tvári.

Nestihli sme odpovedať, lebo pribehol Austin. „Stalo sa niečo?" spýtal sa bez pozdravu.

„Nič hrozné. Len sme sa ťa chceli niečo spýtať," skonštatovala som.

„Poďte hore," povedal a zamieril ku schodom. Nasledovali sme ho. Austinova mama ostala pri dverách zmätene stáť.

Vošli sme do jeho priestrannej izby s množstvom rôznych predmetov vyzerajúcich ako nejaké kúzelné pomôcky a zatvorili za sebou dvere.

„Tak o čo ide?"

S Elou sme sa na seba pozreli. Nakoniec prehovorila ona: „No... napadlo nám, či si skúšal Lunu nájsť pomocou nejakého stopovacieho kúzla."

Austin smutne vzdychol a klesol na stoličku za stolom. Hlavu si vložil do dlaní. Potom ju zdvihol a pozrel na nás. „Rozmýšľal som nad tým. Hľadal som v knihe kúziel stopovacie zaklínadlá. Ani jedno však nie je uskutočniteľné. Pri väčšine z nich potrebujem mať pri sebe niečo, čo Lune patrí. Pri iných zas mapu a kvapku jej krvi zmiešanú s mojou. Bez nich je akékoľvek stopovacie zaklínadlo nefunkčné. Jediné, čo mám, je mapa." V očiach mal zúfalý výraz. Videla som na ňom, ako veľmi ju chce zachrániť.

„A neexistuje šanca, že by tu nejaká Lunina vec predsa len bola?" spýtala som sa.

Austin len beznádejne zavrtel hlavou. „Luna si u mňa v izbe nikdy nič nenechávala pre prípad, že by to mohli nájsť moji rodičia a vypytovali by sa čo to je, čie to je a odkiaľ to mám."

„Ja... vôbec mi nenapadá, ako by sme mohli pomôcť," skonštatovala Ela. „Tiež ju veľmi chceme nájsť."

Sadla som si na zem a oprela sa o stenu. Musí existovať spôsob, ako zistiť Luninu momentálnu polohu. Kde môže byť? Kam ju mohli zatvoriť? Nemohla len tak zmiznúť. Je snáď mŕtva? Som si istá, že určite žije. Ak ju niekto chytil, isto ju chce živú, aby na nej mohol uplatniť nejaký šialený výskum. „Kiež by prišla aspoň nejaká vízia. Aspoň by sme vedeli, či je v poriadku."

„To je pravda," prisvedčila Ela.

„Práve vtedy, keď víziu potrebujem, neprichádza."

Austin odrazu prudko narovnal chrbát zhrbený nad stolom. Oči sa mu rozšírili dokorán. „Raz som v knihe kúziel objavil zaklínadlo, pomocou ktorého sa u kúzelnej bytosti obdarenej proroctvom dá vyvolať vízia. Je jedno, či je to morská panna, upír, alebo lesná víla. Podstatné je, aby mala dar proroctva. Týmto kúzlom sa však dá vyvolať iba vízia prítomnosti. Nie vízia budúcnosti."

„Idem do toho," povedala som bez rozmyslu. Nad tým, že spomenul upírov a lesné víly, som sa veľmi nepozastavovala. Už ma nič nemôže prekvapiť. Najskôr sa zmením na morskú pannu, potom spoznám kúzelnícky svet a teraz sa dozviem o existencií upírov a lesných víl. Kto vie, čo za ďalšie zázračné bytosti v našom svete ešte žije. „Vízia prítomnosti nám v tomto prípade bude asi aj viac nápomocná ako vízia budúcnosti."

Austin sa postavil a z police zložil veľkú hrubú knihu viazanú v hnedej koži. Začal v nej listovať hľadajúc konkrétne zaklínadlo. „Myslím, že to chvíľu potrvá... ale mám taký pocit, že som ho videl niekde na začiatku." Sústredene obracal stránku za stránkou. Medzi obočím sa mu zjavila ustarostená vráska, ktorá po chvíľke zmizla. „Mám ho." Prestal listovať a prečítal pokyny k zaklínadlu. „Zaklínadlo doznieva približne dvanásť hodín. To znamená, že dvanásť hodín po použití zaklínadla ťa bude bolieť hlava ako počas vízie. A z času na čas budeš vidieť útržky toho, čo si videla počas použitia zaklínadla," oznámil mi. „Možno to bude aj trochu strašidelné. A nepríjemné."

„To nevadí. Chcem to skúsiť." Myslím si, že každý by na mojom mieste premýšľal rovnako.

„Fajn," hlesol Austin a rozostaval okolo mňa sviečky, ktoré zložil z rovnakej police, na ktorej predtým ležala aj kniha so zaklínadlami. Do ruky mi vložil nôž. Keď som naňho pozrela s otázkou v očiach, dostala som vysvetlenie: „Potrebujem, aby sa tvoja krv dostala na tento amulet." V ruke mu na tmavej šnúrke visel okrúhly amulet. Na jeho povrchu bol vyrytý zložitý špirálovitý symbol. Položil ho na zem predo mňa. Priložila som si čepeľ noža na pokožku dlane. Zaváhala som. Toto som ešte nikdy nerobila. Zovrela som dlaň okolo noža a prudkým pohybom si ho zo zavretej ruky vytiahla. Zaštípalo to. Z päste mi začala kvapkať šarlátová krv. Ruku trasúcu sa od bolesti, som presunula nad amulet. Vzápätí ho pokryli kvapky mojej krvi. 

Austin si sadol oproti mne. Na kolená si položil otvorenú knihu kúziel. „Aby zaklínadlo vyšlo, tvoja myseľ sa musí zamestnávať len Lunou. Intenzívne na ňu mysli." Zdvihol ruky a začal čítať zaklínadlo. Niekoľko sekúnd po tom, ako otvoril ústa, sa na sviečkach rozhoreli plamene. Spočiatku boli pomerne obyčajné a malé. Po niekoľkých opakovaniach zaklínadla sa plamene natiahli do výšky a na pokožke som cítila moc zmiešanú s teplom, ktoré vyžarovali. Vo vzduchu sa vznášala mágia. Krúžila okolo mňa. Zatvorila som oči a moja myseľ sa ubrala smerom k Lune. Všetky ostatné myšlienky som dostala do zadného kúta mysle. Mágia prúdiaca naokolo sa mi vpíjala do pokožky. Cítila som pálenie sviečok a mrazivosť mágie. Dalo by sa to opísať aj ako mrazivé pálenie. Presne tieto slová vystihujú moje pocity najviac. Snažila som sa na pocity nemyslieť a silno sa sústredila na Lunu. 

Mrazivé pálenie sa zmiešalo s bolesťou hlavy a vtedy som zbadala Luninu striebornú plutvu. Na niektorých miestach jej chýbali šupiny, iné zas boli okamih pred odlúpnutím. Veľmi sa nehýbala. Len sa vznášala vo vode. Nevyzeralo to ako more. Bol to buď bazén, alebo nejaké akvárium. Prostredie okolo vodnej nádrže, v ktorej ju držali, som nevidela, takže netuším, kde presne sa mohla nachádzať. Keď som pozrela na jej tvár, chvíľu som si myslela, že spí, ale potom som si všimla, že oči má mierne pootvorené. Jej pokožka mala neprirodzenú farbu. Bola veľmi bledá a zdalo sa mi, že má mierne zelený nádych. Skoro ako morské riasy. Zvraštila čelo. Vyzeralo to, že jej pobyt na tomto mieste nerobí dobre. Nevedela som však prísť na to, prečo tomu tak je.

Otvorila som oči. Nad perou som pocítila niečo teplé a vlhké. Dotykom prstov som zistila, že je to krv.

„Si v poriadku?" pribehla ku mne Ela a podala mi vreckovku, aby som si mohla utrieť krv pod nosom. Sviečky rozmiestnené naokolo už nesvietili.

„Myslím, že áno," hlesla som. „Len ma ešte stále bolí hlava."

„Čo si videla? Vieš, na akom mieste sa nachádza?" spýtal sa Austin.

Pokúsila som sa rozpamätať na dianie vízie. „Presnú lokalitu sa mi, bohužiaľ, zistiť nepodarilo. Myslím, že ju niekde zatvorili. Je... je niekde vo vode. Ale celkom určite to nie je more."

„Nič jej nie je?" 

„Vyzerala byť trochu omráčená, ale žije. Chvost mala... vo veľmi zvláštnom stave, miestami jej chýbali šupiny. A jej pokožka mala inú farbu. Takú neprirodzenú."

Austin sa zhlboka nadýchol. „Uväznili ju v nádrži s chlórovou vodou."

„Ako to vieš?" čudovala sa Ela.

„Morským pannám nerobí chlór dobre, pokiaľ sú s ním v kontakte príliš dlho. Opadávajú im šupiny, ich pokožka zmení farbu a nie sú schopné sa veľmi hýbať."

„Jasné... to vysvetľuje Lunin stav," podotkla som.

Liam

Zasvietil som stolovú lampu. Slnko za oknom už pomaly zapadalo a v mojej izbe bolo pomerne šero. Podoprel som si bradu rukou a pozrel na denníky morskej panny uložené v úhľadnej kôpke. Od kedy som ich na poludnie vzal z Leinej izby, stále som nedostal odvahu nazrieť do nich. Vôbec neviem, čo tam nájdem. Som zvedavý. Naozaj veľmi zvedavý. Ale zároveň mi začalo byť nepríjemné, že mám čítať cudzí príbeh.

Emmetovi ani Johnnymu som ešte nepovedal, že som ich vzal. Poviem im to, len čo si niečo prečítam.

Natiahol som ruku a vzal denník, ktorý ležal na vrchu. Vyzeral pomerne staro. Akoby existoval už niekoľko desaťročí. Otvoril som ho na náhodnej strane. Zaskočilo ma, keď som si prečítal dátum ôsmeho júla, 1977. Tento denník určite nemôže patriť jej. Nie je taká stará. Musí byť jej matky.

Písmo mala úhľadné s rôznymi ozdobami, ako z filmov odohrávajúcich sa v období romantizmu.

8. júl, 1977– streda

Dnes som v blízkosti jaskyne zazrela potápačov. Potulovali sa tu a niečo hľadali. Aby som ochránila svoj jediný domov, musela som vchod do jaskyne zamaskovať vodnou vegetáciou. Mala som strach, že ma odtiaľto zas na niekoľko rokov vyženú, ako sa to stalo aj v šesťdesiatych rokoch pri potopení tej lode.

V šesťdesiatych rokoch pri potopení lode? 

Rýchlo som na počítači zapol internet a hľadal stroskotané lode v období šesťdesiatych rokov v tejto lokalite. Prehliadač mi ukázal zopár starých článkov zoskenovaných z vtedajších novín. Väčšina z nich však bola od tohto miesta dosť vzdialená. Preklikával som sa rôznymi článkami, až som našiel ten pravý. Rýchlo som ho prebehol očami, aby som si bol naozaj istý, že je to ten, čo hľadám a potom som ho vytlačil.

Vrátil som sa späť k denníku a náhodne otvoril ďalší zápis.

17. júl, 1977 – piatok

Potápači sú preč. Nenašli v okolí jaskyne nič zaujímavé, a tak odišli. Podarilo sa mi pred nimi ochrániť svoj domov. Neviem, čo by som robila, ak by sa dostali tam, kde ich nepotrebujem. Pravdepodobne by som odtiaľto odišla už natrvalo a nikdy sa nevrátila. Nemôžem riskovať, že sa stanem obeťou nejakého šialeného výskumu.

Odložil som denník k ostatným a vzal ďalší. Väzbu mal o niečo modernejšiu a farebnejšiu. Písmo v ňom bolo rovnako úhľadné a krasopisné, ako v predošlom denníku.

3. február, 1985 – pondelok

Voda je príliš studená. Ako ľad. A tak celé dni len sedím v jaskyni a odpočítavam dni do začiatku jari. Som celkom sama. Už dlho som nevidela žiadnu živú dušu. Jediný život, ktorý okolo seba cítim, je zem. Moje spojenie s ňou mi už neraz zachránilo život.

Vďaka tomu, že mi slúži, sa môžem s ľahkosťou skrývať pred smrteľníkmi.

Pred smrteľníkmi? Čo tým chce povedať?

11. september, 1986 – štvrtok

Všetko najlepšie, Luna!

Dnes mám narodeniny. Rovných sto rokov. Kto by bol povedal, že ja, Luna Swanová, sa raz dožijem sto rokov bez toho, aby to na mne bolo vidno? Mám navždy devätnásť... Pred tým, než som sa zmenila na morskú pannu a prestala starnúť, mi takéto niečo nenapadlo ani vo sne.

Mám navždy devätnásť. Mám navždy devätnásť. ...navždy devätnásť. ...devätnásť. Tieto slová mi dookola rezonovali v hlave. Och, pre boha... Nebol to denník jej matky. Patri Lune. Ona je nesmrteľná! Nič ju nemôže zabiť? Alebo je nesmrteľná len tak, že neumrie na starobu?

Ak mala v roku 1986 sto rokov, znamená to, že sa narodila koncom romantizmu a to v roku 1886. Patrila do významného šľachtického rodu, alebo vyrastala v chudobnej rodine na dedine? Podľa jej úhľadného a ozdobného písma by som skôr povedal, že bola šľachtičná. Ale aj nemusela byť. No ak bola šľachtičná, žila v kaštieli a jej otec bol gróf, alebo žila na cisárskom dvore? Och... Toľko otázok a žiadna odpoveď. Myslel som si, že keď si prečítam niečo z jej súkromia, dostanem odpovede na svoje otázky. No miesto odpovedí sa otázky len vrstvia jedna na druhú.

Prehodil som strany denníku na poslednú.

30. október 1986 – piatok

Takže už ukončujem svoj šiesty milovaný denníček. Koľká sentimentalita! Dvanásť rokov môjho života napchatých v šiestich trápnych zápisníkoch... 

Prečo to vlastne robím? Sama neviem. Azda z dôvodu, že sa cítim opustená a potrebujem sa niekomu zdôveriť so strasťami svojho osamelého a prázdneho života. Jedinou spoločnosťou sú mi tieto zažltnuté nič nehovoriace stránky papiera. 

A ryby. Ešte tie...

Vzal som z kopy ďalší denník. Väzbu mal pevnú s obrázkom rozkvitnutej lúky, za ktorou sa v diaľke črtal les.

Otvoril som ho. Začínal sa februárom dvetisícdesať. V roku dvetisícdesať stroskotala naša loď, na ktorej všetci okrem mňa a Emmeta zahynuli. Rýchlo som v denníku začal listovať a hľadal dátum stroskotania. Nebolo ťažké ho nájsť.

3. jún 2010 – utorok

Dnešný deň sa zapíše do histórie! 

Okolo obeda vypukla nečakaná búrka. Po mori sa plavila loď, ktorú búrka po chvíli začala sťahovať ku dnu. Videla som, že na palube sú dvaja malí chlapci. Mohli mať tak deväť rokov. Zachránila som ich z potápajúcej sa lode a odvliekla na pláž. Obaja boli v bezvedomí, no žili. Vrátila som sa späť k lodi, aby som pomohla aj dospelým, no loď už ležala úplne na dne. A ľudia boli fuč. Napadlo mi, že sa im možno podarilo uniknúť zatvárajúcej sa vodnej hladine a prežiť.

Po niekoľkých hodinách búrka ustala. Loď ležala na dne v blízkosti jaskyne. Uvedomila som si, že ak chcem koralovú jaskyňu skryť pred očami zvedavých potápačov, ktorí budú stroskotanú loď hľadať, mala by som pre to niečo urobiť. A tak mi napadlo jediné - využiť svoje spojenie so zemou a loď ukryť tak, aby ju nikto nenašiel.

17. november 2010 – nedeľa

Dnes som bola na súši. Medzi ľuďmi. Zaujímalo ma, ako sa majú chlapci, ktorých som pred viac ako piatimi mesiacmi zachránila z potápajúcej sa lode. Zistila som, že sú to bratranci. A obaja sú v poriadku.

Z článku z dennej tlače som sa dozvedela, že zvyšok posádky sa doteraz nenašiel. Na lodi boli len rodičia jedného chlapca a nejakí jeho príbuzní. Druhý mal rodičov doma.

Zalial ma pocit zadosťučinenia z toho, že som zachránila dva nevinné životy, aj keď ostatných, ktorí na lodi boli, sa mi už zachrániť nepodarilo.

Hoci som rád, že sa nám morskú pannu podarilo chytiť, mám výčitky svedomia. Nečakal som, že niečo takéto príde. Neuvedomoval som si, čo pre nás vlastne urobila. Zachránila nám obom život a my namiesto toho, aby sme jej ďakovali, sme ju uväznili.

Neviem, čo mám robiť. Rád by som sa o genetike morských panien dozvedel čo najviac. No zároveň sa mi to prestáva páčiť.

S povzdychom som otvoril ďalší denník. Tento krát to bol ten s potlačou mesiaca v splne odrážajúceho sa na morskej hladine.

10. január 2019 – štvrtok

Mať za frajera kúzelníka vôbec nie je na škodu. Najmä teraz v zimných mesiacoch, keď je voda príliš studená a ja sa potrebujem niekam dostať. Austin jednoducho vytvorí portál a príde po mňa. Takto s ním môžem tráviť čas bez toho, aby som musela prechádzať cez pláže a báť sa zvedavých pohľadov.

Kúzelník??? To snáď nemyslí vážne! Dajaký Austin je kúzelník. Musí to byť ten chalan, ktorého som videl na fotke spred Johnnyho dverí a ešte v koralovej jaskyni, keď prechádzali cez ten modrý priechod. Teda vlastne portál. Asi to bude portál.

20. júl 2019 – sobota

Dnes sa v koralovej jaskyni stala jedna nie veľmi príjemná udalosť. Moje pokojné nažívanie narušili tri dievčatá, ktoré sa sem dostali vrchných vchodom. Nikdy by mi nenapadlo, že sem niekto takto vtrhne. 

Nejaký čas sedeli pri najväčšom jazierku a rozprávali sa. Jedna z nich sa rozhodla zaplávať si v ňom. 

Čo ma šokovalo najviac je to, že si ju jazierko vybralo a stiahlo na dno. Kamarátky sa snažili zachrániť ju, no nepodarilo sa im to a vír stiahol aj ich.

Keby som pred niekoľkými rokmi nezničila všetky magické koraly povaľujúce sa na dne, obávala by som sa teraz, aby sa k nejakému nedostali a neostali morskými pannami natrvalo. Teraz však už obavy nemám. Aj keď... je pravda, že kamarátky by sa mi zišli. Okrem Austina nikoho iného nemám.

Hlad po informáciách z jej života ma tak neskutočne pohltil. Ani som si neuvedomil, ako veľmi.

24. júl 2019 – streda

Keď som sa dnes vracala do koralovej jaskyne, pred vchodom do tunela som natrafila na morskú pannu s hnedými vlasmi a modrou plutvou. Podobala sa na jedno z troch ľudských dievčat, ktoré som nedávno videla v jaskyni. Myslela som si, že všetky magické koraly som odstránila. Asi som sa mýlila a predsa len som musela nejaký prehliadnuť.

25. júl 2019 – štvrtok

Dnes som sa dozvedela, že morská panna s modrým chvostom je Austinova bývalá frajerka. A že sa volá Emma. Tie jej dve kamarátky morské panny sú Lea a Ela. 

Nezoznámili sme sa za práve najpriaznivejších podmienok. Práve som sa hádala s Austinom a náladu som mala úplne pod psa. Vtedy sa vynorili v koralovom jazierku. Prvé, čo som spravila, keď som ich zbadala bolo, že som použila svoje spojenie so zemou a zdvihla ich do vzduchu, kde bezmocne mávali plutvami. Fialovou, červenou a modrou. Po chvíľke som ich pustila, ale zamrežovala som východ z jaskyne, takže nikam neušli.

Potrebovala som sa ich spýtať, ako sa dostali do koralovej jaskyne. Povedali mi, že boli na surferskej párty a člnom doplávali na ostrov. Lesom sa dostali do jaskyne a objavili skrytý priechod do koralovej jaskyne.

Magický koral našli pod hladinou v okolí jaskyne. Každá z nich sa na ňom omylom pichla.

Zaujímalo ich, ako je možné, že dokážem hýbať rastlinami. Tak som im vysvetlila, že každá morská panna má schopnosti týkajúce sa prírodných živlov. Čudujem sa, ako je možné, že na to ešte neprišli samé... 

S tlčúcim srdcom som denník prudko zaklapol. Lea s Elou a Emmou sú tiež morské panny. Preboha... Čo som si myslel, keď som chcel ryšavku uloviť? Ony tri ju chránili. Chránili ju z dôvodu, že chceli ochrániť aj seba. Nielen ju. 

Nepotrvá dlho, kým sa to dozvie aj Emmin otec. To teda bude... Nedokážem si ani len predstaviť, ako by zareagoval na to, že jeho dcéra je morská panna. MORSKÁ PANNA, DOŠĽAKA!!!

Uloviť morskú pannu, ktorej identitu doteraz nepoznal, preňho určite nie je také divné, ako dozvedieť sa, že je morskou pannou aj jeho vlastná dcéra.

Tak toto už fakt nie je žiadna sranda.

Do zvyšných denníkov som sa rozhodol nazrieť neskôr. Na dnes je toho na mňa už priveľa.